Štedrovečerný hosť

V malej chatrnej chalúpke bývala chudobná vdova so svojimi deťmi Janíčkom a Aničkou. Blížili sa Vianoce. V chalúpke minulo sa už skoro všetko živobytie.

Okrem kúska čierneho chleba nemali už ničoho. Darmo chodila vdova deň čo deň do blízkeho mestečka za prácou. Nenašla jej. Nemohla zarobiť ani pár halierov.
Prišiel Štedrý večer. Vdova zobrala niekoľko ľanových pradien. Napriadli ich deti, keď ona chodila za zárobkom. Chcela z nich upriasť plátno na košieľky. S ťažkým srdcom brala tento posledný majetok. Chcela ho v mestečku predať. Za utŕžené peniaze kúpi deťom k Štedrému večeru aspoň bochník belšieho chleba. Na stromček a darčeky nemohla ani pomyslieť.

Na Štedrý večer bola treskúca zima. Janíčka a Aničku posadila vdova k ohníčku, ktorý už uhasínal. Už nemali čo prikladať, preto ich zavinula do zbytkov šiat. Pred nich položila ostatný kúsok čierneho chleba, pritisla k nim kolovrátok, pohladila ich po vláskoch, pobozkala na čielko a riekla. Seďte takto, dokiaľ neprídem. Dvere otvorte len vtedy, keď tri razy na ne slabo zaklopem.
Odišla. Deti utúlené v chladnej izbe, sedeli tíško a priadli. Ohníček doháral. Vonku svišťal zimný severák. Tu i tam zatriasol oblokmi chalúpky.
Jedz Anička! –ponúkal Janko sestričku.

-Jedz ty, pred chvíľou si hovoril, že si hladný! – riekla Anička. Tak sa deti ponúkali navzájom, ale chlebíka sa nedotkli. V tom ktosi slabo zaklopal. Mysleli si, že je to mamička. Ale ako sa zadivili, keď namiesto mamičky zazreli na prahu malého chlapčeka. Na sebe mal len malú košieľku. Celý sa triasol od zimy. Deti ho vzali dnu. Zabalili ho do šiat, v ktorých boli ony zakrútené. Janíčko trel mu skrehnuté nôžky. Anička dýchala mu zase na ručičky, červené od zimy. Keď sa chlapča trocha zohrialo, dali mu posledný kúsok chleba. Úbožiatko ho s chuťou zjedlo.

Medzitým blížilo sa k večeru. Na nebi začali sa zjavovať prvé hviezdičky a tma sadala na kraj. V izbičke bolo ešte zimnejšie. Troje malých detí túlilo sa pevne jedno k druhému, aby sa aspoň trochu zahriali.

Už bola tma, keď vdova došla domov. V mestečku strávila celý deň, kým horko ťažko podarilo sa jej odpoly darmo odpredať priadzu. Ale vďačne dala i za tých pár grošíkov. Veď bol Štedrý večer! Za peniaze mohla kúpiť aspoň belší chlieb a sviečku, aby nesedeli potme. S radosťou vykladala chlieb. Deti sa na ňu mlčky dívali. Keď zapálila sviečku, zbadala, že medzi nimi sedí chlapča, takmer nahé a premrznuté. Začudovala sa. Potom požiadala deti, aby jej porozprávali, kde sa ten chlapček u nich vzal.

Zakiaľ Janíčko rozprával, ako to bolo, vdova rýchlo vyzliekla sukňu. Z tej ušila chlapčekovi šatôčky, deti nakŕmila chlebíkom a všetky tri uložila do jednej postele na slamu. Prikryla ich tým, čo mala, sama ľahla si na zem ku posteli a unavená hneď zaspala.

V noci sníval sa jej prekrásny sen. Videla otvorené nebo. Celé bolo v žiari svetiel, prechádzalo ním veľa anjelov. Spievali a roznášali vianočné stromčeky, bohato vyzdobené, lebo bol Štedrý večer. Uprostred tohto svetla stála nádherne ozdobená vysoká jedla. Svetielok bolo na nej toľko, že len ťažko sa bolo dalo na ňu pozerať. Vdova omámená nádherou, mlčky a bez pohnutia stála. Bála sa pohnúť, aby ju azda nezbadali a neodohnali…. Ale zbadali ju a ktosi ju volal k sebe. Keď sa vdova pozrela na tú stranu, odkiaľ k nej doliehal milý hlások, začudovala sa ešte väčšmi. Pri krásnej jedli sedel ten malý chlapček, ktorého jej deti pritúlili a postarali sa o neho. Mal tie isté šatôčky, čo mu ušila a na nôžkach Janíčkove topánočky. Milo sa na vdovu usmieval. Kýval rúčkou, aby išla k nemu. Jeho zlaté kučeravé vlásky zdali sa byť ako slnko a hlboké modré očká svietili ako hviezdy. Vdova pristúpila bojazlivo k nemu. Podal jej ručičku a ďakoval za to, že mu nedala zahynúť, ale dala mu aj to posledné, čo mala.

Vtom sa prebudila. Pretrela si oči, vyskočila na rovné nohy, lebo sa jej zdalo, že ešte stále spí. Izbička bola celá v jase, uprostred nej stála bohato ozdobená vysoká jedla, na nej žiarilo množstvo svetiel a pod ňou bolo rozložené šatstvo, pokrmy i hračky pre deti. Pozrela na postieľku. Jej prekvapenie ešte väčšmi vzrástlo, keď zbadala, že malého chlapčeka medzi jej deťmi niet. Vtedy pochopila, že tým chlapčekom nebol nikto iný, ako sám Ježiško. Rýchle zobudila deti. Všetci kľakli na kolená a vrúcne ďakovali Ježiškovi za udelené požehnanie.

Slovenské kvety.
Čítanie pre slovenské ľudové školy.
Vydal SSV 1941
Pripravil A. Čulen

Foto: Zdroj Internet