Video: Tvrdá reakcia kardinála D. Duku na hanobenie Panny Márie. Na hanobenie P. Márie zo strany extrémistických zástancov bojového ateizmu cez divadelné predstavenie Natálka nezareagoval nikto z KBS

Radomír Malý: Pravá tvár ekumenického dialógu. Tvrdá reakcia kardinála D. Duku na hanobenie Panny Márie.

Pán kazateľ Cirkvi bratskej dr. Pavel Černý vo svojej filipice proti mariánskemu stĺpu v internetovom časopise ChristNet z 18. januára názorne ukázal, ako si predstavuje dialóg s katolíkmi (http://www.christnet.eu/clanky/6334/dve_interpretace_poslani_panny_marie.url). Je ochotný maximálne pripustiť Máriu (iba raz používa i označenie Panna) ako „nežnú mamičku“, „statočnú ženu, ktorá pred dvetisíc rokmi prijala riskantné tehotenstvo …“, uznáva, že sú mnohé mariánske obrazy a sochy, ktoré korešpondujú s evanjeliom. Zároveň ale píše o „strašných skresleniach a deformáciách poslania tejto úžasnej a pokornej ženy veľkej viery v Boha …“

Pánovi dr. Čiernemu vadí predovšetkým prezentácia Panny Márie ako ochrankyňa statočných katolíckych bojovníkov, ktorí bránili v minulosti svoju vieru a teritórium proti agresii heretikov a nekresťanov.

Od prvopočiatku bola Panna Mária v tradícii, druhom prameni viery, ktorý protestanti neuznávajú (Lutherovo „Sola Scriptura“, iba Písmo), takto chápaná. Avšak aj sám Nový zákon, neomylný zdroj viery prijímaný aj protestantmi, teda aj dr. Čiernym, prezentuje Matku Božiu tiež ako „bojovníčku“, alebo prinajmenšom ako patrónku bojovníkov za spravodlivú vec.


Keď v Magnificate Panna Mária hovorí, že Pán „divy urobil svojou mocou, rozptýlil tých, ktorí pyšne zmýšľajú vo svojom srdci, zosadil mocnárov z trónov a povýšil ponížených, hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno, ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo …. „(Luk 1,51-4), potom je jasné, že toto nepôjde bez spravodlivého boja, lebo tí mocní neopustia dobrovoľne svoje tróny, ktoré si neprávom privlastnili, rovnako tak boháči, už podvodne získali svoje majetky na úkor druhých, ani tí, čo utláčajú Izrael, mu nedajú dobrovoľne slobodu.

V Apokalypse potom Žena odetá slnkom s mesiacom pod nohami, v ktorej niektorí vykladači, vidia Cirkev, iní Pannu Máriu, bojuje s drakom, symbolom satana a mocností nepriateľských Kristovi (Zj 12,13). Koniec koncov Nový zákon mnohokrát zdôrazňuje bojový charakter Kristovho poslania, najzreteľnejší je to u sv. Pavla, ktorý píše, že Kristus „musí kraľovať, kým nepoloží všetkých nepriateľov pod svoje nohy …“ (1 Kor 15,25). Panna Mária, bytostne spätá so svojím Božským Synom, nemôže mať teda opačné zameranie, nie je iba „nežnú mamičkou“ a „pokornú ženou“, ale zároveň aj bojovníčkou za pravdu, ktorou je sám jej syn Ježiš, on predsa povedal: „Ja som Cesta , Pravda i Život. „

Preto cirkevnej tradície od najstarších čias chápala Matku Božiu aj ako nebeskú Vojvodkyňu, ktorá pomáha kresťanom v spravodlivej vojne proti pohanom, mohamedánom a heretikom, už vojenskou agresiou chcú zničiť Kristovo kráľovstvo. Naše najznámejšie moravské pútnické miesto Sv. Hostýn výslovne pripomína túto rolu Panny Márie, ktorá nadprirodzene zakročila proti zločineckým pohanským hordám. Októbrový sviatok Panny Márie Ružencovej bol takisto ustanovený na pamiatku nadprirodzeného zásahu Matky Božej v námornej bitke pri Lepante r. 1571, kedy moslimskí Turci sa pokúsili o inváziu do Talianska. Mohli by sme pokračovať ďalej, pretože je veľa miest, kde Panna Mária vypočula prosby obrancov nejakého ohrozeného mesta alebo teritória a svojím príhovorom vyprosila Boží zázrak, kedy početne slabší katolícki bojovníci napriek tomu zvíťazili nad presilou nepriateľov. Presne toto sa odohralo aj r. 1648, kedy protestantskí Švédi obliehali katolícku Prahu. Neúspešne, pretože Panna Mária pomohla.

Práve toto pánovi kazateľovi Čiernemu toľko vadí. Nemôže strpieť, že protestanti sú tu nie v úlohe utláčaných a prenasledovaných obetí, ako ich v českej učebnici dejepisu už viac ako sto rokov predstavujú, ale v úplne opačnej pozícii agresorov, ktorí vraždia, drancujú a kradnú, zatiaľ čo katolíci boli skutočnými obeťami, ktorým Panna Mária účinne pomohla. Práve toto je kameňom úrazu naprostej väčšine českých protestantov. Zvykli si na jednoduché klišé, čiernobiele videnie dejín, že oni boli stále len nevinnými obeťami krutej katolíckej perzekúcie, nositeľmi ideálu náboženskej slobody a voľnosti človeka, zatiaľ čo katolíci na čele s Habsburgovcami a jezuitmi tými najhoršími utláčateľmi, tyranmi a vrahmi. Tento piedestál mučeníkov slobody svedomia nemieni ani na okamih opustiť.

Lenže historická pravda je iná ako tá, ktorú českému národu vtĺkali do hláv od školských rokov liberáli za prvej republiky, komunisti po II. svetovej vojne a teraz v tom pokračuje súčasná politická reprezentácia. Nie, nie sme jednostranní a netvrdíme, že treba obrátiť znamienka plus a mínus, len chceme povedať, že udalosti okolo Bielej hory a habsburskej rekatolizácie boli oveľa zložitejšie, než ako ich zodpovední činitelia „predkladajú národu veriť“. Samozrejme neospravedlniteľné násilia zo strany katolíkov voči protestantom vtedy existovalo a nebudeme hovoriť, že nie. Jeho kritikmi neboli len postihnutí evanjelici, ale aj pražský arcibiskup kardinál Arnošt Harrach, jezuita a profesor filozofie v Prahe Roderigo Arriaga, kapucín Valerián Magni, neskôr potom aj Jiráskom ohováraný „ničitelia slovenských kníh“ Antonín Koniáš. Lenže ono existovalo aj prinajmenšom rovnaké násilie protestantov voči katolíkom, o ktorom hovoriť je v tzv. „Slušnej spoločnosti“ neustále tabu, žiaľ je to tak aj v katolíckych radoch, pretože žijeme predsa v dobe ekumenizmu!

„Čierneho Petra“ majú len katolíci. Oni znásilnili slobodu svedomia protestantskej väčšiny obyvateľstva a dopúšťali sa krutostí na úbohých českých evanjelikoch. Povedať, že toto sa dialo aj v opačnom poradí, je neekumenické a neznášanlivé. Katolíkom neprislúcha nič iné, než činiť pokánie za svoju pobielohorskú minulosť a neustále odprosovať protestantov. Že by sa aj oni priznali k násiliu a krutostiam na katolíkoch, o tom si môžeme zrejme nechať len snívať. Článok dr. Čierneho to jasne dokazuje.

Je pravda, že za obdobie rokov 1620-1781 bolo v českých krajinách pre svoju vieru popravených niekoľko desiatok tajných protestantov, ktorí odmietli prijať katolicizmus (zdroj: A. Podlaha: Zbierka prameňov cirkevných dejín slovenských 16.-18. Stor., V. Medek : Cesta českej a moravskej cirkvi storočiami). Väčšinou sa jednalo o tých, ktorí boli vypovedaní z krajiny, ale ilegálne sa vrátili. Stovky ďalších bolo postihnutých zhabaním majetku, dragonádami a galejami. Samozrejme to neschvaľujeme a kategoricky odmietame takéto riešenia. Lenže v protestantských krajinách sa správali voči katolíkom oveľa horšie, napr. Počty popravených vyznávačov pravej viery Kristovej v Anglicku za vlády Alžbety I. v 16. storočí počas cca 50 rokov činí niekoľko tisíc.

A u nás pred Bielou horou? Protestanti, sa najmä po Rudolfovom Majestáte r. 1609, ktorý im zaručoval náboženskú slobodu, často uchyľovali k teroristickým činom. Na dennom poriadku boli vandalské akty voči kostolom a kláštorom, sochy, obrazy a knihy sa pálili. Vyznávači Luthera a Kalvína sa vyžívali aj v pochybných zábavách rúhavého obliekania kráv do ornátov, v Šternberku na jar miesto smrtky vynášali figúru pápeža, v Chomutove r. 1617 na slávnosť Božieho Tela bola nesená repa na špinavej plachte za spevu nemravných piesní. Dochádzalo aj k vraždám, po vpáda Pasovských do Prahy r. 1611 sfanatizovaný protestantský dav pozabíjal 14 františkánov, ušľachtilý a vysoko vzdelaný prepošt na Karlovej Kašpar Cepl bol ubitý sekerou. V Litomyšli kalvínska spodina pod vedením učiteľa deväť hodín mučila katolíckeho dekana Hájka i jeho starú matku, až ich utýrala na smrť. V neďalekom Litrbachu katolíckeho kňaza ubíjala kyjakom a potom usmrtili sekerou do hlavy.

Po pražskej defenestrácii 23. mája r. 1618, ktorá sama o sebe bola teroristickým činom odporujúcim všetkým pravidlám kresťanskej morálky, nastalo obdobie násilnej protestantizácie, ktoré zosilnelo po nastolení „zimného“ kráľa Fridricha Falckého o rok neskôr. Arcibiskup Lohelius a jezuiti boli vyhnaní, katolícké chrámy sa postupne zatvárali, katolíkov protestanti násilím nútili vzdať sa viery. Obeťou tohto prenasledovania katolíkov sa stal r. 1620 sv. Jan Sarkander. Fridrich Falcký spolu s českými odbojnými stavmi sa obrátil o pomoc k Sedmohradskému magnátovi Bethlenovi Gaborovi a dokonca aj k tureckému sultánovi. Bethlenové vojská vyčíňala predovšetkým na Morave, Turci vtrhli na južnú Moravu až po Bielohorskej bitke na opätovné pozvanie protestantských šľachticov grófa Matyáša Thurna a Ladislava Velena zo Žerotína. Všade zabíjali, pálili a drancovali. Povraždili cca 10 tisíc ľudí, ďalších 10 tisíc žien a detí odvliekli do otroctva, dievčatá do háremov pre pašov a vezírov. Thurnova armáda tiahla na Viedeň, v južných Čechách hrozil Thurn katolíckym obyvateľom Českého Krumlova a Českých Budějovíc, že ​​neušetrí ani malé deti v lone matky, keď sa nevzdajú.

Jeho vojaci masovo vraždili a plienili, takže vyvolali odpor aj protestantského obyvateľstva, ktoré potom v hojnej miere konvertovalo do Katolíckej cirkvi. Aj po bitke na Bielej hore protestantské vojská zabíjali katolíkov na Smiřicku a Novoměstecku, mnoho katolíckych kňazov bolo povraždených. Podobne sa správali neskôr počas tridsaťročnej vojny aj švédske vojská. Je snáď nemorálne, keď katolícki obyvatelia Prahy pred nimi bránili svoje mesto a vzývali o pomoc Pannu Máriu? A je nemorálne, keď potom, čo ich prosba k Matke Božej bola vypočutá, jej postavili ako výraz vďačnosti pomník?

Kazateľovi Čiernemu vadí, že v týchto miestach na Staromestskom námestí bol r. 1422 zavraždený Ján Želivský a došlo k poprave 27 príslušníkov českých stavov. Lenže kto to bol Želivský? Niekoľkonásobný vrah, zodpovedný za prvú pražskú defenestráciu, kedy pražskí mocipáni a úradníci skončili prebodnutí na husitských kopijach, potom dával fyzicky likvidovať svojich odporcov. Nad takým mužom roní pán Čierny krokodílie slzy? A 27 popravených „českých“ šľachticov a mešťanov? Úmyselne toto slovo dávam do úvodzoviek, lebo väčšina ich vôbec nevedela po Česky. Ale aký je ich morálny profil? Kryštof Harant a Kaplíř zo Sulevic bojovali ako velitelia v Thurnovej armáde a majú podiel na jej vraždení a plienení, všetci potom boli vinní krivou prísahou a zradou legitímne zvoleného panovníka.

Táto odvrátená tvár českého protestantizmu je pánovi Čiernemu a spol. nepríjemná, preto ten hysterický boj proti znovuobnoveniu mariánskeho stĺpu. Vôbec sa nečudujem pánovi kardinálovi Dukovi, že ukončil rozhlasovú debatu s ním, ja by som na jeho mieste konal úplne rovnako. Dokiaľ protestanti budú neustále podsúvať katolíkom pobielohorskú netoleranciu a násilie a odmietnu pripustiť, že v týchto časoch sa správali prinajmenšom rovnako, potom žiadny ekumenický dialóg nie je možný – a to ešte nehovorím o husitstve, ku ktorému sa českí evanjelici všetkých smerov hrdo hlásia, aj keď sa jednalo o genocídu desaťtisícov katolíkov.

Ono konieckoncov hovoriť tu o dialógu a ekumenizme je už samo o sebe pochybné. Nie, nie som nepriateľsky zaujatý voči evanjelikom. Spoznal som ich nemálo a u niektorých z nich si vážim ich zápaľ pre Krista a ochotu prinášať aj obete pre evanjelium. Mnohí protestantskí pastori aj veriaci trpí kvôli viere v Krista v koncentračných táboroch alebo krvácajú na popraviskách v komunistickej Severnej Kórei, v Číne a v moslimských krajinách. Pozerám sa na nich s úctou. To ale nič nemení na tom, že pravda je len v Katolíckej cirkvi a pravý ekumenizmus je len ekumenizmom návratu. Tradične katolík sa bude k protestantom správať vždy slušne, ohľaduplne a ústretovo, pri rozhovore s nimi však nesmie zaprieť to, čo ho od nich delí. Bude im predkladať katolícku náuku a keď ju neprijmú, má sa za nich modliť, aby k nej dospeli.

Radomír Malý

http://www.duseahvezdy.cz/2020/01/23/prava-tvar-ekumenickeho-dialogu/