Benedikt XVI.: Očakávalo sa, že teologické fakulty sa postavia ako pevný múr proti marxistickým snahám. No stali sa ich ideologickým centrom

Takmer za noc, sa existencialistická schéma zrútila a nahradila ju schéma marxistická.

Vo februári roku 1964, krátko po odchode našej matky, vyzvali môjho brata, aby nahradil Theobalda Schremsa na mieste učiteľa zboru regensburského dómu a stal sa tak riaditeľom slávneho zboru „Malých spevákov regensburskej katedrály“.

Pokojný život v Traunsteine sa teda navždy uzavrel a staré cisárske mesto na Dunaji Regensburg, ktoré sa doposiaľ stálo na okraji naších životov, sa stalo naším spoločným orientačným bodom. Tam sme sa stretávali počas dovoleniek a tam sme sa čoraz viac cítili doma. Ale koncil medzitým pokračoval a ja som žil medzi Münsterom a Rímom. Záujem o teológiu, ktorý bol už predtým veľký, ešte viac rástol. Pod vplyvom často veľmi vzrušujúcich správ o rokovaní otcov. Vždy, keď som sa vrátil z Ríma, videl som v Cirkvi a medzi teológmi čoraz ťažšie rozpoloženie.

Viac a viac vládol dojem, že v Cirkvi nie je nič nemenné, že všetko môže byť predmetom revízie.

Koncil čoraz väčšmi pripomínal veľký cirkevný parlament, ktorý mohol všetko zmeniť a obrátiť naruby podľa ľubovôle. Bolo viac než zjavné, že narastá nevôľa voči Rímu a kúrii, ktorí sa zdali skutočnými nepriateľmi pokroku a všetkého nového. Témy koncilových diskúsií sa čoraz častejšie predkladali podľa straníckej schémy typickej pre moderný parlamentarizmus. V Nemecku ešte stále v podstate vládol súhlas s podporou obnovy, ale postupne sa napätie a rozdielne názory typické pre koncil začali objavovať a aj v našej cirkevnej založenej krajine. Ale tu bol ten proces ešte radikálnejší a hlbší.

Keď biskupi v Ríme mohli zmeniť Cirkev a dokonca aj samotnú vieru prečo by tak nemohli robiť aj ostatní?

Keď biskupi v Ríme mohli zmeniť Cirkev a dokonca aj samotnú vieru (tak to aspoň vyzeralo), prečo by tak nemohli robiť aj ostatní? Cirkev sa dala zmeniť a na rozdiel od toho, v čo sa dovtedy verilo, už možnosť zmeniť ju nebola mimo dosahu ľudskej schopnosti rozhodovať, ale podľa všetkého bola postavená práve na nej. Ľudia okrem toho vedeli, že nové veci, ktoré biskupi podporovali, prebrali od teológov. Pre veriacich to bol zvláštny jav – vyzeralo to tak, že ich biskupi ukazujú v Ríme inú tvár, ako doma.

 

Kňazi, ktorí sa dovtedy považovali za silne konzervatívnych, odrazu vyzerali ako nositelia pokrokovosti – ale bolo to z ich vlastnej hlavy?

Vďaka vplyvu, ktorý teológovia získali na koncile, vzniklo medzi nimi nové povedomie. Začali sa cítiť ako ozajstní predstavitelia vedy, a preto nemohli byť v područí biskupov. Veď ako by biskupi mohli mať úradnú moc nad teológmi, keď vo svojich stanoviskách vychádzali z názorov odborníkov a boli závislí od uhla pohľadu, ktorý im odborníci ponúkli? Luther svojho času začal nosiť namiesto kňazského rúcha odev učencov, aby ukázal, že v Cirkvi sú odborníci na Sväté písmo tí, ktorí v skutočnosti môžu rozhodovať. Tento obrat potom trochu zmiernila skutočnosť, že vyznanie viery sa predsa len považovalo za najvyššie kritérium úsudku. Vyznanie viery bolo teda najvyšším kritériom aj pre vedu.

Ale teraz bolo všetko v Katolíckej Cirkvi akoby predmetom revízie a dokonca ani vyznanie viery sa už nezdalo nedotknuteľné, ale podriadené skúmaniu učencov. A po týchto tendenciách a prevahe odborníkov už prichádzalo niečo ďaľšie. Bola to myšlienka ľudovej cirkevnej nadvlády, kde samotný ľud určuje, čo chce chápať pod pojmom Cirkev, ktorá sa už dokonca vyložene označovala ako Boží ľud. Ohlasovala sa teda myšlienka „Cirkvi zdola“ či „Cirkvi ľudu“, ktorá sa potom, hlavne v kontexte teológie oslobodenia, stala samotným cieľom reformy.

Hoci po návrate do vlasti z prvého zasadnutia koncilu sa ma ešte držal radostný pocit obnovy, ktorý všade panoval, pociťoval som zároveň hlboký nepokoj zo zmien, ktoré sa diali v cirkevnom prostredí a boli čím ďalej viditeľnejšie. Na svojej prednáške o skutočnej a falošnej obnove Cirkvi na univerzite v Münsteri som sa snažil spustiť prvý výstražný signál, ktorý si však skoro nik nevšimol. Pri vystúpení na Katolíckych dňoch v Bambergu roku 1966 som bol už trocha dôraznejší , na čo sa kardinál Döpfner začudoval „konzervatívnym prvkom“, ktoré vraj zachytil. Ale to už sa chystala moja ďalšia životná zmena. Ako som už povedal , v Münsteri sa mi dostalo prijatia a úcty od docentského zboru fakulty, náklonnosti mojich poslucháčov a ubytovania, o akých som ani nesníval. Začal so čoraz viac milovať to pekné vznešené mesto, ale malo to aj zápornú stránku.

Bol som príliš ďaleko od rodnej zeme, Bavorska, na ktoré som bol a stále som hlboko vnútorne naviazaný. Bolo mi smutno za juhom. Tomuto lákadlu som nakoniec neodolal, keď mi z univerzity v Tübingene, kde mi už v roku 1959 chceli dať miesto profesora fundamentálnej teológie, ponúkli druhé miesto profesora dogmatiky, ktoré nedávno vytvorili. Moje pozvanie a súhlas ostatných kolegov mal na starosti Hans Küng.

Spoznali sme sa v roku 1957 počas konferencie dogmatických teológov v Innsbrucku v období, keď som dokončil recenziu jeho doktorandskej práce o Karlovi Barthovi. Mal som k nej niekoľko pripomienok a jej teologický štýl mi nebol celkom blízky, ale prečítal som ju s chuťou a uznaním kvalít autora, na ktorom mi bola sympatická jeho otvorenosť a nefalšovanosť. Zrodil sa medzi nami dobrý vzťah, hoci krátko po mojej recenzii sme medzi sebou viedli dosť vážny spor o teológii koncilu. Ale obaja sme to pokladali za úplne legitímnu odlišnosť teologických postojov, ktorá je nevyhnutná na plodný posun v myslení a vôbec to neovplyvnilo naše vzájomné sympatie a schopnosť spolupracovať.

Ako teologické a cirkevné udalosti napredovali, cítil som , že naše cesty sa budú rozchádzať čoraz viac a viac, ale veril som, že sa to nedotkne nášho spoločného názoru na katolíckych teológov. Musím povedať, že v tej chvíli som sa cítil bližšie k jeho práci, ako k práci J. B. Metza, ktorému na moje odporučenie ponúkli prednášať fundamentálnu teológiu v Münsteri. Rozhovory s ním boli pre mňa nesmierne podnetné, ale keď začali smerovať k politickej teológii, cítil som rozdiely, ktoré sa už mohli dotýkať aj základných východísk. V každom prípade som sa rozhodol prijať ponuku z Tübingenu. Priťahoval ma juh, ale aj veľké dejiny teológie, ktoré sa odohrali na tejto švábskej univerzite, kde som sa okrem iného mohol tešiť na zaujímavé stretnutia s významnými evanjelickými teológmi.

Prednášať v Tübingene som začal v letnom semestri roku 1966, aj keď som bol po namáhavom období koncilu v dosť biednom zdravotnom stave. Záver koncilu a prvotné pendlovanie medzi Münsterom a Tübingenon ma vyčerpali. Na jednej strane ma malé švábske mesto očarilo, na druhej strane som však bol trochu sklamaný z nie práve najštedrejších priestorov, ktoré boli oproti tým v Münstere trochu stiesnené a nedostatočné. Docentský zbor fakulty bol na veľmi vysokej úrovni, aj keď jeho členovia radi viedli názorové spory, na čo som už tiež nebol zvyknutý. Musím však povedať, že som mal dobré vzťahy so všetkými kolegami.

„Znamenia čias“, ktoré som v Münsteri vnímal čoraz jasnejšie, teraz už nadobúdali dramatické rysy.

Zo začiatku ešte prevládala teológia Rudolfa Bultmana – so zmenami, ktoré do nej priniesol Ernst Käsemann. Môj kurz kristológie v zimnom semestri 1966/67 bol zacielený na túto dialogickú situáciu. V roku 1967 sme mohli ešte oslavovať stopäťdesiat rokov katolíckej teológickej fakulty, ale bola to posledná akademická oslava v starom štýle. Odrazu sa bleskurýchle zmenila kultúrna „paradigma“, podľa ktorej sa riadili študenti a časť učiteľov. Dovtedy spôsob myslenia ovplyvňovala Bultmanova teológia a Heideggerova filozofia.

 

Za krátky čas, takmer za noc, sa existencialistická schéma zrútila a nahradila ju schéma marxistická.

Ernst Bloch vtedy prednášal Tübingene a na svojich hodinách Heideggera osočoval ako malomeštiaka. Takmer súčasne s mojím príchodom pozvali na evanjelickú teologickú fakultu Jürgena Moltmana, ktorý vo svojej fascinujúcej knihe Theologie der Hoffnung od základov premyslel teológiu od čias Blocha. Existencionalizmus sa rozpadol a marxistická revolúcia sa ako oheň rozšírila po celej univerzite a zatriasla ňou od základov.
Niekoľko rokov predtým by sa dalo očakávať, že teologické fakulty sa postavia ako pevný múr proti marxistickým snahám. No teraz sa stal presný opak – stali sa ich ideologickým centrom. Prijatie existencializmu tak, ako ho uskutočnil Bultmann, nezostalo pre teológiu bez následkov.

Ako som už spomínal, vo svojom kurze kristológie som sa snažil reagovať na úbytok existencializmu a sme-tam – predovšetkým v kurze o Bohu, ktorý som viedol hneď potom – som sa oproti nemu dokonca pokúšal klásť myšlienky marxizmu, ktorý pre svoje židovsko – mesiášske korene zachováva ešte nejaké kresťanské prvky.

Ale skaza teológie, ku ktorej došlo prostredníctvom jej politizácie smerom k marxistickému mesianizmu, bola neporovnateľne radikálnejšia, pretože bola založená na biblickej nádeji, ktorú však prekrútila tak, že zachovala náboženskú vrúcnosť, ale odstránila Boha a nahradila ho politickou aktivitou človeka. Nádej zostáva, ale namiesto Boha prichádza strana, a teda totalizmus ateistického kultu, ktorý je ochotný obetovať všetku ľudskosť svojmu nesprávnemu Bohu.

Videl som obnaženú na kosť krutú tvár toho bezbožného uctievania, psychologický teror a bezuzdnosť, s akou sa odkladali aj posledné zvyšky morálnych zásad považované za prežitok buržoázie vždy, keď prišlo na ideologické ciele. To všetko bolo už samo osebe alarmujúce, ale keď ideológia začala konať v mene viery a využívať Cirkev ako svoj nástroj, bola to pre teológov výzva na súboj, ktorej sa viac nedalo vyhnúť. Rúhačstvo s akým zosmiešňovali kríž ako sadomasochizmus, pokrytectvo, s akým sa vydávali za veriacich – keď to považovali za prospešné-, aby nebodaj neprišli o prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov…. Nič z toho sa nesmelo podceniť ani odsunúť na nejakú akademickú polemiku. Zažil som to všetko na vlastnej koži, keďže v období, keď táto situácia vrcholila, som bol dekanom fakulty, členom veľkého a malého akademického senátu a tiež komisie poverenej vypracovaním novej ústavy pre univerzitu. Samozrejme, stále sme mali množstvo normálne zmýšľajúcich študentov teológie.

Smerovanie univerzity o ktorom hovorím vyššie, mala na svedomí malá skupina zamestnancov univerzity. Aj napriek tomu sa jej však podarilo ovplyvniť klímu. Ja osobne som nikdy nezažil problémy so študentmi, skôr naopak, na moje prednášky vždy chodilo veľa pozorných poslucháčov. Pripadalo mi to však ako zrada, utiahnuť sa do bezpečia auly a zvyšok nechať na iných.

V evanjelickej teologickej fakulte bola situácia ešte oveľa vážnejšia ako na našej.

No všetci sme boli na jednej lodi. Zúčastnil som sa vtedy na spoločnej iniciatíve dvoch evanjelických teológov, patrológa Ulricha Wickerta a odborníka na misiológiu Wolfganga Beyerhausa. Uvedomovali sme si, že vtedajšie diskusie o spovediach neboli zďaleka také dôležité ako výzva, oproti ktorej sme v tej chvíli a ku ktorej sme boli povolaní, aby sme spolu reprezentovali vieru v živého Boha a v Krista, v Božie Slovo, ktoré sa stalo telom.

Priateľstvo s týmito dvomi kolegami zostane pre mňa trvalým dedičstvom z rokov Tübingene. Nato Wickert urobil podobné rozhodnutie ako ja. Keďže nechcel ďalej žiť v takýchto konfliktných pomeroch, prijal ponuku teologického seminára v Berlíne, aby sa mohol ďalej venovať teológii v menej napätom prostredí. Beyerhaus mal bojovnejšiu povahu ako my, vďaka čomu ďalej pokračoval vo svojom boji a stal sa hlásateľom názorov evanjelikov.

Skôr ako pristúpim k ďalšej etape svojho života, mal by som azda povedať, že napriek všetkému som aj za týchto okolností vo svojej práci napredoval. Kedže v roku 1967 viedol základný kurz dogmatiky Hans Kung, mohol som konečne uskutočniť projekt, na ktorom som potichu pracoval už desať rokov. Podujal som sa zorganizovať kurz určený pre študentov všetkých fakúlt s názvom „Úvod do kresťanstva“. Z týchto prednášok neskôr vznikla kniha, ktorá bola preložená do sedemnástich jazykov a vydaná vo viacerých dotlačiach nielen v Nemecku. Navyše sa dodnes teší čitateľskému záujmu. Bol som si a stále som si plne vedomí svojich obmedzených možností, ale skutočnosť, že moja kniha otvorila obzory toľkým ľuďom, je pre mňa dôvodom na spokojnosť a zároveň vďačnosť Tübingenu, kde sa tieto moje prednášky konali.

Z knihy: Z môjho života
Autor Joseph Ratzinger- Benedikt XVI.
Pripravil: A. Čulen