Na vysokom kopci stál kedysi opustený kláštor. Zub času ho už dosť poškodil.
Z jeho stien už boli len zrúcaniny a telá mnísi čo tam kedysi žili, už dávno práchniveli v hroboch. Akoby na pamiatku starých a zašlých časov tam už stála len veža kostola.
Jedného dňa k tomuto kláštoru prišiel nejaký cudzí turista.
Pozrel si tie zrúcaniny a dostal sa aj do samotnej veže. Tam ho napadla zvláštna myšlienka: Čo by sa stalo, keby som zazvonil na opustených zvonoch tejto veže?
Potiahol povrazy a zvony sa ozvali. Ozvali sa raz, potom druhý raz, tretí raz… Odrazu nastal vo veži veľký šum a ruch. Vrabce, netopiere, sovy za ohromného škrekotu opúšťali svoje odveké bydlisko…
Neznámi turista teraz už oboma rukami začal ťahať povrazy starých zvonov a všetka tá háveď splašená vylietala z opustenej veže von. Muž konečne prestal zvoniť. Keď prestalo zvonenie, stará veža bola už „čistá“ od špiniaceho vtáctva.
No netrvalo to dlho.
Len čo turista odišiel, vyplašené vtáctvo sa zase pomaly začalo vracať späť do opustenej veže. Najprv ju len zďaleka obletovalo, ale len čo sa osmelilo odvážilo sa priletieť bližšie a o niekoľko minút už vtáky zase sedeli na svojich hniezdach. Starí obyvatelia sa vrátili naspäť do veže, akoby sa nebolo vôbec nič stalo.
Drahý priateľu, nepodobá sa aj tvoje srdce tejto opustenej veži? Sviatosťou zmierenia, (svätou spoveďou), sa síce očistí od hriechu, ale len čo je po spovedi, už sa znovu sťahujú do neho jeho starý obyvatelia- tvoje hriechy. Daj si teda záležať, aby to už v budúcnosti bolo inak.
A. Klíman
Fot o zdroj: Internet