Historik František Vnuk: Dňa 30. marca si pripomíname 75. výročie podpísania významného a kontroverzného dokumentu, ktorý prešiel do slovenských dejín pod menom „Aprílová dohoda“

K 75. výročiu Aprílovej Dohody.

Dňa 30. marca si pripomíname 75. výročie podpísania významného a kontroverzného dokumentu, ktorý prešiel do slovenských dejín pod menom „Aprílová dohoda“. Dokument výrazne zasiahol do povojnového politického vývoja na Slovensku tým, že podstatne ovplyvnil výsledky všeobecných volieb; výsledky, ktoré odhalili celému svetu nielen protikomunistický postoj národa, ale aj dramatický svetonázorový rozdiel v politickom zmýšľaní slovenskej a českej časti obnovenej Česko-Slovenskej republiky.

Sedemdesiate piate výročie je vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad udalosťami, ktoré viedli k vzniku tejto dohody. Jej osudy sú zrkadlom tiesnivých pomerov na Slovensku po násilnom zániku prvej Slovenskej republiky a predzvesťou strádania a ťažkostí, ktoré národu rastúci vplyv komunistických síl pripravil.

V slovenskom politickom živote sa v rokoch 1890-1945 postupne vytvorili tri politické zoskupenia: ľudovo-národný blok (pravica), agrárny blok (stred) a socialistický blok (ľavica). Podľa volebných výsledkov z rokov 1920-1938 relatívnu voličskú bázu týchto blokov možno vyčísliť približným pomerom 3:2:1.

Avšak na povojnovom Slovensku bol tento tradičný vývoj brutálne prerušený. Košický Program vlády Národného frontu Čechov a Slovákov implicitne zakázal Ľudovú stranu, Národnú stranu, ba aj Agrárnu stranu, takže zo spektra pravica-stred-ľavica ostala iba ľavica. Po roku 1945 z predvojnových politických strán mohla verejne pôsobiť iba Komunistická strana (KSS), do ktorej sa v septembri 1944 vliala aj sociálno-demokratická strana. Jej občianskym partnerom v Národnom fronte bola Demokratická strana (DS), ktorá združovala „pokrokové občianske vrstvy“.

Vo vedení Demokratickej strany sa dostali do popredia hlavne funkcionári Agrárnej strany a bývalých centralistických strán – veľkou väčšinou zmýšľania československého a vierovyznania evanjelického. Prakticky sa opakovalo to, čo kedysi napísal český publicista a politický komentátor Ferdinand Peroutka o slovenských evanjelikoch v období po I. svetovej vojne: „ …nepotrebovali nijakého povzbudenia, aby sa snažili katolíkov vytlačiť z verejného života a z pôžitku moci“.

Inými slovami, slovenskí katolíci, ktorí tvorili nadpolovičnú väčšinu národa boli bez politickej reprezentácie.

V prvých mesiacoch po skončení vojny bolo možno katolícku masu ignorovať a vytlačiť z podielu na moci, ale nebolo možno pozbaviť volebného práva každého z nich. A tak predstavitelia dvoch najväčších strán – komunisti i „demokrati“ – si museli priznať, že v blížiacich sa voľbách práve táto zaznávaná katolícka väčšina rozhodne o tom, kto vyjde z volieb víťazne. Najmä komunistom veľmi záležalo na tom, aby sa mohli pochváliť masovou podporou slovenského voličstva a potom vyhlasovať, že Slovensko sa prihlásilo k socializmu. K tomuto cieľu patrične prispôsobili aj svoju predvolebnú kampaň a neváhali označovať sa za „červených ľudákov.“

Vedenie Demokratickej strany malo iné starosti: ako udržať mocenské pozície, ktoré si s pomocou komunistov v revolučných časoch pridelili a rozdelili? Predseda DS, Dr. Jozef Lettrich, chcel zachraňovať privilégia svojej triedy dohodou s komunistami. Ako informuje Dr. Gustáv Husák, niekedy vo februári 1946 sa obrátil na predstaviteľov KSS s návrhom, aby DS a KSS išli do volieb so spoločnou kandidátkou a potom po voľbách by si rozdelili všetky vládne a verejné funkcie na polovičku.

Podľa tohto plánu voľbami by sa nebolo vlastne nič zmenilo a katolícka väčšina by bola aj naďalej vylúčená z podielu na vládnej moci.

Slovenským komunistom by tento návrh bol aj vyhovoval a boli ochotní ho prijať. Ale na rozkaz pražského centra ho museli odmietnuť. České vedenie KSČ malo dva dôvody, aby nedovolilo slovenským súdruhom paktovať s buržoáznym triednym nepriateľom: 1. nemohli súhlasiť, aby priebeh volieb na Slovensku sa radikálne líšil od volieb v českých krajinách, a 2. pripravovali volebnú porážku DS inou taktikou: tým, že povolia na Slovensku novú stranu, ktorá bude pre katolíkov príťažlivejšou než by bola macošská DS a oslabia volebnú základňu DS natoľko, že sa scvrkne na bezvýznamnú hŕstku voličov.

A tak, keď sa na obzore začínali rysovať možnosti tejto novej strany, ktorá mala podchytiť hlasy slovenských katolíkov, vedeniu DS hrozilo, že ostanú generálmi bez vojska. Uvedomili si, že ich jedinou záchranou je spojenie sa s katolíkmi. Obrátili sa preto na predstaviteľov katolíckeho voličstva, aby ich presvedčili, že nie je potrebné zakladať novú stranu. Vraj záujmy katolíkov bude vedieť dostatočne obraňovať a presadzovať aj ich strana, ktorá má už vybudovanú svoju štruktúru, tlačový orgán, organizačný aparát a vôbec všetko, čo je k voľbám potrebné a čo by nová strana nestihla do volieb vybudovať. Lettrichov predchodca na čele DS Ján Ursíny, ktorý toto spojenie najviac presadzoval, prišiel ku katolíkom s ponukou, že „niet podmienky, ktorú by DS neprijala“.

Predstavitelia katolíkov sa dali zlákať a po porade so slovenskými biskupmi dňa 30. marca 1946 uzavreli s vedením DS dohodu.

Správa o dohode bola oznámená slovenskej verejnosti osobitným ohlasom v denníku Čas dňa 7. apríla 1946 a toto je dôvod, prečo dohoda prešla do histórie s prívlastkom Aprílová.

Táto Aprílová dohoda je jedným z najkontroverznejších dokumentov slovenskej povojnovej histórie. Je to predovšetkým písomný dôkaz, v ktorom vedúci predstavitelia DS explicitne priznávajú, že na vtedajšom Slovensku vládla náboženská neznášanlivosť a katolícka časť národa bola vylúčená z podielu na moci. Dohoda obsahuje záväzky odstrániť tie najkrikľavejšie prípady diskriminácie a náboženskej neznášanlivosti.

Dohoda pozostáva z desiatich krátkych kapitol.
1. Prvá kapitola vyjadruje cieľ dohody – „odstrániť náboženskú neznášanlivosť v národe“. Evanjelické vedenie strany sľubuje nahradiť „nábožensky neznášanlivé osoby na zodpovedných miestach“ osobami nábožensky znášanlivými.

2. K trom členom predsedníctva Demokratickej strany (Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Fedor Hodža) sa priberú šiesti katolíci: Andrej Cvinček, Ivan Pietor, Miloš Bugár, Ján Kempný, Kornel Filo a Emanuel Böhm. Títo budú spolu tvoriť tzv. užšie predsedníctvo Demokratickej strany.

3. Pri zostavovaní kandidátnych listín pre voľby do pražského parlamentu a SNR sa bude zachovávať pomer: na každého jedného evanjelického kandidáta dvaja katolíci.

4. V orgánoch strany, v miestnych organizáciách a v národných výboroch bude pomer katolíkov k evanjelikom 7 : 3.

5. Pomer 7 : 3 sa bude uplatňovať aj v bankách, priemyselných podnikoch, úradoch a štátnych inštitúciách, na ktoré má strana vplyv.

6. Ústredný sekretariát bude mať troch generálnych tajomníkov: jedného evanjelika a dvoch katolíkov. Doterajší generály tajomník Fedor Hodža bude mať na starosti politické veci a dvaja noví tajomníci budú viesť hospodárske veci ( Ján Kempný) a organizačné záležitosti (Miloš Bugár).

7. V siedmej kapitole sa ustanovuje zastúpenie katolíkov v Predsedníctve SNR, vo vláde, v Zbore povereníkov a v Národnom fronte.

8. Denník Demokratické hlasy bude slúžiť potrebám slovenskej katolíckej pospolitosti.

9. Slovenská verejnosť sa oboznámi s touto dohodou v osobitnom ohlase. Zároveň sa vyzvú „všetky vrstvy národa“, aby sa zapojili do volebnej kampane.

10. Katolícki žiadatelia (Cvinček, Filo a Kempný) oznámia vedeniu Národného frontu, že sťahujú svoju žiadosť o povolenie štvrtej politickej strany.

Aprílová dohoda nesie podpisy predstaviteľov „vládnej skupiny“ Demokratickej strany (Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Fedor Hodža, Jozef Styk, Matej Josko, Rudolf Fraštacký a Samuel Belluš) a predstaviteľov „katolíckej“ skupiny Demokratickej strany (Andrej Cvinček, Kornel Filo, Ján Ševčík, Ján Kempný a Miloš Bugár). Hoci tu išlo o hlasy bývalých ľudákov, medzi podpisovateľmi niet ani jedného politika s verejnou ľudáckou minulosťou.

Ako vidno, v desiatich bodov Dohody evanjelická menšina sľubuje katolíckej väčšine všestrannú nápravu krívd; niečo hneď, niečo po voľbách. Sľubuje sa, že katolíci dostanú primerané zastúpenie – v pomere 2:1 – v predsedníctve DS, v sekretariáte DS, na volebnej kandidátke. V nižších orgánoch strany, v národných výboroch, v peňažníctve, v podnikoch a kdekoľvek sa budú obsadzovať miesta podľa straníckeho kľúča, pomer katolíkov k evanjelikom bude 7:3. Založí sa denník Demokratické hlasy, ktorý bude slúžiť potrebám katolíckej väčšiny, atď.

Okrem týchto písomných záväzkov katolíci dostali ústne uistenia, že po voľbách dostanú späť školy a internáty, ktoré boli chvatne poštátnené, že sa povolí činnosť zakázaným katolíckym spolkom a združeniam, že budú vychádzať zastavené katolícke časopisy, že ľudové súdnictvo bude pracovať ohľaduplne a spravodlivo, v duchu tradičnej európsko-kresťanskej justície atď. Jedným slovom, že skončí bezprávie a život sa vráti do normálnych mierových koľají.

Aprílová dohoda sa v danej situácii javila ako najoptimálnejšie riešenie a vyslovila s ňou súhlas aj katolícka hierarchia.
Medzi podpísaním Aprílovej dohody a voľbami stálo iba sedem týždňov. Za ten čas bolo treba presvedčiť katolícku verejnosť, že spoločný blok evanjelikov s katolíkmi, zastrešený pod firmou Demokratickej strany, predstavuje najistejšiu cestu obrany práv slovenského katolicizmu a zaistenie víťazstva kresťanského svetonázoru nad bezbožným komunizmom.

V predvolebnej agitácii bolo osobitne potrebné varovať ľud, aby nesadol na lep štvrtej politickej strane, ktorá dostala schválenie Národného frontu 1. apríla 1946 pod menom Strany slobody. To bola tá strana, čo mala katolíkov odpútať od DS a pokoriť ju v blížiacich sa voľbách. A treba povedať, že Strana slobody v tomto smere aj predkladala svoj volebný program. Hlasite a naliehavo lákala voličov pod svoju zástavu s programom kresťanskej demokracie a prísľubom odstrániť tie krivdy slovenského katolicizmu, ktoré najviac boleli.

Predvolebná kampaň bola veľmi rušná a mnohých prípadoch priam agresívna. Povzbudení a nadchnutí prísľubmi Aprílovej dohody predstavitelia katolíkov sa pridali k straníckym pracovníkom DS. Do kampane sa veľmi aktívne zapojili a výdatnú pomoc poskytovali katolícki študenti, intelektuáli, kňazi a katolícka tlač (hlavne týždenník Katolícke noviny). Výsledkom tejto krátkej ale intenzívnej spoločnej akcie bolo veľkolepé volebné víťazstvo Demokratickej strany. Voľby, ktoré sa konali 26. mája 1946, dopadli takto:

Politická strana Počet hlasov % Počet poslancov
1 Strana práce 50 079 3,1 % 2
2. Demokratická strana 999 622 62,0 % 43
3. Komunistická strana 489 596 30,4 % 21
4. Strana slobody 60 194 3,7 % 3
Biele lístky 12 724 0,8 %
Spolu 1 612 215 100,0 % 69

Volebné výsledky boli veľkým prekvapením nielen pre Slovensko, ale aj pre svetovú verejnosť (pokiaľ sa zaujímala o politické dianie u nás). Absolútnym víťazom sa stala strana, ktorá v slovenskom živote pôsobila necelé dva roky. Komunistická strana, ktorá vystupovala ako strana pracujúcich, strana pokroku, revolúcie, socializmu, slovanskej vzájomnosti a iných módnych hesiel dňa, sa musela uspokojiť s 30 percentami. Keď sa vezme do úvahy, že Komunistická strana zahrňovala v sebe aj sociálnu demokraciu (s ktorou sa zjednotila v septembri 1944) a že tieto dve strany v r. 1935 získali spolu 24.3 % voličstva, pri 30 % nemožno hovoriť o nijakom oduševnení za socializmus na Slovensku. Očakávaný príklon doľava a zradikalizovanie slovenského politického života sa neprejavili.

Tento zjav je ešte pozoruhodnejší, keď ho porovnáme so situáciou v českých krajinách, kde komunistická strana získala v r. 1946 štyri a pol krát viacej hlasov ako v r. 1935 a sociálna demokracia posilnila v tom istom čase svoju volebnú základňu o 25 %.
Záver nad výsledkami volieb bude predmetom inej úvahy. Na tomto mieste je užitočnejšie nakrátko zrekapitulovať, ako sa predvolebné záväzky uvádzali do politickej praxe po voľbách, ako sa realizoval duch a litera Dohody.

Máloktorý dokument v slovenských dejinách je tak jednoznačne kritizovaný ako Aprílová dohoda. Niet skupiny, ba ani významnejšieho jednotlivca, ktorý by na jej obranu mohol povedať niečo pekné, pochvalné, a pritom pravdivé. Už samo čítanie textu dohody pôsobí deprimujúco. Človek má dojem, že číta kúpno-predajnú zmluvu a nie dokument, ktorý mal zachrániť česť národa a zaistiť politickú budúcnosť Slovenska. Jedinou pozitívnou črtou Aprílovej dohody je explicitné priznanie vedúcich evanjelických predstaviteľov, že na povojnovom Slovensku vládla náboženská neznášanlivosť a katolícky živel bol vylúčený z podielu na moci.

Dohoda záväzne sľubuje odstrániť tie najkrikľavejšie krivdy, ktoré sa páchali voči Katolíckej cirkvi a jej príslušníkom na Slovensku. Ale ako ukázal povolebný vývoj udalostí, v tomto smere sa urobilo veľmi málo. Politické zastúpenie katolíkov vo vedení DS sa síce zvýšilo, ale do kľúčových pozícií pribudlo ich oveľa menej a vo vedúcich orgánoch ich postavenie bolo slabšie, než sa očakávalo.

V podnikoch, úradoch a bankách, „v ktorých strana mala vplyv“, sa pomer 7:3 v plnej miere nikde neuplatnil, sľúbený katolícky denník Demokratické hlasy, ktorý mal slúžiť potrebám katolíckej väčšiny, vôbec nevznikol…

Oveľa horšie to bolo s ústnymi sľubmi ohľadom katolíckych škôl, internátov, katolíckych spolkov, ľudového súdnictva, atď. Prof. Emanuel Böhm v jednom súkromnom rozhovore spomínal, že katolíkom bolo sľúbené Povereníctvo školstva a on mal byť jeho povereníkom.

Pod správu tohto povereníctva patrilo nielen školstvo, ale aj kultové – t.j. náboženské – záležitosti a že ako povereník bude môcť presadiť, aby sa katolíkom vrátili poštátnené školy, internáty, sociálne ústavy…, a prípade, kde by sa návrat do pôvodného stavu nemohol uskutočniť, Cirkev bude primerane odškodnená. Podobne by povereníctvo svojím vplyvom pomohlo obnoviť zrušené a zakladať nové katolícke spolky a združenia, časopisy a pod. V povolebnom Zbore povereníkov sa však Dr. Böhm musel uspokojiť s funkciou povereníka zdravotníctva, lebo povereníkom školstva aj naďalej ostával komunista Laco Novomeský. S tým výsledkom, že ani jedna poštátnená škola nebola katolíkom vrátená a o odškodnení nebolo ani reči.

Ak sa hodnota dohôd sa meria podľa výsledkov, ktoré sa nimi dosiahli, tak potom v prípade Aprílovej dohody každý objektívny pozorovateľ musí s melancholickou ľútosťou pripustiť, že v slovenskom verejnom živote je ťažké nájsť príklad politickej dohody, ktorá by dosiahla tak málo.

A melancholické boli aj ďalšie osudy Aprílovej dohody. Evanjelické povstalecké krídlo DS ju nikdy nepokladalo za šťastné riešenie, ale skôr za taktický účelový ústupok na zaistenie volebného úspechu. Demagogickým nátlakom a šikovným manévrovaním sa komunistom podarilo zdiskreditovať Dohodu natoľko, že na konci roka 1947 ju predseda Demokratickej strany Dr. Jozef Lettrich jednostranne vyhlásil za „prekonanú vývojom, a preto pre vnútrostranícky život ďalej za neúčelnú.“

Ale osud bol veľmi krutý aj voči podpisovateľom dohody. Keď Dr Lettrich vyhlasoval Dohodu za zrušenú, traja jej podpisovatelia boli už vo väzení (Kempný, Bugár a Ursíny). O rok neskoršie (v decembri 1948) bol z podpisovateľov dohody v domácej politike činný už len Ján Ševčík. Ostatní boli v nemilosti, vo väzení, alebo živorili v emigrácii ako politickí utečenci.

František Vnuk

0
0