Historik František Vnuk: Kardinál Stefan Wyszyński

Keby to nebola prekazila súčasná nepríjemná Corovavirus-pandémia, dňa 7. júna 2020 by bol poľský národ, spolu s katolíkmi na celom svete, s vďačnosťou a radosťou prežíval slávnosť blahorečenia kardinála Štefana Wyszyńskeho, arcibiskupa Hnezdna (po poľsky: Gniezno) a Varšavy, prímasa Poľska, obetavého kňaza, nebojácneho obrancu Katolíckej cirkvi a hrdého syna poľského národa.

A patrí sa dodať, že aj veľkého priateľa prenasledovanej Cirkvi na Slovensku.

Za tento priateľsky postoj mu dlhujeme ozaj veľa. Kardinál Wyszyński veľmi dobre poznal ťažké položenie slovenských katolíkov. On a jeho blízky spolupracovník, krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, mnoho vykonali, aby zľahčili bolestnú situáciu slovenských katolíkov pod nadvládou ateistického marxizmu. O pomeroch na Slovensku ich podrobne informoval nielen biskup umlčanej Cirkvi Pavol Hnilica, ale aj domáci disidenti, ako bol Silvester Krčméry a ďalší aktivisti slovenskej “tajnej Cirkvi”.

O blízkom priateľstve medzi biskupom Hnilicom a kardinálom Wyszyńskim a jeho spolupracovníkom, kardinálom Wojtyłom svedčí aj zaujímavá epizódka, ktorú nám vyrozprával biskup Pavol Hnilica, kedysi v roku 1987, keď sme zhromažďovali materiál pre knižné vydanie jeho biografie a ktorú tu v tejto súvislosti uvádzam:

„V lete 1978 som sa zdržoval v Poľsku. V Zakopanom som sa stretol s niekoľkými krajanmi, ktorí prišli ako turisti do Poľska a priniesli mi posledné správy o udalostiach doma. Tu ma zastihla správa o smrti pápeža Pavla VI. Hneď som sa rozhodol vrátiť do Ríma, pretože som chcel byť na pohrebe vzácneho človeka a pápeža svätého života, ku ktorému ma viazali synovské city i hlboké a úprimné priateľstvo. Plánoval som odletieť už 10. augusta, ale cestou do Varšavy, sa nám pokazilo auto. Keď som prišiel na letisko, zistil som, že lietadlo na mňa nečakalo. A tak som sa vracal do Ríma až na druhý deň, 11. augusta.

Na varšavskom letisku som sa náhodou stretol s talianskym biskupom Francescom Monacom, biskupom diecézy Caltanissetta, ktorý sa tiež vracal do Ríma. V rozhovore mi medzi iným spomenul, že tým istým lietadlom, ktorým poletíme my, budú cestovať aj poľskí kardináli Stefan Wyszynski a Karol Wojtyła. Pýtal sa ma, či ich náhodou nepoznám. Keď som mu povedal, že ich poznám veľmi dobre, poprosil ma, či by aj jeho s nimi nezoznámil. Ochotne súhlasil.

Krátko po tom, čo sa lietadlo zdvihlo a pokojne sa vznášalo medzi zemou a nebom, išiel som spolu s biskupom Monacom za kardinálmi. Predstavil som o. biskupa, z čoho on mal viditeľne úprimnú radosť. Po výmene niekoľkých zdvorilostných fráz sa biskup Monaco vrátil na svoje miesto. Ja som zotrval s kardinálmi trošku dlhšie a počas rozhovoru som položartovne poznamenal:
„Eminencie, je mojím najvrúcnejším želaním, aby sa jeden z vás už nevracal do Poľska, ale ostal v Ríme ako hlava Katolíckej cirkvi.“

Karol Wojtyła odpovedal v rovnako žartovnom tóne: „Iba jeden? To na žiadny pád! My sme nerozdeliteľní. Alebo obaja, alebo nikto.“
Na to som odvetil: „Nuž, to by bolo ešte lepšie: jeden nech tam zostane ako pápež a druhý ako štátny sekretár. Vatikán takto aspoň dostane transfúziu novej krvi.“

Ako je známe, za pápeža bol zvolený Albino Luciani, (ktorý je známy pod meno Ján Pavol I.) a obaja kardináli – priatelia biskupa Hnilicu – sa vrátili do Poľska.
Ako je známe, pontifikát Jána Pavla I. bol veľmi krátky a trval iba 33 dní. Ján Pavol I. zomrel 28. septembra 1978 a nasledovala nová pápežská voľba (konkláve). Na prekvapenie celého sveta dňa 16. októbra bol zvolený za pápeža krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, ako to položartovne-polovážne vyjadril biskup Hnilica vo svojom želaní pred dvomi mesiacmi! Kardinál Wyszinski sa síce nestal štátnym tajomníkom, ale pokračoval v rovnako dôležitom poslaní v rodnom Poľsku, kde jeho prítomnosť bola oveľa potrebnejšia než v Ríme.

Kardinál Stefan Wyszynski je bezpochyby jednou z najvýznamnejších osobností 20. storočia nielen v poľskom, ale aj v celoeurópskom kontexte; nielen ako obhajca viery a bojovník za spravodlivosť v rámci ohrozenej Katolíckej cirkvi, ale aj ako zanietený apoštol ľudských práv v rámci celosvetovej spoločnosti.

Narodil sa 3. augusta 1901 v severovýchodnej oblasti Poľska (Mazowsze) v obci Zuzela. V tom čase Poľsko na mape Európy nebolo a jeho rodisko bolo čiastkou cárskeho Ruska. Hoci jeho rodina mala šľachtické korene, rodičia neoplývali nijakým veľkým majetkom a žili zo skromného zárobku otca, ktorý bol farským organistom.

Mladý Štefan vyrastal v rodinnom prostredí, kde láska k Bohu a k národu boli tak samozrejmými vlastnosťami človeka ako dýchanie. Tam pod cudzím panstvom si osvojil hlbokú vieru s osobitnou úctou k Matke Božej Čenstochovskej a pevnú nepoddajnosť príslušníka národa bez vlastného štátu.
Už v útlom veku prejavoval nevšedné intelektuálne schopnosti, akoby bol predurčený pre mimoriadne úlohy v náboženskom a spoločenskom dianí svojho národa.

Keď mal deväť rokov, zomrela mu matka, ktorá mu od detských rokov vštepovala do duše zápal pre duchovné povolanie. Otec-vdovec pokračoval povzbudzovať ho v tomto duchu a v roku 1912 mu umožnil pokračovať v štúdiách na strednej škole, najprv vo Varšave, potom na jezuitskom lyceu v Lomže (Liceum Ogólnokształcące) a od roku 1916 v seminári vo Włocławeku). Tu dňa 3. augusta 1924 prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Owczareka.
Po vysviacke pokračoval v štúdiách a v roku 1929 bol promovaný za doktora cirkevného práva na Katolíckej univerzite v Lubline. Po krátkom študijnom pobyte na západo-európskych univerzitách pôsobil ako profesor na biskupskom seminári vo Włocławeku.

V septembri 1939 Nemecko napadlo Poľsko a rozpútalo II. svetovú vojnu. K nacistickému útočníkovi sa pripojil z východu Sovietsky zväz a po troch týždňoch bojov víťazní agresori si rozdelili porazené Poľsko medzi sebou. Z toho, čo po deľbe ostalo, vytvorili tzv. generálny gubernát pod nemeckou správou.

Život pod cudzou okupáciou bol veľmi ťažký a prejavov odporu a odboja pribúdalo. V popredí odporu stála Katolícka cirkev. Tisíce kňazov a rehoľníkov bolo za svoju účasť v odboji uväznených a popravených. Profesor Wyszyński unikol tomuto údelu len preto, že ho v roku 1940 jeho biskup Michal Kozal upozornil, aby obozretnejší a opatrnejší, pretože za daných okolností bude Cirkvi a národu osožnejší na slobode, ako vo väzení. A preložil ho z Wloclaweka na faru do Laski, neďaleko Varšavy.

Tragickým svedectvom katolíckeho odporu proti nacistickej okupácii je aj tých 1811 hrdinských poľských kňazov, ktorí zahynuli v nacistických koncentračných táboroch. Medzi nimi bol aj Wyszyńského biskup M. Kozal.
V prvých augustových dňoch 1944 celonárodný odpor sa vynoril v podobe tzv. varšavského povstanie, ktoré však Nemci – za pasívneho prizerania vojska Červenej armády – kruto potlačili. V tejto povstaleckej armáde (Armia Krajowa) ako poľný kaplán slúžil aj Stefan Wyszyński pod krycím menom Radwan.

V roku 1945 sa skončila vojna a s ňou i utrpenie, ktoré ju sprevádzalo. Nenastal však opravdivý mier a nenasledoval pokojný rozvoj duchovného a spoločenského života. Poľsko sa síce zbavilo nemeckej okupácie, ale dostalo sa pod sovietsky vplyv, ktorý bol rovnako nebezpečný ako nemecká okupácia. Boj s nepriateľmiCirkvi pokračoval. Do tohto zápasu o dušu národa vstupovalo Poľsko pod zástavou katolicizmu a vlasteneckého nacionalizmu.

Aj tu v popredí zápasu stála Katolícka cirkev, v ktorej kľúčová úloha dopadla na ramená agilného kňaza a neskôr biskupa Stefana Wyszyńského.
Po skončení vojny sa Stefan Wyszyński vrátil do Włocławeku, kde ako rektor usilovne obnovoval činnosť zruinovaného seminára, organizoval náboženský život mesta a popri tom pôsobil ako redaktor katolíckeho týždenníka. Neohrozene hájil a bránil práva a záujmy veriaceho ľudu, ktorý bol v tom čase vystavený útokom a nástrahám komunistickej ateistickej ideológie. Dňa 25. marca 1946 ho pápež Pius XII. ustanovil za biskupa diecézy Lublin. Aj tu prejavil svoju pevnosť, obratnosť a pastorálnu horlivosť.

A preto, pre tých, čo ho poznali, nebolo nijakým prekvapením, keď sa v roku 1948 po smrti kardinála Augustína Hlonda (22. októbra 1948), Stefan Wyszyński stal jeho nástupcom ako arcibiskup Hnezdna a Varšavy a primát Poľska. O štyri roky neskoršie ho Pius XII. kreoval za kardinála. Na ilustráciu, ako sa k tomu všetkému stavala poľská vláda, stačí uviesť, že keď kardinál požiadal príslušné úrady o vydanie pasu a povolenie vycestovať do Ríma (kde by ceremoniálne prijal vymenovací dekrét a kardinálsky klobúk), jeho žiadosť bola zamietnutá.

V rokoch 1948-1953 boli úradné proticirkevné zásahy v Poľsku – podobne ako aj u nás – veľmi kruté. Cirkevné školy a majetky boli zhabané (“poštátnené”), náboženské organizácie rozpustené, mnohí kňazi a rehoľníci uväznení. Komunistický režim chcel, aby biskupi a klérus sa stali poslušnými nástrojmi vládnej moci (“prevodové páky”) a pomáhali pretvoriť Rímsko-katolícku cirkev a jej veriacich na sluhov a slúžky štátu. V tomto očakávaní sa vláda stretla s pevnou nepoddajnosťou hierarchie. Keď nátlak a prenasledovanie dosiahli svojho kritického bodu, kardinál Wyszyński adresoval zlomyseľným prenasledovateľom list, ku ktorému sa všetci poľskí biskupi pripojili svojimi podpismi. V liste jasne a dôrazne píšu, že pokladajú všetky proticirkevné opatrenia za nezákonné, protiviace sa poľskej ústave a preto ich neuznávajú.

Vyhlasujú: “Nepoddáme sa, ale budeme nasledovať hlas nášho povolania a kňazského svedomia. Vo vedomí, že sme nedali nijaký dôvod k tomuto prenasledovaniu, sme vnútorne vyrovnaní a pripravení čeliť aj ďalšiemu utrpeniu v presvedčení, že trpíme za Krista a Cirkev. Nemožno od nás žiadať, aby sme obetovali Božie veci na oltár cisára! Non possumus!

Vládna moc reagovala na tento principiálny postoj katolíckeho kléru tak, že dňa 25. septembra 1953 uväznila kardinála a držala ho vo domácej väzbe celé tri roky!

Prenasledovanie sa stupňovalo, ale ani kňazstvo, ani veriaci ľud sa nedali zlomiť. Komunistom sa nepodarilo rozložiť jednotu katolíckej masy.
Určitou nevýhodou poľských komunistov v tomto zápase bolo aj to, že bojovali nielen proti Cirkvi, ale aj medzi sebou. V poľskej komunistickej strane sa totiž vytvorili dve frakcie: radikálne pro-sovietske krídlo a miernejšia skupina, ktorá aspoň čiastočne brala ohľad aj na národne cítenie obyvateľstva. Pro-sovietska skupina, ktorú viedol prezident Bolesław Bierut, mala podporu Moskvy a v januári 1949 odstránila z vedúcich funkcií Władysława Gomułku a jeho stúpencov. Gomulka bol vylúčený zo strany a uväznený.

Prezident Bierut zomrel v marci 1956 a prvým tajomníkom strany sa stal Eduard Ochab. Ale medzitým zomrel aj Stalin a v roku 1956 Nikita Chruščov v svojej povestnej rečí proti “kultu osobnosti” denuncoval Stalina ako tyrana a despota. Nasledovalo obdobie destalinizácie nielen v Sovietskom zväze, ale aj v satelitných štátoch. Táto kampaň proti kultu osobnosti vyvolala prejavy rozhorčenia, ktoré vyústili do protikomunistického povstania vo východnom Nemecku, v Maďarsku. Nebezpečné revolučné vrenie prebiehalo aj v Poľsku. Vyhliadky ozbrojeného povstania boli také hrozné, že aj dogmatickí mocipáni vo Varšave a v Moskve mali z nich strach. V obavách o budúci vývoj, rehabilitovali Gomulku a čakali od neho, aby ratoval situáciu.

Gomulka si uvedomil, že jediným jeho „spojencom“, s ktorým sa bude môcť predísť krviprelievaniu, je Katolícka cirkev. Obrátil sa na kardinála Wyszyńského – ktorý tiež bol len nedávno prepustený z väzenia – a žiadal ho o pomoc. Kardinál súhlasil, ale súčasne predložil podmienky: pevná záruka náboženskej slobody so všetkými praktickými dôsledkami, dôsledná odluka Cirkvi od štátu v tom zmysle, že štát nebude v ničom zasahovať do činnosti Cirkvi a – pokiaľ ide voľby a menovania biskupov – toto bude výlučným právom Cirkvi.

Władysław Gomułka tieto požiadavky prijal a v tomto zmysle bola potom dňa 8. decembra1956 podpísaná dohoda, ktorú Gomulka (a jeho nástupcovia: Edward Gierek a Wojciech Jaruzelski) dodržiavali, aj keď im to určite nebolo po vôli. Od toho dňa postavenie Cirkvi v Poľsku sa postupne upevňovalo a komunistická tyrania strácala aj tú – na ozbrojenej moci založenú – autoritu, ktorú dovtedy mala.

A tak, kým Cirkev na Slovensku prežívala katakombálnu existenciu, katolíci v Poľsku mali svoju univerzitu, svoje vydavateľstvá, svoje časopisy, prístup do rozhlasu…, mali pravidelné – i keď relatívne obmedzené – styky so zahraničím a pod. Tak sa mohlo stať, že v Poľsku sa vysviacali kňazi slovenskej tajnej cirkvi, cez Poľsku prichádzala na Slovensko náboženská literatúra atď. Poľsko predstavovalo oázu náboženského života na suchej púšti socialistického impéria. To všetko bolo vo veľkej miere zásluhou kardinála Wyszyńského.

Po roku 1956 kardinál Wyszyński bol v Poľsku všeobecne uznávaný za najvyššiu autoritu: otvorene utláčanými a mlčky aj utláčateľmi. Toto postavenie vyžadovalo veľkú diplomatickú opatrnosť a zručnosť: udržiavať v národe vieru, nádej a nepoddajnosť, a zároveň krotiť vášne, ktoré by mohli viesť k takým výbuchy odporu a nespokojnosti, aké by mohli vyprovokovať vojenský zásah zo strany Moskvy.

Vo všetkých krízových situáciách vždy stál na strane utláčaných; či to bolo počas študentských nepokojov v roku 1968, alebo pri štrajku robotníkov v roku 1970, alebo pri legendárnom masovom proteste v lodeniciach v Gdansku v roku 1976, kde si robotníctvo vynútilo nezávislé odbory (Solidarność), alebo pri zrode vidieckej stavovskej organizácie (Wiejska Solidarność) v roku 1980.
V lete 1958 kardinál Wyszyński pozval do Varšavy mladého 38-ročného teológa Karola Wojtyłu a oznámil mu, že bol menovaný za pomocného biskupa do Krakova. Tu začína príkladná spolupráca, ktorá sa naplno rozvinula po smrti krakowského arcibiskupa Eugeniusza Baziaka, v roku 1962, keď sa jeho nástupcom stáva Karol Wojtyła. Karol Wojtyła, ktorý bol dovtedy známy ako “pravá ruka” kardinála Wyszyńského, sa teraz stáva jeho najbližším spolupracovníkom. Dvojica Wyszyński i Wojtyła (W+W) postupne začína hrať úlohu, ktorá presahuje úzke poľské hranice a dostáva svetové rozmery.

V októbri 1978 bol Wyszyńského priateľ a spolupracovník Karol Wojtyła zvolený za pápeža. Bol to historický prelom v dejinách 20. storočia. Ako pápež Ján Pavol II. mohol naplno zužitkovať skúsenosti svojho učiteľa i svoje vlastné. Pod jeho vedením Vatikán stál v popredí zápasu za ľudské práva, za spravodlivosť, za Európu, ktorá – vo veľkej miere jeho zásluhou – a dnes už „dýcha oboma stranami pľúc“. Ján Pavol II. úspešne voviedol Cirkev do 3. tisícročia, lebo kráčal tou cestou a bol motivovaný tými ideami, ktorými bol vedený jeho učiteľ a spolupracovník kardinál Wyszyński.

Dňa 13. mája 1981 sa pápež Ján Pavol II. stal obeťou zákerného atentátu. Kardinála Wyszyńského našla táto udalosť na nemocničnom lôžku. Jeho životopisec uvádza, že keď dostal smutnú zvesť o atentáte na pápeža, zbožne zavzdychal, aby si ho Pán Boh povolal, ale aby zachoval pri živote jeho ťažko raneného priateľa. Boh vypočul jeho prosbu. Zomrel 28. mája 1981.

Pápež Ján Pavol II. sa zo zranenia zotavil a dožil sa pádu komunizmu v Európe a odstránenia „železnej opony“, ktorá neprirodzene rozdeľovala Európu na dva nepriateľské bloky.

František Vnuk