Ohrozené hodnoty vyžadujú vernosť a obranu

Katolícka cirkev prestala rásť a šíriť sa po svete, odkedy stratila odvahu exkomunikovať

Starý neverec a mladí „veriaci“

milan_s_duricaSúčasné technické vymoženosti nám otvárajú možnosť zachytávať správy rozličného druhu zo všetkých sveta strán, a to vo veľmi krátkom čase. Kto sleduje medzinárodné spravodajské služby, nemôže nekonštatovať, že kampaň proti kresťanstvu a najmä proti Katolíckej cirkvi v týchto posledných rokoch nadobúda stále mohutnejšie rozmery. Nie je to novota v dejinách kresťanstva, veď sám jeho zakladateľ predpovedal: Budú vás prenasledovať. A tých prenasledovaní kresťanov prakticky v žiadnom historickom období nechýbalo. Ale nikdy to nedosahovalo také intenzívne a globálne rozmery, ako v tomto 21. storočí. Nehanebne sa manipuluje štatistickými údajmi, vyťahujú sa zločinné postupovania aj z pred polstoročia, zveličujú sa aj vôbec nedokázané obžaloby a povesti, pranierujú sa osoby pred skončením, ba aj pred začatím súdnych procesov, a keď sa obžaloba dokáže ako falošná, nikto sa necíti povinný podobným spôsobom uverejniť opravu urážlivých tvrdení a odprosiť takto mravne znevážené osoby. Tohto sme už aj tu na Slovensku dosť častými svedkami. Ale je to iba chybou nepriateľov kresťanstva, neraz aj veriacich a náboženstva vôbec? Veď prenasledovania kresťanov nikdy v dvetisícročných dejinách nechýbali, ako to už Ježiš Kristus jasne predpovedal: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ (Ján 15, 20). Už v prvých troch storočiach dejiny zaregistrovali najmenej desať veľkých prenasledovaní Cirkvi, najprv zo strany Židov a potom zo strany cisárov Rímskej ríše. Aj počas mohutného šírenia kresťanstva v stredoveku nechýbali lokálne i široko plošné odpory a pokusy o rozvrátenie jednoty učenia a vnútorných štruktúr Cirkvi. Ich vyvrcholením bola bezpochyby Francúzska revolúcia so všetkým, čo ju predchádzalo a nasledovalo. Ba možno povedať, že v nej sú korene aj súčasného ideového i mocenského hnutia na oslabovanie a konečné likvidovanie Katolíckej cirkvi, a postupne aj náboženstva vôbec. Čo je však teraz viditeľne odlišné, to je postoj cirkevných predstaviteľov voči týmto vonkajším, ale aj vnútorným nástrahám a bojom proti kresťanstvu.

Postoj cirkevných predstaviteľov

Už prví apoštoli odvážne odrážali židovských prenasledovateľov teologickým argumentom: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. (…) My sme toho svedkami, aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú.“ (Sk. ap. 8, 29, 32). Na obranu proti gréckym a rímskym filozofickým odporcom kresťanstva sa v Cirkvi vyvinula celá bohatá apologetická literatúra, ktorej obsahy sa rozvíjali až do nedávnych čias v rámci osobitnej teologickej náuky, zvanej apologetika. Táto však bola v druhej polovici 20. storočia z ťažko pochopiteľných príčin formálne vyradená z učebných programov teologických fakúlt. Aj preto väčšina súčasných teológov nedokáže účinne odrážať špekulatívne útoky protivníkov. (Osobne ďakujem Pánu Bohu, že som ešte mohol byť žiakom a priateľom jedného z posledných vynikajúcich profesorov apologetiky, ktorým bol nedávno zosnulý prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, kardinál Antonio Maria Javierre Ortas, SDB.) Ale najťažšie pochopiteľnou je skutočnosť, že v priebehu 20. storočia voči vnútorným autorom tak ideových, ako aj disciplinárnych priestupkov a nemravností sa Cirkev fakticky prestala brániť svojím cez dlhé storočia osvedčeným, ale už takmer sto rokov zanedbaným prostriedkom exkomunikácie. Nikdy nezabudnem na konferenciu rodiacej sa religionistiky v Miláne, na ktorej istý rabín vo svojej porovnávacej štúdii troch hlavných náboženstiev konštatoval: „Katolícka cirkev prestala rásť a šíriť sa po svete, odkedy stratila odvahu exkomunikovať.“ Vtedy sa mi to zdalo odvážne a nie dosť fundované zjednodušovanie situácie. No ubehnuté polstoročie zdá sa potvrdzovať toto dávne konštatovanie, keď aj sám pápež Benedikt XVI. definoval súčasný stav ako „dramatická situácia Cirkvi“. Pre hĺbkové diagnostikovanie tejto cirkevnej krízy môže byť užitočný metodologický postup, ktorý pozostáva v tom, že zohľadníme stanovisko odborníka, ktorý posudzuje situáciu z celkom nezávislého uhla pohľadu, lebo nepatrí ani k veriacim kresťanom, ani k tým, čo kresťanov prenasledujú. Vypočujme teda osobne nijako nezaujatého, ale kompetentného historika a sociológa, profesora na troch univerzitách v Belgicku, ktorý sa dopracoval za všeobecne uznávaného znalca stredovekých dejín a v ich rámci za najlepšieho odborníka pre dejiny rehoľných rádov onej epochy. Bol to prof. Léo Moulin (1909 – 1999). Osobne nezatajoval svoj laicizmus, agnosticizmus a ateizmus blízky panteizmu. Vstúpil aj do slobodomurárskej lóže, ale po určitom čase ju opustil. Vysvetľoval to tým, že často je to nevyhnutnou podmienkou pre postup v kariére na univerzitách, v žurnalizme, vo veľkých vydavateľstvách, lebo vzájomná pomoc „bratov murárov“ nie je žiaden mýtus, ale je to stále aktuálna realita. V dlhom rozhovore s významným talianskym publicistom a redaktorom Vittoriom Messorim v roku 1990 prof. Moulin vyhlásil: „Dajte za pravdu mne, starému nevercovi, ktorý sa do toho rozumie: Je to vrcholné dielo protikresťanskej propagandy, že sa jej podarilo vytvoriť v kresťanoch, a najmä v katolíkoch, akési zlé svedomie. Vštepili do nich neistotu, ak nie priam hanbu za ich dejiny. Zúrivým nátlakom od reformy až podnes dokázali vás presvedčiť, že ste zodpovední za všetky alebo za takmer všetky zlá vo svete. Paralyzovali vás v masochistickej autokritike, aby neutralizovali kritiku toho, čo nastúpilo na vaše miesto. Feministky, homosexuáli, obdivovatelia a ctitelia Tretieho sveta, pacifisti, exponenti všetkých menšín, disidenti a nespokojenci všetkých druhov, vedci, humanisti, filozofi, ambientalisti, animalisti, laickí moralisti – od všetkých týchto ste si nechali predkladať účty, neraz falšované, bez toho, či takmer bez toho, že by ste s nimi diskutovali. Nejestvuje historický problém, omyl alebo utrpenie, ktoré by vám neboli pripisovali. A vy, často neznalí vašich vlastných dejínnakoniec ste to uverili, a tým ich aj podporili. Avšak ja, agnostik, ale historik, ktorý sa snaží byť objektívny, vám hovorím, že *musíte reagovať v mene pravdy.* Lebo často to nebola pravda. A keď aj niekde je niečo pravdy, ostáva tiež pravdou, že *pri výslednom hodnotení dvadsiatich storočí kresťanstva svetlá veľmi vysoko prevažujú nad tieňmi. Tak teda: Prečo z vašej strany nevyžadujete vyúčtovanie od tých, ktorí vám predkladajú účty? Azda boli lepšie výsledky toho, čo prišlo po tom? Uvedomujete si, z akých kazateľní skrúšene počúvate určité kázanie? Tá nehanebná lož o „temných storočiach“, lebo boli inšpirované vierou v Evanjeliá!* Prečo potom všetko to, čo sa nám zachovalo z oných čias, vykazuje takú fascinujúcu krásu a múdrosť? Aj pre dejiny platí zákonitosť o príčine a následku.“

Ak takýto je názor nezaujatého, cudzieho v tom zmysle, že nepatril ani do tábora kresťanov, ani medzi nepriateľov kresťanstva, ale kompetentného historika, – tak myslím, že my všetci by sme sa mali nad touto situáciou vážne pozastaviť a konať to, čo je našou povinnosťou: aby sme sa zbavili toho nám umele a účelovo nepriateľskou propagandou nainfikovaného strachu a prešli do odvážnej a dôslednej obrany zjavenej aj historickej pravdy.

Milan S. Ďurica

 

 

 

 

 

Tento obsah bol zaradený v Správy a označkovaný ako . Zálohujte si trvalý odkaz.