Čitateľ si iste všimol, že sa objavilo niekoľko článkov či už o Green Deal čiže o Európskej zelenej dohode, ktorá vraj je strategickým plánom Európskej komisie na transformáciu EÚ na klimaticky neutrálny kontinent do roku 2050 a s ňou spojenými problémami všeobecne, a, či, menovite o spaľovacích motoroch. Zákaz bol vraj chyba.
To chemici nevedeli a iní experti EÚ, hoc išlo o strategický plán? Ex post vedia? Išlo teda aj o ekonómiu. EÚ mala budovať ekonomicky funkčný celok, ponúkli Maastrichtské kritériá. Nie vedecky poctivú, hlbokú a komplexnú predstavu ako má EÚ ako celok fungovať. Rozvrátiť ekonomiku ozaj nie je problém.
Nedefinovali určujúce prvky obsahu a foriem zlučovania ekonomík, atribúty, podstatné vlastnosti fungovania. Nemôžem nepripomenúť, že predovšetkým platí, čo si musia uvedomiť dôkladne politici, že ide o bruselský diktát, ba to, že aj ekonómia má svoj predmet, jazyk a aj metodológiu, že je vedou hľadajúcou pravdu, ako chémia, či fyzika. Ekonómia nám pomáha preniknúť do útrob ekonomickej reality cez poznanie pojmov a vzťahov.
Ekonomická veda odhaľuje zákony (napr. zákon dopytu a ponuky, zákon obehu peňazí). Zákony spravidla nemôžeme spoznať iba pomocou zmyslov – sluch, čuch, atď. Musíme sa hlavne spoľahnúť na myslenie (rozum). Procesom myslenia porovnávame predmety, členíme ich na ich súčasti, zisťujeme ich rôzne vzťahy, spozorujeme to, čo je v predmetoch konštantné.
Aj ekonomická veda je evidentné a usporiadané poznanie vecí. Toto je bázické tvrdenie aj o ekonómii. Začnem básňou, lebo vyjadruje enigmy vedy. (Vo vede je dôležitý každý detail).
Ó, koľko objavov čudných
prináša vzdelanosti duch,
skúsenosť, chýb dcéra bludných,
génius paradoxov druh
či náhoda, Boh vynálezca.
(Puškin)
Vedec by to tak nenapísal. V úvahe musím začať a pripomenúť obdobie po roku 1989. Po roku 1989 sme sa vrátili ku kapitalizmu; a zisťoval som, žiaľ, veľa problémov, ktoré sa vyskytli v chápaní ekonomických vied a hlavne v realizácii jej nástrojov v hospodárskej politike pri riadení ekonomiky boli zato, že tí, čo mali mať, nemali poznatky. Nemôžem nezačať tým, že po roku 1989 sme nevyužili jedinečnú príležitosť a nezmenili, nezlepšili sme hlavne svoju ekonomickú pozíciu v duchu ekonómie. Oslavovaná privatizácia nebola privatizácia, liberalizácia cien nebola liberalizáciou, liberalizácia zahraničného obchodu nebola liberalizáciou. Ba ani do nebies vychvaľovaná daňová reforma nebola reformou. Reforma je zmena, úprava alebo prebudovanie niečoho s cieľom zlepšiť alebo napraviť niečo. Vtedajší predstavitelia nevedeli odpovedať na otázku ako funguje ekonomický systém, ekonomický stroj. Ako mohli pochopiť chybu a následne ju opraviť? Vládni ekonómovia nevedeli a nevedia nakresliť ekonomický systém, hoci za jeho nakreslenie dostal Nobelovu cenu prof. S. Kuznets (v Reminiscenciách som ho už uverejnil). Ako potom mohli povedať, aký ekonomický systém ideme budovať?
Ekonomický systém nie je daňová reforma, či reforma zdravotníctva, alebo sociálna reforma. Aj ekonomický systém je systém a ako taký má zložky, prvky. Tak ako nemožno “reformovať” iba pravé krídlo lietadla (lietadlo je systém s konkrétnym Machovým číslom), nemožno reformovať prvok ekonomického systému bez jeho väzby na ostatné zložky systému, na celok. Vyjadruje to ekonometrický model. Na ňom sa dá odexperimentovať každý ekonomický zásah do ekonomiky. Každý systém má hraničné stavy, ktoré keď systém prekročí, prestane fungovať a rozpadá sa. Zažili sme to aj u nás – viď zdravotná reforma, sociálna reforma (schudobneli hlavne invalidní dôchodcovia) a prepady obchodov Rómami, na čo už ľudia zabudli, a dnes prepad spoločnosti.
Nie všetci si uvedomujeme, že aj ekonomický systém má, obrazne povedané, “malý a veľký krvný obeh”, len v jeho žilách prúdia peniaze. Ekonomický systém treba najskôr nakresliť – nikto po roku 1989 to neurobil – a potom matematicky opísať, ako to robia ekonometrovia. Na ňom možno simulovať a experimentovať a hľadať jeho optimálne fungovanie. Našich strojcov ekonomického systému to ani dnes nezaujíma.
Jasne to dokumentujú debaty politikov po voľbách v televízii. Spomenú rovnú daň (čo je ekonomický nezmysel)? Zabudli aj na to, že ekonomická veda pozná Paretovo optimum, ktoré hovorí, že žiadna realokácia ekonomických zdrojov nemôže nikomu urobiť horšie na úkor čo i len jediného človeka. Nemôže predsa koaličná rada rozhodnúť, že daň z príjmu právnických osôb sa zníži zo 42 na 29 percent, alebo, že sa zavedie rovná daň. To musí urobiť ekonomická veda. Zhruba toto som napísal p. predsedovi vlády R. Ficovi v roku 2006.
Ešte pred 30 rokmi centrálne banky boli schopné cez rast a pokles diskontnej úrokovej miery vplývať na bankový systém, a tak aj na správanie sa ekonomiky. Takáto kontrola chodu ekonomiky sa zmenila. Monetárna politika patrila “bankovej komunite”, povedané nadnesene. Podnikli sa špecifické kroky a autorita bánk sa rozdelila aj medzi politikov a medzi “finančných žralokov”.
O nezávislosti centrálnej banky sa už nedá hovoriť. Viera, že monetárna politika je profesionálny akt sa stratila. Prevzala ju, ak by sme to povedali ohľaduplne, “finančná komunita”. Nejasný pojem. Peniaze a úvery ľudí sa stali rezervoárom mystérie. Monetárna politika sa stala formou ekonomického zmiznutia, skoro ako bohatstvo nášho národa. Ba aj pilier kapitalizmu trh sa už uhniezdil aj v našom intímnom svete; začali sa rozmnožovať umelé potreby, profesionál na rozbitie partnerských vzťahov.
Sme hrdí na akési “množstvo práv” a tak vznikli extravagantnosti – zadovážia Vám ani nie za 2 minúty: živého klokana, helikoptéru v priebehu hodiny, tibetskú masáž prstov a môžete si prenajať aj spoluhodovníkov na obede v Paríži, ale sa zabudlo na protihodnoty, ktoré by mali charakter povinností. Lebo trhová spoločnosť je predovšetkým spoločnosťou výroby a služieb. A tak aj na Slovensku prišlo obdobie všeobecného podozrievania (vieme, že Sulík neveril Kollárovi, Dzurinda neveril Radičovej,….). Ľudské vzťahy padajú a strácajú na hodnote, čo bolo základom správania sa ľudí, ktoré bolo bázou tvorby ekonomickej teórie.
Sú len služobníci, ktorí sú na to, aby uhasili “každý smäd” kohosi, ktorý uspokojí každý jeho rozmar (Sulík a káva v Paríži). A na takýchto hodnotách nemôže stavať výstavba teórie… Každá teória nevylučuje nové aspekty, hlbšie prenikania, v našom prípade, do ekonomickej skutočnosti. Majme povodeň materiálnych nezmyselných rozkoší. Optimálna štruktúra ekonomiky SR nežiada 4 zahraničné automobily.
Verím, že nová vláda si uvedomí, že nadišiel čas rozvážneho zvrchovaného jednotlivca, ktorý si vie určiť hranice svojich premrštených žiadostivostí, čo umožní vláde postaviť ekonomiku „z hlavy na nohy”. Pamätáme sa, že mladí ľudia sa dnes musia podriaďovať degradujúcim (debilným) procedúram – reality show, Big brother,.. , len nie na sebe pracovať. Od mediálnej mašinérie to dokážu zniesť. Iste by to netolerovali od štátu (či cirkvi). Vďaka úverom dnes môže mladý človek žiť nad hranice svojich prostriedkov, zdrojov; a čo splátky? Základom je práca na sebe samom, a to si musí naša nová vláda, zvolená dosť spontánne, uvedomiť. Musíme vedieť kam chceme ísť.
Záver
Optimálne fungovanie ekonomického systému EÚ a v rámci neho optimálne fungovanie ekonomiky SR nemôže riešiť iba politická garnitúra, či konferencia. To musí byť dielo ekonóma, ktorý zhrbený nad stolom nakreslí ako má fungovať ekonomika, zvlášť ekonomika veľkého hospodárskeho priestoru. To dielo musí skutočne „nakresliť ekonomický stroj“ ako to urobil nositeľ Nobelovej ceny S. Kuznets, môj učiteľ, či musí dať jeho matematický obraz ako to urobil ďalší nositeľ Nobelovej ceny V. Leontiev, ktorý využívala EHK v Ženeve.
Grafické modely ekonomiky sú známe 300 rokov.
Nemôžem nezdôrazniť to, že po roku 1989 sme nevyužili jedinečnú príležitosť a nezmenili sme svoju ekonomickú pozíciu v duchu ekonómie. Prijali sme kapitoly EÚ. Nevyužili sme poznatky slovenských ekonómov menovite dielo Sojka Ekonomická dynamika a rovnováha z roku 1970, v ktorom skonštruoval model pre československú federáciu.
Aj ekonómia musí byť bezpečným prameňom poznatkov.
Prof. J. Husár
https://www.reminiscencie-sucasnost.sk/aj-ekonomia-musi-byt-bezpecnym-pramenom-poznania/