Sprísňujú sa opäť opatrenia len pri spomienkach na Pánovu večeru v kostoloch, alebo aj pri konzumácii jedál v hoteloch a reštauráciách? Kardinál Francis Arinze : „Žiadny kňaz nemá právo požadovať, a dokonca ani žiaden biskup nemá právo požadovať, že musíte prijímať na ruku.“

V poslednú júlovú nedeľu ma dosť prekvapilo, že v jednom kostole v Bratislave ohlasovali sprísnenie používania hygienických opatrení.

Vraj rúška sa musia nosiť tak, aby nebolo vidno nos a sv. prijímanie sa podáva len na ruku. Ak niekto chce prijať sväté prijímanie do úst, tak musí znovu ponižujúco žiadať pred sv. omšou v sakristii a vopred to kňazom nahlásiť. Kňazov na to údajne upozornili zdravotníci!! …. Dodal páter….

Teda nariadenia Svätej stolice, kde sa jasne uvádza, že Eucharistického Krista veriaci prijímajú do úst neplatia, ale to, čo povedia kňazom zdravotníci, vstupuje okamžite do platnosti! Je zaujímavé, že ani ja, ani nikto z oslovených, nikde v médiach nezachytil informáciu, že by sa na tlačovej konferencii krízového štábu – za účasti predsedu vlády SR a hygienikov – verejnosti oznámilo, prečo znovu prichádza k sprísneniu dodržiavania používania hygienických opatrení práve v kostoloch a z akých dôvodov? Ani to, či sa sprísňujú hygienické opatrenia len v súvislosti s prijímania Nebeského pokrmu v kostoloch, alebo aj v súvislosti s prijímaním pokrmov v reštauráciách, hoteloch, fast foodoch, kaviarňach, cukrárňach, atď., kde ako všetci vieme, návštevníci nemusia používať žiadne rúška a jedlo bez problémov prijímajú do úst. Je to ďalší rafinovaný útok extrémistických zástancov bojového ateizmu na Krista a Cirkev? Neplatia už dokumenty Svätej stolice, podľa ktorých kňaz nemôže odoprieť veriacemu Eucharistiu do úst ako je uvedené v I N Š T R U K C I I  REDEMPTIONIS SACRAMENTUM?

Kardinál Francis Arinze : „Žiadny kňaz nemá právo požadovať, a dokonca ani žiaden biskup nemá právo požadovať, že musíte prijímať na ruku.“

“90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. „Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“

91. Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.

92. Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku, v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.

93. Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.”

Alebo v dokumente Memoriale Domini (vdp. Ľubomír Urbančok: Sväté prijímanie na ruku nie je vhodné), http://www.webdiocesi.chiesacattolica.it/cci_new/documenti_diocesi/77/2014-09/12-333/Memoriale%20Domini.pdf, Memoriale Domini-  Slovenský preklad, kde sa o. i. uvádza: “Čoskoro bola úloha odniesť požehnanú sviatosť neprítomným ustanovená iba pre posvätných služobníkov, aby lepšie zabezpečili úctu vďaky sviatosti a aby uspokojili potreby veriacich. Neskôr, s prehlbujúcim sa chápaním pravdy eucharistického tajomstva, jeho moci a prítomnosti Krista v ňom, prejavil sa väčší pocit úcty k tejto sviatosti a pri jej prijatí sa vyžadovala hlbšia pokora. Takto sa ustanovil zvyk kňaza vložiť časť posväteného chleba na jazyk prijímajúceho.

Tento spôsob podávania svätého prijímania sa musí zachovať, berúc do úvahy súčasnú situáciu Cirkvi na celom svete, a to nielen preto, že má za sebou mnoho storočnú tradíciu, ale najmä preto, že vyjadruje úctu veriacich k Eucharistii.

Zvyk nijako neuberá na osobnej dôstojnosti tých, ktorí pristupujú k tejto veľkej sviatosti: je to súčasť tej prípravy, ktorá je potrebná na najplodnejšie prijatie Tela Pána.[6]

Táto úcta ukazuje, že nejde o účasť na „bežnom chlebe a víne“ [7], ale na tele a krvi Pánovom, prostredníctvom ktorého „Boží ľud sa delí o úžitok z Veľkonočnej obety, obnovuje Novú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s človekom raz navždy skrze Krv Kristovu vo viere a nádeji a predvída eschatologickú hostinu v kráľovstve Otca.“ [8]

Okrem toho prax, ktorá sa musí považovať za tradičnú, zabezpečuje efektívnejšie šírenie svätého prijímania s náležitým rešpektom, odhodlaním a dôstojnosťou. Odstraňuje nebezpečenstvo profanácie posvätného druhu, v ktorom „Kristus, Boh a človek sú jedinečným spôsobom prítomní vcelku a úplne, v podstate a nepretržite.“ [9]

Napokon zabezpečuje dôslednú starostlivosť o fragmenty posväteného chleba, ktorú Cirkev vždy odporúčala: „Ak ste dovolili, aby časť spadla, pomyslite na to, akoby ste stratili jeden zo svojich vlastných údov.“ [10]”

V závere dokumentu je jasne uvedené, že Svätý Otec nebude meniť existujúci spôsob podávania svätého prijímania do úst: “Preto, berúc do úvahy poznámky a rady tých, ktorým „Duch Svätý dal vládnuť“ nad Cirkvami, [11] vzhľadom na závažnosť záležitosti a silu predložených argumentov, Svätý Otec rozhodol sa nezmeniť existujúci spôsob podávania svätého prijímania voči veriacim.

Apoštolská stolica preto dôrazne vyzýva biskupov, kňazov a laikov, aby pozorne dodržiavali zákon, ktorý je stále platný a ktorý sa znova potvrdil. Nalieha na nich, aby vzali do úvahy rozsudok väčšiny katolíckych biskupov ohľadom obradu, ktorý sa teraz používa v liturgii, pre spoločné dobro Cirkvi.”

Anton Čulen