Rozhovor o biskupovi Hnilicovi a jeho konfliktoch v Ríme a Taliansku, aj o tom, prečo je nemecká charita bohatá a ich kresťanstvo v kríze

Charita nie je humanizmus 

Sedeli sme v novej kancelárii pápežskej nadácie Pomoc trpiacej cirkvi (ACN) a zo slovenského kňaza Martina Bartu, ktorý je duchovným správcom celej nadácie v nemeckej centrále, vyžaroval rozhľad, kompetentnosť a otvorenosť.

Po dlhšej dobe som stretol kňaza, ktorý sa otvorene hlási k dedičstvu slovenskej podzemnej cirkvi. Bolo to jasné od prvej odpovede, keď padlo meno biskupa Hnilicu.

 


Ako ste sa dostali k tomu, čo robíte?

Predtým som bol v Kazachstane na misii, Kirche in Not som poznal iba z počutia od biskupa Hnilicu, ktorý ma vysvätil. Keď musel pred komunistami utiecť zo Slovenska, veľakrát kázal pre Kirche in Not ako priamy svedok prenasledovania v komunistických krajinách. Bol veľmi dobrým priateľom so zakladateľom organizácie pátrom Werenfriedom van Straaten. Otec Werenfried často hovoril, ako veľmi si vážil biskupa Hnilicu, s úsmevom mu navrhoval akoby manželstvo, že on bude zháňať peniaze a náš biskup sa bude starať o duchové poslanie.

Biskup Hnilica bol mimoriadny človek, mal zásadný prínos pre II. vatikánsky koncil, je jednou z najdôležitejších postáv nášho 20. storočia.

Som rád, že to hovoríte. Som členom Spoločenstva Rodiny Panny Márie, biskup Hnilica v Innsbrucku spoznal prvých členov tohto spoločenstva, keď začínalo v Rakúsku, a stal sa jeho ochrancom a patrónom. Veľmi veľa nám pomohol, ukázal nám cestu do Ruska, bol horlivým ohlasovateľom Fatimy, veľa kázal o hrozbe komunizmu a ateizmu a mnohých dokázal usmerniť. Posledné roky žil v našom spoločenstve, jeho sekretár bol členom spoločenstva, bol som jedným z piatich posledných kňazov, ktorých v roku 2005 vysvätil v Šaštíne.

 

Kde ste ho stretli?

Počas štúdií v Ríme, často sme bývali u neho, navštevoval nás v seminári, boli sme v pravidelnom kontakte.

Kým bol pre vás biskup Hnilica?

Boží muž v pravom zmysle slova. Horel láskou k Bohu a k ľuďom. V Ríme sa o ňom hovorilo, že ak máte problémy, choďte za biskupom Hnilicom, on vám pomôže.

To si hovorili Slováci?

Nielen, takú mal povesť medzi všetkými. V jeho byte sa vystriedali tisíce ľudí, od kardinálov po žobrákov. Pre každého mal otvorené ruky a srdce. Prešli cez neho miliardy lír materiálnej pomoci, z jednej strany dostával a druhou hneď posielal tým, ktorí ich potrebovali. Sám žil veľmi skromne, bol žobrákom pre Boha. Dokázal rozpoznať znamenia času, aj to, aké riešenie si želá Boh. Vedel sa preto zasadiť a investovať všetky sily a schopnosti. Nikdy nemyslel na seba, vždy konal v záujme Cirkvi a Boha. Nikdy sa neunavil. Ešte roky budú potrebné, aby sme spoznali, čo všetko dosiahol.

Biskup Hnilica mal zásadný vplyv na pomenovanie zla komunizmu počas Druhého vatikánskeho koncilu, čím bol pre Vatikán?

Nielen pre Vatikán, myslím si, že pre celé Taliansko znamenal strašne veľa, mnohí sú presvedčení, že aj vďaka nemu sa nedostal v Taliansku komunizmus k moci. Marxizmus bol veľmi populárny, komunistická strana bola silná, hrozilo, že sa dostanú k moci. Vďaka jeho kázňam a cestovaniu po celej krajine sa mnohým otvorili oči, ľudia po jeho kázňach odovzdávali stranícke knižky.

Až taký mal vplyv?

Keď prišiel do Ríma, bol navonok jednoduchým kňazom – jezuitom, o ktorom nikto nevedel, že je tajne vysväteným biskupom, volali ho padre Paulo. Po čase sa stal dôverníkom pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. Rozumel nebezpečenstvu komunizmu, ktorý sám zažil, a preto mu dali misiu, aby o tom kázal. Vyzýval ľudí zapojiť sa do Božieho plánu, ktorý nám ukázala Panna Mária vo Fatime, a vysvetľoval im význam fatimského zjavenia. Vedel otvorene hovoriť o tom, ako sa treba postaviť k hriechu a utrpeniu, aký tomu dať význam, súviselo to s jeho vnímaním posolstva Milosrdného Ježiša a Panny Márie.

Vďaka čomu bol dôverníkom Pavla VI. a Jána Pavla II.?

Keď sa s Karolom Wojtylom spoznali, boli hneď ako spriaznené duše. Pápež videl jeho svätosť a zápal, obidvaja pochádzali z komunistickej krajiny, rozumeli si. V Hnilicovi videl potvrdenie správnosti toho, v čo sám veril. Aj vďaka nemu po atentáte pochopil, že Fatima je odpoveďou na problémy našej doby, jedinou cestou, ako zachrániť svet od sebazničenia a militantného ateizmu. Hneď po atentáte mu Hnilica priniesol všetky dokumenty o Fatime a rok nato potom pápež sám navštívil Fatimu.

Hnilica zmenil pohľad Jána Pavla II. na Fatimu?

Áno, pápež jej predtým nedával až taký význam, k tomu mu pomohol biskup Hnilica. Celkom sa to zmenilo po atentáte, ku ktorému došlo 13. mája na fatimský deň. Pápež povedal, že Panna Mária mu zachránila život, jedna ruka strieľala a druhá, materinská, viedla guľku.

Podobne aj Werenfried van Straaten, zakladateľ Kirche in Not, objavil Fatimu relatívne neskoro – a vďaka Hnilicovi. Už predtým síce bojovali proti „červenému drakovi“, ale až Fatima im dala skutočnú interpretáciu vtedajších dejinných udalostí.

Aké mal Hnilica v Ríme meno?

Cestoval a veľa kázal po Taliansku a Európe, čo považoval za svoju misiu. Keď Pavol VI. zverejnil informáciu o tom, že je tajne vysväteným biskupom, jeho charizma ešte vzrástla, dokázal osloviť a hlboko sa dotknúť množstva ľudí. Bol to tiež čas vatikánskej Ost-politik, ale ani mnohí vo Vatikáne v skutočnosti nevedeli, čo sa deje za železnou oponou. Západ myslel na diplomaciu, mnohí si mysleli, že komunizmus tu môže byť 100-200 rokov, treba s ním vychádzať, on to videl úplne inak. S ľuďmi, ktorí a priori popierajú existenciu Boha, nie je možné viesť skutočný dialóg, kompromis s ľuďmi, pre ktorých bolo náboženstvo ópiom ľudstva, nebol možný. Jeho reč na Druhom vatikánskom koncile bola rozhodujúca, koncilovým otcom povedal, že ak chcú povedať o komunizme to, čo bolo pripravené v písomnej schéme, ako keby nič neurobili. Upozornil ich na duchovné nebezpečenstvo a boj zla proti Cirkvi, ktoré v sebe skrýval komunistický ateizmus. Aj kvôli tomu bol pre niektorých cirkevných hodnostárov persona non grata.

Zjavne musel polarizovať.

Áno, hlavne v politických a cirkevných kruhoch. Mnohí cirkevní hodnostári sa ho chceli zbaviť, poslať ho preč z Ríma. Pápež raz napríklad dostal informáciu, že biskup Hnilica už nie je v Ríme, čo nebola pravda, len pápeža chceli od neho izolovať. Pri jednej verejnej audiencii pápež zbadal Hnilicu, vyšiel za ním a spýtal sa ho: Pavol, ty si tu? Hovorili mi, že si odišiel… Vtedy si uvedomil, ako niektorým prekážal a aká kampaň sa voči nemu viedla. Bol nepohodlný štátnemu sekretariátu, ktorý predstavoval Ost-politik Vatikánu.

Ako to niesol on sám?

Bola to pre neho veľká bolesť. Najmä keď videl nespravodlivosť a nepochopenie vnútri Cirkvi. Vždy to niesol ticho, pred ľuďmi o tom nehovoril, iba v úzkom kruhu, Cirkev bola pre neho matka, ochotne pre ňu trpel. Podobne bral aj proces, ktorý sa proti nemu viedol, keď bol nespravodlivo očiernený, po rokoch sa mu ospravedlnili a vzali žalobu späť. Vnímal to ako svoju krížovú cestu, ktorú obetoval za uskutočnenie Božieho plánu, ktorého sa cítil súčasťou. Málo o tom hovoril, bol to jeho údel proroka.

Hovoril niekedy o Kolakovičovi?

Áno, ale tu by vedel viac povedať jeho brat Ján Hnilica. Vážil si ho.

Prejdime k vám. Čo ste robili v Kazachstane?

Bol som farárom v Ust-Kamenogorsku na východe Kazachstanu. Farnosť mala rozlohu asi päťkrát väčšiu ako Slovensko. Na tomto obrovskom území sme navštevovali jednotlivých roztrúsených katolíkov, ktorí aj 50 rokov nestretli kňaza.

Ako vyzerá také stretnutie po 50 rokoch?

To, čo som zažil ja, boli prípady, keď rodina volala kňaza k zomierajúcemu. Boli to ľudia, ktorí mali iba matné spomienky na posledné sviatosti, ich viera zostala navonok iba v minimálnych formách, mali nejakú starú modlitebnú knižku, z ktorej čítali, keď krájali chlieb, urobili znak kríža, mali ruženec. Mal som pocit, že Boh tým po viac ako 50 rokoch odmenil ich vnútornú vernosť, utrpenie počas komunizmu. Cítil som, čo to znamená, že Boh nás spasil. Často som mal pocit, že títo ľudia zakúsili, že Boh nakoniec naplnil celý ich život, zobral všetky ich bolesti, trápenia a hriechy na seba. Že môžu zomrieť úplne bezpečne. Bolo to viac ako dojatie, bol to skoro mystický zážitok. Čo všetko môže Boh darovať človeku v jednej sekunde. Bez zábran. Aby mohli zomrieť v pokoji. A zároveň sa smrť spájala s novou nádejou pre ich deti a vnukov, ktorí často nemali žiadnu vieru.

Aj sa to darilo, získali ich vnuci vieru?

Mnohí odišli do Európy, Kazachstan bol jeden veľký gulag, kde boli vysídlení z Ruska mnohí Nemci, Poliaci, Ukrajinci. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa títo potom mohli vrátiť do svojich krajín. U niektorých to neviem povedať preto, že žili často veľmi ďaleko od našej misie, aj 300 kilometrov v stepi, kde nebolo možné udržiavať kontakt a navštevovať ich. Ale mali sme aj prípad, keď celá rodina našla cestu k viere.

Keď ste prišli z Kazachstanu do nemeckej organizácie, bol to šok?

Ako keď murár príde do kancelárie. Bolo krátko po smrti zakladateľa, veľa vecí bolo viazaných na jeho osobu a hľadala sa akoby nová identita. Kirche in Not nebola iba nemecká organizácia, ale medzinárodná, vtedy so zastúpením v 17 krajinách. Bolo napr. otázne, či a akým spôsobom tieto národné úrady zostanú jednou organizáciou. V dialógu so Svätou stolicou a Kongregáciou pre klérus, pod ktorú táto organizácia paradoxne ale veľmi príznačne patrí, sa pracovalo na pláne do budúcnosti. Najmä vďaka priamemu vplyvu pápeža Benedikta, ktorý ako nemecký kardinál organizáciu dobre poznal, sám bol jej dobrodincom, sa našla veľmi dobrá cesta, ako pokračovať ďalej. Vypracoval sa nový štatút, nová štruktúra, prišli noví spolupracovníci, pápež Benedikt si želal, aby si dielo uchovalo svoju centrálnosť a jednotu. A zároveň spiritualitu, čo bolo veľmi dôležité už pre zakladateľa Werenfrieda van Straaten.

Pôsobíte v organizácii, ktorá z bohatého sveta posiela peniaze chudobným a trpiacim. Ako mení charita tých bohatších?

Darovanie Je základná črta kresťanstva, Boh sa daroval svetu, aby ho naplnil svojou láskou a o nasledovanie tejto nezištnej lásky ide aj pri charite. Ľudsky je to nepochopiteľné, človek sa zvyčajne daruje iba do istej miery, tak, aby sa aj jemu naspäť dostalo pomoci, vždy si predsa necháme niečo, čo chceme chrániť pre seba, kde máme strach, aby sme nestratili samých seba. Iba kresťanstvo dáva takú možnosť úplne sa darovať. Táto skúsenosť nás robí lepšími, bez ohľadu na to, či sme bohatší alebo chudobnejší. Cez charitu sa darujeme vždy aj Bohu, tak ako on sa nezištne a úplne daroval nám. Caritas je v prvom rade teologická cnosť. Ide o to, aby sme objavili rozmer Božej nadprirodzenej lásky, ktorý je za darovaním sa a za pomocou iným. Charita nie je humanizmus, dobre zorganizovaná dobročinná služba, ktorú si môžem kúpiť a ktorá uspokojí základné ľudské potreby, čo je síce dôležité a dobré, ale bolo by to málo. Iba charita ako milosť a nezištné darovanie sa dokáže skutočne pomôcť. Keď si uvedomíme prítomnosť Božej lásky, zistíme – to nesmie vyznieť cynicky –, že musíme ďakovať tým, ktorým smieme pomôcť.

Je tu však paradox. Nemecká cirkev je nesmierne solidárna, Nemci dávajú najviac peňazí na charitu vo svete. Pritom nemecká cirkev je v hlbokej kríze. Ako to ide dokopy?

Tiež to považujem za paradox, je to pravda. Nemecká cirkev dáva asi polovicu všetkej medzinárodnej pomoci Cirkvi vo svete. Určite to súvisí s kultúrou dobročinnosti, ktorá v Nemecku funguje veľmi profesionálne a je hlboko zakorenená v sociálnom cítení ľudí. Má to mnoho faktorov, jedným z nich je to, čo zažili po druhej svetovej vojne, krajina, ktorá spôsobila toľko utrpenia iným, rýchlo zbohatla. Z toho plynie aj vďačnosť, ktorej sa im dostalo za pomoc. Kirche in Not vzniklo práve ako pomoc pre vysídlených Nemcov po druhej svetovej vojne, ako milosť lásky k nepriateľom. Teraz ide o to, aby dobročinnosť nebola iba prejavom ľudskej solidarity, aby to nebola len humanitárna činnosť, zredukovaná na ľudskosť bez Boha, ide o to, aby sme si uvedomili, kde má táto ľudskosť korene a pôvod, že bez Boha skutočné spolužitie nie je možné.

Nemecká charita je výsledkom práce mnohých alebo dielom zanietenej menšiny?

Do istej miery sa to deje tak trochu automaticky, súvisí to aj s modelom financovania cirkvi v Nemecku, vďaka čomu má dostatok zdrojov. S tým je spojené aj isté riziko pre budúcnosť. Môže sa stať, že ak sa vytratí vnútorný duchovný rozmer charity, všetko sa to zrúti a po čase sa ukáže, že to bola iba fasáda. Je veľkou otázkou, či dnešná podoba financovania cirkvi v Nemecku, kde každý veriaci povinne odvádza časť dane na cirkev, je udržateľná aj do budúcnosti. Po finančnej stránke nemecká cirkev silnie, ale má stále menej veriacich. To si veľmi protirečí.

Čo si myslíte vy?

V prvom rade musí prebehnúť vnútrocirkevná diskusia. Čím väčšia bude kríza, tým viac sa tomu bude musieť venovať. Dúfam, že sa nebudeme musieť učiť na vlastných chybách.

V Európe po imigračnej kríze zosilnelo rozdelenie na východ a západ. Nemci prijali milión utečencov, viedenský kardinál Schönborn kritizoval východné krajiny vrátane Slovenska za ich postup. Aj keď je to trochu neférové, pretože napríklad do Poľska prišlo 1,2 milióna Ukrajincov, ktorí tam žijú a pracujú. Na druhej strane, ľudia z vašej organizácie často oceňujú postup krajín V4 vrátane Viktora Orbána. Napriek tomu to rozdelenie tu je. Ako ho vnímate vy?

Bolo to jedným z dôvodov, prečo sme považovali za dôležité, aby vznikla slovenská pobočka organizácie Pomoc trpiacej Cirkvi (ACN), ako sa dnes volá Kirche in Not, za komunizmu pomáhala vzťahom medzi východom a západom, situácia sa zmenila, ale takéto mosty opäť potrebujeme, musíme sa lepšie poznať, modliť sa spolu, prekonať predsudky a rôzne mediálne klišé. Slovenská cirkev v tom má veľkú úlohu, myslím, že je dôležité, aby dostala hlas a vyjadrovala sa k týmto témam, bola viditeľná na Západe. Nielen kňazi, ale všetci veriaci. Je to veľká zodpovednosť východnej Európy, aby sme sa neuzavreli s pocitom, že nás nechápu.

Čo je naša úloha?

Sú témy, ktoré nás rozdeľujú, potrebujeme viac vysvetľovať a hovoriť spoločne. Aby ľudia na západe rozumeli, prečo sa napr. milión Poliakov modlilo ruženec na hraniciach. Kontakt nemá byť cez médiá, ale priamo medzi veriacimi, kňazmi a biskupmi.

Jedna z tém, kde je spor medzi východom a západom Európy veľký a kde ho médiá neskresľujú, sa týka islamu. Západ hovorí, že má skúsenosť s islamom, čo my nemáme. Kardinál Duka na druhej strane hovorí, že má slobodu o islame hovoriť otvorenejšie ako jeho francúzsky kolega, pretože nehrozí, že pre jeho výrok vypukne násilie, a preto máme povinnosť o islame hovoriť. Váš názor?

Nemali by sme zostať iba na úrovni, ako sa téme venujú médiá. Musíme otvorene hovoriť o tom, čo v skutočnosti znamená náboženstvo, aký má význam pre spoločnosť, čím je islam a čím je kresťanstvo. Aký je vzťah medzi náboženstvom a štátom. Vedieť to definovať a konfrontovať s tým svet islamu. To všetko sú témy, ktoré chápe málo ľudí, poslúži to nám aj islamu. A napokon treba počúvať kresťanov z moslimských krajín, ich svedectvo je veľmi silné, musíme im dať viac priestoru a zamyslieť sa nad tým, čo nám chcú povedať. Nie je to marginálny názor.

To je veľká téma, s ktorou máme vlastnú skúsenosť z čias komunizmu, aj nám záležalo, aby o komunizme hovorili jeho svedkovia, a nie rôzni spisovatelia a intelektuáli, ktorí komunistické krajiny na istý čas navštívili. Chcem sa ale spýtať na to, ako náš katolicizmus vníma Západ. Ján Pavol II. kedysi hovoril o našom osobitom poslaní, potom prišla kauza Bezák a mnohí ľudia boli sklamaní z toho, čo sa stalo Bezákovi aj ako sa správal on sám, jedno aj druhé svedčilo o tom, akoby sme boli periférnou cirkvou. A napokon, viacero slovenských kňazov zastáva vysoké pozície vo Vatikáne, v Bruseli alebo ako vy v Nemecku. Ako nás vníma Západ?

Necítim sa úplne kompetentný na to odpovedať, bude to len osobný názor. Myslím, že na Západe si cenia slovenskú povahu a charakter, dokazuje to veľa pozitívnych skúseností a odoziev, Nemci aj iné národy sú veľmi vďační za našich kňazov, hovoria, že kultúrna rozdielnosť sa veľmi rýchlo prekonáva, rýchlejšie ako napr. pri kňazoch z Ázie alebo Afriky. Pokiaľ ide o našu Cirkev, Západ nás nepozná. Nevedia, čím Cirkev na Slovensku prešla za komunizmu, nepoznajú dejiny a kontext našej duchovnosti a svetonázorov. Sme im vzdialení aj preto, že vnímame isté nebezpečenstvá, ktoré ľudia na Západe bez našej skúsenosti s komunizmom tak nevnímajú, určite nie tak citlivo. Najmä pokiaľ ide o manipulácie, rôzne ideológie, o veci, o ktorých nemožno vyjednávať. Musíme sa ale tiež snažiť, aby sme nemali skreslený pohľad na Západ, aby sme rozpoznali, kde je západný svet skutočne nebezpečenstvom. Aj evanjelium nás upozorňuje na konflikt sveta s Bohom, zároveň musíme vedieť vysvetliť svoj postoj k svetu, nerezignovať ani sa nezamurovať. Musíme vnímať chyby, ktoré sa stali aj po Druhom vatikánskom koncile a ktoré sa rozšírili hlavne na Západe, pomenovať ich a dokázať sa z nich poučiť. Slovensko má stále veľa možností, ako mnohým chybám predísť. Boh nás predsa chce uchrániť pred „svetským“ utrpením, nechce, aby sme trpeli pre vlastné viny. Slovenská cirkev by preto mala byť prezieravá a súčasne otvorená. Mali by sme vedieť vysvetliť svoje postoje nanovo, vedieť sa vcítiť do postoja druhých, tak aby sme boli vypočutí. Je to úloha pre celú cirkev.

Náš katolicizmus žije najmä našimi problémami. Ale v posledných rokoch sa mnohé mení a okolo vidíme rôzne problémy. V Maďarsku je jedna z najvyšších potratovostí v Európe, v Rakúsku nie je možné zorganizovať nerušenú pro-life demonštráciu, v kultúrne blízkom Česku zanikajú celé farnosti. Máme povinnosť pomôcť svojim susedom?

Je to základná povinnosť každého kresťana. Kresťan má cítiť pulz cirkvi, vnímať utrpenie, hranice nehrajú rolu. Každý katolík je súčasťou jednej a tej istej Cirkvi, ktorou sme aj my na Slovensku. Naša zodpovednosť je obrovská. Na Slovensku máme ešte stále veľa mladých ľudí, ktorí sú ochotní sa angažovať a pomôcť, v niektorých krajinách to tak už nie je. Navyše máme veľké duchovné dedičstvo, máme čo ponúknuť. Čím viac budeme chcieť pomôcť iným, tým viac budeme správne rozumieť svetu aj sebe.

https://www.postoj.sk/28720/charita-nie-je-humanizmus