František Vnuk: Bude Amoris Laetitia semenom možnej schizmy?

Zvýšený zreteľ na úlohu svedomia

V apríli 2016 vydal pápež František apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia, v ktorej predložil zhrnutie dvoch biskupských synod o rodine a manželstve.

Navrhol v nej “nový pastorálny prístup” k tejto pálčivej otázke súčasnosti (čl. 199), ktorý rozvinul v ôsmej kapitole tohto pápežského dokumentu. Tam sa zdôrazňuje, že pri morálnych rozhodnutiach sa má brať zvýšený zreteľ na úlohu svedomia.

Duchovní pastieri teda majú pomáhať veriacim nie iba v dôslednom zachovávaní príkazov a pravidiel, ale pri uplatňovaní tzv. “rozlišovania” (čl. 304).

Rozlišovanie malo sprístupniť plnšie zapojenie rozvedených a znovu zosobášených veriacich do plného života Cirkvi. K tomuto cieľu sa dospeje špecifickou analýzou danej situácie, pri čom bude treba brať do úvahy “poľahčujúce okolnosti” v osobnom rozhovore týchto rozvedených a znovu zosobášených osôb s duchovným poradcom (tzv. vnútorné fórum). Konečné rozhodnutie o “zapojení” sa prenecháva svedomiu dotyčných osôb (čl. 305, 300). Rozvedení a znovu zosobášení veriaci musia nadobudnúť pocit, že sú integrálnou časťou Cirkvi. “Nie sú vylúčení (“exkomunikovaní”) a neslobodno ich pokladať za takých, pretože aj naďalej ostávajú začlenení do Cirkvi.“ (čl. 243).

Najväčší rozruch spôsobila krátka poznámka pod čiarou č. 351, v ktorej – s odvolaním na svoju vlastnú apoštolskú exhortáciu Evangelii Gaudium z novembra 2013 – pápež František hovorí: V určitých prípadoch toto môže znamenať aj sviatostnú pomoc. A teda “chcel by som pripomenúť kňazom, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale skôr miestom stretnutia s Pánovým milosrdenstvom“ Tiež by som chcel upozorniť, že Eucharistia “nie je odmenou pre dokonalých, ale mocným liekom a pokrmom slabých.”

 

Pre mnohých biskupov, teológov i laikov to bol príliš revolučný prístup v tom zmysle, že podľa ich mienky nebol v súlade s odkazom Evanjelia a s učením Cirkvi (magisterium). Ide hlavne o prijímanie Eucharistie osobami, ktoré podľa magistéria nie sú v stave posväcujúcej milosti.

Toto mal byť nový prístup k rodinným problémom dneška. V posledných desaťročiach rozvodovosť dosiahla epidemických rozmerov aj medzi príslušníkmi katolíckej viery, ktorá nekompromisne vyžaduje nerozlučiteľnosť manželského zväzku. Podľa učenia Cirkvi rozvedená osoba nemôže vstúpiť do ďalšieho manželstva. Také manželstvo je v očiach Cirkvi nielen neplatné, ale z morálneho hľadiska je aj hriešne. Podobne aj osoby žijúce spoločne bez sviatostného manželstva, nie sú v stave milosti a preto nemôžu pristupovať k stolu Pána.

Z toho hľadiska platia veľmi pevne formulované pravidlá, ktoré najmä poslední pápeži – Jan Pavol II. a Benedikt XVI. – niekoľkokrát veľmi jasne a opätovne zdôrazňovali, napríklad v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio. A teraz do tejto zaužívanej praxe vniesla určité pochybnosti a neistoty exhortácia Amoris Laetitia (z 8. apríla 2016).
Dnes už možno povedať, že v dejinách novodobého pápežstva nebolo dokumentu, ktorý by bol vyvolal taký rozruch a stretol sa takými prejavmi nesúhlasu a nespokojnosti ako táto exhortácia.

Exhortácie vyšla pod menom a s autoritou pápeža Františka, ale jej autorstvo – hlavne pokiaľ ide o rozpornú ôsmu kapitolu – sa pripisuje Františkovmu blízkemu spolupracovníkovi, profesorovi Katolíckej univerzity v Buenos Aires Victorovi Manuelovi Fernándezovi. Ako poukázal známy taliansky vatikanista Sandro Magister, celé úseky exhortácie boli takmer doslova prebrané z dvoch Fernándezových štúdií, ktoré boli uverejnené v roku 2005 a 2006, a ktoré sú kriticky vyhrotené proti encyklike Jána Pavla II., Veritatis splendor. (Mimochodom: pápež František krátko po svojom zvolení povýšil prof. Fernádeza na arcibiskupa a pribral ho do kruhu svojich najbližších poradcov).

Ešte vážnejšie informácie vyšli najavo v januári 2017. Americká tlačová služba National Catholic Register uverejnil správu vatikánskeho dopisovateľa Edwarda Pentina, podľa ktorého nesúhlas s obsahom exhortácie ešte pred jej zverejnením vyslovilo 30 kardinálov, ktorí vyslovili svoje výhrady najmä k otázke podávania Eucharistie rozvedenými osobami, žijúcimi v druhom manželstve. Varovali, že takto formulovaná exhortácia môže vážne oslabiť tri základné sviatosti Cirkvi: Eucharistiu, stav manželský a sviatosť pokánia. Pápež na ich pripomienky neodpovedal.

Podobne mala svoje výhrady k exhortácii aj Kongregácia pre náuku viery, ktorá má zodpovednosť za čistotu učenia Cirkvi v otázke viery a mravov. Podľa vatikanistu E. Pentina, Kongregácia poslala pápežovi dlhší elaborát, kde navrhovala revíziu textu exhortácie na niekoľkých miestach. Ale aj tu, ani jeden návrh nebol zohľadnený. Ba zdá sa, že pápeža rozhnevalo počínanie teologických odborníkov na Kongregácii pre náuku viery, pretože v decembri 2016 – ako informuje vatikánsky pozorovateľ Marco Tosatti – prefekt Kongregácie kardinál Gerhard L. Müller dostal príkaz prepustiť zo služieb Kongregácie troch svojich blízkych spolupracovníkov. Kardinál sa proti tomu ohradzoval a argumentoval, že tí traja patria k najlepším pracovníkom jeho dikastéria. Keď sa pýtal, čo urobili, pápež František mu údajne odpovedal: „Ja som pápež a ja nemusím uvádzať nijaké dôvody mojich rozhodnutí. Rozhodol som, že musia opustiť Kongregáciu pre náuku viery a tak ju oni majú opustiť.“ Tu sa hádam patrí dodať, že jedným z tých prepustených teológov bol americko-slovenský kňaz Peter Smutelovič, rodák z Košíc, kňaz americkej diecézy Newark.

 

Podobný osud postihol aj kardinála Gerharda Müllera.

V júli 2017, keď uplynul jeho päťročný termín prefektúry, pápež ho krátko a bez vysvetlenia informoval, že sa jeho služba nepredlžuje. Bolo to neočakávané prekvapenie, pretože kardinálom, ktorý ešte nedosiahli kanonický vek 80 rokov, sa prefektúra tradične predlžuje; a kardinál Müller má iba 69 rokov. Citeľne sa ho to dotklo a ako povedal v interview, ktoré poskytol novinám Passauer Neue Presse, dozvedel sa o tom v posledný deň svojho päťročného služobného obdobia. Sťažoval sa: “Nespomenul nijaký dôvod, prečo mi nepredlžil termín, podobne ako neuviedol nijaký dôvod, keď pred niekoľkými mesiacmi odstránil mojich troch veľmi kompetentných pracovníkov Kongregácie.”

V určitých cirkevných kruhoch dnes panuje názor, že nástupom Františka na stolicu sv. Petra sa prehĺbila kríza, ktorou Cirkev prechádza posledných 50 rokov. Prehĺbila sa natoľko, že sa začína hovoriť o nebezpečenstve schizmy. Niektorí pesimisti dokonca tvrdia, že tá schizmy de facto už tam šarapatí a je len otázkou času, kedy prepukne v otvorený rozkol. Kardinál Róbert Sarah v rozhovore, ktorý 18. apríla 2017 poskytol pracovníkovi dobročinnej organizácie Kirche in Not (Cirkev v núdzi), otvorene povedal: „Dnes Cirkev čelí veľkému riziku rozkolu, rozštiepeniu Cirkvi, mystického Kristovho tela.“

 

Exhortácia Amoris Laetitia vniesla do Cirkvi určitý zmätok

Protestných hlasov nesúhlasiacich s výkladom exhortácie pribúda a pápežov postoj neodpovedať na otázky biskupov, výzvy teológov a dubia kardinálov, predkladané čoraz častejšie a nástojčivejšie, situácii nijako neosoží.
Dnes už nikto nepochybuje, že exhortácia Amoris Laetitia vniesla do Cirkvi určitý zmätok a neistotu a rozdelila hierarchiu (a v istom slova zmysle aj laikov, Boží ľud) do troch kategórii. Väčšina argentínskych biskupov, obaja biskupi Malty a niektorí nemeckí biskupi sa vyjadrili k exhortácii pozitívne a hovoria veriacim, že je dovolené podávať sv. Prijímanie rozvedeným a znovu zosobášeným osobám, aj bez toho, aby žili spolu “ako brat a sestra”, t.j. v stave v sexuálnej zdržanlivosti. Väčšina afrických biskupov, viacerí biskupi v Spojených štátoch, v Kanade dôrazne varujú, že takáto prax by v rozpore s Evanjeliom a magistériom Cirkvi a je neprípustná.

Aby som uviedol konkrétny príklad tejto polarizácie: Na jednej strane je skupina argentínskych biskupov, ktorí v septembri 2016 zverejnili svoj návrh výkladu exhortácie v tom zmysle, že “otvára možnosti prístupu k sviatostiam zmierenia a Eucharistie” a Sv. Otec im ho schválil. Na opačnej strane stojí známy americký arcibiskup Charles J. Chaput, ktorý v júli 1968 vydal smernice a v nich sa hovorí, že “rozvedené a znovu zosobášené osoby sa musia najprv zaviazať, že budú žiť ako brat a sestra a len potom môžu dostať rozhrešenie v sviatosti zmierenia a to im potom otvorí cestu k prijímaniu Eucharistie.”

 

Čo je v jednej diecéze zakázané pod smrteľným hriechom, v druhej je dovolené

Túto situáciu charakterizoval bývalý bolognský arcibiskup, kardinál Caffarra slovami: „V posledných mesiacoch, na niektoré základné otázky ohľadom sviatostí, ako je manželstvo, spoveď a Eucharistia a ohľadom kresťanského spôsobu života, niektorá biskupi odpovedajú A, zatiaľ čo odpoveď iných je opakom A.” Ešte výraznejšie to povedal jeden poľský biskup: Čo je v jednej diecéze zakázané pod smrteľným hriechom, v druhej je dovolené.

Príznačné je však to že prevažná väčšina biskupských konferencií a biskupov sa zatiaľ nevyjadruje nijako, ale vyčkáva v nádeji, že sa nájde nejaké obojstranne uspokojivé riešenie. K zdržanlivosti ich do určitej miery viaže aj tá skutočnosť, že v Katolíckej cirkvi platí princíp: Prima sedes a nemine judicatur (pápežská autorita je ponad každú kritiku).

 

Profesor Claudio Pierantoni: pápeža treba “bratsky napomenúť, pretože exhortácia Amoris Laetitia implicitne podporuje herézu a “hoci priamo neprotirečí náuke o nerozlučiteľnosti manželského zväzku, robí to nepriamo.“

V tomto príspevku chcem poukázať len na niektoré vážnejšie prejavy nesúhlasu, ktoré sa objavili za posledných šesť mesiacov, t.j. od apríla 2017.

V apríli 2017, keď si Cirkev pripomínala prvé výročie exhortácie Amoris Laetitia, sa konala v Ríme konferencia laických teológov, ktorá podrobila prísnej kritike nielen exhortáciu, ale aj niektoré postoje pápeža Františka, najmä jeho neochotu vstúpiť do dialógu.
Profesor Claudio Pierantoni z Chile zakončil svoju kritizujúcu prednášku výzvou, že pápeža treba “bratsky napomenúť, pretože exhortácia Amoris Laetitia implicitne podporuje herézu a “hoci priamo neprotirečí náuke o nerozlučiteľnosti manželského zväzku, robí to nepriamo.“
Profesor Douglas Farrow z Kanady poukazoval na “súčasnú niekoľko rozmernú krízu v Cirkvi. Kríza morálky, kríza doktríny, kríza cirkevnej autority, kríza jednoty. Nie je osožné, ba ani prípustné, aby Cirkev mala v odlišných obdobiach odlišné názory na tie isté veci.

Prof. Anna M. Silvas z Austrálie vyčíta exhortácii, že prepadla “duchu modernizmu”, ktorý sv. pápež Pius X. v encyklike Pascendi Dominici gregis nazval “syntézou všetkých bludov”. Znepokojuje ju, že “pápež František a jeho spolupracovníci nepristupujú k magistériu Cirkvi, tradičnou a osvedčenou správnou cestou. Nekonfrontujú svoje názory s náukou Cirkvi priamo, lebo keby tak robili, utrpeli by porážku. Namiesto toho postupne uvádzajú do praxe maličké zmeny, až kým nedosiahnu želateľný stav, od ktorého už niet návratu.”

 

Amoris Laetitia je ako teologická atómová bomba, ktorá má potenciál zničiť celú morálnu náuku Cirkvi

Ďalší prednášatelia na konferencii – známy nemecký publicista Jürgen Liminski, francúzsky filozof Thibaud Collin a akademik Jean-Paul z Kameruna – boli v svojej kritike miernejší, ale aj oni poukazovali na nejasnosti a nedokonalosti, ktoré by v takom dôležitom dokumente nemali byť.
V júli 2017 uverejnil popredný katolícky filozof, prof. Josef Seifert úvahu, v ktorej kladie otázku, či čistá logika ohrozuje zničiť celú morálnu náuku Cirkvi (Does pure Logic threaten to destroy the entire moral Doctrine of the Catholic Church?)

V článku tvrdí, že exhortácia Amoris Laetitia je čosi ako teologická atómová bomba, ktorá má potenciál zničiť celú morálnu náuku Cirkvi. Žiada pápeža Františka, aby odvolal, aspoň jeden z bludných článkov v exhortácii, napríklad článok č. 303.
Prof. Seifert argumentuje: Exhortácia eufemisticky nazýva stav smrteľného hriechu ako “nie celkom objektívny ideál” a na inom mieste tvrdí, že vieme “s istou morálnou bezpečnosťou” že za určitých okolností sám Pán Boh nám dovoľuje pokračovať v páchaní objektívne hriešnych skutkov, ako je cudzoložstvo.
Seifert poukazuje, že keď čo len jeden nemorálny skutok je dovolený, alebo dokonca želateľný Božou Spravodlivosťou, potom už nič nie je v ceste, aby sa tento princíp vzťahoval na všetky skutky, ktoré sa pokladajú za objektívne zlé. Ak je pravdou, že Boh môže chcieť, aby dvojica v mimomanželskom vzťahu žila v cudzoložstve, bez ohľadu na to, čo hovorí šieste Božie prikázanie, potom nás nič neviaže, aby sme zachovávali aj ďalších deväť.

 

Štyria kardináli, ktorí pred rokom predložili pápežovi Františkovi svoje výhrady a žiadali jednoznačnú odpoveď na svoje otázky (dubia)

Medzitým štyria kardináli, ktorí pred rokom predložili pápežovi Františkovi svoje výhrady a žiadali jednoznačnú odpoveď na svoje otázky (dubia), otvorene pokračujú v svojom kritickom postoji. Opakujú znova a znova, že oni a mnohí biskupi i veriaci očakávajú jasnosť a zreteľné vyjadrenie, či ešte platí čo povedal Jan Pavol II. v svojej exhortácii Familiaris consortio, alebo platí, čo hovorí František v exortácii Amoris Laetitia. Magistérium si nemôže protirečiť. Kardiná Caffarra pripomínal: „Niektorí biskupi vidia v exhortácii rozvíjanie doktríny, iní v nej vidia protirečenia pravej doktríny. Toto je dôvod, prečo sme predložili Sv. Otcovi naše dubia… Tam, kde Familiaris consortio , Kódex cirkevného práva a Katechizmus Katolíckej cirkvi hovoria ´nie´, niektorí ľudia zastávajú stanovisko, že Amoris Laetitia hovorí ´áno´ a kňazi v pastorácii majú právo vedieť, kto má pravdu.”

 

Kardinál Caffarra žiada jasné a jednoznačné vyjadrenie, pretože “pápež nemôže zmeniť náuku Cirkvi v poznámke pod čiarou…

Ak pápež naozaj chcel zmeniť učenie Cirkvi, jeho povinnosťou, jeho veľmi záväznou povinnosťou by bolo, aby to povedal jasne, výrazne a explicitne. Učenie, ktoré Cirkev hlása a opatruje celé storočia, nemožno zmeniť krátkou poznámkou pod čiarou a k tomu ešte aj neistým spôsobom.“
V tejto súvislosti uvádza kardinál Caffarra aj dojemnú epizódku týkajúcu sa fatimskej vizionárky sestry Lucie: „Keď ma Sv. Otec Ján Pavol II. poveril založením a vedením Pápežského inštitútu pre výskum manželstva a rodiny (Pontificium Institutum Joannes Paulus II Studiorum Matrimonii ac Familiae) napísal som list sestre Lucii prostredníctvom jej biskupa. Nečakal som od nej odpoveď, pretože som ju žiadal iba o modlitby, no nevysvetliteľne som dostal dlhý list s jej podpisom – list je uložený v archíve nášho Inštitútu. V liste sa nachádzajú tieto vety: „V konečnej bitke medzi Pánom Bohom a vládou Satana pôjde o manželstvo a rodinu. Ale nebojte sa, pretože každý kto bojuje za posvätnosť manželstva a rodiny, bude vždy napádaný a narazí na odpor z každej strany, pretože toto je kľúčový a rozhodný boj. A na konci dodala: Ale Panna Mária už rozšliapala jeho (t.j. Satanovu) hlavu.“

 

Rovnako ako nebohý kardinál Caffarra vyslovuje svoje námietky aj kardinál Raymond L. Burke

Rovnako ako nebohý kardinál Caffarra (zomrel 6. sept. 2017) vyslovuje svoje námietky aj kardinál Raymond L. Burke, ktorý už viackrát povedal, že ak nedostane od pápeža Františka odpoveď, predloží formálnu korektúru pápežových omylov. Naposledy to urobil 14. augusta 2017 v interview s redaktorom časopisu Wanderer.

Podľa kardinálovho názoru, “zmätok a rozpory trhajú jednotu Cirkvi” (is being torn right now by confusion and division).
Formálna korektúra by znamenala ďalšie vystupňovanie napätia, pretože na takúto výzvu pápež je povinný odpovedať. Kardinál Burke naznačil, v tejto bratskej korektúre (correctio fraternalis) mieni preložiť jasne a v duchu platného magistéria Cirkvi tie sporné body, ktoré exhortácia svojím novým prístupom spochybnila. Predbežne nebudú zverejnené a odovzdajú sa Sv. Otcovi in camera caritatis, teda súkromne a s patričnou úctou voči Hlave Cirkvi.

V septembri 2017 svetová tlač uverejnila “synovskú pripomienku” (Correctio filialis de haeresibus propagatis), ktorú dňa 16. júla predložila Sv. Otcovi skupina 62 teológov, kňazov a aktívnych laikov z 20 krajín. Medzi nimi sú viaceré zvučné a známe mená, ako je prof. Antonio Livi, bývalý rektor Lateránskej univerzity, Rím; prof. Thomas Stark z Filozofickej a teologickej akadémie Benedikta XVI. (Phil.-Theologische Hochschule Benedikt XVI.), Heiligenkreuz, Rakúsko; Claudio Pierantoni z Univerzity Chile; prof. Stéphane Mecier z Katolíckej University, Louvain; Petr Dvořák, profesor filozofie, Cyriloometodějska Teologická fakulta, Univerzity Palackého, Olomouc; Prof. Lukáš Novák, Filozofická fakulta, Karlova univerzita, Praha; Jozef Hutta, slovenský kňaz pôsobiaci vo Francúzsku).

Je to dlhý 25-stránkový dokument, začínajúci slovami: “S hlbokým bôľom, ale podnietení vernosťou k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, láskou voči Cirkvi, voči pápežskému úradu a so synovskou oddanosťou voči Vám, sme nútení predložiť opravu Vašej Svätosti, týkajúcu sa šírenia bludov, spôsobených apoštolskou exhortáciou Amoris Laetitia a inými prejavmi, činmi a nedôslednosťami Vašej Svätosti.” Po tomto oslovení nasleduje sedem sporných tvrdení v spisoch a výrokoch pápeža Františka, ktoré títo teológovia pokladajú za bludné, alebo hraničiace s herézou. Autori dokumentu vidia dva dôvody krízy, ktorá postihla Cirkev za Františkovho pontifikátu: problém modernizmu a vplyv Martina Luthera.

 

Arcibiskup Fernández  obviňuje kritikov pápeža Františka z “intelektuálneho pelagianizmu”. 

Ako všetky predošlé listy adresované pápežovi v tejto záležitosti, aj Correctio filialis ostala bez priamej odpovede. Za nepriamu odpoveď možno však pokladať dve udalosti. Arcibiskup Fernández, rektor Katolíckej univerzity v Buenos Aires a „spoluautor“ exhortácie Amoris Laetitia, v dlhšom príspevku, “Chapter Eight of Amoris Laetitia: What Remains After the Storm,” uverejnenom v osobitnom vydaní teologického časopisu Medellín, obviňuje kritikov pápeža Františka (ktorých označuje ako “oligarchická skupina moralistov”) z “intelektuálneho pelagianizmu”. Vyčíta im, že vidia všetko čierno-biele a neberú do úvahy komplikovanú realitu a konkrétne životy ľudí. Takáto strnulosť je síce pohodlná, ale môže sa skončiť ako zrada Srdca Evanjelia.

Arcibiskup Fernández poukazuje, že oblasti disciplinárnych predpisov týkajúcich sa rozvedených a znovu zosobášených dvojíc sa v poslednom čase urobili viaceré zmeny. Ako príklad uvádza, že podľa predošlého Kódexu cirkevného práva z roku 1917, takéto osoby boli postihnuté trestom exkomunikácie a odpieral sa im cirkevný pohreb. Keď tento zákaz bol zrušený, zdvihla sa veľká vlna opozície, pri čom sa operovalo argumentmi veľmi podobnými tým, čo sa vyslovujú teraz vo vzťahu s prijímaním. Tvrdí, že zmeny navrhované v exhortácii Amoris Laetitia “neznamenajú odklon, alebo protirečenie predchádzajúcej náuky”, ale sú “harmonickým vývojom a tvorivým pokračovaním doktríny.”

Kritici exhortácie mu na to odpovedajú, že disciplinárne opatrenia, ktoré zaviedla Cirkev, môže Cirkev rovnako aj zmierniť i zrušiť. Ale príkazy a nariadenia, ktoré dal Kristus, sú nemeniteľné: Verbum Domini manet in aeternum – Slovo Pánovo trvá naveky (cf. 1Pet 24-25)

 

Sv. Otec František: “Viaceré pripomienky k exhortácii sú hodné úcty, lebo ich autori sú Božie deti.“

Sv. Otec František pri svojej apoštolskej ceste v Columbii na súkromnej audiencii s členmi jezuitského rádu v Cartagene dňa 10. sept. 2017, sa tiež nepriamo ohradil proti svojim kritikom. Podľa správy v talianskom jezuitskom dvojtýždenníku La Civilta Cattolica na ich adresu povedal: “Viaceré pripomienky k exhortácii sú hodné úcty, lebo ich autori sú Božie deti.“ K plnému porozumeniu exhortácie je potrebné čítať ju pozorne od začiatku až do konca… Tým čo tvrdia, že morálka, o ktorú sa exhortácia opiera, nie je katolícka morálka, alebo je neistá a pochybná morálka “chcem znova jasne zopakovať, že morálka exhortácie Amoris Laetitia je tomistická, je to morálne filozofia sv. Tomáša Akvinského… toto vám chcem zdôrazniť, aby ste mohli pomôcť tým, čo tvrdia, že je to kazuistická morálka .”

 

Americký teológ, prof. Thomas Weinandy OFMCap. :V súvislosti s exhortáciou Amoris Laetitia Svätému Otcovi píše: „Vaše pokyny sa niekedy zdajú byť úmyselne dvojzmyselné

Koncom októbra sa dostal na verejnosť list, ktorý poslal Sv. Otcovi americký teológ, prof. Thomas Weinandy OFMCap. Weinandy bol v rokoch 2005-2013 riaditeľom amerického Sekretariátu pre náuku viery (U.S. Conference of Catholic Bishops’ Committee on Doctrine), v roku 2013 mu pápež František udelil vyznamenanie Pro Pontifice et Ecclesia a v roku 2014 ho vymenoval za člena Medzinárodnej teologickej komisie. V liste prof. Weinandy kritizuje konanie pápeža Františka a vyčíta mu, že nevedie Cirkev tak, ako by sa od Pastiera a Učiteľa očakávalo.

V súvislosti s exhortáciou Amoris Laetitia mu píše: „Vaše pokyny sa niekedy zdajú byť úmyselne dvojzmyselné, takže sa dajú vykladať aj v duchu tradičného výkladu učenia Cirkvi o manželstve a rozvode, ale zároveň je v nich implicitná možnosť zmeniť túto náuku… Podávať učenie Cirkvi s úmyselným nedostatkom jasnosti skrýva v sebe riziko prehrešenia proti Duchu svätému, Duchu pravdy. Duch svätý bol daný Cirkvi, a osobitne Vám, aby odstraňoval omyly a bludy a nie aby ich živil.” Zazlieva mu, že nepočúva, alebo dokonca vysmieva tých, čo sa pridržiavajú tradičnej náuky Cirkvi a nazýva ich farizejmi, ktorá by chceli ukameňovať hriešnikov a ktorí sú stelesnením nemilosrdnej zatvrdlivosti… Takéto utŕhačstvo na cti je cudzie pápežskému úradu”.

V závere listu prof. Weinandy vyčíta pápežovi, že na jednej strane volá po transparentnosti a vyzýva všetkých ľudí, predovšetkým biskupov, aby sa nebáli hovoriť otvorene, ale na druhej strane nepripúšťa a nereaguje na kritické pripomienky, ktoré kritizujú jeho konania.

 

Voči Františkovej neochote vstúpiť do dialógu so svojimi kritikmi majú svoje výhrady aj viacerí teológovia a cirkevní intelektuáli, ktorí inak s pápežom sympatizujú.

Jedným z nich je Timothy Ratcliffe, bývalý generálny predstavený rehole dominikánov, ktorého v roku 2015 pápež vymenoval za konzultora Pontifikálnej rady pre spravodlivosť a mier. Ratcliffe sa všeobecne pokladá za progresívneho teológa, ktorý vyjadril svoj súhlas s obsahom exhortácie Amoris Laetitia. Podľa jeho mienky Amoris Laetitia neznamená zmenu v doktríne Cirkvi, ale je pokusom “hlbšie porozumieť ako sa ešte viac priblížiť k Bohu. A je to hlboká meditácia o tom, čo znamená byť mravnou osobnosťou… Nesúhlasím s kardinálmi, ktorá predložili svoje dubia, zastávam postoj pápeža Františka.” No napriek tomu sa T. Ratcliffe vyjadril, že pápež by mal vstúpiť do dialógu s kardinálmi, ktorí mu predložili svoje dubia, pretože “je dôležité uznať ich úprimnosť a čestný úmysel… musíme pripustiť, že vyslovili svoje vážne pochybnosti, ktoré inak pociťujú aj mnohí mladí ľudia.”

V auguste 2017 odznela prednáška anglického dominikána Aidana Nicholsa na výročnej konferencii ekumenickej spoločnosti The Fellowship of St. Albans and St. Sregius. Nichols patrí najznámejším teológom v anglicky hovoriacom svete. Ako profesor pôsobil na niekoľkých prestížnych univerzitách a je autorom asi 40 kníh z oboru filozofie, teológie a apologetiky.

V prednáške vyslovil všeobecnú nespokojnosť s obsahom Amoris Laetitia, kde sa – podľa prof. Nicholsa – explicitne a implicitne vyskytujú názory, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi.

Niektoré časti si možno vykladať aj v takom zmysle, že “skutky zavrhnuté Kristovým zákonom môžu byť za určitých okolností morálne ospravedlniteľné, alebo dokonca ponúkané Bohom.” Podávanie Eucharistie rozvedeným a znovu zosobášeným osobám, ktoré žijú more uxorio (t.j. ako manželia) a nie ako brat a sestra, je protirečením odvekého učenia Cirkvi, ktoré bolo opätovne potvrdené pápežmi Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. Nichols je znepokojený aj tým, že exhortácia naznačuje akoby manželský stav bol na tej istej úrovni ako rehoľný život. To je názor, ktorý Tridentský koncil vyhlásil za bludný. Rovnako nesprávna je aj implicitný blud, že za niektorých okolností nie je možné, ba ani žiaduce konať podľa morálneho zákona. Toto je v priamom rozpore s uzneseniami Tridentského koncilu, ktorý vyslovuje anatému nad tými, čo hlásajú, že “Božie prikázania nemôže v ich úplnosti zachovávať ani ospravedlivený človek, ktorý je v stave milosti.” Pápežovo mlčanie na výzvy a kritické pripomienky pokladá teológ Nichols za nezvyklé a v určitom zmysle nebezpečné, pretože môže viesť k schizme (“a danger of possible schism”).

 

Kardinál G. Müller, vyslovil svoje vážne obavy, že nejasnosti, ktoré vedú k rozdielnym výkladom exhortácie Amoris laetitia, ohrozujú jednotu Cirkvi

Nedávno sa v anglickom katolíckom týždenníku The Tablet objavila správa, že kardinál G. Müller, keď ešte bol prefektom Kongregácie pre náuku viery, vyslovil svoje vážne obavy, že nejasnosti, ktoré vedú k rozdielnym výkladom exhortácie Amoris laetitia, ohrozujú jednotu Cirkvi. Navrhol, aby pápež ustanovil zvláštnu komisiu kardinálov, ktorí by vstúpili do dialogu s kritikmi Amoris laetitia. Ale ani jeho návrh nebol prijatý (Christopher Lamb in The Tablet, 30.sept 2017).

Pre mnohých biskupov, teológov, ale aj veriacich laikov je veľkým sklamaním, že pápež, ktorý presadzuje dialóg a tak ochotne diskutuje s každým, kto ho osloví, bez ohľadu na rasu, náboženstvo, vek, postavenie…, nechce vstúpiť do dialógu s tými, čo sú mu duchovne najbližší.

 

Medzitým nespokojnosť rastie

 Vyššie uvedené príklady sú iba povestným vrcholcom ľadovca, pretože okrem verejných prejavov nesúhlasu zo strany uznávaných teológov jestvuje záplava názorov, komentárov a argumentov na internetových sociálnych stránkach. Tam sa debatuje o exhortácii (ale aj o iných výrokoch a opatreniach pápeža Františka) často vášnivo a odvážne. Nechýbajú výstrahy, že ak sa v krátkom čase nepodarí krízu uspokojivo vyriešiť, môže dôjsť k otvorenej schizme. V minulosti došlo k rozkolu aj pre menej závažné nezhody a nedorozumenia.

Z neprehľadného množstva tejto publicistickej aktivity na sociálnych stránkach chcel by som na záver tohto príspevku odcitovať slová prof. Christiana Bruggera, dekana Filozofickej a teologickej fakulty na Notre Dame univerzite v Sydney, Austrália. Prof Brugger (na internetovej stránke CRISIS z 31. marca 2017) píše: Z dejín vieme, že obnova Cirkvi veľmi zriedka prichádza zhora nadol, t.j. od pápežov, alebo z Ríma, ale obyčajne od spodku navrch. Prichádza z iniciatívy kresťanov, ktorí ostávajú pevne rozhodnutí žiť podľa viery v Krista, usilujú sa poznať mocnú silu jeho zmŕtvychvstania a trpezlivo berú účasť na jeho utrpení, aby tak dosiahli prisľúbené vzkriesenie z mŕtvych… Veriaci katolíci by nemali byť príliš zronení a súčasná situácia nesmie otriasť ich vierou v Ježišov slávny prísľub, že Cirkev neupadne do bludu, ale že ostane natrvalo dôveryhodnou loďkou pre spásu duší. Nesmejú podľahnúť pokušeniam, ako sa to stalo Wycliffovi, Lutherovi, alebo Zwinglimu, ktorí svoje frustrácie s cirkevnou vrchnosťou, i keď ony boli opodstatnené, obrátili proti Kristovej Cirkvi. Musia si neustále uvedomovať, že v svojej dvetisícročnej minulosti Cirkev často a veľa vytrpela od svojich vonkajších i vnútorných nepriateľov. V porovnaní s inými krízami v jej histórii, ako bol arianizmus v 4. storočí, veľká schizma v 14. storočí, teror Francúzskej revolúcie, Bismarckov Kulturkampf, totality 20. storočia, súčasné problémy sú relatívne mierne. Možno sú ony len skúškou našej trpezlivosti a našej dôvery v Kristove slová.“

František Vnuk