Historik Prof. František Vnuk: Storočnica Pittsburskej dohody….

V medzivojnových rokoch 1918-1938 bola Pittsburská dohoda jedným z najčastejších pojmov politického slovníka. Bola nielen živým svedectvom vierolomnosti zmluvného partnerstva, ale aj neutíchajúcim bojovým výkrikom ukrivdenej stránky.

Nepotrebne a zbytočne rozdelila obyvateľstvo Slovenska a jeho politickú elitu do dvoch nezmieriteľných táborov a vniesla nedôveru a nesvár do slovensko-českých vzťahov. Veľmi veľa času a úsilia, ktoré sa mali vložiť na budovanie spoločného domova a spoločného dobra, sa premárnilo v škriepkach a sporoch.

Dnes Pittsburská dohoda patrí medzí zabúdané lekcie z histórie. Nemalo by to tak byť, pretože ide o dokument veľkej historickej hodnoty. V dvadsaťročnom boji o jej uplatnenie je odrazom politického dospievania národa a jeho zápasu pre dôstojné miesto v rodine európskych národov; zápasu, ktorý odhalil tie najkrajšie vlastnosti mnohých, ale aj prejavy slabosti, neistoty a predajnosti iných slovenských politikov. Pri príležitosti stého výročia tohto významného dokumentu je namieste občerstviť si v pamäti okolnosti vzniku Dohody a dynamiku zápasov za jej uvedenie do života.

Pittsburská dohoda vznikla a bola podpísaná v americkom meste Pittsburgh dňa 30. mája 1918. Ako píše najlepší znalec jej pôvodu a osudov Konštantín Čulen v úvode svojej monumentálnej 450-stránkovej knihy o pôvode tohto dokumentu: „Pittsburská dohoda nebola dielom náhody. Vyvrela z pomerov, ovzdušia a politických náhľadov najslobodnejších Slovákov.“ Bola vyvrcholením politického programu, ktorý mal zaistiť budúcnosť národa v povojnovej Európe.

Pokračovať v čítaní „Historik Prof. František Vnuk: Storočnica Pittsburskej dohody….“

Politizovať či nepolitizovať? Katolíci sa nemôžu a ani nesmú odťahovať od politickej činnosti. Je našou katolíckou povinnosťou zúčastniť sa politického boja nášho štátu.

Porozprávali sme sa o predmete politiky. A teraz sa pýtajme: Akými otázkami sa zaoberá politika v našom štáte?

Katolíci sú povinní brániť svoju Cirkev všade, kde je napádaná. Keď je Cirkev napádaná v politike, musíme ju brániť v politike.

Sú to len otázky čisto svetské a hospodárske? Ani chýru! Na politickej aréne nášho štátu pretriasajú sa aj otázky čisto náboženské (napr. otázka vyučovania náboženstva, vystupovania z Cirkvi atď.) a stále sa prejednávajú otázky miešané, alebo cirkevno – politické (napr. manželské rozvody, otázka katolíckych škôl, spoluužívanie kostolov a cintorínov, spaľovanie mŕtvol atď.). U nás niet jednej jedinej politickej schôdze, na ktorej by sa nerozprávalo o náboženstve. Nepriatelia Cirkvi strhli náboženstvo do politiky a politickými zbraňami bojujú proti nemu. Za takýchto okolností sa katolíci nemôžu a ani nesmú odťahovať od politickej činnosti. Nám katolíkom na kompetentnom mieste bolo povedané: „Katolíci, budete mať toľko práv, koľko si ich vydobyjete!“ Tie práva možno si však v našom štáte vydobyť len politickými zbraňami. Je teda našou katolíckou povinnosťou zúčastniť sa politického boja nášho štátu.

Účasť v politickom boji nášho štátu žiada od katolíkov v prvom rade naše zákonodarstvo. To zákonodarstvo nás priamo núti do politiky. Podľa zákona totiž u nás každý jeden dospelý občan bez rozdielu pohlavia, rasy a národnosti, občan SR a trvale žije na území SR má právo voliť. (V rátane kňazov, biskupov a rehoľníkov.) No a keď je ten občan katolíkom, mal by politizovať po katolícky. Politickú činnosť žiada od nás katolíkov nielen štátne zákonodarstvo, ale aj blaho našej Cirkvi.

Pokračovať v čítaní „Politizovať či nepolitizovať? Katolíci sa nemôžu a ani nesmú odťahovať od politickej činnosti. Je našou katolíckou povinnosťou zúčastniť sa politického boja nášho štátu.“

Katolíci a politika. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní

Katolíci majú svoje katolícke presvedčenie prejavovať všade – doma, v kostole, v práci, na verejnosti – a majú ho prejavovať aj v politike.

Na túto svoju povinnosť ale slovenskí katolíci nejako zabúdajú. Oni sú síce katolíkmi doma- nanajvýš ešte v kostole – ale v politike si nepočínajú po katolícky. Preto je potom katolicizmus tak slabo zastúpený vo vedení štátu, hoci by ináč mohol vykonať v prospech národa a vlasti veľké veci. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní. Od toho sme však ešte veľmi ďaleko. Na poli politickom akosi nechceme chápať svoje povinnosti. Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia hrnú sa naši katolíci do strán nábožensky indiferentných a nepriateľských a svojimi volebnými hlasmi pletú si bič sami na seba.

Pokračovať v čítaní „Katolíci a politika. V našom štáte mohli by mať katolíci rozhodujúce slovo, keby boli katolíkmi aj pri volebných urnách a pri hlasovaní“

Svätý Ján Kapistrán – Boh mu zjavil: “ Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.“

Veľká pohroma valila sa v pätnástom storočí na kresťanskú Európu. Z Čiech rozširoval sa krvavým mečom do súsedných krajín blud Husov, od juhovýchodu dorážali cez podunajské krajiny fanatickí Turci na Uhorsko a Rakúsko.

“Víťazstvo, Ježišu, víťazstvo!“ „Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.“

Aby dobrotivý Boh položil hranice hroziacemu nešťastiu, ktoré ohrozovalo v tých krajinách svätú cirkev, povzbudil na Balkáne slávného bohatiera Jura Kastriotu, alebo Iskanderbega, ako ho Turci menovali, ktorý 22 víťazných bitiek podstúpil v Epire s neveriacimi krvilačnými Turkami a od ďalších výbojov na kresťanský Západ ich zdržoval, v Uhorsku vzbudil bohatierskeho Huňada a zvlášť pokorného mnícha františkánskeho, svätého Jána Kapistrána, ktorý s krížom v ruke premáhal mohutné vojská Turkov a víťazne pôsobil i proti bludu Husovmu v susedných krajinách, i na pozdvihnutie života kresťanského.

Svätý Ján narodil sa v mestečku neapolskom v Itálii, menom Kapistrano, dľa ktorého i priezvisko svoje dostal, r. 1385, dňa 23. júna. Otec jeho bol vznešený rytier nemecký, ktorý vo vojsku križiackom proti Turkom bojoval a v mestečku Kapistrane sa usadil a oženil. Veľkými darmi ducha nadaného mladíka Jána poslal vznešený otec na vysoké školy do mesta Perugie, kde sa vedám právnickým učil a hodnosť doktorskú obdržal. V rodnom meste svojom usadil sa mladý učenec ako pravotár a vyznačoval sa odbornou vedou svojou tak, že obrátil na seba pozornosť kráľa neapolského a sicilského Ladislava, ktorý ho učinil sudcom a neskôr vysokopostaveným plnomocným úradníkom. I vzal si Ján za manželku jedinú dcéru bohatého veľmoža a žil šťastne ctený a zvelebovaný svetom. Ačkoľvek cnostný a nábožný život viedol, predsa túžil po sláve svetskej a srdce jeho pútaly pozemské rozkoše.

Pokračovať v čítaní „Svätý Ján Kapistrán – Boh mu zjavil: “ Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.““

Giovanni Papini: Modlitba ku Kristovi. Všetky generácie sú podobné tej, ktorá Ťa ukrižovala a odmietnu Ťa v akejkoľvek forme prídeš

Si dosiaľ každý deň medzi nami a budeš s nami vždy.

Žiješ medzi nami, pri nás na zemi, ktorá je Tvoja, naša.  Na tejto zemi, ktorá ťa prijala ako dieťa medzi deti a ako na smrť odsúdeného medzi zločincov; žiješ so živými, na zemi živých, ktorá Ti bola milá a ktorú miluješ. Žiješ životom, ktorý nie je životom ľudí na zemi, možno si neviditeľný aj tým, ktorý ťa hľadajú, možno žiješ v podobe chudáka, ktorý si zarába na svoj chlieb a nikto si ho nevšimne.
Teraz však prišiel čas, keď sa musíš znovu zjaviť nám všetkým, aby si dal nepopierateľné znamenie tomuto pokoleniu. Ty Ježišu, vidíš našu núdzu; Ty vidíš, aká veľká je naša bieda; nie je možné, aby si nevidel, aká je neodkladná potreba, aká ťažká a opravdivá je naša núdza, naše trápenie, naše zúfalstvo.

Ty vidíš, ako veľmi potrebujeme Tvoju pomoc a aký potrebný je Tvoj návrat.
Nech je to krátky návrat, neočakávaný príchod, po ktorom bude nasledovať nečakané zmiznutie; len jediné zjavenie, príchod a odchod, len jediné slovo, keď prídeš, jediné znamenie, keď odídeš, len zablesknutie na nebi, jediné svetielko v noci, roztvorenie nebies – jediná hodina Tvojej večnosti, len jediné slovíčko v Tvojom mlčaní.

Pokračovať v čítaní „Giovanni Papini: Modlitba ku Kristovi. Všetky generácie sú podobné tej, ktorá Ťa ukrižovala a odmietnu Ťa v akejkoľvek forme prídeš“

Giovanni Papini: Večný Žid

O Ježišovom páde pod krížom hovorí aj jedna stará legenda. Je to legenda, ktorá v obrazotvornosti kresťanov žila za tisícročia po smrti Kristovej, v ktorej sa ale skrýva taký hlboký symbol, že ju ľudstvo nemohlo zabudnúť.

Hoci si ju veľa básnikov a spisovateľov prisvojilo dnes voľajako upadla do zabudnutia.
Medzi Židmi, ktorí sa Ježišovi posmievali, keď padol pod krížom na zem, bol aj jeden neľútostnejší a bezočivejší ako ostatní. Keď vojaci konečne zdvihli doráňaného a zomierajúceho Ježiša, tento Žid ho udrel po pleci a skríkol na neho: „Hore sa, hore, poberaj sa!“

Ježiš sa vtedy na neho pozrel a povedal mu: „Aj ty sa budeš potulovať, kým sa ja nevrátim“.

A ten položiac na zem syna, ktorého držal na rukách, vzdialil sa a od tej chvíle sa potuluje po svete. Nezdrží sa na jednom mieste viac, ako tri dni, nikdy neustane, nemôže umrieť. Jeden s tých, ktorí hovoria, že ho videli, tvrdí, že je prostrednej postavy, vychudnutý, tmavej pleti, s očami vypadnutými a s maličkou bradou. Rozpráva všetkými jazykmi, ale rozpráva sa len s kresťanmi a nedíva sa do očí tým, ktorí s ním hovoria. Tvrdí, že sa vrátil do Jeruzalema len preto, aby ho videl zborený. Chodí bosí, nemá kapsu, nevie sa, odkiaľ má peniaze, ale nikdy ich nemá nazvyš. Ak mu dajú viac, ako potrebuje, dáva almužnu. V Taliansku ho volajú Buttadeo- teda ten, kto zavrhol Boha.

Pokračovať v čítaní „Giovanni Papini: Večný Žid“