Nanebovzatie Panny Márie. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší.

Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách – v arménskej i etiópskej.

Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou.

Pokračovať v čítaní „Nanebovzatie Panny Márie. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené“

Spomienka na blahoslaveného Marka z Aviana, významného aj pre Slovensko

Marek sa narodil v meste Aviano (Pordenone) 17. novembra 1631. Ako sedemnásťročný vstúpil do Rádu menších bratov kapucínov a ako dvadsaťštyriročný bol vysvätený za kňaza.

Prvých sedemnásť rokov rehoľného života prežil celkom oddaný modlitbe a pokore a všetkým bol neznámy. Z poslušnosti ho potom povolali do kazateľskej služby. Prešiel veľkú časť Európy, vypočuli si ho davy v kostoloch a na námestiach, všetkých povzbudzoval k viere, k pokániu za hriechy, k obráteniu. Zvážiac jeho svätosť života a vážnu vznešenosť, najvyšší veľkňaz bl. Inocent XI. ho vymenoval za apoštolského misionára a pápežského legáta.

Tak sa mu otvoril prístup do kráľovských domovov; napomáhal spoločenstvo a svornosť vo vtedajšej dobe. Vo Viedni pomáhal cisárarovi Leopoldovi I. a cisárskej rodine. Podielal sa na diplomatickej misii v spolupráci s arcibiskupom Jurajom Pohroncom-Slepčianskym a poľským kráľom Jánom Sobieskym pri príprave bitky pri Viedni v roku 1683, aj dalsie roky duchovne sprevádzal vojakov pri oslobodzovaní územií južnej Európy.

Vyčerpaný mnohými cestami a apoštolskými námahami zomrel vo Viedni 13. augusta 1699, držiac v rukách znak Ukrižovaného, posilnený apoštolským požehnaním. Pápež Ján Pavol II. ho zaradil medzi blahoslavených dňa 27. apríla 2003.

Pokračovať v čítaní „Spomienka na blahoslaveného Marka z Aviana, významného aj pre Slovensko“

Kronika posledných dní pozemského života Andreja Hlinku (12. – 16. augusta 1938)

V piatok, 12. augusta sa zdravotný stavu Andreja Hlinku kriticky zhoršil. On sám cítil, že sa blíži jeho posledná hodina a začal sa pripravovať na odchod do večnosti.

Ako prvých pozval k sebe dvoch najmladších členov užšieho predsedníctva HSĽS, redaktorov Karola Sidora a Alexandra Macha.
Sidor sa nachádzal na Sliači, Mach v Trenčianskych Tepliciach. Obaja sa hneď ponáhľali do Ružomberka a na druhý deň (v sobotu, 13. augusta) o 15. hod. boli už pri Hlinkovi. Našli tam – okrem lekárov Dr. Kugajevského, doc. Filu a dvoch sestričiek – aj niekoľko blízkych spoločníkov umierajúceho (kapláni, dekan Scheffer, starosta Mederly). Títo im povedali, že v piatok (12. augusta) okolo 10. hod. Hlinka upadol do bezvedomia. Po niekoľkých injekciách sa prebral. Mal vysokú horúčku, 41 stupňov. Ticho prehovoril pár slov. Kaplán Ján Lojdl sa predmodlieval litánie k menu Ježiš po latinsky, Hlinka a prítomní odpovedali. Po modlitbe žiadal, aby k nemu zavolali niektorých starých priateľov a spolubojovníkov a potom opäť upadol do spánku.

V sobotu (13. augusta) prichádzali pozvaní ale i nepozvaní návštevníci. Prišiel senátor Karol Mederly, s ktorým Hlinka zotrval v dlhšom rozhovore. Po ňom prišiel jezuita páter Sahulčík s niekoľkými kňazmi a podal Hlinkovi sv. prijímanie. Popoludní nasledovali ďalší: biskup Ján Vojtaššák, senátor Dr. Karol Krčméry, redaktori Sidor a Mach, prof. Tylka, tajomník Ján Hollý, krajinský poslanec Matej Huťka, kňazi a kapláni z Ružomberka a okolia (Bačík, Húšťava, Šimičák, Lojdl, Stolárik) a regenschori Pavčo.

Pokračovať v čítaní „Kronika posledných dní pozemského života Andreja Hlinku (12. – 16. augusta 1938)“

Napomenutie dr. Hrnka od voličov

Vážený pán poslanec Dr. Hrnko, nedá mi a musím sa ozvať, vzhľadom na posledné dní, čo strana SNS robí.

V prvom rade ide o výroky Vášho predsedu – jeho infantilné výroky „ja sa za Kotlebu v zahraničí hanbiť nebudem!“ Takto sa nespráva štátnik a určite nie prezieravý štátnik, lebo toto čo robí je na najlepšej ceste zobrať hlasy nielen Kotlebovi, ale aj stratiť hlasy pre SNS. Ja viem, že Vy v SNS ste radi že ste sa do parlamentu aj zásluhou Vášho predsedu dostali, ale ten efekt mohol fungovať len v ostatných voľbách a nemusí to byť návod aj na nasledujúce.

Už som Vám písal, že by ste mali zrušiť inkvizičné novely zákonov proti extrémizmu od pani Žitňanskej, lebo takto sa Slovensko dostáva do 50-tých rokov. Ona si kľudne odstúpila a teraz tie zákony nik nevyčistí. Ba čo viac, Vás predseda chce ešte ďalšie zaviesť. Nestačí to, že NAKA prenasleduje ľudí zato, že niekto len podal podanie na konanie proti niekomu? Nedomysleli ste si že zákon je postavený tak, že môže postihnúť aj Vás? Nie je definovaný a extrémistická literatúra, to môže Byť aj Vaša knižnica, kde máte historické knihy napr. z prvej ČSR alebo prvej SR? Ide o predsedovu slepotu, alebo ho niekto riadi?

Pokračovať v čítaní „Napomenutie dr. Hrnka od voličov“

Zabitie nevinného človeka- vražda: Interrupcia

Interrupcia je úmyselný zákrok, ktorým sa priamo v živote matky ničí živý plod.

Iné názvy tohto zákroku sú: fetcídium (zabitie plodu; fetus- plod), embryotomia (rozsekanie plodu), craniotomia(rozsekanie lebky), cefalotomia (rozsekanie hlavičky, abortus (potrat- ľudovo nazývaný aj výškrab- podľa spôsobu uskutočnenia).
Abortus môže byť úmyselný a neúmyselný (artificialis a naturalis, spontaneus) podľa toho, či nastal z vôle človeka alebo z prirodzených príčin.
Tu v morálke je reč o úmyselnom potrate.

Tento môže byť priamo chcený, alebo nepriamo ako vedľajší efekt.
Priame prerušenie tehotenstva nikdy nie je dovolené, je vždy ťažkým previnením. Nepriame prerušenie môže sa vykonať bez viny, keď sú splnené podmienky, potrebné k činnosti, ktorá má dva efekty.

Urýchlenie pôrodu, keď je morálny istota, že dieťa bude žiť aj mimo matkinho tela (v inkubátori), je z dostatočnej príčiny dovolené.Bez dostatočnej príčiny to nie je dovolené, lebo predsa sa tu dieťa vystavuje určitému nebezpečenstvu života, alebo nie celkom normálnemu vývoju.

Pokračovať v čítaní „Zabitie nevinného človeka- vražda: Interrupcia“

Myšlienky pred nedeľou II. Tichý zázrak.

Pri počúvaní čítania o tom, ako bol sv. Peter uväznený a ako bol strážený štyrmi strážami, iste ste si oprávnene pomysleli, že to bola beznádejná situácia.
Povzbudivo na nás pôsobí zásah anjela, ktorý prišiel a svetlo zalialo celu. Reťaze padli, brány sa otvorili a sv. Peter bol vyvedený na ulicu. Rozprávanie o tejto udalosti, ústne podanie je silné a pamätá si tú udalosť, ktorá mocne zasiahla ľudí vtedajšej doby. Musela otriasť Herodesom, ale aj tými, ktorí prenasledovali kresťanov. Ale po dvoch tisícročiach sa môžete opýtať, ale prečo sa dnes také čosi nestane, napríklad aj mne , keď som bol v takej a takej situácii. Keby ma z nej bol niekto vyviedol to by bolo. A naozaj ste nezažili úľavu, ktorú ste nečakali v niektorých chvíľach vášho života? Zdalo sa nám celkom prirodzene, že veci dopadli tak dobre, hoci sme si mysleli, že to skončí zle. Povedali sme si no to bolo šťastie.

Poľský filozof Tischner vo svojej filozofii drámy píše, že Dobro nás vola. A mi nasledujeme jeho hlas, cítime sa dobre, považujeme to za samozrejme, prirodzené a ani sa nemusíme príliš pozastavovať, že to a to nie je celkom samozrejmosť. A potom príde chvíľa, kedy sa volanie dobra stratí. Príde nejaká protiveň a my si už nevyberáme rozhovor s dobrom, ale ozýva sa v nás myšlienka negatívna, pochybujúca, slabá. A potom zase príde dobro a volá nás.

V našom živote sa vyjasní a my zase ideme za jeho hlasom. A toto sa môže opakovať, pretože dobro čaká, že si ho raz vyberieme nezávisle na okolnostiach. V tom je zmysel našich skúšok. Nie sú nad naše sily. Áno život veriaceho človeka pozná dve skúsenosti. Skúsenosť, zážitok , silný zážitok prítomnosti Božej, ale poznáme aj zážitok, máme skúsenosť neprítomnosti Božej. Aký to má zmysel? No či si zachováme snahu o rozhovor s dobrom.
Človek je stále na ceste, putuje.

Rakúska psychologička B. Lukasová zo svojej skúsenosti s práce s ľuďmi, píše, že pre zmysel života človeka je dôležité vedieť kedy veci v našom živote už splnili svoj význam. Či rozpoznáme a vieme opustiť to čo už splnilo svoj význam . Ale sa na toto čo už stratilo význam upneme a strácame zmysel života. Aj rozhovoru s dobrom ubúda. Slovenský básnik M. Rúfus ma takýto verš: nebudeme súdení z toho čo sme nevedeli, ale z toho či sme nevedeli stratiť to čo sme mali stratiť.

Pokračovať v čítaní „Myšlienky pred nedeľou II. Tichý zázrak.“