Žiaci Dr. Jozefa Tisa prehovorili: Spomienky absolventov Učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou
V týchto dňoch vyšla kniha pod týmto názvom, ktorá štúdiou historika a svedectvami približuje založenie a históriu mužského katolíckeho učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou. Zostavil ju a do tlače pripravil historik Martin Lacko, vydal Slovenský dejepisný spolok Bytča. Jedná sa o nové vydanie Pamätnice Rímskokatolíckeho mužského učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou 1934 – 1945, ktorá vyšla v roku 1994 vo vydavateľstve Slovak Academic Press v Bratislave, s finančným príspevkom Pro Slovakia a predhovorom nitrianskeho biskupa kardinála J. Ch. Korca. Kniha vyšla v pomerne malom náklade a dnes je dosť ťažko dostupná.
Preto sa historik Martin Lacko rozhodol priblížiť verejnosti vtedy uverejnených 18 svedectiev, väčšinou profesorov a žiakov ústavu, k nim bolo doplnené svedectvo absolventa tohto ústavu, historika Dominika Choluja a tiež vyhlásenie absolventov ústavu z roku 1994, autor publikáciu doplnil historickými údajmi. Kniha obsahuje niekoľko čiernobielych fotografií. Kniha vyšla v brožovanej forme vo formáte A5, má 112 strán.
Bývalí absolventi Učiteľského ústavu sa po rokoch prenasledovania a perzekúcií, ktoré začali po jeho zatvorení v roku 1945 a trvali až do roku 1989, stretli počas víkendu 7.-8. júla 1990 v Bánovciach, aby odhalili na jeho budove pamätnú tabuľu zakladateľovi a riaditeľovi Dr. Jozefovi Tisovi, ktorú požehnal nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec. No aj to sa vtedy stretlo s vlnou protestov zo strany čechoslovakistov a komunistov, po niekoľkých dňoch bola tabuľa postriekaná hnedou farbou a zvesená a dodnes je uložená v depozite.
Myšlienka založiť učiteľský ústav sa zrodila v hlave bánovského farára Dr. Jozefa Tisa.
Projekt sa nerealizoval jednoducho. V roku 1933 po Pribinových oslavách ministerstvo v Prahe založenie ústavu nepovolilo. Po sťažnostiach a politických prieťahoch bol ústav otvorený 1. septembra 1934. Bol to druhý mužský katolícky učiteľský ústav na Slovensku, prvý bol v Spišskej Kapitule no ten nepostačoval pokryť potrebu učiteľov pre katolícke školy na Slovensku. Hlavným organizátorom jeho založenia a prvým riaditeľom bol dekan-farár Dr. Jozef Tiso. Bol vytvorený pedagogický zbor, získané učebnice, vytvorila sa knižnica, postupne sa budoval internát, o kuchyňu sa starali rehoľné sestry satmárky, výchovu mali na starosti rehoľníci z rehole Školských bratov.
V roku 1938 vyšli jeho prví abiturienti /maturanti/. V roku 1940 snem SR zmenil dovtedajšie štvorročné učiteľské ústavy na päťročné učiteľské akadémie. Na Slovensku vtedy pôsobilo 14 takýchto akadémií. Za jedenásť rokov existencie ústavu – akadémie vyšlo z neho vyše 200 mladých učiteľov, ktorí sa úspešne uplatnili vo vede, kultúre, umení, športe či iných odvetviach a po celý život si dokázali udržať kresťanskú identitu a pocit národnej hrdosti. Na jar 1945 zanikol aj bánovský učiteľský ústav, ako cirkevná škola. Bol poštátnený a názov zmenený na Štátnu učiteľskú akadémiu. Zmenila sa jeho vnútorná náplň, tvár školy, vytratila sa kresťanská a národná orientácia. Nebolo možné sa zmieniť o jeho zakladateľovi.
Aj táto kniha nám môže pripomenúť, že je veľmi dôležité aké školy máme, kto vychováva našu mládež a kto im odovzdáva poznatky, že nie je dôležitá len odborná úroveň učiteľov a vychovávateľov, ale aj ich osobnostné, morálne a hodnotové kvality.
Ľudovít Košík
Je to chvályhodný počin!