Povedomie o vzťahu duše tela v súčasnosti akoby ustupovala zo spoločenského vedomia.
Absencia tejto témy v spoločenskom povedomí bola spojená vždy so zlými časmi pre Európanov. Ani v nacizme, ani v komunizme táto téma nebola dôležitá. Ani v súčasnej diktatúre relativizmu. V súčasnosti, aj na Slovensku, zápasí význam vzťahu duše a tela na hranici ktorá delí zabúdanie od pamätania si.
V knihe „Cesta na Západ“ Š. Smolen, náš súčasník, putuje strednou a západnou Európou, aby si ujasnil svoje duchovné poslanie. Z mnohých pozorovaní vyvodzuje otázku: Načo je týmto ľuďom, západný Európanom, Boh? Neslúži im iba ako veľký Pritakávač? Jeho úlohou nie je odpúšťať hriechy, ale rušiť pocit viny. Nestalo sa zvestovanie toho božstva úlohou? Aké sú príčiny?
Obraz sveta a rizika vo vývine človeka a vývoji spoločnosti
Poľský františkán, prof. A. J. Nowak, v diele Parapsychológia, kritický reflektovanej z optiky kresťanstva, píše: Devätnáste storočie charakterizuje vášnivá vojna s Bohom, dvadsiate storočie bojuje proti obrazu Boha v človeku, bojuje proti človeku, dvadsiate prvé storočie kontinuálne spája obidve vojny. Konštatuje sa, že je tu snaha zničiť obraz Boha v človeku, deformovaním politiky, ekonómie, ideológiami, aborciou, nakoniec zničiť tento obraz sa chce aj genetický. Rodovou ideológiou. Ide o to človeka zdémonizovať. V 21. storočí sa stupňujú metódy 20. storočia.
To sú riziká pre vývoj spoločnosti a človeka. Pretože vývojom chcú nahradiť zjavené pravdy a posvätné. Tieto praktiky chcú postaviť dve dobra proti sebe. Dobro duše, proti dobrám tela. To je veľké riziko. Duša a duch potrebujú telo. Vtelenie Božieho slová je zásadná téma vzťahu duše a tela. Religionista M. Eliade uvádza, že sme svedkami nenáboženskej transformácie, ignorovaním posvätná pre človeka. Ako výsledku uvedomovania sa človeka v histórii s postojmi ktoré celkom popierajú hodnotu a existenciu posvätného. Z „historicizmu“ vyplýva myslenie, ktoré uznáva iba veci profánne, bežné.
Slovenská otázka môže byť potom preformulovaná tak, že kresťanstvo nebude jej dôležitou témou v kladnom slova zmysle. Celý človek je ale duša a telo. Ale má to byť telesnosť regulovaná z vyššej úrovne. Ktorá pozná aj výšku posvätného. V dôsledku odklonu od kresťanstva pozorujeme, že nižšie riadi vyššie s negatívnymi dôsledkami. R. de Mattei v diele Diktatúra relativizmu uvádza, že v tomto procese, je dôležité predstaviť psychopatológiu ako normálny jav. Kto odmietne bude potrestaný, spoločenským vylúčením. Narušenie vzťahu duše a tela je sprevádzané snahou, aby človek na skutočnosti reagoval iba telom. A potom platí, že zmysel má iba to čo je príjemné. Toto presvedčenie otvára bezohľadný zápas o to, mať čo najviac peňazí, ako prostriedku pre čo najväčšie množstvo príjemnosti, konzumu.
Všetko sa za tým účelom komercionalizuje. Hoci psychológia s dušou, alebo tá ktorá uznáva, že v antropologickom základe človeka je ako entita prítomná ľudská osoba, napríklad v logoterapii, uvádza, že zmysluplné môže byť aj nepríjemné. Ale aj príjemné môže byť zmysluplné. A môže byť aj nepríjemné a nezmysluplné. V súčasnosti je trend uzatvárať človeka iba do hmoty. Prinajmenšom, aby ostal v tom, čo už splnilo v jeho živote úlohu a mal by toto preto opustiť. Francúzky filozof M. Blondel v diele „Filozofia konania“ popisuje „normu bytia“, ako rozpoznanie, že dosiahnutý stav už nestačí, že je treba putovať k novej, vyššej úrovni bytia. Pokušenie je ostať v zajatí už dosiahnutého. Ak túto normu bytia v sebe niekto zaprie, poprie, potom to, čo mu predtým dávalo nejaký zmysel, už mu zmysel nedáva.. To čo dosiahol už nerezonuje zmyslom. A tak mylne uzatvára, že je to dôkaz o nihilistickej povahe života, jeho podstate. Stáva sa cynikom. Začína taký život nenávidieť.
Tu majú svoj pôvod absurdné javy našich čias, ako je napríklad zabíjania ľudí strelcami na ulici, v škole, v kostole. Prijímam názor, že vo vzťahu duše a tela, pri oživovaní tela dušou sa vo vývine utvára psychika. Duša od nej čaká živé skutky. Kresťanstvo neživé skutky rozpoznáva ako hriech. Už spomínaný františkán prof. J. A. Nowak konštatuje, že“ kresťanstvo prinieslo definitívne kritéria k rozpoznávaniu duchov, ľudských postojov, podčiarkujúc, že existuje nie len zlo, ale rovnako ten „Zlý“, ktorého sa treba zriekať. Kresťanstvo napomáha rozpoznať ako je život človeku uložený nie len všeobecne, ale aj konkrétne.
Otvorenosť človeka k Bohu, seba transcedencia a život ako je človeku uložený
Vzťah tela duše predpokladá nedokonalosť človeka a kresťanstvo je nápomocné sviatosťami zmierenia človeka s Bohom. Nezastupiteľným formátorom je Eucharistia. Človek potrebuje k svojmu plnému životu milosť Božiu. Je otvorený Bohu. Filozof J. Maritain v knihe Kresťanský humanizmus uvádza, že milosť to je nachádzanie sa bez toho aby sa človek hľadal. Tieto javy sú aj prejavom nadprirodzeného a posvätného. Voľne parafrázujem M. Eliadeho, posvätnosť je skúsenosť dostupná ako zážitok rozpoznania seba samého už nie len v historicko dobovom poriadku, ale poriadku samotnej večnosti. Človek je spôsobilý k seba transcedencii. K prekračovaniu dosiahnutej hranice k novým, plnším významom.
Zaiste každý máme vo svojom živote vývinové úlohy. Tie je treba napĺňať, menia sa vekom. Ale okrem týchto vývinových úloh máme, povedal by som, “stále“ úlohy. Napríklad ako láska, dobro, viera, krása, oni sa nemenia názvom, ale menia sa hlbším a hlbším významom. Ak starí ľudia povedia, že vedia až teraz čo je láska, to neznamená, že lásku nepoznali predtým. Prehĺbili jej význam. Tieto hodnoty sú v presahu voči tomu ako im rozumieme. Ťahajú nás týmto dopredu. Pomáhajú porozumieť tomu ako je nám život uložený. Krízy ale konfrontujú. Korona vírus, vo vzťahu k telu znamená riziko smrti. Môže chýbať význam duše. V spoločnosti je smrť taubuizovaná. Nesmrteľná duša je tabuizovaná. V časoch aktívneho náboženstva sa hovorilo o osvojenej smrti. A večnom živote. Boh je Bohom živých a nie mŕtvych. Sv. Augustín v diele „Vyznanie“ píše, že čas sa meria mierami ducha. Teda nie len mierami sveta.
Hermeneutika ako pýtanie sa po bytí a problém vnútorného vonkajšieho slova
Táto téma je téma vzťahu viditeľného a neviditeľného. Hermeneutika je vedou, ktorá podľa H.G. Gadamera sa zaoberá vnútorným slovom človeka. Vnútorné slovo nevieme často vyjadriť bežnými, vonkajšími slovami. Vzniká tu napätie medzi vnútorným slovom a vonkajším slovom ktorými ho chceme vyjadriť. Sv. Augustín konštatuje, všetci vnútorným slovom vieme čo je čas, ale ho máme vyjadriť vonkajším slovom, môžu byť ťažkosti. Hermeneutika odpovedá na toto napätie. Dôvodom pre hermenutiku je urobiť zmysel dostupným, uvádza J. Grondlin.
Hermeneutika má svoj význam aj v náboženstve, ale aj vo vede. V biblických textov sa rozlišuje telesnosť textu, toho čo sa stalo, dalo sa vidieť a skrytým významom obsahu, ktorý je neviditeľný, ale sa má objaviť. Ten symbolizuje dušu. Hermeneutika má svoje poslanie aj vo vede. Veda sa ustálila v prírodovedeckom porozumení vonkajšiemu svetu. Predmetom poznávania objektov, ktoré nemajú vedomie seba. Nemôžu byť samé od seba ani dobré ani zlé. Sú plne determinované. Nemajú slobodnú vôľu. Pre tieto a ďalšie skutočnosti nie je správne ak sa takáto prírodovedná metodológia prenáša do humanitných vied o človeku. Konštatuje to napríklad H.G. Gadamer. Je tu riziko, že sa metóda povýši na problém. Ten potom stratí svoje ontologické, univerzálne zázemie. Parciálnosť, čiastkovosť pohltí univerzálnosť. Materializmus bývalého režimu je toho dôkazom. Človek bol rozpoznávaný iba ako produkt ekonomických procesov. Tak trocha ako dnes. A ako taký bol vnímaný ako plne determinovaný. A mal toto potvrdiť súhlasom. Ak to neurobil, hlásil sa k Bohu, bol exkomunikovaný zo spoločenského života ako v súčasnosti. Veru sú tu podobnosti.
Stará istina kresťanstva aj v týchto časoch zmäkčovala brutalitu režimu. Zdôrazňoval sa sociálna stránka života. Čakal som po roku 1989, že sociálne encykliky budú zásadne viacej obsiahnuté v ideáloch spoločnosti. To, že nie sú, má zlé následky. Hermeneutika sa zaujíma o vnútornú skúsenosť človeka. Cieľom je pochopenie tejto skúsenosti.
Vzťah duše a tela ako súčasť pravdivého obrazu o človeku
Hermenutika upozorňuje, že je tu hrozba, že sa veda, a cez ňu duševný a psychický obraz o človeku redukuje na tlmočenie, toho vnútorného v človeku, na to vonkajšie, iba šablónovite, mechanický, deformovane, bez vzťahu k duchovnosti. Dôsledkom je nepravdivý obraz o človeku. Problémom modernej doby je nadmerná potreba to vnútorné tlmočiť navonok, ale iba ako vývoj hmotnej povahy. Chce sa ním nahradiť výška a intimita posvätného. Aby človek nemal túto intimitu. Aby bol stále ozvučený iba z vonku. Tak, aby stratil zo zreteľa vzťah duše a tela. Takéto zredukované psychično má nahradiť povedomie duchovnosti. A to samo je tým ochudobnené. Bez pochopenia človeka. Zažil som to na sebe osobne niekoľkokrát. Zúčastnil som sa napríklad „vysvetľujúceho“ kurzu, ktorý bol označený ako poradenský. Ukázalo sa, že išlo o psychoanalýzu a jej interpretácie. Ohradil som sa. Stal som sa podozrivý.
Nebol by som si vybral tento smer. Neverím mu. Táto teória preferuje iba determinovanosť človeka. Nedoceňuje jeho možnosti zodpovednosti a slobody. Naopak vysvetľuje človeka iba pudmi a ich tlakmi z vnútra. Preto týmto tlakom treba nechať voľný priebeh. E. Lukasová, logoterapeutka uvádza, že všetko nepotláčanie nijak neprispelo k ozdraveniu ľudstva. Naopak legalizovalo agresivitu. V tom čase som prežil silnú vnútornú skúsenosť s konverziou, prehĺbením viery. Obával som sa , že táto teória o to nemá záujem. Z. Freud náboženstvo považoval za neurózu. Uvažoval som, ako budem môcť hovoriť o svojej náboženskej konverzii? Ani som ešte nezačal a už ma po návrate zavolal riaditeľ pracoviská a upozornil ma, aby som dával pozor čo hovorím, pretože kolegyňa vynáša. Bola vtedy totalita. Na moju sťažnosť mi bolo povedané v skupine, že ona nemôže potláčať. A tak vynášala ďalej, ba aj po ďalšie roky o mne.
V čase mojej angažovanosti pre kresťanský časopis Verbum, vzali sme na výpomoc pri účtovníctve časopisu, istú pani na výpomoc. Bola maďarskej národnosti. A ona mi po čase povedala, dotyčná o vás škaredo rozpráva pred Maďarmi. Ale mi vieme svoje, dodala. Vážil som si, že nepodľahla nezodpovedným fámam. Tieto fámy nie sú pravdou o mojom živote. Musel som mlčať o svojej skúsenosti s konverziou. Bola totalita a raz som už povedal pri previerke do funkcie, že chodiť do kostola mi ústava zaručuje. Bolo po funkcii. Zdá sa , že táto doba sa bude opakovať. Každý sa potom môže prejaviť.
Merleau-Ponty konštatuje, že správne je ak slovo, ktoré má zmysel, prejde v mlčanie, ktoré má zmysel. A zase mlčanie, ktoré má zmysel prejde k slovu ktoré dostáva zmysel. Nazdávam sa, že by sa o toto malo usilovať, pretože sa mlčí, kde by sa malo hovoriť a hovorí sa, kde by sa malo mlčať. Ako v tej zlej teórii psychoanalýzy. Ostaneme pri tom, ako uvádza J. A. Nowak, podľahneme nepravde, že telo je väzením duše, alebo sa prihlásime k tomu, že k ľudskej osobe prináležia hodnoty ako láska, dobro, krása svedomie, sloboda, bytie, ktoré potrebuje vzťahy. To všetko ako súčasť vzťahu duše a tela. Môžeme povedať, že vyššie reguluje potom to nižšie. Otvorenosť pre vyššie Bytie je nám daná, treba byť iba duchovne bdelý v intenciách kresťanstva.
Stanislav Hvozdík