„Mám trvalo pred očami obraz nášho otca doma, ktorý so slzami v očiach pri malom čiernobielom televízore sledoval udalosti 17. novembra. Môj otec vtedy plakal pred televízorom. Viete prečo? Splnila sa mu túžba po slobode“
Biskup Trstenský: Budujme Cirkev počúvajúcu, kráčajúcu a prinášajúcu nádej
Šaštín 15. septembra (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie spišského biskupa Mons. Františka Trstenského, ktorú predniesol počas slávnostnej svätej omše v rámci národnej púte k patrónke Slovenska, Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne.
Excelencia, drahý otec nuncius, spolubratia arcibiskupi a biskupi, spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, rehoľníci a rehoľnice a ostatné zasvätené osoby, vážený pán prezident, emeritný pán prezident, predstavitelia vlády a parlamentu Slovenskej republiky a ostatní predstavitelia verejného života, drahí pútnici tu v Šastíne, ako aj vy všetci, ktorí ste s nami spojení prostredníctvom priameho prenosu Slovenskej televízie i katolíckych médií.
Cirkev od svojho začiatku nachádza v Panne Márii nielen Matku, ale aj vzor, podľa ktorého má formovať svoju vlastnú tvár. Vychádzame pritom z dnešného evanjelia: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka… Keď Ježiš uvidel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: Žena, hľa, tvoj syn. Potom povedal učeníkovi: Hľa, tvoja matka. A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ My sme dnes prišli na toto miesto, verím, že nie zo zvyku, ale z túžby byť Ježišovými milovanými učeníkmi. Je to aj moja túžba – ja chcem byť Ježišovým milovaným učeníkom, takého, na ktorého Ježiš bude pozerať s láskou. Preto jeho slová sú pre nás duchovným testamentom. On z kríža nám daroval Máriu ako Matku a spolu s ňou daroval Cirkvi aj mariánsky rozmer, aj tej slovenskej Cirkvi, preto sme tu dnes, na tomto mieste, že chceme uvažovať, akú chce mať Ježiš Cirkev na Slovensku, akú chce mať spoločnosť na Slovensku. Chce, aby mala mariánsky rozmer Jeho Matky, črty a vlastnosti Ježišovej matky. A dnes na tomto mieste vám chcem ponúknuť tri takéto črty. Prvá črta.
Mária – vzor pre počúvajúcu Cirkev
Panna Mária bola žena, ktorá vedela počúvať. Pri Zvestovaní počúvala anjela. V Káne počúvala potreby ľudí. Vidíte, aké je to dôležité, aby sme ako veriaci počúvali potreby ľudí. Čím žije táto spoločnosť, čo trápi túto spoločnosť. Pod krížom počúvala posledné slová svojho Syna. Počúvať neznamená mať uši v poriadku, ale mať otvorené srdce, drahí bratia a sestry, viac, ako uši v poriadku, potrebujeme mať srdce v poriadku. Lebo niekedy môžeme byť vynikajúci, čo sa týka ucha, ale srdce nie je na poriadku. Svätý Augustín hovorí: „Najvernejší sluha nie je ten, kto túži počuť od Boha to, čo sám chce, ale ten, kto sa naučí chcieť to, čo Boh hovorí.“ Niekedy to je naše, aj moje také pokušenie, že Pánu Bohu, Pane počuj, čo ja chcem, aby si mi splnil. A my dnes tu prichádzame, aby sme sa učili chcieť to, čo Boh hovorí. Lebo je to Máriina cesta. Mária počúval, čo Boh hovorí.
Bratia a sestry, Cirkev má byť „jubilejná“, slávime jubilejný rok, a to myslíme, vždy schopná nanovo začínať. Jubileum vždy bolo návrat k hodnotám, tým, ktorým sme sa možno vzdialili, prekrútili, zabudli, a jubilejný rok vždy nás vracia k tomu, že čo Boh od nás očakáva. A nový začiatok vždy prichádza z počúvania Božieho slova. Všimnite si: Mária sa nikdy nepýta: „Prečo práve ja?“, ale „Ako sa to stane?“ – je otvorená, aby ju Boh viedol.
Cirkev na Slovensku – naše farnosti, rodiny, spoločenstvá – sa musia učiť byť miestami, musíme sa učiť byť miestami, kde sa naozaj počúva Božie slovo. Kde Mária je vzorom Cirkvi, ktorá počúva. Božia Matka nielen prijala Slovo, ale ho v srdci nosila, premýšľala o ňom a nechala sa ním viesť. Čím sa dávame viesť my? Verejnou mienkou, názorom, alebo tým, čo Boh odo mňa očakáva? My často počúvame selektívne – prijímame len to, čo je príjemné, čo nám lichotí alebo čo nás nestojí žiadnu námahu. Ale evanjelium je aj náročné: pozýva k odpusteniu – osobitne v tomto jubilejnom roku, a my sme tu v jubilejnom chráme, využite, jubileum pre Cirkev je znakom odpustenia, pozýva k odpusteniu, k obeti, k vernosti v manželstve, k službe chudobným, k poctivosti v práci.
Ak má Cirkev na Slovensku mať mariánsku tvár, a ja chcem, aby mala, ja chcem, aby som mal aj ja mariánsku tvár, potom sa musíme učiť počúvať aj „tvrdé slová“ evanjelia, ktoré volajú po obrátení. To znamená, že naše farnosti nemajú byť len miestom tradície či folklóru, ale predovšetkým školou evanjelia, drahí bratia a sestry, nech je každé naše spoločenstvo školou evanjelia – kde sa deti učia vieru od rodičov, lebo ju vidia na rodičoch, kde mladí nájdu pravdu, ktorá dáva zmysel, kde starší odovzdávajú múdrosť života, kde politici sú v službe spoločnému dobru a nie snahou o osobný prospech alebo mocenský boj, kde my biskupi a kňazi spolu s veriacimi počúvame, čo Duch Svätý hovorí dnes. Aj tej našej slovenskej cirkvi, aj tej našej slovenskej spoločnosti…
Byť Cirkvou s tvárou Márie znamená mať odvahu načúvať aj v ťažkých situáciách národa: keď čelíme rozdeleniu či nezodpovednému využívaniu slobody. Vtedy sa ukáže, či vieme počúvať hlas Boha, alebo hlasy sveta. Slovensko potrebuje kresťanov, ktorí nielen rozumejú evanjeliu, ale ktorí sa nechajú ním osloviť a pretvoriť, tak ako Mária – aby sa z počúvania stalo rozhodnutie a zo slov skutky. Mária, ktorá učí aj tú našu slovenskú Cirkev, aby sme boli Cirkvou počúvajúcou. Druhý rozmer tej mariánskej tváre.
Mária – vzor synodálnej Cirkvi
Ježiš Kristus na kríži zveril Márii úlohu, aby bola Matkou Cirkvi, aby sa neuzavrela do súkromia, ale vstúpila do spoločenstva. Bola prítomná medzi apoštolmi, ktorí čakali na Ducha Svätého – nie nad nimi, nie mimo nich, ale spolu s nimi. Takto hovorí Božie slovo, prvé čítanie, Mária sa zúčastňovala na modlitbách spolu s apoštolmi, spolu so ženami, s Máriou, Ježišovou matkou sa prvá Cirkev modlí, očakáva Ducha Svätého. A oto je Cirkev ktorá kráča ďalej: nie každý sám, ale všetci spolu. To je preklad slova – synodalita – kráčať spolu. Terajší Svätý Otec Lev XIV. nás povzbudzuje: „Synodalita je štýl, ktorý nám pomáha byť Cirkvou.“ Kráčame spolu. Vtedy sme Cirkvou. Cirkvou kráčajúcou spolu.
Aj Slovensko potrebuje synodalitu. Lebo naša spoločnosť je často poznačená rozdelením: politickým, názorovým, regionálnym, dokonca cirkevným. Často sa hľadáme viac v táboroch a stranách než v bratstve. Mária však ukazuje, že Duch Svätý spája tých, čo sú rozdielni. Aj apoštoli boli rozdielni. Niektorí tichší, niektorí temperamentnejší. V prítomnosti Márie sa apoštoli prestali báť a naučili sa vystúpiť spolu.
Žime túto spoločnú cestu v spoločenstvách vo farnostiach tak, že nebudeme stáť proti sebe – „títo sú moji a títo sú ich“ – ale budeme hľadať spoločné dobro a Boží hlas. Žime túto spoločnú cestu v národe a v spoločnosti. Slobodu nebudeme žiť ako priestor na rozdelenie a sebectvo, ale ako príležitosť nielen žiť spolu, ale tvoriť spolu. My na Slovensku žijeme spolu. Ale aj tvorme spolu. Sloboda sa stáva požehnaním len vtedy, keď nás vedie k zodpovednosti jedného za druhého. Nielen za seba. Som zodpovedný aj za toho druhého, aj za toho, s kým sa nerozprávam som zodpovedný. Aj za toho, kto my lezie na nervy. Kto má iná možno názor, aj politický. Aj za toho nesiem zodpovednosť. Prečo by som mal? Lebo sme bratia a sestry. Preto.
Synodalita – toto spoločné kráčanie – má svoju duchovnú hĺbku:
– učiť sa odpúšťať, lebo bez odpustenia niet spoločnej cesty,
– učiť sa hľadať pravdu v dialógu, nie v monológu,
– učiť sa niesť kríž spolu, nie hádzať ho na plecia iných.
Chcem pripomenúť slová, ktoré na tomto mieste vyriekol pápež František pri svojej návšteve Slovenska v roku 2021: „Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, ,ktorému budú odporovať‘, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.“ Toto povedal pápež František. A dnes sme tu, drahí bratia a sestry, aby sme sa pýtali, že naším životom, keď sa pozriete na seba, na mňa, von keď sa pozriem, šírime aj my krásu evanjelia? Aby to nebolo také, že šíriť možno citrón, a ocot evanjelia, ale nie jeho krásu. Prosme si o to, že aby sme svojim životom, že by sme svojim životom šírili krásu, že kto pozrie na náš život, na môj život, že je očarený Kristom. Že to aký musí byť nádherný ten tvoj Vykupiteľ, v ktorého ty veríš, keď z teba tá krása takto vyžaruje.
Bratia a sestry, ak chceme byť na Slovensku cirkvou s tvárou Márie, nemôžeme sa uspokojiť s tým, že sa delíme na skupiny, ktoré sa navzájom nepočúvajú. Mária nás pozýva kráčať spoločne – ako rodiny, ako farnosti, ako národ. To je cesta, na ktorej sa Slovensko môže stať silným: nie v sile múrov, ale v sile mostov, ktoré budujeme navzájom. Tretie.
Mária je Matka nádeje, pútnička nádeje. To nádherné motto jubilejného roka, že sme pútnici nádeje a Mária putuje spolu s nami. A Mária Matka nádeje nám ukazuje aj vzor pre našu Cirkev, aby sme boli tá Cirkev, ktorá prináša nádej, nie depresiu. Pod krížom Mária prežívala najväčšiu bolesť. Sedem bolestí, ktoré si uctievame, sú reťazou jej materského utrpenia. Každú matku bolí, keď vidí utrpenie a smrť vlastných detí. A predsa – aj tam, kde všetko vyzeralo ako koniec, Mária stála. Neupadla do zúfalstva. Tu sa ukazuje jej tretia úloha: Mária je Matka nádeje. Ona verí, že Boh aj z najväčšej tmy dokáže vzbudiť svetlo. Bratia a sestry, úcta k Sedembolestnej nie je len spomienka na utrpenie, ale je to škola nádeje. Som spomenul, že nech naše rodinné spoločenstvá sa stávajú školou evanjelia a školou nádeje. Nádej, že žiadna bolesť nie je posledným slovom Boha. To nie je posledné slovo. Nádej, že aj národ, ktorý prežil a prežili sme vojny, prenasledovania, neslobodu, má budúcnosť, lebo má Matku, ktorá stojí pri kríži. Nie Matka zúfalstva, ale Matka nádeje.
Náš národ si zachoval svoju tvár práve tým, že sa držal hodnôt, ktoré vychádzajú z evanjelia – úcta k životu, k manželstvu a rodine, pravde, obetavosti. Ja sám si uvedomujem, že dnes žijeme slobodu, po ktorej túžili generácie pred nami. My žijeme túto slobodu, po ktorej moji rodičia, starý rodičia túžili, snívali, koľko krát bola seknutá tá sloboda, keď sa už zdalo, že ten národ sa trocha nadýchne, že príde trocha tej slobody, a zrazu prišiel sek. Mám trvalo pred očami obraz nášho otca doma, ktorý so slzami v očiach pri malom čiernobielom televízore sledoval udalosti 17. novembra. Môj otec vtedy plakal pred televízorom. Viete prečo? Splnila sa mu túžba po slobode. Splnila sa mu túžba, po ktorej sníval, aby jeho deti sa mali lepšie ako on. Aby ma, jeho deti sme sa mali lepšie. Či nesnívali toto naši predkovia? Sloboda je darom. Ale sloboda nie je cieľ – sloboda je priestor, kde sa skúša, či zostaneme verní. To je priestor, kde môžeme ukázať svoju vernosť. Slovensko dnes stojí pred skúškou, či vieme žiť slobodu zodpovedne.
Cirkev na Slovensku má úlohu byť nositeľkou nádeje. Neraz máme sklon uviaznuť v lamentovaní nad tým, aký je svet zlý. Ale Cirkev nemá žiť z pesimizmu. Cirkev má úlohu byť nositeľkou nádeje. Nie lacnej nádeje, ktorá zakrýva problémy úsmevom a predstieraním, ale takej nádeje, ktorá sa rodí priamo z tajomstva kríža. Kríž je Božou odpoveďou na temnotu. Z neho sa rodí nádej, ktorá vie pozerať za horizont utrpenia. Lebo ak Kristus vstal z mŕtvych, potom aj my môžeme veriť, že Božia moc je väčšia než každý neúspech, pád či zrada.
Cirkev na Slovensku má dnes osobitnú úlohu – byť svetlom, ktoré ukazuje cestu, nie tieňom, ktorý ešte viac zdôrazňuje tmu. Má byť hlasom, ktorý pripomína, že aj uprostred nepriateľstva a chmár existuje iný horizont: horizont Božej vernosti a radosti Ducha Svätého. Preto sa nedajme vtiahnuť do logiky pesimizmu a hnevu. Prežiarme tieň a tmu svetlom nádeje. Nebuďme prorokmi zániku. Buďme svedkami nádeje, ktorá má konkrétne meno: Ježiš Kristus. On je dôvod, prečo Cirkev môže žiariť a povzbudzovať, aj keď iní vidia len búrkové mraky.
Drahí bratia a sestry,
Ježiš na kríži povedal: „Hľa, tvoja matka.“ Chcem byť milovaným učeníkom a učeníčkou, povedzme si dnes. Platí to pre každého z nás. A spolu s týmto darom nám odkázal aj povolanie: byť Cirkvou, ktorá má Máriinu tvár. Pozývam nás všetkých: budujme Cirkev počúvajúcu – ktorá vie počúvať Božie slovo a začínať vždy nanovo.
Budujme Cirkev kráčajúcu spolu – ktorá spája rozdielnych a vedie ich k jednote.
Budujme Cirkev prinášajúcu nádej – ktorá aj uprostred bolesti ukazuje na Krista.
Sedembolestná Panna Mária, Matka Cirkvi a patrónka Slovenska, nech stojí aj dnes pri našom národe a vyprosí nám odvahu viery, silu jednoty a dar nádeje. Amen.
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20250915002