Pred 80 rokmi jezuiti z Hirošimy a františkáni z Nagasaki prežili atómové bomby: fenomén, ktorý spochybňuje vedu
Pred osemdesiatimi rokmi sa skončila druhá svetová vojna. Po kapitulácii nacistického Nemecka 8. mája 1945 boli Spojené štáty stále vo vojne s Japonskom. Ráno 6. augusta 1945 o 8:15 americké letectvo zhodilo atómovú bombu na japonské mesto Hirošima. O tri dni neskôr, 9. augusta, explodovala ďalšia bomba v Nagasaki. Obe mestá boli zredukované na hromady sutín. Celkový počet obetí sa odhadoval na približne 200 000, takmer výlučne civilistov. 14. augusta cisár Hiro Hito prijal bezpodmienečnú kapituláciu Japonska.
Politické a vojenské orgány Spojených štátov tvrdili, že tento masaker slúžil na skrátenie konfliktu a zachránil životy veľkého počtu amerických a japonských vojakov, ktorí by zomreli, keby sa vojenské operácie predĺžili. Napriek tomu by stačilo explodovať bombu výlučne na vojenskom cieli, aby sa veľkolepo demonštrovala sila bomby bez toho, aby sa zmasakrovalo toľko nevinných. Haagsky dohovor o zákonoch a zvykoch vojny z roku 1907, ktorý bol v tom čase platný, v článku 25 uvádzal: „Je zakázané útočiť alebo bombardovať akýmikoľvek prostriedkami mestá, dediny, obydlia alebo budovy, ktoré nie sú bránené.“ Tieto pravidlá však už porušili obe strany bojujúcich strán, čo spôsobilo, že mnohé vojnové akcie druhej svetovej vojny boli nemorálne.
Atómová bomba bola a zostáva najničivejším zariadením, aké si ľudská myseľ dokáže predstaviť. Jadrové hlavice Hirošimy a Nagasaki mali 15 a 20 kiloton. Dnešné (americké, ruské a čínske) sú 5 až 10-krát silnejšie, ak sa používajú ako taktické zbrane, zatiaľ čo strategické bomby môžu byť desiatky až stovky krát silnejšie.
JADROVÁ BOMBA JE MENEJ ZÁVAŽNÁ AKO JEDEN ŤAŽKÝ HRIECH
Podľa katolíckej doktríny je však jadrová bomba, nech je akokoľvek hrozná, menej závažná ako jeden ťažký hriech. Dôvodom, ako vysvetľuje svätý Tomáš Akvinský, je, že „smrteľný hriech je podľa svojho druhu nesmierne zlo; prevyšuje každú telesnú ujmu, dokonca aj skazu celého hmotného vesmíru“ (Summa Theologiae, I-II, q. 73, a. 8, ad 3). Fyzické zlo môže tiež zohrávať úlohu v Božej prozreteľnosti a slúžiť väčšiemu dobru, ale jeden smrteľný hriech je horší ako všetky fyzické zlá vesmíru dohromady, pretože je to priamy a dobrovoľný priestupok proti Bohu, ktorý spôsobuje večnú stratu duše, a dobro duše je nekonečne vyššie ako dobro tela (Summa Theologiae, II-II, q. 26, a. 3).
V Hirošime, rovnako ako v Nagasaki, sa však udiali niektoré udalosti, ktoré nám pripomínajú, že Božia láska je silnejšia ako smrť a môže nás ochrániť pred všetkým zlom.
V roku 1945 v Hirošime žila malá komunita nemeckých jezuitských otcov, ktorí žili vo farskom dome kostola Nanebovzatia Panny Márie, len osem blokov od epicentra výbuchu jadrovej bomby.
Jeden z týchto jezuitov, otec Hubert Schiffer (1915-1982), rozpráva, že práve sa konala omša a išli na raňajky, keď bomba dopadla: „Zrazu sa vzduchom prehnala desivá explózia ako ohnivá búrka. Neviditeľná sila ma zdvihla zo stoličky, vymrštila ma vzduchom, hádzala ma, vírila ma ako list v závanoch jesenného vetra.“ Celý deň boli štyria jezuiti obklopení ohňom, dymom a toxickými oblakmi, ale žiadny z nich nebol zamorený žiarením a ich farnosť zostala stáť, zatiaľ čo všetky ostatné domy v okolí boli zničené a nikto neprežil. Keď boli rehoľníci zachránení, lekári s úžasom poznamenali, že ich telá sa zdali byť imúnne voči žiareniu alebo akýmkoľvek škodlivým účinkom výbuchu. Otec Schiffer žil ďalších 37 rokov v dobrom zdraví a zúčastnil sa eucharistického kongresu, ktorý sa konal vo Philadelphii v roku 1976. V tento deň boli všetci členovia komunity v Hirošime stále nažive. Od dňa, keď bomby dopadli, boli preživší jezuiti vyšetrovaní vedcami viac ako 200-krát, bez toho, aby dospeli k žiadnemu záveru, okrem toho, že ich prežitie výbuchu bola udalosť, ktorú ľudská veda nedokáže vysvetliť.
PANNA MÁRIA FATIMSKÁ
Jezuiti pripisovali svoju spásu Panne Márii Fatimskej, ktorú uctievali každodenným recitovaním ruženca. „Ako misionári sme chceli žiť posolstvo Panny Márie Fatimskej v našej krajine, a preto sme sa každý deň modlili ruženec,“ dosvedčil otec Schiffer.
Podobný zázrak sa stal aj v Nagasaki. V tomto meste existoval františkánsky kláštor „Mugenzai no Sono“ (Záhrada Nepoškvrneného počatia), ktorý založil svätý Maximilián Kolbe. Po výbuchu atómovej bomby zostal aj tento kláštor nepoškodený, rovnako ako sa to stalo v Hirošime s jezuitským domom. Františkáni z Nagasaki uctievali Nepoškvrnené počatie a šírili posolstvo z Fatimy. Otec Kolbe, apoštol Nepoškvrneného počatia, zomrel 14. augusta 1941 v Osvienčime.
Tieto epizódy potvrdzujú veľkú pravdu: nesmieme sa báť jadrovej bomby, ale morálneho neporiadku, ktorý sužuje ľudstvo. Hriech je jediným dôvodom fyzického zla, ktoré nás zaplavuje, pretože, ako hovorí svätý Pavol, práve cez hriech vstúpilo do sveta utrpenie a smrť (Rim 5,12). Modlitba však premáha zlo a Panna Mária vo Fatime učila, že zbraňou par excellence kresťanského bojovníka je svätý ruženec. V rozhovore s otcom Agostinom Fuentesom 26. decembra 1957 sestra Lucia, jedna z fatimských vizionárok, povedala: „Trest neba je na spadnutie. […]. Boh sa rozhodol dať svetu posledné dva lieky proti zlu, ktorými sú ruženec a úcta k Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Iné už nebudú (…). Neexistuje žiadny problém, nech je akokoľvek ťažký, materiálnej alebo najmä duchovnej povahy, v súkromnom živote každého z nás alebo v živote ľudí a národov, ktorý by sa nedal vyriešiť modlitbou svätého ruženca.“
Je teda pravda, že modlitba ruženca je silnejšia ako atómová bomba.
ATÓMOVÉ BOMBY NA JAPONSKO, MEDZI VĎAKOU A NEŠŤASTÍM
Pri príležitosti 75. výročia atómových bômb na Hirošimu (6. augusta) a Nagasaki (9. augusta) odhaľujeme konkrétne epizódy, ktoré spochybňujú veriacich aj skeptikov
Roberto de Mattei
https://www.bastabugie.it/it/articoli.php?id=8216