Ak cieľom povstania bolo oslobodiť Slovensko od Nemcov, tak nielenže sa mu to nepodarilo, ale naopak, zapríčinilo okupáciu Slovenska Nemeckou armádou, od ktorej Slovenská republika bola až do povstania ušetrená.
Ak malo za hlavný cieľ obnovenie Československej republiky alebo zriadenie Slovenskej sovietskej republiky, ani tento cieľ nedosiahlo, lebo ho Nemci tvrdo likvidovali. Ak cieľom povstania bolo odstrániť národný a kresťanský autoritatívny režim Slovenskej republiky, to sa mu čiastočne podarilo, ale iba v tom zmysle, že Hitlerovým národným socialistom dalo zámienku, aby oslabili ideologický odpor Slovákov a uvalili na vládu SR ešte tvrdšiu nemeckú kontrolu.
Nestranný zahraničný diplomat a priamy pozorovateľ udalostí na Slovensku, švajčiarsky generálny konzul v Bratislave Max Grässli 11. novembra 1944 hlásil svojej vláde: „Je bolestné a trápne konštatovať, ako Slovensko, ktorému sa podarilo, vďaka múdrej, ale aj konjunktúrou podporovanej politike, po celých päť rokov vykázať pozoruhodné výsledky výstavby, následkom tohto nešťastného, príliš predčasne vypuknutého povstania, a navyše ešte zle organizovaného povstania upadlo na úroveň, alebo dokonca i pod úroveň postavenia Protektorátu. Vláda je voči nemeckej „pomoci“ jednoducho bezmocná a v tej svojej bezmocnosti iba hromadí chyby na chyby, ktoré kompromitujú krajinu a jej budúcnosť v očiach ostatného sveta. Vedúce kruhy sú si toho asi aj vedomé“.
Naši prezidenti a smrť. Počet trestov smrti a milosti podľa jednotlivých prezidentov
Iba dve politické sily vyťažili z povstania: bezprostredne z povstania ťažil Eduard Beneš, ktorému povstanie dalo do rúk silný argument pre západných spojencov, že aj Slovensko súhlasí s jeho politikou Československej republiky („Fakticky to byl první velký bojový čin československého lidu doma.“). Keď však v októbri 1944 premiér Winston Churchil referoval pred anglickým parlamentom o situácii vo svete a nezmienil sa ani slovom o povstaní na Slovensku, Beneš bol nemilo prekvapený. Ale ani v celom uplynulom vyše polstoročí svetová historiografia o druhej svetovej vojne- s výnimkou sovietskej, českej a slovenskej- nijako zvlášť nehodnotila, ba neraz vôbec nezaznamenala toto povstanie na Slovensku. Často sa považuje za nič viac ako jeden z taktických momentov sovietskeho vojnového prenikania do strednej Európy. Aj popredný sovietsky historik akademik A. M. Samsonov, ktorého syntetická práca Krach fašistickej agresie 1939- 1945 (vyše 600 strán) z roku 1980 venuje necelé dve strany povstaniu na Slovensku, na záver konštatuje: „Slovenské národné povstanie prispelo k rozkladu slovenského štátu a stalo sa začiatkom národnej a demokratickej revolúcie v Československu, vzniku novej republiky Čechov a Slovákov – dvoch rovnoprávnych národov na jeho území.“
Najväčší úžitok však povstanie prinieslo Komunistickej strane Československa, ktorá za pomoci svojej sovietskej centrály tak upevnila svoje pozície vo vojsku, v československej vláde, v administratívnych úradoch, v zmonopolizovaných odboroch i v samosprávach obcí, že mohla systematicky pripravovať úplné uchvátenie moci, ktoré uskutočnila vo februári 1948.
Federalisticky orientovaný slovenský historik, pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, PhDr. Anton Špiez, CSc., v roku 1990 napísal: „To, čo sa o udalostiach na Slovensku na konci druhej svetovej vojny podáva v rôznych prácach, je plné lží, poloprávd a prekrucovania. Korunu tomu všetkému nasadil Gustáv Husák vo svojej knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Už len samotná koncepcia tohto prekonala svoj vývoj a odráža postoje tých, ktorí boli práve pri moci. V podstate to nebolo ani slovenské, ani národné povstanie a nestála za ním väčšina slovenského národa, ale iba menšina, a to komunisti, Čechoslováci a na Beneša orientovaní ľudia. Masa slovenského obyvateľstva šla za slovenskou vládou a jej prezidentom Dr. Tisom.“
Milan S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, Lúč 2003
Pripravil: Anton Čulen