Kniha A. Čulena

Začíname, nekončíme…

Limitované stiahnutie zadarmo na konci recenzie …

PREDHOVOR:

Spomínam si na chvíľu, keď sme na Deň ľudských práv 10. decembra 2006 spolu s Tónom Čulenom priniesli do Národnej rady Slovenskej republiky vyše 100 000 podpisov petície občanov Slovenskej republiky, aby parlament riešil ratifikáciu Zmluvy o výhrade svedomia medzi Slovenskou republikou a Vatikánom.

Pokračovať v čítaní „Kniha A. Čulena“

Zamyslenie pred nedeľou. III. Zachovanie nedele ako poslanie pre Slovensko

Veľa dnes počuť o poznatkovej spoločnosti. Možno sa opýtať, týka sa poznatková spoločnosť iba dni pracovných? Alebo aj dni sviatočných, najmä nedele?

Ak spoločnosť zaplavuje priemernosť, nedeľa stráca na význame. Poznatková spoločnosť nechce zrejme priemernosť. Znamená to, že rozumie významu nedele? Alebo platí, že nedeľa nemá nič s poznatkovou spoločnosťou, pretože tá stavia na rozume a práci. A čo už sa dá v nedeľu, dni pracovného pokoja s rozumom bez práce narobiť ?
Spoločnosťou, ktorá sa dnes chce volať „poznatková“ sa nepriamo zaoberal už sv. Tomáš Aquinský.

Rozlišoval medzi činorodým rozumom a rozumom bádavým. Rozum činorodý sa spája s produkovaním, výrobou, faktami, vecami, takými poznatkami, ktoré podliehajú zmene, v dôsledku vývoja. Činorodý rozum nie je spôsobilý nahliadnuť prítomnosť trvalých právd. Iba časné nahliadanie na problémy. Iba bádavý rozum vie rozpoznať trvalé pravdy. Bádavý rozum prináša mravné vhľady.

Pokračovať v čítaní „Zamyslenie pred nedeľou. III. Zachovanie nedele ako poslanie pre Slovensko“

Nanebovzatie Panny Márie. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené

Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší.

Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách – v arménskej i etiópskej.

Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou.

Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.

O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité.

Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny.

Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu – cítila bolesť. A keďže aj Kristus zomrel, hoci aj on bol bez hriechu, niet dôvodu pochybovať o Máriinej smrti.

Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por. Jn 14,1-14).

Nanebovzatej Panne Márii je zasvätených najviac mariánskych chrámov.

Sviatok: 15. august

Liturgické slávenie: slávnosť; prikázaný sviatok

http://www.zivotopisysvatych.sk/nanebovzatie-panny-marie/

 

Dnes sme sa zišli na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie.

Možno nám ten sviatok pripadá zvláštny a on skutočne aj zvláštny je. Zvykli sme si počas svojho života na realitu smrti natoľko, že hoci nám pripadá ako čosi vrcholne nezmyselné a kruté, predsa ju prijímame ako bežnú skutočnosť. Smrť je však najväčšou záhadou tak pre jednoduchého človeka ako aj pre lekára, filozofa a teológa. Prečo sa zrazu zmysluplný rozvoj života zastaví a začne upadať? U rastlín a zvierat si môžeme povedať: „Dosiahli svoj vrchoľ, doslúžili a skončili.“

U človeka je však problém smrti komplikovanejší. Človek, ktorý konečne zmúdrel, ktorý vytvoril pekne vzťahy, ktorý je šťastný vo svojej rodine, ktorý miluje a je milovaný, nechce zomrieť. Keď človek po ťažkej námahe konečne zmúdrel a nadobudol si cenné skúsenosti, prichádza smrť a odníma mu rozum. Keď si človek vybudoval pekné a blaživé vzťahy k ľuďom, prichádza smrť a zhasína jeho horúce srdce. Smrť nám akosi nedáva zmysel, aspoň z ľudského pohľadu nie. Aj keď sa počas svojho života stretneme s ňou v mnohých podobách, vždy sme ňou akosi zaskočení a chápeme ju len ako nutné zlo, proti ktorému sa v srdci búrime. A je to správne, pretože Boh stojí na strane života, Boh sám sa predstavuje ako Život.

Božie Slovo nám hlása, že Boh stvoril človeka k neporušiteľnosti, i v tomto zmysle má byť človek obrazom Boha. Kniha Múdrosti hovorí, že Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, ale závisťou diabla prišla na svet smrť.
Prečo som dnes začal úvahou o smrti, pretože Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je oslavou nehynúceho života. Smrť je daňou za hriech, ale tá na ktorú sa dnes upierajú naše oči, nikdy nezhrešila. Východní otcovia používajú pre označenie jej odchodu z tohto sveta termín „uspenie“. Chcú tým vyjadriť, že Mária nezomrela ako umierame my, ale pretože ustavične chodila s Bohom, ako praotec Henoch a prorok Eliáš, Boh si ju vzal. Jej smrť nebola rozpadom jej bytosti, ale prechodom do Božieho sveta.

To nám potvrdzuje aj sv. Ján vo svojej Apokalypse. Na niektorom mieste píše, že videl duše zabitých pre svedectvo Kristovi. Ale Pannu Máriu vidí ako ženu odiatu Slnkom. Je zaujímavé, že táto kapitolka nesleduje po videní Archy. Tým sa chce povedať, že Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola pre židov SZ archa. Mária je znakom Božej prítomnosti a velebnosti. Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriin život, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí to isté slovo, ktoré SZ používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď nám opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v SZ naznačuje posvätný tanec kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nešlo o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o akýsi zvláštny posvätný tanec, ktorým Ján ešte v tele svojej matky vyznal Božstvo Kristovo.

Rímsky katechizmus takto definuje túto skutočnosť: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov.

Východná liturgia hovorí: „Pri svojom pôrode si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

Mária do svojej bytosti prijala Božie Slovo. V nej sa Slovo stalo Telom a jej telo sa stalo chrámom Ducha Svätého. A aj z tohto dôvodu jej telo nepodľahlo porušeniu, ale bolo Duchom Božím uchvátené k trónu Toho, ktorý je Život. Vo svojom živote nosila Život a preto smrť nad ňou nemala moc. Sv. Hildegarda z Bingenu, nazývala pannu Máriu zvláštnym výrazom: „Virgo viridans!“ Doslova by sme to mohli preložiť ako Panna stále zelená, teda Tá, ktorá je úžasne vitálna, lebo jej život nekončí smrťou.

Mária bola vzatá do neba, ale tuší aspoň trošku moderný kresťan, čo to je nebo. Túži po nebi tak, ako túžil jeho stredoveký predchodca. Nebo to je miesto radosti na všetkých úrovniach ľudskej bytosti, raduje sa telo, plesá duša i duch. Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť hovoria o tom, že ľudská duša má úžasnú schopnosť prijímať stále väčšiu blaženosť od Boha. Ak človeka v tomto svete uchvacuje erotika a sex, môžeme konštatovať, že mystická skúsenosť mnohých svätých potvrdzuje, že telesná blaženosť je len slabým predobrazom toho, čo môže prežiť duša vo vzťahu k Bohu. Mystici hovoria, že „žiadny tvor by neuniesol toľko slávy a blaženosti, keby k tomu nebol uschopnený božou mocou.

Na zemi boli svätí, ktorí zakúsili niečo z nebeskej blaženosti a museli zvolať: „Bože, už stačí tato radosť! Moje srdce už nemôže vydržať viac.“ Je to radosť z dovŕšenia lásky medzi Bohom a tvorom. Len zo skúsenosti svätých si môžeme aspoň trochu uvedomiť to, čo presahuje každú našu skúsenosť.
Bl. Angela z Foligna raz videla, čo sa deje, keď prekročíme prah večnosti a tvor je predstavený svojmu Stvoriteľovi, keď padnú všetky závoje a Boh sa tajomne ukáže svojmu tvorovi, tvor Bohu a tvor sám sebe. Bl. Angela o tom píše: „Vtedy sa moja duša predstavila Bohu s väčšou radosťou, než akú kedy mala, s novou a vyššou radosťou a tak nezvyčajne a podivuhodne, že som nikdy nič podobného neskúsila. V tej chvíli som sa stretla s Bohom a pochopila a zároveň v sebe zakúsila, ako sa týmto spôsobom zjavuje Boh stvoreniu a ako sa neobyčajne zjavuje a predstavuje duša Bohu. Tiež slasť, ktorú som z toho pocítila, sa líšila od predchádzajúcej. Boli mi povedané veľmi vznešené slová“.

Zo skúsenosti iných svätých vieme, že ide o slová, ktorými Boh prehlasuje svoje zaľúbenie v tvorovi a zjavuje mu akú ma cenu a ako je krásny v Božích očiach. Keď nám takto opisujú svätí svoju skúsenosť s nebom, o čo viac muselo nebo plesať nad príchodom Matky nášho Pána.

Sv. Ján Damaský takto komentuje udalosť Nanebovzatia: „Patrilo sa, aby ta, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, zachovala si taktiež telo bez akéhokoľvek porušenia. Bolo dôstojne a správne, aby snúbenka, s ktorou sa Otec zasnúbil, bývala v nebeských izbách. Bolo dôstojné a správne, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a prijala vo svojom srdci meč bolesti, ktorému unikla pri pôrode, nazerala na Neho ako sedí vedľa Otca. Bolo vhodné, aby Matka Božia mala to, čo má Syn, a aby bola všetkými tvormi uctievaná ako Božia Matka a služobnica.“

http://www.frantiskani.sk/kazatel/marianske/0815.htm

Spomienka na blahoslaveného Marka z Aviana, významného aj pre Slovensko

Marek sa narodil v meste Aviano (Pordenone) 17. novembra 1631. Ako sedemnásťročný vstúpil do Rádu menších bratov kapucínov a ako dvadsaťštyriročný bol vysvätený za kňaza.

Prvých sedemnásť rokov rehoľného života prežil celkom oddaný modlitbe a pokore a všetkým bol neznámy. Z poslušnosti ho potom povolali do kazateľskej služby. Prešiel veľkú časť Európy, vypočuli si ho davy v kostoloch a na námestiach, všetkých povzbudzoval k viere, k pokániu za hriechy, k obráteniu. Zvážiac jeho svätosť života a vážnu vznešenosť, najvyšší veľkňaz bl. Inocent XI. ho vymenoval za apoštolského misionára a pápežského legáta.

Tak sa mu otvoril prístup do kráľovských domovov; napomáhal spoločenstvo a svornosť vo vtedajšej dobe. Vo Viedni pomáhal cisárarovi Leopoldovi I. a cisárskej rodine. Podielal sa na diplomatickej misii v spolupráci s arcibiskupom Jurajom Pohroncom-Slepčianskym a poľským kráľom Jánom Sobieskym pri príprave bitky pri Viedni v roku 1683, aj dalsie roky duchovne sprevádzal vojakov pri oslobodzovaní územií južnej Európy.

Vyčerpaný mnohými cestami a apoštolskými námahami zomrel vo Viedni 13. augusta 1699, držiac v rukách znak Ukrižovaného, posilnený apoštolským požehnaním. Pápež Ján Pavol II. ho zaradil medzi blahoslavených dňa 27. apríla 2003.

Pokračovať v čítaní „Spomienka na blahoslaveného Marka z Aviana, významného aj pre Slovensko“

Kronika posledných dní pozemského života Andreja Hlinku (12. – 16. augusta 1938)

V piatok, 12. augusta sa zdravotný stavu Andreja Hlinku kriticky zhoršil. On sám cítil, že sa blíži jeho posledná hodina a začal sa pripravovať na odchod do večnosti.

Ako prvých pozval k sebe dvoch najmladších členov užšieho predsedníctva HSĽS, redaktorov Karola Sidora a Alexandra Macha.
Sidor sa nachádzal na Sliači, Mach v Trenčianskych Tepliciach. Obaja sa hneď ponáhľali do Ružomberka a na druhý deň (v sobotu, 13. augusta) o 15. hod. boli už pri Hlinkovi. Našli tam – okrem lekárov Dr. Kugajevského, doc. Filu a dvoch sestričiek – aj niekoľko blízkych spoločníkov umierajúceho (kapláni, dekan Scheffer, starosta Mederly). Títo im povedali, že v piatok (12. augusta) okolo 10. hod. Hlinka upadol do bezvedomia. Po niekoľkých injekciách sa prebral. Mal vysokú horúčku, 41 stupňov. Ticho prehovoril pár slov. Kaplán Ján Lojdl sa predmodlieval litánie k menu Ježiš po latinsky, Hlinka a prítomní odpovedali. Po modlitbe žiadal, aby k nemu zavolali niektorých starých priateľov a spolubojovníkov a potom opäť upadol do spánku.

V sobotu (13. augusta) prichádzali pozvaní ale i nepozvaní návštevníci. Prišiel senátor Karol Mederly, s ktorým Hlinka zotrval v dlhšom rozhovore. Po ňom prišiel jezuita páter Sahulčík s niekoľkými kňazmi a podal Hlinkovi sv. prijímanie. Popoludní nasledovali ďalší: biskup Ján Vojtaššák, senátor Dr. Karol Krčméry, redaktori Sidor a Mach, prof. Tylka, tajomník Ján Hollý, krajinský poslanec Matej Huťka, kňazi a kapláni z Ružomberka a okolia (Bačík, Húšťava, Šimičák, Lojdl, Stolárik) a regenschori Pavčo.

Pokračovať v čítaní „Kronika posledných dní pozemského života Andreja Hlinku (12. – 16. augusta 1938)“

Napomenutie dr. Hrnka od voličov

Vážený pán poslanec Dr. Hrnko, nedá mi a musím sa ozvať, vzhľadom na posledné dní, čo strana SNS robí.

V prvom rade ide o výroky Vášho predsedu – jeho infantilné výroky „ja sa za Kotlebu v zahraničí hanbiť nebudem!“ Takto sa nespráva štátnik a určite nie prezieravý štátnik, lebo toto čo robí je na najlepšej ceste zobrať hlasy nielen Kotlebovi, ale aj stratiť hlasy pre SNS. Ja viem, že Vy v SNS ste radi že ste sa do parlamentu aj zásluhou Vášho predsedu dostali, ale ten efekt mohol fungovať len v ostatných voľbách a nemusí to byť návod aj na nasledujúce.

Už som Vám písal, že by ste mali zrušiť inkvizičné novely zákonov proti extrémizmu od pani Žitňanskej, lebo takto sa Slovensko dostáva do 50-tých rokov. Ona si kľudne odstúpila a teraz tie zákony nik nevyčistí. Ba čo viac, Vás predseda chce ešte ďalšie zaviesť. Nestačí to, že NAKA prenasleduje ľudí zato, že niekto len podal podanie na konanie proti niekomu? Nedomysleli ste si že zákon je postavený tak, že môže postihnúť aj Vás? Nie je definovaný a extrémistická literatúra, to môže Byť aj Vaša knižnica, kde máte historické knihy napr. z prvej ČSR alebo prvej SR? Ide o predsedovu slepotu, alebo ho niekto riadi?

Pokračovať v čítaní „Napomenutie dr. Hrnka od voličov“

Zabitie nevinného človeka- vražda: Interrupcia

Interrupcia je úmyselný zákrok, ktorým sa priamo v živote matky ničí živý plod.

Iné názvy tohto zákroku sú: fetcídium (zabitie plodu; fetus- plod), embryotomia (rozsekanie plodu), craniotomia(rozsekanie lebky), cefalotomia (rozsekanie hlavičky, abortus (potrat- ľudovo nazývaný aj výškrab- podľa spôsobu uskutočnenia).
Abortus môže byť úmyselný a neúmyselný (artificialis a naturalis, spontaneus) podľa toho, či nastal z vôle človeka alebo z prirodzených príčin.
Tu v morálke je reč o úmyselnom potrate.

Tento môže byť priamo chcený, alebo nepriamo ako vedľajší efekt.
Priame prerušenie tehotenstva nikdy nie je dovolené, je vždy ťažkým previnením. Nepriame prerušenie môže sa vykonať bez viny, keď sú splnené podmienky, potrebné k činnosti, ktorá má dva efekty.

Urýchlenie pôrodu, keď je morálny istota, že dieťa bude žiť aj mimo matkinho tela (v inkubátori), je z dostatočnej príčiny dovolené.Bez dostatočnej príčiny to nie je dovolené, lebo predsa sa tu dieťa vystavuje určitému nebezpečenstvu života, alebo nie celkom normálnemu vývoju.

Pokračovať v čítaní „Zabitie nevinného človeka- vražda: Interrupcia“