Komentár genmjr. v.v. Ing. Emila Vestenického na vyjadrenie Mons. Františka Rábeka, ordinára Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR. + Rábek: Čudovali by ste sa, ale najviac túžia po mieri vojaci

Komentár k vystúpeniu vojenského biskupa Rábeka – 6.1.2017 Trenčín.
Vážení priaznivci duchovnej služby v Armáde slovenskej republiky a neskorších Ozbrojených silách SR, píšem tieto riadky ako odozvu na vyjadrenie vojenského biskupa, ktoré z časti budem citovať, ale pre istotu ho radšej celé pripojím pod svoj komentár, aby mali aj tí, čo ho nevideli možnosť rozhodnúť o oprávnenosti mojich tvrdení. Či už ste veriaci a organizovaní v akejkoľvek cirkvi, alebo neveriaci, to všetko je teraz v mojich postojoch druhoradé a ponechávam túto závažnú vec výhradne vášmu osobnému vedomiu a svedomiu.

Som jeden z tých, ktorého si niektorí kňazi nastupujúci do ASR ešte dnes pamätajú z obdobia svojich začiatkov. Je mi ľúto, ale nemôžem nechať bez povšimnutia čo som 4.1.2017 zachytil v Hlavných správach, kde v diskusii na TABLET.TV k svojim ovečkám hovorí vojenský biskup František Rábek. Možno budete mnohí namietať, že je odo mňa surové formulovať veci až takto. Preto zdôrazňujem, že z mojej strany je to len reakcia na predostretý stav vecí, teda odozva. Mohli ste si tiež všimnúť, že dnes núkaná pokora sa ľahko zamieňa za servilnosť a závisť splodená urazeným egom, prezrádza velikášstvo ústiace do zákernosti voči všetkému, čo býva prekážkou ukrytých ambícií. To si pri skúmaní ľudskej povahy povšimli už klasici. Preto sa, nielen na strelniciach, stavali ochranné valy.
Myslím si, že všetci ktorým leží na srdci osud SR, by sa mali riadiť pravdou. Čo pravda je a čo nie, by mali rozhodovať ľudské mozgy na základe dostupných faktov. Tie sa však tiež dajú interpretovať všelijako. V dnešnom informačnom, zámerne dezinformáciami vyvolávanom chaose, to býva neraz zložité. Zodpovedný riadiaci funkcionár, ako aj každý človek, má na to okrem bežných racionálnych prostriedkov aj svoje svedomie. To čestným ľuďom, pri posudzovaní aj interpretácii faktov, neomylne napomôže rozlíšiť čo pravda je a čo nie. Či už je ľudské vedomie svätené, alebo len svetské, svedomie mu dopomôže k interpretácii faktov bez ich prekrúcania za účelom manipulačným, propagandistickým aj zištným. Ak pravda, nebolo dočasne pohltené aroganciou moci.
Preto hneď na začiatku pripomínam, že dnešný ordinariát nevznikol v žiadnom vákuu a prepájať ho priamo s komunizmom je tendenčné, zavádzajúce a ziskuchtivé, pretože 1. februára 1995 vznikol Úrad vojenských duchovných pri MO SR a na jeho čele stál plk. ThMgr. Ignác Juruš, ktorý bol zároveň riadnym a treba priznať aj aktívnym členom Kolégia ministra obrany. Z jeho osobnej iniciatívy, s prispením spolupracujúcich kňazov boli stanovené ciele, vypracovaná koncepcia a metodika práce duchovnej služby v ASR. V priebehu roka 1995 boli do štruktúr ministerstva obrany, veliteľstiev vojsk, zborov a brigád tabuľkami počtov vyčlenené miesta pre duchovnú službu, kňazov a im potrebný personál. Aby celá štruktúra mohla riadne fungovať, boli z armádneho rozpočtu vyčlenené potrebné finančné a materiálne prostriedky na jej zabezpečenie. Ak tabuľkové miesta zostali niekde nenaplnené, nebola to vina politikov, ani armádnych predstaviteľov. Toto tvrdenie iste nepoprie žiadna hierarchická štruktúra našej cirkvi, ktorá mala v danom čase tiež svoje limity možností. A len tak mimochodom, v r. 2000 bolo kňazov a personálu na zabezpečenie duchovnej služby v ASR podstatne viac, než bolo apoštolov v r. 0033 na celý vtedajší svet.

 

Rovnako tak, ak vezmem na porovnanie dobovú hodnotu 30-tich strieborných, za ktoré Judáš zradil Krista, s hodnotou materiálneho zabezpečenia Duchovnej služby ASR už koncom roka 2000, a nie až rokom 2003, ako spomína Jeho Excelencia Rábek, opäť sa musí každý diviť relativite miery hodnôt vojenského biskupa ak sa pokúsi pochopiť jeho výrok „Nebol tu ani meter štvorcový ničoho. Ani z hľadiska materiálnych, ale ani personálnych podmienok…“ Neobstojí tu, ani v celom texte, žiadna argumentácia, že vytrhávam vetu zo súvislostí, lebo by bola nelogická a len účelová a zavádzajúca. Nakoľko je mne známe, v každej nosnej armádnej organizačnej štruktúre bola už pred rokom 2000 vyčlenená a zariadená miestnosť na konanie útvarových bohoslužieb. Kňaz mal v útvare, v ktorom slúžil vyčlenenú ešte pracovnú miestnosť vybavenú podľa platnej normy a navyše 1 či 2 pomocníkov. Prečo potom Jeho excelencia uráža a hanobí, znevažuje prácu štátnikov, vtedy dominantných politických strán a ich predstaviteľov, príslušníkov ministerstva obrany, celého velenie armády a ostatných ľudí, ktorí sa svojim pracovným úsilím i radami podieľali na zavedení duchovnej služby do ASR?
Už v prvých rokoch existencie ASR boli stanovené princípy a vytvorený systém na vstup a pôsobenie kňazov do prostredia Armády SR, bola vytvorená štruktúra na ich čo najkomplexnejšie pôsobenie a odtiaľto sa položili základy na prienik do bezpečnostných a nápravno-výchovných zariadení. Boli riešené a rozhodnuté mnohé filozofické, etické i morálne problémy alebo spornosti hlodajúce v mysliach vojakov. Len tak mimochodom, už v r. 1996 sa z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa Duchovnej služby ASR plk. ThMgr. Ignáca Juruša, široko posudzovali zo zorného uhla kresťanského náboženstva také otázky, ako je prípustná miera násilia vojenského zásahu a úloha osobnosti vojaka v ňom, s plným pohľadom na rozsah intervalu následkov, od ničenia po zabitie, od použitia osobnej zbrane až po použitie zbraní hromadného ničenia všetkých druhov. Vrátane takej „maličkosti“ ako je vzťah svedomia vojaka a rozkazu veliteľa, či záujmu štátu. A nevyhli sme sa ani politikmi obchádzanej, ale aj tak jednoznačnej a naliehavej otázke: Má štát právo na svedomie svojho vojaka? Aká je a v čom spočíva sila vojakovej, štátom stanovenej prísahy a limity jej záväznosti? Posudzovalo sa z aspektov politických, cirkevných, právnych ale aj duchovných. Miera zodpovednosti kňazov i zúčastnených kombatantov za možné následky prijatých rozhodnutí, bola obrovská a slúži im ku cti, že ich postoje posilnili vôľu vojaka splniť svoju povinnosť.
Lenže 20 rokov po tom, nám Mons. František Rábek, ktorý je nielen usmievajúci sa biskup, ako hovorí komentátor, a ordinár Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR, ale zároveň aj predseda Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska, povie, citujem: Môže sa stať, že zaútočí napríklad terorista. Povedať policajtovi alebo vojakovi, že urobil zle, keď ho zneškodnil, by bolo nesprávne. Lebo tým zachránil množstvo iných, nevinných životov,“ Nezdá sa vám principiálne plytké odbaviť otázku redaktora odvolávkou na interakciu terorista verzus vojak, ktorú použil? Mne áno.
Je propagandisticky nehanebné až zlodejské hodnotiť, čo aj v podtexte, prácu dobových politikov a štátnikov Slovenska i velenia armády konštatovaním ich nečinnosti a ľahostajnosti ústiacej do desaťročného zanedbania stavu duchovnej služby v armáde. Rovnaké je nepriznať výsledky práce kňazom pôsobiacim v ASR od r.1995 až do r.2003, kedy Mons. Rábek na organizačne, duchovne, personálne i materiálne pripravené miesto z vôle Konferencie biskupov Slovenska po zákulisných politických hrách nastúpil. Veď má oči a nevidí? Má uši a nepočuje? Ako ináč sa dá hodnotiť ním použitý výrok, citujem: „…Pre mňa to bolo veľké prekvapenie a nie veľmi príjemné. Bolo to teritórium pre mňa úplne neznáme. Uvedomoval som si výzvy. Ale na druhej strane mi nuncius tlmočil, že je to výslovná požiadavka Jána Pavla II. Bolo mi jasné, že keď si to želá, treba to prijať s dôverou, poslušnosťou, aj s nádejou, že keď mi Pán dal takúto úlohu, dá mi aj pomoc a nejako to naštartujem…“ (Nabádam každého znova, overte si jeho výroky priamo).
Čo nám to prišiel do armády naštartovať pán, vtedajší pomocný nitriansky biskup Rábek?Vstupoval snáď do Armády SR ponad plecia Konferencie biskupov Slovenska, ktorá tam nominovala všetkých, doteraz pôsobiacich kňazov a bola dôsledne informovaná o každom kroku ich činnosti? Teda, ako to mohlo byť prostredie pre neho úplne neznáme, keď sa sám osobne zúčastnil sedenia Komisie na prípravu Jubilea vojakov a policajtov v r. 2000 ? Svojou pochmúrnou vetou všetko prípravné úsilie masy ľudí už od r.1993 a akčné fyzické i duchovné práce, konané v tejto oblasti od r. 1995 až do r.2003 poprel a len tak plesknutím jazyka arogantne zahodil, len aby zvýraznil čo? Hádam vlastné zásluhy? A to ešte formou prikrytou toľkou slovnou pokorou a oddanou skromnosťou akou tento výrok srší?

 

Ak sa na základe takýchto vzťahov k pravde menujú a propagujú napríklad rytieri Rádu Sv. Silvestra (tuším, minimálne jeden je aj z radov našich vojakov), nech radšej Boh sám ochraňuje celý rád a obzvlášť toho, koho má tento rád chrániť, pretože daná organizácia túto funkciu nesplní! Je to síce zdanlivo maličkosť, ale takéto vzťahy plodia časom princípy dominantných doktrín, formujú hodnotové orientácie ľudí a naopak. Keďže nič nie je na nič a všetko so všetkým súvisí, kto odmieta vidieť pravdu, uprednostňuje lož; aj keď to nemusí byť jeho úmyslom. Skutky sa počítajú a strom sa podľa ovocia rozpoznáva. Berúc do úvahy širšie súvislosti, v hre nie je len funkčnosť obrany Slovenskej republiky, ale celá jej existencia.
Je všeobecne samozrejmé, že kultúra ľudskej spoločnosti sa rozvíja práve vtedy, keď je dodržiavaná kontinuálna väzba poznania minulých a prítomných pokolení a kde je to narušené tam sa platí dlhodobým úpadkom. Vie sa tiež, že história sama ničomu neučí, iba tresce za nepoučenie sa z ňou poskytnutých lekcií. Aj ázijský básnik si to všimol. A keďže žijeme v časoch intenzívneho obnovovania, umelého kultivovania a propagovania čechoslovakizmu, dovolím si použiť český preklad jeho verša:

Na tento svět, jenž zdá se lidem malý,
se každým dnem vždy nové davy valí.
Jen aby pohrdnuvše zkušeností věků,
zas dávné omyly nanovo prožívaly.

Keď je spoločnosť v kríze a je vystavená fatálnym hrozbám, hľadajú sa najschopnejší ľudia za vodcov, aby ťažkej situácii a samotnému zlu čelili. Keď nebezpečenstvo prehrmí, už môže byť vodcom ktokoľvek, a tak sa vyberajú servilní a poddajní, aby zaistili mocibažným bezproblémové uplatňovanie moci. Tak sa stalo hneď a bez okolkov i po II. Svetovej vojne vo Veľkej Británii s Churchillom, alebo s maršalom Žukovom v ZSSR. Nevieme sa poučiť z čoho pramenia škody? Raz sa ma pýtal priateľ: Prečo musia ľudia venovať toľko času polemike s nekompetentnými názormi? Odpovedal som mu: Lebo priveľa nekompetentných má určujúcu moc!
Kam chcú ľudia tohto razenia doviesť OS a OZ SR? Na akých základoch a z akého dôvodu, chcú budovať či posilňovať obranu SR, ak nie na pravdivých? Kto odmieta pravdu, či jej nedá priechod a stavia na jej účelových deformáciách, chtiac-nechtiac klame. Lenže klam, to je pracovný nástroj a zbraň aj síl temna. Tak radšej nebudem dedukovať ďalej. Prisvojiť si zásluhy a výsledky práce desiatok čestných ľudí len preto, že tí sa odmietli naparovať a chvastať vykonanou prácou, lebo ju považovali za svoju povinnosť, čím sa dostávajú do zabudnutia, je následkom deformácií, ktoré priniesla éra neoliberalizmu. Pripustil by som aj takýto postoj, keby sa dotýkal len hodnotenia svetských ľudí. Lenže tu máme do činenia s ľuďmi, ktorí v sebe majú niesť duchovnú silu prenášanú od Krista priamym dotykom, skrz apoštolov, z pokolenia na pokolenie kňazov. Nechcem pripomínať ono biblické, beda tomu z koho pohoršenie pochádza, lebo znie príliš hroziaco. Ale aj tak sa vytrvalo natíska otázka: Prečo, kvôli komu, na aký účel má slúžiť opovrhnutie skutkami a zásluhami slovenských politikov, kňazov všetkých úrovní, velenia armády i radových iniciatívnych dôstojníkov, práporčíkov a vojakov, ktorí sa priamo podieľali na zavedení a presadení Duchovnej a náboženskej služby do prostredia ASR a vytvorení stavu, kedy mohla byť považovaná za samozrejmú súčasť života i slovenského vojaka?

 

A to všetko takým, pokoru zdôrazňujúcim výrokom, a ešte pokornejšie a nevinnejšie sa tváriacim jeho autorom, vraj: „Nebol tu ani meter štvorcový ničoho. Ani z hľadiska materiálnych, ale ani personálnych podmienok. Ale za tých 14 rokov sa nám už podarilo implementovať sa do tohto prostredia a sme tam ako doma..“ Koľko zištnosti, skrytej pýchy, arogancie a hrozivého egoizmu sa vo výroku J. Excelencie Rábeka skrýva, to musí postrehnúť každý, kto pozná čo len zlomok pravdy? Z takto zasiateho burinového semena sa bude „úroda“ zberať až po rokoch, keď priami účastníci vymrú, alebo im bude znemožnené rozprávať a pravda bude vtesnená do tlakového hrnca diktatúry svojvôle. Alebo, možno z toho bude iba prednášková prezentácia do učebnice: „Ako vodiť ľudí za nos“. Pravda, to pre prípad, že zvíťazí spoločenské zriadenie majúce svoje základy pevne zakotvené v pravde.
Nebolo mojim úmyslom znevažovať žiadnu cirkevnú autoritu, ani sa nechcem nikoho osobne dotknúť. Smeruje ma len jeden dôvod, kvôli ktorému som prerušil mlčanie. Je to poznanie súvislostí. Viesť vojakov a budovať obranu Slovenskej republiky cestou nevedomosti, nepravdy, lži a klamstva je nielen škodlivé, ale deštruktívne a môže nám byť osudné.

Boh s Vami páni!

Genmjr. v.v. Ing. Emil Vestenický

 

Rábek: Čudovali by ste sa, ale najviac túžia po mieri vojaci

Mier a dobré vzťahy v rodinách zaželal do nového roku 2017 svojim ovečkám vojenský biskup František Rábek. Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky zdôrazňuje, že toto želanie nie je triviálne

„Čudovali by ste sa, ale asi nikto viac netúži po mieri ako vojaci. Sami hovoria, že sú najväčší pacifisti, lebo oni vedia, čo je vojna a čo môžu spôsobiť zbrane. Preto si želajú, aby ich nemuseli používať. Tak by som vojakom zaželal, aby zažili rok pokoja a mieru a nemuseli byť nasadení do nejakých dramatických situácií,“ povedal v diskusii na TABLET.TV Rábek.

Na snímke Mons. František Rábek, ordinár Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR (OS a OZ SR) a predseda Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska

„A všetkým našim ozbrojeným zložkám by som zaželal, aby si pri plnení svojich úloh, čo robia naozaj zodpovedne, udržali aj dobré vzťahy v rodinách. Lebo dobrá rodina je zázemím pre každého človeka a zvlášť pre týchto mužov a ženy. Potom môžu lepšie zvládať aj svoju náročnú službu,“ povedal biskup, ktorý za 14 rokov svojho pôsobenia navštívil našich vojakov na misiách v Kosove, na Golanských výšinách, na Cypre, v Iraku či v Afganistane. „Teraz naposledy v Sarajeve, v Bosne a Hercegovine,“ poznamenal.

Na otázku, s akými témami sa im v kázňach prihovára, odpovedal, že sa vždy snaží vychádzať z konkrétnej situácie, v ktorej sa vojaci, policajti, členovia justičnej stráže, alebo naopak väzni, nachádzajú.

„Aj pápež František povedal, že zlo treba zastaviť,“ reagoval na otázku Tablet.tv, ako vysvetľuje vojakom a policajtom, že môže nastať situácia, keď budú musieť zabiť človeka. „Môže sa stať, že zaútočí napríklad terorista. Povedať policajtovi alebo vojakovi, že urobil zle, keď ho zneškodnil, by bolo nesprávne. Lebo tým zachránil množstvo iných, nevinných životov,“ vysvetľuje Rábek.

S vojakmi sa však stretáva aj pri veselších príležitostiach. „Každý rok v máji chodíme na vojenskú púť do Lúrd,“ spomína, ako raz vojakovi a vojačke prisľúbil, že ich v Lurdách zosobáši. Keď sa tam zišla celá rodina, organizátori púte obrad zakázali. Našťastie sa na poslednú chvíľu podarilo dovolať miestnemu biskupovi a ten svojou autoritou svadbu zachránil.

Rábek chodí každý rok na Vianoce do väzníc, kde sa prihovára členom justičnej stráže, ale aj väzňom, tento rok bol napríklad v dvoch ústavoch v Nitre. „V ženskej väznici bolo na svätej omši dobrovoľne snáď 90 percent obyvateliek ústavu. Každý má možnosť sa zmeniť a prehodnotiť svoje konanie, aj keď trest si odpykať musí,“ povedal.

„V minulosti som bol v predvianočnom čase v ilavskej väznici. Tamojší väzni pripravili jednu peknú divadelnú hru, na ktorú ma pozvali. V obecenstve boli aj niekoľkí z výnimočných trestov, doživotia. Keď sme odchádzali, jeden doživotne odsúdený išiel okolo mňa a povedal: A teraz sa vraciam späť na celu, musím odpykať, čo som spôsobil,“ spomína Rábek.

Ordinárom je už od roku 2003, vtedy tento úrad na Slovensku vznikol. „Počas komunizmu takéto niečo jestvovať nemohlo. Po zmene situácie sa vytvorila medzištátna zmluva so Svätou stolicou o duchovnej službe v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch. Na základe tejto zmluvy Ján Pavol II. zriadil vojenský ordinariát na Slovensku a mňa menoval do tejto úlohy,“ spomína.

„Pre mňa to bolo veľké prekvapenie a nie veľmi príjemné. Bolo to teritórium pre mňa úplne neznáme. Uvedomoval som si výzvy. Ale na druhej strane mi nuncius tlmočil, že je to výslovná požiadavka Jána Pavla II. Bolo mi jasné, že keď si to želá, treba to prijať s dôverou, poslušnosťou, aj s nádejou, že keď mi Pán dal takúto úlohu, dá mi aj pomoc a nejako to naštartujem,“ poznamenal Rábek. „Nebol tu ani meter štvorcový ničoho. Ani z hľadiska materiálnych, ale ani personálnych podmienok. Ale za tých 14 rokov sa nám už podarilo implementovať sa do tohto prostredia a sme tam ako doma,“ dodal s úsmevom biskup.

http://www.hlavnespravy.sk/rabek-cudovali-by-ste-sa-ale-najviac-tuzia-po-mieri-vojaci/880658

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.