Konfederácia politických väzňov Slovenska v roku 1994 uvádza už viac ako 20.000. Slovenská asociácia násilne odvlečených evidovalo v roku 1995 viac ako 42 tisíc žiadostí odvlečených občanov o odškodnenie. V čase keď sa otvorili sovietske archívy v r. 1992 sa objavila informácia, že deportovaných bude do 70 tisíc
K tragickým udalostiam, ktoré postihli tisíce občanov Slovenska v 20. storočí, patria aj deportácie do sovietskych Gulagov. Dotýkala sa vojnových zajatcov, ale aj civilistov, ktorí boli násilne odvlečení, často na základe falošných obvinení, pod zmienkou práce, či ako odplatu a využívaní na otrocké práce v trestaneckých táboroch. Téme osôb zavlečených do sovietskych Gulagov bola venovaná pozornosť na začiatku 90. rokov, keď ešte žili tí, ktorí sa z nich vrátili a fungovala aj stavovská organizácia odvlečených, Slovenská asociácia násilne odvlečených do ZSSR orgánmi NKVD. Najviac osôb bolo odvlečených z Východného Slovenska. V súčasnosti po vymretí posledných svedkov o tejto problematike takmer vôbec nepočuť.
Aj preto treba privítať iniciatívu historika Martina Lacka, ktorý zostavil knižnú publikáciu Deportácie Slovákov do ZSSR a v nej ponúka antológiu autentických svedectiev 7 odvlečených. Vydalo ju OZ Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945, Partizánske, v roku 2026. Vyšla v brožovanej forme, vo formáte A5, má 148 strán, obálka je čierna. V úvode je slovo zostavovateľa: Gulagy – súčasť slovenských dejín 20. storočia.
Nasledujú svedectvá Františka Urbana, Zoltána Endresza, Viliama Neupauera, Františka Čambala, Kornela Danáša, Jozefa Tótha a Alexandra Virága. Tiež je v knihe zoznam skratiek a ich vysvetlivky, menný a miestny register a mapa Gulagov v ZSSR a dve fotografie z nich. Príchod Červenej armády do Európy síce priniesol koniec svetovej vojny, no neznamenal pre mnohých Európanov priniesol novú neslobodu a utrpenie. Najviac občanov bolo dovlečených v roku 1945, no pokračovali až do roku 1949.
Monografia Milady Polišenskej Čechoslováci v Gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953 uvádza 7.419 mien osôb odvlečených do ZSSR z toho 2359 žien./UPN dostupné online/ Kniha Zločiny komunizmu /Vydavateľstvo Michal Vaška Prešov 2001/ uvádza zoznam 6.793 odvlečených, z toho 210 žien a eviduje 528 občanov, ktorí v Sovietskom zväze zomreli. Múzeum obetí komunizmu v Košiciach vypracovalo zoznam 12.870 zavlečených, no skutočný počet odvlečených civilistov a vojnových zajatcov bol výrazne vyšší.
Konfederácia politických väzňov Slovenska v roku 1994 uvádza už viac ako 20.000. Slovenská asociácia násilne odvlečených evidovalo v roku 1995 viac ako 42 tisíc žiadostí odvlečených občanov o odškodnenie. V čase keď sa otvorili sovietske archívy v r. 1992 sa objavila informácia, že deportovaných bude do 70 tisíc.
Podľa UPN asi tretina odvlečených sa už nikdy nevrátila do vlasti, pretože tam zomreli a mnohí zomreli krátko po návrate na následky tamojších podmienok, pretože sa vrátili s podlomeným zdravím. Ako píše zostavovateľ cieľom publikácie nie je stanoviť presný počet deportovaných ale prostredníctvom antológie starších textov priblížiť ich osudy. Osudy ľudí, ktorí sa dostali do novodobého otroctva v období po „oslobodení“ Tiež chce pripomenúť, že utrpenie nevinne odvlečených spoluobčanov je trvalou súčasťou nášho duchovného pokladu – národného martyrológia…
Mottom publikácie je heslo trestancov v gulagu „Ak budeš robiť zdochneš od roboty. Ak nebudeš robiť, zdochneš od hladu.“ Deportovaní podliehali arogantnému správaniu sa väčšiny dozorcov, krutým prírodným podmienkam, kde mrazy dosahovali v zime hodnoty vyše -50°, nedostatočnej hygiene, chorobám, hladu, nekvalitnej strave, vysokým požiadavkám na ich výkon pri nedostatočnej výžive…
V týchto neľudských podmienkach mnohí neprežili, niektorí aj opakovane balansovali medzi životom a smrťou a často smrti unikli na poslednú chvíľu zázrakom. Niektorí sa pokúsili o útek, ale bolo len otázkou času či ich zabijú stráže pri úteku, alebo po dolapení, ako výstrahu pre ostatných väznených. Ako píše jeden z odvlečených: „Dnes už nikto nevie, koľko mŕtvych leží v sovietskej zemi bez kríža, bez mena, nechali ich zomrieť, bez ošetrenia, o hlade a v zúfalstve.
Nech nás aj toto svedectvo tisícov našich spoluobčanov varuje pred každou snahou zotročiť, ovládnuť a podmaniť si iných a zneužiť ich pre vlastné obohatenie sa pred každou totalitou a pred každým vojnovým konfliktom.
Ľudovít Košík