Vittorio Sigonella: Antipápež FRANTIŠEK

Príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.

Druhý list Timotejovi 4, 3-4

Pamätajúc na to, že čas je nadradený priestoru, rád by som zdôraznil, že nie všetky doktrinálne, morálne alebo pastorálne diskusie musia byť vyriešené zásahmi magistéria.

Amoris laetitia, 3

Dvojitý pontifikát Benedikta XVI. a Františka

V súčasnej situácii dvojitého pontifikátu, ktorá trvá už vyše osem rokov, sa objavujú rôzne postoje a názory ohľadom pápeža, viditeľnej hlavy Cirkvi. Niektorí, a je ich čoraz viac, si myslia, že pápež Benedikt XVI. nikdy nerezignoval. Oficiálna Cirkev ho považuje za emeritného pápeža a Jorge Maria Bergoglio je jeho legitímnym nástupcom, ktorého zvolilo konkláve 13. marca 2013. Diskusia je neželateľná, lebo možno aj otriasa vierou katolíkov.

V tejto súvislosti je niekoľko otvorených otázok.

Odstúpenie Benedikta XVI.

Už je to iba historická udalosť, ktorá sa stala, keď 11. februára 2013 Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu. Text napísal deň vopred a so svojim úmyslom vopred oboznámil len najbližších svojich spolupracovníkov.

Najdrahší bratia,

pozval som vás na toto konzistórium nie iba z dôvodu troch procesov kanonizácie, ale tiež preto, aby som vám oznámil veľmi dôležité rozhodnutie pre život Cirkvi. Po opakovanom spytovaní svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom. Som si dobre vedomý toho, že táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.

Avšak, v súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky svätého Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala, takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť vykonávať dobre ministérium, ktoré mi bolo zverené.

Z tohto dôvodu, uvedomujúc si dobre závažnosť tohto aktu, s plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa, následníka svätého Petra, mne zvereného kardinálmi 19. apríla 2005, a to takým spôsobom, že od 28. februára 2013 od 20. hodiny sa sídlo v Ríme, Petrov stolec, stane vakantný a kompetentnými bude zvolané konkláve na voľbu nového pápeža.

Najdrahší bratia, z hĺbky srdca vám ďakujem za všetku lásku a prácu, ktorú ste spolu so mnou zdieľali pri nesení ťarchy tohto úradu, a žiadam o odpustenie za všetky moje nedostatky. Teraz, zverme svätú Cirkev do starostlivosti Najvyššieho pastiera, nášho Pána Ježiša Krista a prosme jeho svätú matku Máriu, aby s jej materskou láskavosťou napomáhala otcom kardinálom pri voľbe nového pápeža. Čo sa týka mňa, aj v budúcnosti si prajem slúžiť celým svojim srdcom, životom zasväteným modlitbe, svätej Cirkvi Božej.

Vatikán, 10. február 2013[1]

Latinský text je tu:

Fratres carissimi

Non solum propter tres canonizationes ad hoc Consistorium vos convocavi, sed etiam ut vobis decisionem magni momenti pro Ecclesiae vita communicem. Conscientia mea iterum atque iterum coram Deo explorata ad cognitionem certam perveni vires meas ingravescente aetate non iam aptas esse ad munus Petrinum aeque administrandum.

Bene conscius sum hoc munus secundum suam essentiam spiritualem non solum agendo et loquendo exsequi debere, sed non minus patiendo et orando. Attamen in mundo nostri temporis rapidis mutationibus subiecto et quaestionibus magni ponderis pro vita[2] fidei perturbato ad navem Sancti Petri gubernandam et ad annuntiandum Evangelium etiam vigor quidam corporis et animae necessarius est, qui ultimis mensibus in me modo tali minuitur, ut incapacitatem meam ad ministerium mihi commissum bene administrandum agnoscere debeam. Quapropter bene conscius ponderis huius actus plena libertate declaro me ministerio Episcopi Romae, Successoris Sancti Petri, mihi per manus Cardinalium die 19 aprilis MMV commisso renuntiare ita ut a die 28 februariiMMXIII, hora 20, sedes Romae, sedes Sancti Petri vacet et Conclave ad eligendum novum Summum Pontificem ab his quibus competit convocandum esse.

Fratres carissimi, ex toto corde gratias ago vobis pro omni amore et labore, quo mecum pondus ministerii mei portastis et veniam peto pro omnibus defectibus meis. Nunc autem Sanctam Dei Ecclesiam curae Summi eius Pastoris, Domini nostri Iesu Christi confidimus sanctamque eius Matrem Mariam imploramus, ut patribus Cardinalibus in eligendo novo Summo Pontifice materna sua bonitate assistat. Quod ad me attinet etiam in futuro vita orationi dedicata Sanctae Ecclesiae Dei toto ex corde servire velim.

Ex Aedibus Vaticanis, die 10 mensis februarii MMXIII [3]

 Chyby v latinskom texte

Niektorí znalci latinčiny – a za vynikajúceho odborníka – latinčinára je považovaný aj Prof. Jozef Ratzinger, našli v tomto texte chyby. Preto, ale nielen preto, niektorí považujú Benediktovu demisiu za neplatnú.

Ratzinger v Declaratio píše, že „vzhľadom na pokročilý vek, moje nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu (munus)[4]. V nasledujúcich riadkoch ale upresňuje, že sa zrieka iba praktického výkonu služby (ministerium). Taliansky text Benediktovej deklarácie o odstúpení uvádza slovo ministero aj pri ministerium aj pri munus.[5]

Ale toto sú pojmy s rozličným obsahom. Tak ako to je? Príklad zo života: Manželia sa rozvedú, syn je pridelený matke, otec sa ho formálne zriekol, syn si vzal meno po matke, alebo po jej druhom manželovi. Prestal byť ten „prvý“ otec jeho biologickým otcom?

Všetky pochybnosti by sa vyriešili, ak by zrieknutie sa úradu i praktického vykonávania služby pápeža Benedikta XVI. bolo vyjadrené aj vyzlečením bielej reverendy[6] a nepoužívaním skratky PP (Pontiex ponificum) v spojení so svojím menom. Na základe čoho pápež Benedikt XVI. určil, že Sede vacante nastane až 28. februára a nie hneď?, pýta sa Fr. Alexis Bugnolo.[7] To je ďalšia otázka…[8]

Neplatné konkláve

Problém konkláve 13. marca 2013 je ešte vážnejší. Taliansky novinár Antonio Socci[9] tvrdí, že boli porušené pravidlá voľby najmä tým, že apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. z 22. februára 1996 Universi Dominici gregis[10] predpokladá na deň iba dve kolá hlasovania. „Po realizovaní náležitostí uvedených v čl. 54 tejto konštitúcie sa bezprostredne prikročí k voľbe. Ak sa koná už popoludní prvého dňa, uskutoční sa iba jedno volebné kolo; ale v nasledujúci deň, ak v prvom volebnom kole voľba nebola úspešná, sa uskutočnia dve volebné kolá, vždy dopoludnia i popoludní.“[11].

A v deň voľby, 13. marca kardináli hlasovali až päťkrát. Pri štvrtom neplatnom hlasovaní (kardinálov bolo stále 115 a lístkov v urne 116!). Kardinál Bergoglio získal v poslednom, piatom, podľa Universi Dominici gregis nelegitímnom kole, 85 hlasov.[12]

„Okrem mimoriadne tvrdých útokov zvonku, ktoré poznačili jeho pontifikát, zakúšal pápež Benedikt tvrdé prenasledovanie aj vo vnútri Cirkvi: je to zjavné z dokumentu, ktorým po konkláve v roku 2005 skupina anonymných kardinálov porušila prísahu a rozšírila domnelý zoznam hlasov, ktoré mali delegitimovať voľbu Ratzingera a naznačovali mu tak signály, aby odstúpil.

Táto verejná delegitimácia práve zvoleného pápeža zo strany krivoprísažných kardinálov skrytých za anonymitu, nemá v moderných dejinách Cirkvi obdobu. Je možné, že práve tam sa začala rozvíjať nevraživá stratégia, ktorá zjavne mala za cieľ práve Benediktovu rezignáciu.

V knihe Útok na Ratzingera[13] z roku 2010 autori prinášajú slová jedného z dôležitých kardinálov, ktorý sa po konkláve v roku 2005 o Benediktovom pontifikáte vyjadril takto: „dva až tri roky, nebude to trvať dlhšie“.[14]

Analýzu učenia Cirkvi o úlohe a postavení pápeža ako hlavy Cirkvi ako aj rozličné reakcie na odstúpenie Benedikta XVI. a následnú voľbu Františka opísal aj už spomínaný, známy vatikanista denníka Libero Antonio Socci.[15]

Konkláve, ktoré zvolilo Benedikta XVI.

Konkláve v roku 2005 (po smrti pápeža Jána Pavla II. 2. apríla) 19. apríla zvolilo za pápeža Jozefa Ratzingera, ktorý ako Benedikt XVI. sa po necelých ôsmich rokoch pontifikátu 11. februára 2013 vzdal (?) úradu.

Na voľbe pápeža sa vtedy v roku 2005 v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne zúčastnilo 115 kardinálov voličov, ktorí mali menej ako 80 rokov. Toto konkláve trvalo dva dni (18. a 19. apríla) a konali sa štyri hlasovania.

Kardinál Ratzinger bol síce hneď od prvého skrutínia favoritom, ale až v štvrtom kole, popoludní 19. apríla, získal 84 hlasov, t. j. o sedem viac, ako bolo potrebné. Stále to bolo menej ako v roku 1978 dvaja pápeži pred ním: krakovský kardinál Karol Wojtyla – Ján Pavol II., ktorý získal až 99 zo 111 hlasov, (hlasovaní bolo vtedy osem), a benátsky patriarcha Albino Luciani – Ján Pavol I., ktorý z rovnakého počtu voličov získal 98 hlasov tiež vo štvrtom skrutíniu.[16]

Svetoví vatikanisti, najmä tí akreditovaní v Ríme sa všimli, že už v konkláve, z ktorého vyšiel pápež Benedikt XVI., bol druhý v poradí kardinál z Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio. Hneď v prvom hlasovaní mal 10 hlasov, v druhom 35, v treťom 40 a v poslednom rozhodujúcom 26.

Pozícia argentínskeho[17] kardinála Bergoglia bola taká pevná najmä vďaka silnému lobbingu skupiny vplyvných kardinálov okolo bruselského arcibiskupa kardinála Godfrieda Danneelsa. Táto skupina, ktorú on sám nazval „mafia“[18], sa schádzala vo švajčiarskom meste Sankt Gallen už dávno predtým, od roku 1996 (!).

Pápež diktátor?

Kniha Il Papa Dittatore M. Collonu, ktorá vyšla aj v češtine[19], prináša aj viaceré skutočnosti zo života Jorge Maria Bergoglia predtým, než sa stal rímskym biskupom. Autor, Henry J. A. Sire je britský katolícky historik, spisovateľ a člen Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov, ktorého členstvo v tomto prestížnom ráde bolo až do „vyšetrenia“ jeho diela pozastavené. Tento zásah proti nemu, ktorý vykonalo vedenie vnútené rádu pápežom rok predtým, v očiach jeho priaznivcov ešte viac podporil tézu o pápežovi-diktátorovi. Sire označil suspendáciu svojho členstva za nelegitímnu a nelegálnu a ten istý postoj zaujal aj k vylúčeniu z rádu, ktoré bolo už vyhlásené. O zneplatnenie tohto aktu usiluje Sire súdnou cestou.[20]

Závratná kariéra biskupa Jorgeho

V roku 1991 arcibiskup v Buenos Aires, kardinál Antonio Quarracino (1923 – 1998) navrhol vymenovať P. Jorge M. Bergoglia SJ za svojho pomocného biskupa. Jezuiti vo všeobecnosti nemajú prijímať takéto úrady, aj keď sú viaceré výnimky, ktoré potvrdzujú toto pravidlo.

Aj vtedajší generál jezuitov Peter-Hans Kolvenbach (1928 – 2016) písomne vyjadril s nomináciou P. Bergoglia svoj nesúhlas. Jeho správa v tejto však nebola nikdy zverejnená a z archívov zmizla.[21] P. Jorge M. Bergoglio bol 20. mája 1992 vymenovaný a 27. júna v tom istom roku vysvätený za biskupa.[22]

Po smrti kardinála Quarracina sa 28. februára 1998 stal arcibiskupom Buenos Aires a 21. februára 2001 ho pápež sv. Ján Pavol II. vymenoval za kardinála.[23]

Mafia zo Sant Gallenu – Bergogliovi voliči

Podrobnosti o mafii zo Sankt Gallenu píše sám kardinál i spoluautori jeho životopisu, teológovia a cirkevní historici Jürgen Mettepenningen (1975) a Karim Schelkens (1977), ktorí pôsobia na známej belgickej katolíckej univerzite v Leuvene.

 Spomienky kardinála Danneelsa

Životopis. Pod týmto jednoduchým názvom vyšla v roku 2015 kniha belgického kardinála Godfrieda Danneelsa, ktorú spolu s ním zostavili dvaja belgickí autori. Vyšla v dvoch jazykoch Belgického kráľovstva, po flámsky i po francúzsky. [24]

Godfried Danneels bol najstarší zo šiestich detí. Narodil sa 4. júna 1933 v Kanegeme, filozofiu študoval v Leuvene, teológiu na Gregoriáne v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v rodisku v roku 17. augusta 1957. Už o dva roky sa stal rektorom kňazského seminára v Bruggách a  v roku 1969 profesorom na Katolíckej univerzite v Leuvene. Pápež Pavol VI. ho v roku 1977 vymenoval za biskupa v Antverpách a o dva roky neskôr (19. decembra 1979), už za Jána Pavla II. sa stal arcibiskupom v Bruseli – Mechelene. V roku 1980 mu pridali ešte aj vojenský ordinariát a v roku 1983 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Vtedy nemal ešte ani päťdesiat rokov. Začiatkom roku 2010 pápež Benedikt XVI. Prijal jeho rezignáciu z Bruselu i z vojenského ordinariátu. Zomrel 14. marca 2019.

Kardinál Danneels počas svojho pôsobenia otvorene žiadal decentralizovanejší prístup k správe Cirkvi, ktorý by sa viac spoliehal na konzultácie s biskupmi vo svete. Vyzýval tiež na zmenu prístupu Cirkvi k evanjelizácii v modernom svete. „Cirkev musí brániť pravdu, ale musí si aj vedomá, že obhajoba pravdy nie je to isté, ako nikdy sa nemýliť,“ povedal ešte v roku 1998. Cirkev musí zaujať svoje správne miesto v spoločnosti „so svojím svedectvom, svojím posolstvom a jej oddanosťou chudobným. Všetko ostatné je dekorácia. Premenili sme Kázeň na hore na horu kázní“, napísal o ňom v nekrológu Junno Arocho Esteves pre americký National Catholic Reporter[25].

Životopisná kniha kardinála Danneelsa má 26 kapitol, z ktorých je najzaujímavejšia 24 (s. 447-460 vo francúzskom vydaní), ktorá približuje činnosť skupiny zo Sankt Gallenu, kde sa stretávali kardináli, ktorí si veľmi želali za pápeža kardinála Jorgeho Bergoglia z argentínskeho Buenos Aires, čo sa im nakoniec aj podarilo.

Skupina zo St. Gallenu[26]

V prvej polovici prvej dekády dvadsiateho storočia patril kardinál Danneels k malej skupine významných osobností Katolíckej cirkvi v Európe. Spájali ich rovnaké názory a každoročne sa stretávali v dôvernej atmosfére, aby sa slobodne pozhovárali o stave Cirkvi, o chúlostivých problémoch a vyhliadkach do budúcnosti. Stretnutia začali organizovať v roku 1995 kardinál Martini[27] a Ivo Fürer[28], biskup zo St. Gallenu. Vďaka svojej približne dvadsaťročnej skúsenosti vo funkcii generálneho sekretára Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) a kontaktom, ktoré tam počas svojho pôsobenia získal, si Fürer veľmi dobre uvedomoval, že pre európskych cirkevných lídrov je čoraz ťažšie otvorene hovoriť o problémoch v cirkevnej správe. Po reforme v roku 1993 CCEE postupne strácala svoju schopnosť fungovať ako priestor pre úprimný a slobodný dialóg.

O tri roky neskôr sa teda Fürer a Martini rozhodli zhromaždiť okolo seba skupinu prelátov. Spočiatku skromná spoločnosť sa neskôr stala tým, čo si niektorí z členov do svojich diárov začali značiť ako „skupinu zo St. Gallenu“.

Nová tvár v skupine

Od roku 1996 sa skupina schádzala pravidelne raz do roka, začiatkom januára. Stretávali sa vždy v St. Gallene alebo blízkom okolí, Ivo Fürer bol ich hostiteľom a Martini počas prvých rokov skupiny hnacou silou a inšpirátorom.

S príbehom skupiny súvisia viaceré dôležité témy späté s Danneelsovým biskupským pôsobením, čím sa z nej stáva vhodný materiál pre kapitolu venovanú posledným rokom jeho mandátu, sčasti aj preto, že okrem biskupa Fürera bol Danneels najdlhšie pôsobiacim členom v skupine. Od samého začiatku sa členovia riadili jednoduchým pravidlom: môžu povedať čokoľvek, písomný záznam o stretnutí nevyhotovia a zachovajú mlčanlivosť. Noví členovia museli spĺňať presne stanovené kritériá a pridať sa mohli len na základe pozvania. No a napokon, každé stretnutie zahájili prednáškou na aktuálnu tému.

V rok vzniku skupiny, teda v roku 1996, však Danneels ešte k skupine nepatril. V tú zimu sa k dvojici Martini – Fürer v malebnom Heiligenkreuzi pridali ešte ďalší piati: Paul Verschuren[29] (helsinský biskup holandského pôvodu), Jean Vilnet (Lille)[30], Johann Weber (Graz-Seckau)[31] a dvaja Nemci: Walter Kasper (Rottenburg-Stuttgart)[32] a Karl Lehmann (Mainz)[33]. Poslední dvaja menovaní boli pre skupinu veľkým prínosom najmä vďaka povesti výborných teológov, svojimi postojmi sa však líšili od iného nemeckého teológa a cirkevného hodnostára Jozefa Ratzingera. Ratzinger sa celkom nevedomky pričinil o vznik skupiny. Hoci jej členovia zastávali rôzne teologické názory, všetkých spájalo presvedčenie, že Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery využíva počas posledných rokov Wojtylovho pontifikátu svoj vplyv na presadzovanie centralistických a reštitučných tendencií vo všeobecnej Cirkvi. Tomu zodpovedali aj diskusné témy skupiny: cirkevný centralizmus, úloha biskupských konferencií, rozvoj kňazskej služby, sexuálne mravy, politika menovania biskupov, zavedenie kolegiality do praxe… Koncom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa tieto témy začali objavovať aj v dokumentoch z Ríma, kde svojou kontroverznosťou vyvolávali silné emócie, zatiaľ čo členovia skupiny zo St. Gallenu si až pridobre spomínajú na svoje vzťahy s rôznymi orgánmi Rímskej kúrie.

Ani Danneels nebol výnimkou a jeho meno sa po niekoľkých rokoch prirodzene ocitá na zozname pozvaných. Dňa 3. januára 1999 kardinál prišiel do benediktínskeho kláštora vo Fischingene, približne štyridsať kilometrov od St. Gallenu. V tom istom čase získal členstvo aj rotterdamský biskup Adrianus Van Luyn[34], čoskoro budúci viceprezident Komisie biskupských konferencií krajín Európskej únie (COMECE).

Nový koncil?

V januári 1999 Martini vo svojom úvodnom príspevku navrhol zvolanie nového koncilu. Milánsky kardinál si pod tými slovami predstavoval koncil s vymedzeným programom a v Danneelsovi našiel skeptického spojenca. Hoci belgický kardinál Martiniho myšlienku v princípe nezavrhol, takmer okamžite v súvislosti s ňou podčiarkol logistické i praktické problémy (zvolanie zhromaždenia 5 000 biskupov, jazykové bariéry, finančné otázky…). Skeptikom sa Danneels stal vďaka svojmu pragmatickému pohľadu na vec a to sa už nezmenilo. Martini upozorňoval na potrebu nového koncilu najmä v snahe ozdraviť fungovanie pyramídy moci Katolíckej cirkvi. Ohrozenie autonómnej životaschopnosti miestnych cirkví a predovšetkým oklieštenie právomocí miestnych biskupských konferencií zostávajú pre mnohých tŕňom v oku. V skupine sa však nehovorilo len o skúsenostiach so zlyhaním CCEE. Len nejaký čas predtým, v máji 1998, vydal Ján Pavol II. motu proprio s názvom Apostolos suos, kde popisuje úlohu biskupov v Katolíckej ej cirkvi a argumentuje, že kolégium, teda zbor biskupov, nemôže prenášať svoj učiteľský úrad na jednu časť kolégia, a to ani v prípade, že by šlo o biskupskú konferenciu. Rím tak presúva všetok vplyv učiteľského úradu na všeobecnú Cirkev a úzko ju spája s úlohou pápeža. Celý proces má v skutočnosti udržať biskupské konferencie v oslabenej pozícii. Dokument sa navyše odvoláva na Cirkev ako communio, čo síce v roku 1985 presadzoval aj sám Danneels, ale od roku 1991 už toto tvrdenie chápe ako obmedzujúce.

Ani Danneels, ani Martini neboli so situáciou spokojní. Názory skupiny na túto tému nezostali len prázdnymi rečami, lebo po priamočiarom príspevku prednesenom v súkromí St. Gallenu Martini koncom roku 1999 priniesol ozvenu hlasov svojich kolegov aj na Druhú biskupskú synodu o Európe, kde jeho návrh vyvolal zmiešané pocity. Ich modus operandi – fundovaná, otvorená diskusia v úzkom kruhu, nasledovaná verejnými vystúpeniami jednotlivých členov – dokonale reprezentovala chod skupiny zo St. Gallenu. Ani Danneels nezaháľal a na tej istej synode predniesol reč, v ktorej sa viac než kedykoľvek predtým ohradzuje voči kultúrnemu pesimizmu, badateľnému u mnohých rímskych prelátov. Nepáčia sa mu sklony označovať Európu za „kontinent odpadlíkov“. Ako svoju mantru používa krátky výrok: „Naozaj je to až také zlé?“ Jeho príhovor zapôsobil na viacerých otcov synody, ale zaujal tiež Jána Pavla II., ktorý udelil Danneelsovi výnimočné povolenie prekročiť predpísaných osem minút.

Apel na svedomie

Danneelsovi pripomínajú dni strávené v St. Gallene prázdniny: vďaka slobode slova a neformálnemu prostrediu si mohol trochu vydýchnuť. Možnosť stretnúť sa so svojimi spoločníkmi otvorene a v uvoľnenom duchu ho povzbudzovala, hoci fakt, že svoje rozhovory museli držať v tajnosti, nepochybne svedčí o stave Cirkvi. Na stretnutí v januári 2000, niekoľko mesiacov po synode o Európe, chýbal biskup Verschuren. Bol ťažko chorý a vo februári zomrel. Skupinu opúšťa aj Karl Lehmann. Prítomní boli Danneels, Martini, Fürer, Vilnet, Weber, Kasper a Van Luyn.

Na januárovom stretnutí mal na starosti úvodný príspevok Van Luyn a hovoril v ňom o katolicizme v Holandsku dvadsať rokov po synode, počas ktorej sa Danneels zhostil úlohy zmierovateľa. Salezián [Van Luyn] podrobne opisuje negatívne následky politiky menovania biskupov založeného na výbere jednotlivcov, ktorí zastupujú len majú časť veriacich, a napätie, ktoré takýto postup vyvoláva v miestnych spoločenstvách, napríklad v biskupských konferenciách. Úloha biskupov naďalej zostáva jednou z ústredných tém ich rozhovorov, hoci počas tohto konkrétneho stretnutia sa skupina venuje predovšetkým vzťahu medzi Cirkvou a spoločnosťou a negatívnym následkom politiky podporujúcej cirkevný purizmus, ktorý Cirkev vzďaľuje od reality a odporuje modernej spoločnosti.

Sklony k prísnej a výlučnej cirkevnej identite sa prejavili už počas poslednej biskupskej synody – o ktorej diskutujú aj v St. Gallene – a čoraz viac ovplyvňujú postoj k etickým otázkam. V skupine sa tiež hovorilo o problémoch Cirkvi v súvislosti s homosexualitou či rozvedenými a druhýkrát zosobášenými pármi. V závere svojho biskupského pôsobenia sa Danneels na túto tému vyjadruje častejšie a jednoznačnejšie: začiatkom apríla 2007 opäť zdôrazňuje svoje presvedčenie pochádzajúce ešte z obdobia vydania Knihy viery (Le Livre de la foi)[35], že druhýkrát zosobášení manželia sa musia rozhodnúť podľa svojho vlastného vedomia a svedomia, či môžu prijať Eucharistiu. V tom sa verejne dištancoval od názoru pápeža Benedikta XVI, ktorý len dva týždne predtým vo svojej apoštolskej exhortácii s názvom Sacramentum caritatis[36] sformuloval nasledujúce pravidlo: kresťania, ktorí sa rozhodnú druhýkrát uzavrieť manželstvo, nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu.

Pre Danneelsa tieto okolnosti nepredstavovali fundamentálny problém. Rozlišuje totiž medzi prirodzeným sklonom Cirkvi zastať sa nerozlučiteľnosti manželstva a každodenným ľudským životom. Pri rozhodovaní podľa neho hrá dôležitú úlohu svedomie.

Dobre známy je aj Danneelsov názor na to, aký postoj zaujať voči homosexualite, hoci sa k tejto téme vyjadril otvorenejšie až po odchode na dôchodok, najmä v rozhovore, ktorý poskytol denníkom De Tijd a L’Écho. Na rozdiel od svojich kolegov z kardinálskeho kolégia Danneels veril, že k tomuto prípadu treba pristupovať z pohľadu náboženskej slobody a rešpektovania odluky štátu od Cirkvi, a nie z pohľadu sviatostí: svoje slová, ktoré napísal v roku 2003 Guyovi Verhofstadtovi[37], neskôr zopakoval nahlas a verejne, a potvrdil tak aj pred médiami svoj názor, že „skutočnosť, že štáty majú právo slobodne umožniť civilný sobáš tým homosexuálom, ktorý oň majú záujem, svedčí o pozitívnom vývoji“. Napriek tomu však zostal verný svojmu starému presvedčeniu, že takáto spoločenská zmluva nemôže byť označená za manželstvo. V tomto ohľade sa s Danneelsom zhodujú aj preláti zo St. Gallenu.

O laikoch a komunizme

Na začiatku roku 2001 Danneels so svojimi obvyklými spoločníkmi – Fürerom, Martinim, Vilnetom, Weberom, Kasperom a Van Luynom, tentoraz v biskupskom paláci v St. Gallene – prijali dvoch nových členov: Cormaca Murphy-O’Connora, westminsterského arcibiskupa, ktorý sa neskôr stal kardinálom, a Josepha Dorého, štrasburského arcibiskupa. V ten deň bola na programe diskusia o laikoch. Po úvodnom príhovore Jeana Vilneta sa účastníci venovali pastorálnym potrebám, ktoré aj po jeden a pol desaťročí od synody, kde boli hlavnou témou, zostávajú aktuálne. Pokles počtu vysvätení a miestnych kresťanských komunít v Európe vyžadujú nový pohľad na postavenie a úlohu laikov, či už na teologickej alebo cirkevnej úrovni.

Ďalším dôležitým bodom stretnutia je rozvoj Cirkvi v Európe po rozpade komunistického bloku. Po páde Berlínskeho múru bola táto časť sveta nestabilná, nové režimy a demokracia tu stáli na vratkých nohách. Zároveň sa Európska únia začala rozrastať o nové členské štáty a pribudli aj noví kandidáti na vstup do únie. Proces integrácie vyvolal pre Danneelsa dôverne známe medzináboženské napätie. Sieť kontaktov, ktoré Danneels v skupine zo St. Gallenu našiel, sa ukázala ako mimoriadne užitočná pri jeho medzináboženskom pôsobení a prítomnosť viacerých členov si kardinál vyžiadal aj pri zasadaniach Európskej rady náboženských predstaviteľov (European Council of Religious Leaders, ECRL), ktorá sa snaží v Európe upriamiť pozornosť na medzináboženský dialóg.

Na stretnutí v januári 2002 pribudlo na zoznam členov ďalšie meno: Alois Kothgrasser[38], salezián a biskup z rakúskeho Innsbrucku. Skupina na úvod zhodnotila veľmi dôležitú udalosť, a to biskupskú synodu z roku 2001, pretože v období od 30. septembra do 27. októbra otcovia synody diskutovali o svojom vlastnom poslaní, teda o biskupskom úrade. Účastníci sa tentoraz mohli na synodu pripravovať oveľa dlhšie než zvyčajne, pretože všetci biskupi už v dvojročnom predstihu odpovedali na dvadsaťtri otázok. Na základe ich odpovedí zapisovateľ pripravil veľmi podrobnú predbežnú správu. Tejto funkcie sa ujal Martiniho kolega od jezuitov, kardinál Jorge Mario Bergoglio, arcibiskup z Buenos Aires. Spolu s newyorským kardinálom Edwardom Eganom pripravili aj výslednú správu s nadpisom Biskup, služobník Evanjelia Ježiša Krista pre nádej vo svete. Bergoglio vďaka nej a svojim postojom získal dôveru veľkej časti členov skupiny zo St. Gallenu, vrátane Danneelsa.

Panovalo medzi nimi vzájomné uznanie, lebo belgický kardinál na synode otvorene žiadal väčšiu kolegialitu v cirkevnej správe a spravodlivejšie rozdelenie moci, a zároveň ostro vystupoval proti smeru, ktorý diktuje dokument Apostolos suos[39]: Danneels trval na tom, aby slovo biskupských konferencií malo väčšiu váhu, najmä v pastorálnej oblasti. Podľa neho by mali mať právo rozhodovať bez neustáleho čakania na podrobné inštrukcie z Ríma. Hoci uznáva, že kompetencie môžu biskupským konferenciám na miestnej alebo kontinentálnej úrovni prideliť synody, jedným dychom dodáva, že ani samotné synody vôbec nefungujú tak, ako by mali, a podľa neho slúžia len na formálne schválenie uznesení, o ktorých už Rím dávno rozhodol, stalo sa z nich fórum, ktorému chýba životaschopnosť a vplyv: „Zostalo nám len zabalzamované telo bez ducha,“ vyhlasuje kardinál pochmúrne.

Svojím výrokom odkazuje na kritiku známu už z mimoriadneho konzistória v máji 2001, v ktorej napomínal rímsky centralizmus, naznačujúc, že Cirkev potrebuje reformu založenú na princípoch pravej synodality. Na začiatku prvej dekády dvadsiateho storočia kardinál začal vystupovať čoraz ostrejšie voči ústrednej vláde Cirkvi a jeho výzvy ochotne podporili aj ostatní rovnako zmýšľajúci duchovní, ako napríklad Murphy-O’Connor z Veľkej Británie, či taliansky kardinál Achille Silvestrini. Danneels na synode v roku 2001 hovoril za celú skupinu zo St. Gallenu, keď navrhol ustanoviť komisiu poverenú prípravou reformy a vyslovil názor, že Cirkev by sa mala menej zaoberať mocou a viac sa venovať princípu kolegiality.

V januári 2002 vyvolali kardinálove výstupy v jeho spoločníkoch nadšenie. Vtedajšie stretnutie v St. Gallene bolo tiež prvým stretnutím po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Danneelsova reakcia na druhý deň po tragédii odrážala dva uhly pohľadu: na jednej strane z neho bolo cítiť ostražitosť pred hrozbami fundamentalizmu a radikalizmu, na druhej strane zase pretrvávajúcu túžbu stotožniť sa s náboženskou tradíciou úzko spätou s kresťanstvom. Už v roku 1998 po atentáte na mníchov v kláštore Tibrín v pohorí Atlas zdôrazňoval v liste alžírskemu biskupovi Henrimu Teissierovi[40] občas komplikované, no nevyhnutné spojenie medzi islamom a kresťanstvom. V správe zo 14. januára napísal:

Nedávno sme v Belgicku počuli svedectvo otca Jeana-Pierra, jedného z rehoľníkov, ktorí prežili útok na kláštor Notre-Dame de l’Atlas. Trval na tom, že na svojich mučeníckych bratov nedokázal myslieť bez toho, aby si nespomenul aj na všetky kresťanské a moslimské obete tragédie, ktorá tak tvrdo zasiahla Alžírsko a všetkých, čo ešte dnes žijú v bolesti a strachu. […] Vy teraz žijete v Ribat-es-Salam, v mierovom spolužití. Dúfame rovnako ako vy, že s pomocou Božou čoskoro dospejú k  Ribat-es-Salam všetci Alžírčania, a že nájdu oporu v tomto odvážnom záväzku založenom na Svätom písme.

Po útokoch z 11. septembra 2001 sa táto myšlienka začala spájať s presvedčením, ktoré sa u Danneelsa objavilo už počas jeho pôsobenia v ECRL, a síce, že je najvyšší čas, aby islam zažil obrodu. Dňa 24. septembra 2004 kardinál Danneels v Antverpách v rámci kolokvia s názvom Solidárnosť v Európe predsedal konferencii, kde sa odvolal na nevyhnutnosť „osvieteného“ islamu: „Islamu, ktorý bude otvorený svetu, ktorý bude rešpektovať hranicu medzi Cirkvou a štátom, náboženstvom a politikou, a ktorý okrem iného prijme zásady ako sú tolerancia, solidarita a ľudská dôstojnosť“.

Skupina zo St. Gallenu sa zaoberala aj ženským diakonátom. Išlo o zásadnú otázku, pretože to mohlo znamenať ďalší krok k väčšej otvorenosti voči vysviacke žien. Tých, ktorí si pamätali na Danneelsovu úlohu na synode v roku 1987, to však neprekvapilo. Danneels si takúto vysviacku vedel predstaviť nielen z biblického, ale aj historického pohľadu, a navyše si uvedomoval, že ani Jozef Ratzinger ho vo svojich textoch úplne nevylučuje. V Ríme sa však báli otvoriť túto Pandorinu skrinku. Danneels sa s touto témou znova stretol v roku 2003 počas úradnej návštevy ad limina belgických biskupov v rímskych dikastériách, ktorá sa koná každých päť rokov. V tom čase mal dôvod kritizovať Vatikán v súvislosti s návrhom svojich dvoch krajanov, biskupov Arthura Luystermana[41] a Rogera Vangheluweho[42], ktorí  chceli umožniť ženám prístup k diakonskej vysviacke. Vzhľadom na napätú situáciu však Danneels verejne nevystúpil. Až neskôr vyhlásil, že vysviacka žien nemusí nijako vplývať na kňazskú službu, a podporil tak názor kardinála Martiniho, ktorý vyšiel v denníku Il Tempo v apríli 2004[43].

 Cesta ku konkláve

Rok 2003 so sebou prináša zmenu. Carlo Maria Martini sa kvôli podlomenému zdraviu nemohol stretnutia skupiny zo St. Gallenu zúčastniť. „Nahradil“ ho Achille Silvestrini[44], bývalý prefekt Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý v roku 2000 po niekoľkých desaťročiach ukončil svoju kariéru v Rímskej kúrii.

Okrem Silvestriniho skupina privítala ešte jedného nováčika: kardinála Ľubomyra Huzara, metropolitu z ukrajinského Ľvova. S nástupom Silvestriniho na Martiniho miesto sa menia aj štýl a vízia skupiny. Zmena je však hlbšia, ako sa zdá: čakal ich nová téma, ktorá sa na najbližšie roky mala stať hlavným bodom ich programu. Od roku 2003 sa všetky stretnutia niesli v znamení príprav na obdobie po Jánovi Pavlovi II., ktorého zdravie sa rapídne zhoršovalo, o čom Silvestrini priniesol informácie z prvej ruky. Členovia skupiny sa jednohlasne zhodli, že voľba nového pápeža bude pre budúcnosť Cirkvi kľúčová. Náplň januárových dní rokov 2003, 2004 a 2005 teda zostala rovnaká: zhodnotenie situácie svetovej Cirkvi, pápežský primát, vzťah medzi primátom a biskupským kolégiom, a nástupca Jána Pavla II. Skupina tiež nadobudla strategickú dôležitosť s vyhliadkami na prípadné konkláve.  

Prijatie Josého da Cruza Policarpa[45], lisabonského patriarchu a predsedu Portugalskej biskupskej konferencie  v januári 2004 nebolo dielom náhody. Od tej chvíle sa medzi členmi a bývalými členmi skupiny začali objavovať mená významných kardinálov, ktorí budú v prípade konkláve držať spolu: Martini, Danneels, Murphy-O’Conor[46], Silvestrini, Policarpo, Husar[47], Kasper a Lehmann. Ak by každý z nich dokázal využiť svoje konexie, skupina by mohla získať výrazný vplyv.

Ešte pred konkláve, v decembri 2003, poskytol kardinál Danneels mesačníku Trenta Giorni exkluzívny rozhovor, ktorý sa dá čítať ako úprimné rozjímanie nad smútkom, očakávaniami a nádejami európskeho kardinála. Pre zasvätených tento rozhovor svojím spôsobom zosobňuje aj stretnutia skupiny zo St. Gallenu. Danneels napríklad pripomína, že „biskupov treba vnímať ako nástupcov apoštolov a nie ako obchodných zástupcov nadnárodnej spoločnosti“. Sťažuje sa aj na neprestajnú záplavu papierov: „Každý deň sme nútení čítať dlhé listiny, pokyny, atď.“. Opäť potvrdzuje, že kolegialita je neoddeliteľnou súčasťou podstaty Cirkvi a nijako z nej nevyplýva, žeby si pápež a zbor biskupov konkurovali. Napriek tomu pesimisticky dodáva: „Myslím si, že skôr uvidíme druhý príchod Ježiša Krista, než riešenie otázky kolegiality“. Danneels tak opäť vystupuje ako obranca pravej synodality a fóra, v ktorom by bolo možné naozaj diskutovať, „kde by sa dalo slobodne pozhovárať, preukazujúc rešpekt voči pápežským výsadám, no bez zbytočných komplikácií“.

Smrť Jána Pavla II. uzatvorila jednu celú kapitolu dejín. Na istý čas vysoký záujem o osobu pápeža zatienil všetko ostatné. Danneels sa s Jánom Pavlom II. stretol naposledy 15. augusta 2004 v Lurdoch: pohľad na chorého a osamelého muža, ako sa modlí v Jaskyni zjavenia Panny Márie, ho dojal.

O šesť mesiacov neskôr prinášajú prvé vyhlásenia z Ríma správy o pápežovom zdravotnom stave. Počas Veľkej Noci 2005 už nevládze ani rozprávať. Napokon zomiera 2. apríla o 21:37. Danneels, ktorý sa v tom čase nachádzal v Číne, sa musel urýchlene vrátiť, pretože vedel, že v médiách po celom svete sa jeho meno spomína v súvislosti so zoznamom papabili. Dňa 4. apríla 2005 sa jeho fotka objavila na titulnej strane Washington Post

Už z prípravných stretnutí pred konkláve sa dalo vydedukovať, akým smerom sa bude voľba uberať. Napriek tomu, že kardináli zo St. Gallenu, prítomní v Ríme posielajú Ivovi Fürerovi pohľadnicu s textom „Sme tu spolu, v duchu St. Gallenu“, konkláve takmer okamžite zvolí za nástupcu poľského pápeža kardinála Ratzingera, hoci už počas prípravných stretnutí sa jezuitský kardinál Jorge Mario Bergoglio javil ako realistická alternatíva.

V predvečer konkláve, ktoré 19. apríla zvolilo Jozefa Ratzingera za pápeža Benedikta XVI., poslal Danneels SMS-ku svojmu bývalému hovorcovi Toonovi Osaerovi, ktorého so sebou vzal do Ríma. Osaer prisľúbil tlači, že po konkláve sa kardinál vyjadrí. Danneels slovo dodržal. Zatiaľ čo časť jeho kolegov večerala v spoločnosti nového pápeža, on vystúpil pred kamery a nedokázal skryť svoje sklamanie. Diváci rýchlo uhádli, že kardinál sa z výsledku neteší. Danneels sa neskôr pokúsil o nápravu, keď v katedrále Saint-Michel-et-Gudule prednesol srdečnú homíliu a jej text v priateľskom duchu poslal aj pápežovi.

Konkláve v roku 2005 predstavuje začiatok konca skupiny zo St. Gallenu: ich cieľ sa náhle zdá akýsi nejasný. Ivo Fürer ešte v ten istý rok odišiel do dôchodku a stretnutia sa tak už nemôžu konať v honosnej budove biskupského paláca. Naposledy sa tam skupina zišla v januári 2006 už v oveľa nižšom počte. Okrem hostiteľa boli prítomní len Danneels, Kothgrasser a Van Luyn. Koniec bol neodvratný a atmosféra sa nedala porovnať s dňami najväčšej slávy skupiny. V januári nasledujúceho roku sa vo Fürerovom rodnom dome neďaleko Gossau stretli opäť len štyria. Plameň pomaly vyhasína.

Účinky, ktoré Danneelsovo vyhlásenie pre televíziu vyvolalo, tak skoro nevyprchali. Dňa 7. júla 2005 sa Danneels po prvýkrát od konkláve stretol s Benediktom XVI. Na audiencii preberali témy ako bioetika, výskum kmeňových buniek na katolíckych univerzitách v Belgicku, a v krátkosti aj Danneelsovo kontakty s Cirkvou v Číne. Išlo, prirodzene, o citlivé témy a toto stretnutie nijako neprispelo k vylepšeniu kardinálovej povesti.

K zmiereniu došlo až pri inej príležitosti, keď 19. augusta 2005 počas pápežskej návštevy Kolína Danneels túto tému spomenul pred pápežom. Situácia sa tak očividne vyjasnila, lebo ešte v ten deň reportérovi belgickej televíznej stanice VTM potvrdil, že už medzi ním a pápežom niet sporu: „Pápež mi povedal, že si moju homíliu prečítal, a že je načase celú záležitosť uzavrieť a  na nezhody zabudnúť.“ Ak sa aj osobné vzťahy medzi pápežom a kardinálom napravili, médiá ponúkli verejnosti svoju vlastnú verziu.

Ako príklad stačí uviesť Georga Ratzingera, pápežovho brata, ktorý mal na celú vec iný názor. Deň po stretnutí Danneelsa s pápežom sa v rozhovore pre berlínsky týždenník Junge Freiheit[48] o belgickom kardinálovi Georg Ratzinger vyjadril veľmi nelichotivo. Zatiaľ čo pri nemeckých kardináloch ako napríklad pri Walterovi Kasperovi zachováva dekórum, o Danneelsovi tvrdí, že v pozícii kardinála sú jeho vyhlásenia „nezlučiteľné s katolíckou vierou“. Neuviedol ale, aké vyhlásenia konkrétne má na mysli. 

Bolo konkláve platné?

Konkláve 13. marca 2013 prebehlo podľa očakávania skupiny kardinálov mafie zo Sankt Gallenu a nič na veci nemení, že ich konanie bolo proti apoštolskej konštitúcii pápeža Jána Pavla II. z 22. februára 1996 Universi Dominici Gregis o čase Sede vacante a o voľbe pápeža.[49] Hlavou Cirkvi sa stal Jorge Mario Bergoglio, ktorý si zvolil meno František, podľa Františka z Assisi, patróna Talianska. Voľba Bergoglia za pápeža bola roky pripravovaná, napísal Andrea Riva v denníku Il Giornale.[50] A tak v logii Baziliky sv. Petra sa vedľa nového pápeža, ktorý celý svet pozdravil „Buona sera“ namiesto tradičného a katolíckeho „Laudetur Jesus Christus“, objavil bruselský kardinál Godfried Danneels. Okrem faktu, že bol organizátorom voľby Jorgeho Bergoglia za pápeža, nemal iný titul tam byť.[51]

 Dvojitý pontifikát

Prežívame neľahké časy dvojitého pontifikátu. Na rozdiel od Avignonského zajatia[52] (1309 – 1378) pápež Benedikt XVI. s Františkom nebojuje, žijú vo Vatikáne blízko vedľa seba. Dokonca sa často stretávajú a my žijeme v tejto náročnej dobe.

Dokedy to bude trvať a ako by sa situácia mohla vyriešiť?

Ak by demisia pápeža Benedikta XVI. nebola nakoniec platná, museli by sme ručičky hodín posunúť späť na 28. februára 2013 a zvážiť možnosti pre (emeritného) pápeža Benedikta XVI.

Možnosti sú aspoň tri.

  1. Ak podľa deklarácie z roku 2013 pápež Benedikt XVI. potvrdí, že sa chcel vzdať len ministéria (praktického vykonávania moci), musel by na tento výkon ustanoviť kardinála alebo iného povereného biskupského vikára. Stále však by zostal pápežom, lebo má munus (úrad). Tak by sme mali pápeža eremitu (pustovníka v samote) a nie emeritu, lebo taký titul u pápeža právne neexistuje. Tento poverený Benediktov vikár, by tak ohlasoval evanjelium a vykonávať administratívne funkcie.
  2. Benedikt XVI. sa rozhodne, že sa vráti do úradu a služby (bude vykonávať aj munus i ministerium) v plnej miere a podľa viery a Tradície Katolíckej cirkvi a jeho pontifikát bude pokračovať. Vzhľadom na jeho vek je to dosť nepravdepodobné, ale nesmieme zabúdať, že Ján Pavol II. (ako aj mnohí jeho predchodcovia) zostal ako hlava Cirkvi až do svojho posledného dychu.
  3. Alebo Benedikt sa naozaj vzdá aj úradu aj služby a bude ďalej žiť ako kardinál Jozef Ratzinger, ako to správne navrhuje napríklad austrálsky kardinál George Pell.[53] S tým súvisí oblečenie, nebude sa podpisovať ako Benedikt XVI. P.P. (Pontifex Pontificum), a odsťahuje sa z Vatikánu.

Ak by si Benedikt zvolil túto tretiu možnosť, zrejmé, že kardinál Bergoglio ako pápež František nemôže ostať. Všetky jeho menovania a dokumenty budú nulitné.

Pre vyriešenie a prijatí tejto možnosti, by sa muselo zvolať konkláve, ale len s kardinálmi vymenovanými pred rokom 2013, ktorých menoval pápež Ratzinger a Wojtyla. Ktovie, možno by toto konkláve opäť zvolilo kardinála Bergoglia, ktorý by potvrdil všetky svoje úkony a menovania.

Kým sa nerozhodnú konať v tejto veci kardináli (aspoň tí, ktorých menoval Ján Pavol II. a Benedikt XVI.) nič sa nepohne a neistota v riadení Cirkvi bude čoraz väčšia. Najmä v Ríme. Našťastie mnoho ľudí mimo Ríma a možno aj Talianska to ani veľmi nezaujíma. K spáse predsa stačí Písmo sväté, Tradícia a viera, že Ježiš Kristus je Cesta, Pravda a Život. A čnostný život, dodržiavanie Desatora, sviatostný život ako conditio sine qua non.

Historický precedens

Problém dvojitého pontifikátu sa nateraz (už roky) zamieta pod koberec, s výhovorkou, že veď teraz sa toho stalo už toľko a čo? … Ale je tu historický precedens, ktorý sa stal v stredoveku. V prípade pápeža Anakléta II., (1130 – 1138)[54] až svätý Bernard z Clairvaux presvedčil kom­petentných, že Anaklét je protipápežom[55]. A to v tom čase neexistovali také prísne pravidlá pre platnosť konkláve a zrieknutie sa úradu a služby pápeža, aké máme dnes.

A čo ďalší Petrovi nástupcovia?

Otázku Ratzingerovej rezignácie treba určite raz (a podľa možností čím skôr) objasniť, inak po Bergogliovi nikdy nebude pápež, ktorý by bol oslobodený od podozrenia, že nie je legitímny.[56]

Posolstvá Panny Márie cez Štefana Gobbiho

Okrem iných vizionárov z dávnejšej minulosti, Panna Mária o našej dobe hovorila aj známemu kňazovi Štefanovi Gobbimu (1930 – 2011), zakladateľovi Mariánskeho kňazského hnutia.

S dátumom 31. decembra 1992 v Modrej knihe čítame:

Štvrté znamenie je strašné znesvätenie, spôsobené tým, ktorý odporuje Kristovi, to jest Antikristom. Vstúpi až do svätého Božieho chrámu a sadne si na jeho trón, nechajúc sa oslavovať ako Boha.

„Ten, ktorý sa postaví proti všetkému tomu, čo ľudia budú uznávať a nazývať Bohom. Zloba príde s mocou satana, s celou silou falošných zázrakov a falošných proroctiev. Bude používať každý prostriedok klamstva, aby konal zlo.“ (por. 2 Sol 2, 4-9) „Jedného dňa uvidíte na svätom mieste toho, ktorý spôsobil to strašné znesvätenie. Prorok Daniel o ňom hovorí. Kto číta, pochopí.“ (por. Mt 24, 15) Milovaní synovia, preto, aby ste pochopili, v čom spočíva toto strašné znesvätenie, čítajte, ako je to všetko predpovedané prorokom Danielom.

„Choď, Daniel, tieto slová sú skryté a zapečatené až do konca vekov. Mnohí budú očistení, ostanú nevinní, nedotknutí, ale tieto klamstvá budú pokračovať a šíriť sa ďalej. Nikto bezbožný nebude môcť vytušiť tieto veci, ale múdri ich pochopia… Doba, odkedy bude zrušená každodenná obeta, bude odsúdená k strašnému zúfalstvu, ktoré bude trvať tisícdvestodeväťdesiat dní. Blažení, ktorí budú čakať s trpezlivosťou a dosiahnu tisíctristotridsaťpäť dní.“ (por. Dan 12, 9-12)

Svätá omša je každodennou obetou, obeta čistá, ktorá je obetovaná Pánovi vo všetkých končinách nepretržite od východu až do západu slnka.

Obeta omše obnovuje obetu Ježiša na Kalvárii. Prijímaním protestantskej doktríny sa bude hovoriť, že sv. omša nie je obeta, ale je len svätá večera, teda spomienka na to, čo Ježiš urobil na svojej poslednej večeri. A tak sa bude ponímať slúženie svätej omše. V tomto zrušení každodennej obety spočíva strašné znesvätenie, spôsobené antikristom, ktorého trvanie bude asi tri a pol roka, teda tisícdvestodeväťdesiat dní.[57] Predovšetkým pre Cirkev nadišla hodina veľkej skúšky, pretože bude otrasená stratou viery, zatemnená odpadlíctvom, zranená zradou, opustená svojimi synmi, rozdelená rozkolom, ovládnutá slobodomurármi, stane sa úrodnou pôdou pre vzrast jedovatého stromu ničomníka, antikrista, ktorý uprostred nej založí svoje kráľovstvo.“[58]

Až s hrôzou sa číta posolstvo zo 17. júna 1989:

So mnou, moji malí, bojujete proti drakovi, ktorý sa snaží postaviť celé ľudstvo proti Bohu. So mnou, moji synovia, bojujete proti čiernej šelme, slobodomurárstvu, ktoré chce priviesť duše k zatrateniu. So mnou, moji synovia, bojujete proti šelme podobnej Baránkovi – slobodomurárstvu, ktoré preniklo do vnútra cirkevného života, aby zničilo Krista a jeho Cirkev. Aby dosiahlo tento cieľ, chce vytvoriť nový idol, to jest falošného Krista a falošnú cirkev.

Cirkevné slobodomurárstvo dostáva príkazy a moc od rôznych slobodomurárskych lóží a pracuje, aby tajne priviedlo všetkých k tomu, aby sa stali členmi týchto tajných siekt. Tak podpichuje ctižiadostivých vyhliadkou na ľahkú kariéru; baživých po peniazoch zahŕňa majetkom; svojim členom pomáha, aby boli prví a zaujímali najdôležitejšie miesta, zároveň vytláča na okraj podlo ale tvrdo všetkých tých, ktorí sa odmietajú podieľať na jeho pláne.

Vskutku, šelma podobná Baránkovi, vykonáva všetku moc prvej šelmy v jej prítomnosti a zem i jej obyvateľov núti klaňať sa prvej šelme. Ba cirkevné slobodomurárstvo dochádza až k tomu, že stavia sochu na počesť šelmy a núti všetkých tejto soche sa klaňať. Ale podľa prvého prikázania svätého Zákona Pánovho sa máme klaňať jedine BOHU a jemu jedinému vzdávať všetku úctu.

Tak sa BOH nahrádza mocným, silným, panovačným IDOLOM. Idolom tak mocným, že je schopný poslať na smrť všetkých tých, čo sa neklaňajú soche šelmy. Idolom takým mocným a panovačným, že zariadi, aby všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci, dostali na pravú ruku alebo na čelo znak a aby nikto nemohol kupovať alebo predávať, ak nemá taký znak, to jest meno šelmy alebo číslo jej mena. Táto veľká modla, postavená preto, aby sa jej všetci klaňali a jej slúžili, ako som vám už zjavila v predošlom posolstve, je falošný Kristus a falošná cirkev. Aké však má meno?

V 13. kapitole Apokalypsy je napísané: ,V tomto je múdrosť: Kto má rozum, nech spočíta číslo šelmy, je to číslo človeka a jeho číslo je 666.‘ Rozumom, osvieteným svetlom Božej múdrosti, sa podarí rozlúštiť z čísla 666 meno človeka a toto meno ukázané tým číslom je meno Antikrista. Lucifer, starý had, diabol alebo satan, červený drak, sa stáva v týchto posledných časoch Antikristom.

Už apoštol Ján tvrdil, že každý, kto popiera, že Ježiš Kristus je Boh, je Antikrist. Socha alebo modla, postavená ku cti šelmy, aby sa jej klaňali všetci ľudia, je Antikrist. Počítajte teraz jeho číslo 666, aby ste pochopili, ako označuje meno jedného človeka.[59]

Číslo mena Bergoglio

Nepríjemné prekvapenie nastáva, keď meno pápeža Františka (presnejšie jeho rodné priezvisko) BERGOGLIO vyjadríme pomocou abecedy ASCII, čo je dnes dorozumievací jazyk počítačov.

Matematika je exaktná veda. Nie je ako dejepis, kde dejiny píšu víťazi. Rovnice, vzorce a vzťahy majú univerzálnu a nespochybniteľnú platnosť. Za každého režimu. Napr. 2 + 2 = 4, či a2 + b2 = c2.

Kniha Zjavenia sv. Jána, Apokalypsa spomínaná vyššie, nás po dvoch tisícročiach upozorňuje, že „šelma prinútila všetkých, malých i veľkých, bohatých i chudobných, slobodných i otrokov, dať si na pravú ruku alebo na čelo znak a kupovať alebo predávať smel len ten, kto mal tento znak Šelmy alebo jej meno, alebo číslo jej mena. V tomto je múdrosť! Kto má rozum, nech vypočíta číslo Šelmy! Lebo je to číslo človeka a jeho číslo je šesťstošesťdesiatšesť.“[60] 

Situácia v dnešnom svete ukazuje mnohé náznaky, že sa k tomu znaku, či na čele alebo na ruke, blížime. Kto má doma psa, musel ho už dať začipovať. A je len otázka času – zajtra to síce ešte nebude – kedy sa začipujú aj ľudia. Povinne, ťažko sa tomu bude dať vyhnúť. Na celom svete.

Číslo 666, ktoré sv. Ján uvádza ako výsledok sčítania „toho, kto má rozum“ sa dá získať rozličnými spôsobmi, napr. 666 krát spočítate jednotky, alebo 333 krát dvojky, alebo 50 + 50 + 300 + 266, či súčet druhých mocnín prvých siedmich prvočísel 2, 3, 5, 7, 11, 13, 17 t. j. 22 + 32 + 52 + 72 + 112 + 132 + 172,   teda 4 + 9 + 25 + 49 + 121 + 169 + 289 = 666.[61] atď. Tých rovníc – a každá z nich by bola správna, je skoro nekonečný počet.

Oddávna, prakticky od čias sv. Jána, ľudia – jednoduchí i študovaní – hľadali a hľadajú spojenie tajomného čísla 666 s písmenami, ktoré by dávalo zmysel a viedlo by ku konkrétnemu menu. V akej abecede by to meno malo byť napísané? Za čias sv. Jána, ak vynecháme úvahy o egyptských hieroglyfoch, existovali len tri abecedy: hebrejská, grécka a latinská.

Keď číslo 666 napíšeme rímskymi číslicami, zistíme, že každé z nich bude použité práve a len jedenkrát: D C L X V I : D = 500, C = 100, L = 50, X = 10, V = 5, I = 1, čísla idú zostupne a nakoľko je to menej ako 1000, je jasné, že M (M = 1000) musí chýbať.[62]

Abeceda ASCII

Dlho sa viedli diskusie, ktorá abeceda je najlepšia, každý si chválil výhody tej svojej. Až prišla doba počítačov, ktorá priniesla a jednoznačne definovala vzťah písmen abecedy a čísel. Je to tzv. kódovanie ASCII (American Standard Code for Information Interchange). Bolo to potrebné vymyslieť a definovať, najmä odkedy sa počítač začal používať na písanie textov – článkov, básní i celých kníh.

Latinská Neovulgáta má pre slovo rozum intellectum.[63] Taliansky text Svätého písma (Jeruzalemská Biblia) má slovo intelligenza. Salvatore Canto už v roku 2014 napísal:

„To, že sme v dobe „umelej inteligencie“ alebo „počítača“, nemôže nikto poprieť. Preto sa pýtam: či tu nie je naznačené, že slová „inteligencia“ a „vypočítať“ v tomto verši Apokalypsy, ktorá sa tiež nazýva Kniha zjavenia, odkazujú na našu súčasnú „umelú inteligenciu“ a na náš „počítač“ (čo znamená stroj, ktorý počíta)? Možno, že prorocká kniha pre nás znamená (nie bez náznaku jemnej, ale tragickej a nezvratnej „irónie“?), že naša éra je obdobím, v ktorom bude možné vypočítať číslo, a v ktorom sa prejaví falošný prorok. a Antikrist? Okrem toho, nenaznačuje sa nám tu aj „abeceda“, ktorá sa použije na tento výpočet, t. j. abeceda, kód ASCII, ktorá sa zrodila spolu s počítačom?“[64]

Ako v praxi kódovanie ASCII funguje, môžete si ľahko vyskúšať na každom počítači. Stlačíte klávesu ALT, a na pravej číselnej klávesnici dve čísla, ALT potom pustíte, a tak zistíte, ktoré písmeno zodpovedá konkrétnej dvojici čísel: A = 65, B = 66, až po Z = 90. Tabuľku ASCII nájdete samozrejme nielen v učebniciach informatiky, ale aj na internete.[65]

Ak biblické číslo 666 vyjadríme ako súčet 66 + 69 + 82 + 71 + 79 + 71 + 76 + 73 + 79 = 666, a tieto dvojciferné čísla premeníme na písmená abecedy, dostaneme to meno Šelmy.[66] Skúste sami.

Udalosti v poslednom desaťoročí (požiar Notre Dame v Paríži[67], pád Baziliky sv. Benedikta, patróna Európy v dôsledku zemetrasenia v Norci[68], či dobýjanie Európy islamskou populáciou z Afriky a Ázie) dosť jasne ukazujú, ako upozorňuje aj  Katechizmus Katolíckej cirkvi:

Prenasledovanie, ktoré sprevádza putovanie Cirkvi na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý sa pokúsi priniesť ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha.[69]

Ján Pavol II. − prorok našich čias

Islamskú inváziu do Európy predpovedal aj sv. Ján Pavol II.

„Vidím Cirkev tretieho tisícročia postihnutú smrteľnou ranou, ktorej meno je islamizmus. Obsadia Európu. Videl som prichádzať hordy od západu po východ: od Maroka po Líbyu, z Egypta až po východné krajiny. Pripomeň to tým, ktorých stretneš v Cirkvi tretieho tisícročia. Vidím Cirkev postihnutú smrteľnou morom. Hlbšia a bolestivejšia ako tie terajšieho milénia. Volá sa islamizmus. Napadnú Európu. Videl som hordy, ktoré prišli od západu po východ. Obsadia Európu, Európa bude jedna pivnica, len starý pozostatok, súmrak, pavučiny, rodinné spomienky.

Vy, Cirkev tretieho tisícročia, musíte odolať tejto invázii. Ale nie so zbraňami, tie nebudú stačiť, ale s vašou vierou, ktorú musíte dôsledne žiť.“[70]

Pápež Ján Pavol II. cítil riziko pre kresťanskú Európu, o ktorej sa po tridsiatich rokoch dnes, v politických či kultúrnych termínoch, denne diskutuje.

 Parúzia predo dvermi?

V evanjeliu čítame, že budú znamenia na slnku, mesiaci a na hviezdach. Národy na zemi budú plné úzkosti, bezradné, pre hukot mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a od očakávania toho, čo príde na celý svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať s veľkou mocou a slávou. Keď sa to začne diať, zastaňte si rovno a zodvihnite hlavu, lebo vaše vyslobodenie je blízko (Lk 21,25-28).

Toto je naša nádej, toto je naša istota.

„Otče náš, ktorý si na nebesiach, prichádza tvoje kráľovstvo.

Stala sa tvoja vôľa, na nebi i na zemi.

Je to dvadsať storočí a roky Spasiteľa“.[71]

 

[1]  http://www. radiovaticana.va/proxy/slovak/RGarchi/sk2013-02-11.html.

[2] Správne by malo byť vitae. Alexis Bugnolo: Clamorous errors in the Latin of the Renunciation. https://www.fromrome.­info/2020/06/10/clamorous-errors-in-the-latin-of-the-renunciation-2/.

[3] https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/la/speeches/2013/february/documents/hf_ben-xvi_spe_20130211_declara­tio.html.

[4] Petrov úrad je nadprirodzenej povahy, je to povinnosť vyplývajúca z evanjelia a mandát daný samotným Ježišom Kristom. (Mt 16, 18).

[5] Alessandro Minutella: Pietro dove sei? Dosier sulla situazione attuale nella Chiesa cattolica. Verdello (BG) : Gamba edizioni, 2020, s. 63-67.

[6] Jedno vysvetlenie, že stále sa oblieka do bielej reverendy a ktoré dal ešte v roku 2013 sám pápež Benedikt XVI., je že „nemal v skrini inú“.  Andrea Tornielli: Ratzinger : La mia rinuncia è valida, assurdo fare speculazioni. In: La Stampa, 27. februára 2014. https://www.lastampa.it/vatican-insider/it/2014/02/27/ news/ ratzinger-la-mia-rinuncia-e-valida-assurdo-fare-speculazioni-1.35929571.

Arcibiskup Georg Gänswein ponúka iný pohľad: „Od zvolenia jeho pápeža Františka 13. marca 2013 nemáme dvoch pápežov, ale de facto ide o rozšírenú službu – s aktívnym a kontemplatívnym členom. Preto sa Benedikt XVI. nevzdal svojho mena ani bielej sutany. Z tohto dôvodu je správne aj jeho meno, ktorým ho možno oslovovať aj dnes „Vaša Svätosť“, a aj preto neodišiel do nejakého izolovaného kláštora, ale ostal vo Vatikáne, akoby urobil iba malý krok nabok, aby vytvoril priestor pre svojho nástupcu a pre novú etapu v histórii pápežstva, ktoré obohatil o „stredobod“ modlitby a súcitu vo vatikánskych záhradách.“ (Benedetto XVI, la fine del vecchio, l’inizio del nuovo: L’analisi di Georg Gänswein). https://www.acistampa.com/story/bendetto-xvi-la-fine-del-vecchio-linizio-del-nuovo-lanalisi-di-georg-ganswein-3369.

[7] Známy latinista a znalec diela sv. Bonaventúru.

[8] Gederson Falcometa: „18 dní bolo potrebných pre volebnú kampaň pre Jorge Maria Bergoglia. Tak sa aj stalo“ Brevi considerazioni sugli appunti critici di Fra’ Alexis Bugnolo: http://www.unavox.it/ArtDiversi/DIV3638_Falcometa_Brevi_considerazioni_sulla_tesi_di_Frate_Bugnolo.html.

[9] Niektoré jeho články boli publikované aj v slovenčine: Odstúpenie pápeža Benedikta XVI. možno nie je kanonicky platné. In: Hlavné správy, 14. februára 2014: https://www.hlavnespravy.sk/komentar-zrieknutie-sa-papeza-benedikta-xvi-mozno-nie-je-kanonicky-platne/219979; Po dvoch tisícročiach aj v Cirkvi bude možný rozvod a schizma sa nebezpečne blíži. In: Kultúra, roč. 18, č. 15, 28 septembra 2015, s. 8-9: http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/ pdf/kult 1515.pdf .

[10] Apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. o uprázdnení Apoštolského stolca a o voľbe rímskeho pápeža z 11. apríla 1996. In: AAS, roč. 88 (1996), s. 305-343. Dostupné online: http://www.vatican.va/content/john-paul-ii/la/apost_constitutions/documents/hf_jp-ii_apc_22021996_universi-dominici-gregis.html; v slovenčine Trnava : SSV, 1996: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/doku-menty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/universi-dominici-gregis.

[11] „Ak sa [hlasovanie] koná už popoludní prvého dňa, uskutoční sa iba jedno volebné kolo; ale v nasledujúci deň, ak v prvom volebnom kole voľba nebola úspešná, sa uskutočnia dve volebné kolá, vždy dopoludnia i popoludní.“ (Universi Dominici gregis, č. 63.)

[12] Domenico Agasso jr: E Scola disse ai suoi : „Votate Bergoglio“. I segreti del Conclave che cambiò la Chiesa [A Scola povedal svojim: „Voľte Bergoglia“]. In: La Stampa, 13. apríla 2019. Dostupné online: https://www.lastampa.it/vatican-insider/it/2019/04/13/news/e-scola-disse-ai-suoi-votate-bergoglio-i-segreti-del-conclave-che-cambio-la-chiesa-1.33694939.

[13] Paolo Rodari – Andrea Tornielli: Attacco a Ratzinger. Accuse e scandali, profezie e complotti contro Benedetto XVI. Miláno : Piemme, 2010, 322 s.

[14] Attacco a Ratzinger, c. d., s. 5; Antonio Socci: Forse non è canonicamente valida la „rinuncia“ di Papa Benedetto. [Demisia pápeža Benedikta je možno kanonicky neplatná] In: Libero, 10. februára 2014. Dostupné online: https://www.antoniosocci.com/forse-non-e-canonicamente-valida-la-rinuncia-di-papa-benedetto.

[15] Antonio Socci: Non è Francesco. La Chiesa nella grande tempesta [František nie je pápežom. Cirkev vo veľkej búrke]. Miláno : Mondadori, 2014. 282 s.

[16] Giulio Andreotti: A ogni morte di papa – i papi che ho conosciuto. Miláno : Rizzoli, 1980, s. 176. Najkratšie konkláve v 20. storočí bolo v roku 1939, keď bol za pápeža v treťom skrutíniu zvolený kardinál štátny sekretár Eugenio Pacelli. Najdlhšia bola voľba jeho nástupcu Jána XXIII. v roku 1963, keď bolo potrebné až 11 hlasovaní.

[17] Slávna speváčka Madona, keby vedela po slovensky, tak by mu zaspievala:  Dont’cry for me Argentina (autori Andrew Lloyd Webber a Tim Rice):  Neplač pre mňa Argentína / že musel som ísť do Ríma / Nemajú vína / čia je to vina? / Ty neplač pre mňa / moja drahá Argentína…

[18] Marcantonio Colonna [Henry Sire]: Der Diktatorpapst. Bad Schmiedeberg : Renovamen Verlag, 2018, s. 9-30.

[19] Papež diktátor. Praha : Česká citadela, 2021, 232 s.

[20] MS: Vyšiel český preklad kontroverzie vyvolávajúcej knihy Pápež diktátor. Dostupné online: https://www. christianitas.sk/vysiel-cesky-preklad-kontroverzie-vyvolavajucej-knihy-papez-diktator.

[21] Der Diktatorpapst, c. d., 43.

[22] Biografia del Santo Padre Francesco [Životpis Svätého Otca Františka]. Dostupné on line: https://www.vatican.va/content/francesco/it/biography/ documents/ papa-francesco-biografia-bergoglio.html.

[23] TK KBS: Životopis pápeža Františka. Dostupné on line: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/cirkev/p/svaty-otec.

[24] Mettepenningen, Jürgen – Schelkens, Karim: Godfried Danneels : Biographie. Antverpen : Polis, 2015, 543 s.

[25] https://www.ncronline.org/news/people/belgian-cardinal-godfried-danneels-dies-85.

[26] Godfried Danneels : Biographie, 24. kapitola, s. 447-460; https://it.wikipedia.org/wiki/Gruppo_di_San_Gallo.

[27] Carlo Maria Martini (1927 – 2012) bol v rokoch 1980 – 2002 arcibiskupom v Miláne.

[28] Ivo Fürer (1930) bol v rokoch 1995 – 2005 biskupom švajčiarskej diecézy Sankt Gallen.

[29] Paul Verschuren (1925 – 2000) bol v rokoch 1964 – 1998 biskupom v Helsinkách.

[30] Jean Félix Albert Marie Vilnet (1922 – 2013) bol v rokoch 1964 – 1998 biskupom najprv v San Dié a potom (od roku 1983) v Lille.

[31] Johann Weber (1927 – 2020) bol v rokoch 1969 – 2001 biskupom rakúskej diecézy Graz-Seckau.

[32] Walter Kasper (1933) v rokoch 1989 – 1999 bol biskupom diecézy Rottenburg-Stuttgart, v roku 2001 sa stal kardinálom. V rokoch 2005 – 2010 bol predsedom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov.

[33] Karl Lehmann (1936 – 2018), kardinál od roku 2001,  bol v rokoch 1983 – 2016 biskupom v Mainzi.

[34] Adrianus Van Luyn (1935) v rokoch 1993 – 2011 bol biskupom v Rotterdame.

[35] Godfried Danneels: Livre de la foi. Paríž : Desclée, 1987, 224 s.

[36] Benedikt XVI.: [Sviatosť lásky]. Posynodálna apoštolská exhortácia. In: AAS roč. 99 (2007), č. 3. Vyšla aj po slovensky. Trnava : SSV, 2007, 126 s.

[37] V rokoch 1999 – 2008 bol belgickým premiérom, potom europoslancom.

[38] Nar. 1937, od roku 1997 bol biskupom v Innsbrucku, potom v rokoch 2002 – 2013 arcibiskupom v Salzburgu.

[39] Ján Pavol II: Apoštolský list motu proprio o teologickej a právnej povahe biskupských konferencií. In: AAS, roč. 90 (1998), s. 641-658.

[40] Henri Antoine Marie Teissier (1929 – 2020 ) bol od roku 1972 biskupom v alžírskom Orane a potom v rokoch 1988 – 2008 arcibiskup v hlavnom meste Alžíri.

[41] Nar. 1932, v rokoch 1992 – 2003 biskup belgickej diecézy Gent.

[42] Nar. 1936, v rokoch 1984 – 2010 biskup belgickej diecézy Bruggy.

[43] Ci avviamo verso lo sfascio definitivo della Chiesa? Chi si batte per il Concilio Vaticano III ? [Sme na ceste definitívneho rozkladu Cirkvi? Kto sa angažuje za zvolanie III. vatikánskeho koncilu?] Dostupné online: http://www.unavox.it/doc98.htm.

[44] Achille Silvestrini (1923 – 2019) od roku 1979 arcibiskup, tajomník Štátneho sekretariátu pre medzinárodné vzťahy, od roku 1988 kardinál, prefekt Apoštolskej signatúry, v rokoch 1991 – 2000 prefekt Kongregácie pre Východné cirkvi.

[45] José da Cruz Cardinal Policarpo (1936 – 2014) biskup od roku 1978, v rokoch 1998 – 2014 lisabonský patriarcha.

[46] Cormac Cardinal Murphy-O’Connor (1932 – 2017) biskup od roku 1977, v rokoch 2000 – 2009 westminsterský arcibiskup, kardinál bol od roku 2001.

[47] Ľubomyr Husar (1933 – 2017) Pochádzal z Ľvova. V roku 1944 ušiel s rodičmi na Západ. Za kňaza bol vysvätený v roku 1958 v USA. Neskôr študoval v Ríme a v roku 1977 ho arcibiskup Josyp Slipyj (ten bol po 18 rokoch väznenia a vyhnanstva na Sibíri za Chruščova v roku 1963 vyhostený zo ZSSR) tajne v Castel Gandolfe vysvätil za biskupa. Po páde Sovietskeho zväzu sa Husar vrátil na Ukrajinu. V roku 2001 sa stal ľvovským arcibiskupom a Ján Pavol II. ho v tom istom roku vymenoval za kardinála.

[48] Thorsten Thaler: Kirche braucht Mut zu unpopulären Entscheidungen [Cirkev potrebuje odvahu k nepopulárnym opatreniam]. In: Junge Freiheit, 18. mája 2005; https://jungefreiheit.de/politik/2005/georg-ratzinger-im-exklusiv interview-ueber-sein-verhaeltnis-zu-seinem-bruder-papst-benedikt-xvi-heftige-kritik-an-einer-modernisierung-der-kirche-kirche-braucht-mut-zu-unpopulaeren-entscheidungen/.

[49] Kardináli oprávnení voliť sa okrem toho musia zdržať akejkoľvek formy rokovania, dohôd, sľubov alebo iných ľubovoľných záväzkov, ktoré ich môžu zaväzovať, aby dali alebo odmietli dať hlas jednému či viacerým. Ak by sa to stalo, vyhlasujem takýto záväzok za neplatný, a hoci by bol urobený pod prísahou, nikto nie je povinný sa ho pridŕžať; s okamžitou platnosťou uvaľujem na tých, ktorí prestúpia tento zákaz, exkomunikáciu latae sententiae. (Universi Dominici Gregis, čl. 81).

[50] Andrea Riva: L’elezione di Francesco era preparata da anni [Voľba Františka sa pripravovala roky]. In: Il Giornale, 25. septembra 2015. https://www.ilgiornale.it/news/cronache/lelezione-francesco-era-preparata-anni-1175423.html.

[51] Marco Tosatti: Francesco: elezione preparata da anni. In: La Stampa, 24. septembra 2015. https://www.lastampa.it/blogs/2015/09/24/news/francesco-elezione-preparata-da-anni-1.37276409.

[52] Avignon sa stal hniezdom západného rozkolníctva na čele s francúzskym protipápežom (Klement VII.) a Avignonské zajatie vyvolalo rozvrat, rozštiepenie Cirkvi na dvoj- a trojpápežstvo a revolučné konciliárne hnutie. (Jozef Špirko: Cirkevné dejiny, zv. 2., s. 343, zv. 3., s. 13.).

[53] Franca Giansoldati: Il cardinale Pell apre il dibattito, la figura del Papa Emerito è da rivedere. [Kardinál Pell otvára diskusiu: Postavenie emeritného pápeža musí byť ozrejmené.] In: Il Messaggero, 10. decembra 2020. https:// www.ilmessaggero.it/vaticano/papa_francesco_ratzinger_emerito_canonisti_gaenswein_ vaticano-5637262.html.

[54] Vlastným menom Pietro Pierleoni. Pozri: Paolo Brezzi: Anacleto II., antipapa. In: Enciclopedia cattolica I., A – ARN. Ente per L’enciclopedia cattolica e per il libro cattolico, Città del Vaticano : 1949, stĺ. 1122-1123.

[55] Ann Barnhardt: That time St. Bernard of Clairvaux singlehandedly exposed Antipopes „morally unanimously accepted“ by the College of Cardinals and restored the True Pope. Thank God manly St. Bernard didn’t listen to the effeminate „there’s nothing you can do“ despair merchants! [V tom čase svätý Bernard z Clairvaux bol sám, ktorý sa postavil proti antipápežom, hoci boli „morálne jednomyseľne prijatí“ kardinálskym kolégiom a obnovil pravého pápeža. Vďaka Bohu tento silný muž, svätý Bernard nepočúval hlasy, že „nedá sa nič robiť!] https://www.barnhardt. biz/2020/08/20/q-if-we-cant-trust-the-church-to-tell-us-who-the-pope-is-doesnt-that-mean-the-church-has-defected/

[56] Andrea Cionci: Perché giova a cardinali e vescovi un’operazione verità sulle dimissioni di Ratzinger. [Prečo by bolo dobré, aby kardináli preverili pravdu o Ratzingerovej demisii]. https://www.liberoquotidiano.it/articolo_blog/andrea-cionci/27016988/dimissioni-ratzinger-vaticano-cardinali-vescovi-operazione-verita.html.

[57] Stefano Gobbi: Kňazom, najmilším synom Panny Márie. Bratislava : Mariánske kňazské hnutie, 2017, 7. vyd., s. 766 – 767. Kniha v slovenčine má imprimatur spišského biskupa Františka Tondru a bratislavského arcibiskupa-metropolitu Stanislava Zvolenského.

[58] Tamže, s. 771.

[59] Tamže, s. 627 – 628.

[60] Zjv 13, 16-18.

[61] Eric W. Weisstein: Beast Number. In: MathWorld. A Wolfram Web Resource. Dostupné online: https://mathworld.wolfram.com/ BeastNumber.html.

[62] Tamže.

[63] Sväté písmo v latinčine na webe Vatikánu: http://www.vatican.va/archive/bible/nova_vulgata/documents/nova-vulgata_nt_apocalypsis-ioannis_ lt.html#13.

[64] https://mi-chael.blogspot.com/2014/05/il-numero-della-bestia.html

[65] https://www.spseke.sk/tutor/prednasky/PrezDat.htm#ascii, https://www.notar.sk/info/en-us/príručky/ascii.aspx.

[66] Andrea Cionci: Il nome dell‘Anticristo secondo l‘alfabeto universale: una brutta sorpresa. [Meno Antikrista podľa univerzálnej abecedy : nepríjemné prekvapenie]. Dostupné online: https://www.liberoquotidiano.it/articolo_blog/blog/andrea-cionci/23564642/apocalisse-san-giovanni-666-nome-anticristo-alfabeto-codice-ascii-simboli-computer.

[67] V pondelok Veľkého týždňa 15. apríla 2019.

[68] 30. októbra 2016.

[69] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, č. 675.

[70] Francesco Boezi: La profezia di Giovanni Paolo II: „L’islam invaderà l’Europa“. [Proroctvo Jána Pavla II.: „Islam obsadí Európu“]. In: Il Giornale, 18. nvembra 2017. http://www.ilgiornale.it/news/cronache/profezia-giovanni-paolo-ii-lislam-invader-leuropa-1464656.html.

[71] Pier Carpi: Le profezie di Papa Giovanni. La storia dell’umanità dal 1935 al 2033 [Proroctvá pápeža Jána. História ľudstva od roku 1935 do 2033]. Roma : Edizioni Mediteranee, 1976, s. 90.

 

0
0