F. Vnuk: Bude Moskva „Tretím Rímom“ ? + Video: Na spomienke výročia úmrtia Ľ. Štúra a K. Štúra 14. 1. 2018 aj ĽSNS

V novembri 2017 canterburský arcibiskup Justin Welby, primát Anglikánskej cirkvi, navštívil Rusko. Pri stretnutí s patriarchom Kirillom – dňa 21. novembra – diskutovali títo vrcholní predstavitelia dvoch kresťanských cirkví o situácii kresťanstva vo svete.

V tejto súvislosti patriarcha Kirill vyjadril svoje znepokojenie nad úpadkom kresťanstva a kresťanskej kultúry na Západe. Poukázal na také znepokojujúce skutočnosti ako je “rýchly rast ateizácie, vylučovanie Boha z ľudského diania, odstraňovanie duchovného a nevšímavosť voči božskému v našom živote.“ S netajeným sklamaním konštatoval, že do západoeurópskeho zákonodarstva sa zakotvuje devalvácia morálnych hodnôt legalizovaním umelého prerušenia tehotenstva, homosexuálnych zväzkov, eutanázia a pod. Patriarcha to pokladá za veľmi nebezpečný jav a kladie otázku: “Ak zákon štátu žiada od ľudí, aby sympatizovali s hriechom, alebo solidarizovali s hriešnym konaním, akú budúcnosť má ľudská spoločnosť? Blížime sa pred-apokalyptickej realite.” (The Tablet, London, 2. dec. 2017)

Patriarcha Kirill sa tu dotkol veľmi vážneho problému a jeho diagnóza je verným obrazom smutnej skutočnosti. Hádam najvýraznejším príkladom tohto neblahého vývoja je Holandsko, krajina, ktorá prvá na svete legalizovala prostitúciu, používanie tzv. mäkkých drog, ako je marihuana, eutanáziu a homosexuálne manželstvá. A výsledok? Kým v roku 1950 takmer 90 percent katolíckeho obyvateľstva sa zúčastňoval na nedeľných bohoslužbách, dnes je to len 5 percent. Za posledných päť rokov boli každý týždeň zatvorené dva kostoly, niektoré z nich kúpili moslimovia a prebudovali na mešity, iné boli premenené na “účelové budovy”, alebo zbúrané. V roku 1950 mali mužské a ženské rehole v krajine 170 kláštorov, v roku 2017 z nich ostalo iba 20. Rovnobežne s poklesom religiozity stúpa rozvodovosť, drogová závislosť, samovraždy a iné symptómy úpadku.

Holandsko nie je v tomto ohľade jediným príkladom. Inou krajinou s bohatou kresťanskou minulosťou je Luxemburské veľkokniežatstvo. Ministerským predsedom je tam Xavier Bettel, ktorý sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácii. Tamojšia cirkevná hierarchia na čele s arcibiskupom Jean-Claude Hollerichom nedávno súhlasila s úplnou odlukou Cirkvi od štátu, ktorá sa má postupne zrealizovať v priebehu 20 rokov. V rámci tejto dohody sa prestalo v septembri 2017 vyučovať náboženstvo na štátnych školách každého typu. Kríza kňazských a rehoľných povolaní a z toho vyplývajúci nedostatok kňazov rieši katolícka hierarchia tak, že previedla “reorganizáciu farností”, pri čom niekoľko farností sa spojila do väčších farských celkov. V praxi to znamenalo, že počet farností sa znížil z 274 na 33.

 

V nedostatku kňazských a rehoľných povolaní mnohí pozorovatelia vidia jeden z najvážnejších dôvodov úpadku kresťanskej kultúry na Západe. Tento neželateľný zjav sa prejavuje nielen v tradične katolíckych krajinách západnej Európy, ale preniká už aj do strednej Európy, do Poľska, do Maďarska a k nám. Štatistiky to potvrdzujú veľmi zreteľne: Štyridsať percent farností v Taliansku dnes spravujú kňazi netalianskeho pôvodu. Vo Francúzsku je situácia priam katastrofálna. Podľa posledných štatistických údajov takmer štvrtina z celkového počtu 36.000 farností je bez farára a odhaduje sa, že v nasledujúcich piatich rokoch bude zatvorených 3.000 kostolov. V Írsku bolo pred 50 rokmi sedem kňazských seminárov, dnes je otvorený už len jeden, do ktorého na začiatku školského roka 2017/2018 sa z celého Írska prihlásilo iba 19 mladíkov s úmyslom študovať teológiu; a pri tom nie je isté, či všetci úspešne skončia kňazskú formáciu. Ani naše Slovensko nie je výnimkou v tomto smere. V roku 1994 študovalo v kňazských seminároch 826 bohoslovcov, v roku 2014 už len 324.

Pastoračná práca sa stáva z roka na rok náročnejšia a rozsiahlejšia, ale pastierov, ktorí by ju mali konať, je stále menej. To znamená, že mnohé projekty nemôžu byť prevedené a upadá aj kvalita vykonanej práce. Posledné desaťročia boli výrazne poznačené oslabením kresťanskej výchovy s následným poklesom náboženských vedomostí. Je vonkoncom nerealistické očakávať plný a aktívny život viery bez sústavného vzdelávania vo viere, alebo podporu náboženských podujatí bez duchovno-náboženskej motivácie. Takéto vzdelanie tradične poskytovala rodina, škola a kostol. Dnes je rodina v rozklade, náboženská výchova v školách plytká, nedostačujúca, alebo celkom neprítomná a ani v kostoloch sa veriacim nepodáva katechéza tak, ako by malo a mohlo byť. Kňazi sú prepracovaní a často zaťažení viac svetskými než duchovnými povinnosťami a záujmami.

Hľadá sa odpoveď, ako riešiť problém prepracovanosti a nedostatku kňazov. Stále viac a viac farností je bez kňaza. Doterajšie riešenia, ako je stály diakonát, intenzívnejšie zapájanie laikov do života farskej komunity, ukazujú sa nedostačujúce. V mnohých prípadoch sa problém rieši akciou spájania niekoľkých farností do tzv. regionálnych pastorálnych oblastí, proces, ktorý súčasne prebieha napríklad aj v susednom Rakúsku a v Nemecku. Vynárajú sa aj iné – v svojej podstate revolučné – názory, ktoré presadzujú liberálne orientované skupiny v Cirkvi, ako je dobrovoľný celibát alebo svätenie žien. S problémom sa bude zaoberať aj biskupská synoda, ktorá sa bude konať v októbri 2018 a ktorej témou bude: Mládež, viera a voľba povolania.

Kým Katolícka cirkev prejavuje vonkajšie i vnútorné znaky úpadku, ruská pravoslávna cirkev podobných problémov nemá. Patriarcha Kirill prekypuje optimizmom a jeho starosťou je iba to, ako imunizovať Pravoslávnu cirkev pred zhubným vplyvom Západu. Napriek 70-ročnému útlaku a prenasledovaniu pravoslávna Cirkev v Rusku si zachovala svoju životnú silu. Prežila ateistický režim a po jeho nepredvídanom a nečakanom zrútení zažíva renesanciu náboženského života a to nielen v samotnom Rusku, ale aj medzi ruským pravoslávnym etnikom v diaspóre. Ako poukazuje Jonathan Luxmoore, náboženský korešpondent agentúry National Catholic Reporter, od pádu komunistického režimu v Rusku v 1991, ruská pravoslávna Cirkev založila vyše 400 farností a misií v 52 krajinách – hlavne v západnej Európe, ale aj na americkom kontinente a v Austrálii. Kým vo Francúzsku, Belgicku, Španielsku katolícke kostoly sa vyprázdňujú a zatvárajú, nové pravoslávne kostoly, ba aj katedrály a baziliky vyrastajú v mestách ako Madrid, Brusel, Berlín, Nikosia na ostrove Cyprus a inde. Dňa 4. decembra 2016 patriarcha Kirill posviacal v Paríži veľkolepú pravoslávnu katedrálu zasvätenú Najsvätejšej Trojici. Katedrála sa nachádza v srdci Paríža, na Quai Branly, neďaleko povestnej Eiffelovej veže.

Všetko nasvedčuje, akoby sa Rusko vracalo k svojej mesiášskej myšlienke byť záchrancom ohrozenej kresťanskej kultúry. Toto poslanie má svoje korene v 16. storočí a v minulosti niekoľkokrát dosiahla charakter celonárodného hnutia. Za pôvodcu myšlienky sa pokladá mních Filotej z kláštora v meste Pskov, ktorý v roku 1510 napísal dlhý list veľkovojvodcovi Vasilovi Ivanovičovi, synovi cára Ivana III. Bolo v čase, keď kresťanstvo na Západe bolo postihnuté morálnou nákazou pohanskej renesancie a veľká časť kresťanstva na Východe trpelo pod jarmom moslimov, ktorí sa v roku 1453 zmocnili Carihradu. Do tejto skleslej nálady Filotej vnáša povzbudenie a optimizmus. Píše: „Blud Apolinária (t.j. monofyzitizmus) zapríčinil pád prvého Ríma. Tureckí dobyvatelia sekerami preborili dvere a znesvätili všetky chrámy druhého Ríma, mesta Konštantínovho. A teraz tretí Rím (Moskva) žiari jasnejšie než slnko celému pravovernému kresťanstvu na svete… Ty si jediný pravý kresťanský panovník pod Božou oblohou… Dva Rímy padli. Tretí stojí. A štvrtý už nebude.”

Filotejov list cárovičovi Vasilovi inšpiroval a motivoval v minulosti mnohých ruských mysliteľov. Svetoznámy filozof Vladimír Soloviev chápal obsah Filotejovho listu v duchovnom zmysle ako výzvu kresťanského univerzalizmu. Patriarcha Kirill síce list nespomína explicitne, ale jeho názory na krízu západného kresťanstva a na východisko z nej, majú myšlienkovo blízko k názorom Vladimíra Solovieva.

Toto všetko núti klásť si hĺbavú otázku: Uvidia naši potomkovia Rusko v úlohe Tretieho Ríma, záchrancu kresťanskej európskej kultúry?

František Vnuk (4. jan. 2018)