Svetoznámy taliansky katolícky autor, konvertita z ateizmu Vittorio MESSORI, napísal v roku 2006 knihu Emporio cattolico – po slovensky Katolícke fórum. Okrem iného nájdeme tam článok Jozef Tiso, slovenský mučeník.
„Bolo skoré ráno 18. apríla 1947. píše Vittorio Messori. Na dvore bratislavského súdu vo vtedajšom Česko-Slovensku bolo vidieť asi šesťdesiatročného muža zavalitej postavy, ktorého sprevádzal kapucínsky mních. Muž vystupoval po schodíkoch na popravisko, kde sa týčila šibenica.
Podľa oznámenia tlačových agentúr „sa tvár odsúdenca stiahla v hroznom kŕči až sedem minút potom, čo sa mu pod nohami otvoril drevený príklop prepadliska. Až potom mu vypadol ruženec, ktorý pevne zvieral v rukách. Jeho sudcovia zvolili popravu obesením preto, lebo sa považovala za potupnejšiu ako zvyčajná poprava zastrelením. Okrem toho sa robila takým spôsobom, aby smrť nenastala okamžite, ale aby odsúdený naposledy vydýchol v trápení a hrozných mukách.
Ako sa v ten deň písalo v Osservatore Romano, tým, čo ho odsúdili, nešlo o zadosťučinenie spravodlivosti, ale o politickú pomstu. Muž na šibenici bol Jozef Tiso, od roku 1938 až do roku 1945 stál najprv na čele slovenskej vlády a potom sa stal prezidentom Slovenskej republiky, ktorej sa podarilo oslobodiť od núteného zjednotenia s Českom.
Hovoríme tu o ňom preto, lebo tých pár zbežných riadkov, ktoré sú mu venované v nielen talianskych historických publikáciách, robia z tohto kňaza nacistu, horlivého Hitlerovho spolupracovníka, akúsi bezmocnú bábku na čele rovnako bezmocného štátu, ktorý úplne ovládalo Nemecko. Podľa komunistickej propagandy, ale v podstate aj podľa propagandy „ľavice“, ak už nemáme hovoriť o takzvanom „dospelom katolicizme“, prítomnosť kňaza, ktorého navyše ani cirkevná hierarchia neodvrhla, na vrchole vedenia podobnej krajiny potvrdzuje solidaritu, ak nie rovno symbiózu medzi katolicizmom a národným socializmom. Je to ďalší dôvod, vďaka ktorému možno obviniť katolícku cirkev Pia XII. z napomáhania hitlerovskému režimu aj preto, lebo pápež Pacelli ho pri príležitosti zvolenia za slovenského prezidenta poctil pápežským Breve.
Máme teda dobré dôvody na to, aby sme sa zamysleli nad tým, ako to v skutočnosti bolo: nejde predsa o nejakú sekundárnu udalosť, ktorá sa stala v nejakej vzdialenej krajine, ale o hľadanie pravdy a spravodlivosti na tej stránke histórie, ktorú desaťročia účelovo zneužívala proti katolicizmu. Keď Hitler ničil Česko-Slovensko, dal si Jozefa Tisu predvolať a navrhol mu tri možnosti: buď
nacisti obsadia aj Slovensko a urobia z neho protektorát, alebo si ho rozdelia medzi sebou jeho susedia, alebo okamžite vyhlási nezávislosť, ktorú bude Nemecko rešpektovať. Nemcov totiž toto chudobné územie bez priemyslu nezaujímalo; navyše bolo osídlené slovanským obyvateľstvom, ktorým nemeckí „árijskí“ rasisti pohŕdali.
Monsignor Tiso predniesol tieto Hitlerove alternatívy slovenskej krajinskej vláde a parlamentu a zhromaždenie jednohlasne schválilo nezávislosť. Urobili to veľmi rýchlo, lebo nemecké vojnové lode na Dunaji mierili delami na bratislavské verejné budovy… Aj keď slobodné Slovensko vzniklo na základe nacistického vydierania, vyšlo z dlhodobej a hlbokej túžby ľudu po osamostatnení. Preto nešlo o umelý štát. To dokazuje aj fakt, že zakrátko jeho existenciu uznalo mnoho štátov sveta vrátane Svätej stolice a Sovietskeho zväzu, a že v Ústave schválenej parlamentom sa už v prvom článku zakotvovala Božia zvrchovanosť, vernosť katolicizmu a dodržiavanie ľudských práv.
V hlavnom meste Bratislave, boli na dennom poriadku sťažnosti nemeckej ambasády na miestnu politiku, ktorú veľvyslanectvo považovalo za „ústupčivú a slabú“. Nacistom sa podarilo postaviť proti kňazovi a prezidentovi republiky jeho vlastných ministrov, ktorí sa správali ako infiltrovaní ľudia požívajúci dôveru hitlerovského režimu. Tiso potom musel čeliť nielen vnútornej klike kolaborantov, ale aj veľkej a vplyvnej nemeckej menšine, ktorá už stáročia žila na slovenských hraniciach a ktorá jasne prešla na stranu nacizmu…
Keby nebola vyhlásená nezávislosť Slovenska, z tohto štátu by sa stal na protektorát Ríše tak, ako Česko a Morava. V Protektoráte bola možnosť úniku pre Židov nulová a deportovalo sa prakticky všetko židovské obyvateľstvo. V republike, kde bol na čele msgr. Tiso, bola situácia iná. Ešte v roku 1942 sa stanovilo, že za „Židov“ nemožno považovať tých, ktorí požiadali o krst pred rokom 1939, a tým pádom ich nemožno deportovať. Toto rozhodnutie priamo protirečilo nemeckej rasovej politike. Podľa nej bolo židovstvo nezmývateľným biľagom, ktorý nemohla odstrániť ani krstná voda.
Preto sa diskriminácia a perzekúcia vzťahovala na každého, kto mal židovských predkov. Zákon msgr. Tisu však išiel ešte ďalej: nielenže vynímal z každého perzekučného opatrenia pokrstených Židov, ale aj členov ich rodín – manželov, manželky, potomkov, rodičov, aj keď sa nestali kresťanmi. Tak sa zachraňovali aj Židia, ktorí uzavreli zmiešané manželstvo: aj tu vidno jasný rozdiel medzi Slovensko a Nemeckom.
Keď nadišiel koniec, kňaza Tisu všetci zradili, a ako prví ho zradili Američania: Tiso odišiel s vládou do Rakúska kvôli postupu Červenej armády, ktorej samotní Američania povolili okupáciu strednej Európy podľa dohody so Stalinom. Tisa nakoniec zatkla americká armáda a odovzdala ho Rusom…. Tiso bol postavený pred „ľudový súd“ v Bratislave a ukončil svoj duchovný testament slovami, že zomiera ako svedok prirodzeného zákona, ktorý dal Boh každému národu, aby sa usiloval žiť slobodne, a ako obranca kresťanskej civilizácie pred komunizmom.“
Druhý pán, ktorého tu spomeniem, je významný nemecký žijúci historik, kardinál Walter Brandmüller, emeritný predseda pápežského komitétu historických vied. Jeho kniha Šoa na Slovensku a Katolícka cirkev vyšla u nás v roku 2013. Pôvodne kniha vyšla v nemčine (2003) a v taliančine vo Vatikáne v roku 2004. Slovenské vydanie je určite jedinečným príspevkom z cudzieho prostredia k odbornej diskusii a lepšiemu poznaniu okolností tragédie židovského obyvateľstva a vôbec dejín prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945.
V knihe kardinála Brandmüllera sú po prvýkrát spolu publikované oficiálne texty slovenských biskupov. Z týchto zdrojov vychádza, okrem iného, veľmi odlišné zhodnotenie úlohy, ktorú v prezident Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tiso, katolícky kňaz, mal v tomto kontexte. Toto dielo kardinála Brandmüllera prispieva k vyvráteniu všetkých falošných obvinení a zákerných podozrení, ktoré pretrvávajú až do dnešných dní.
Dámy a páni, hovoria nám dnes niečo slová Láska k národu? Už len pri vyslovení týchto slov mnohí naši súčasníci zostanú prekvapení až zarazení, ba možno aj ustrašení, ak nie priam pohoršení. Lebo po polstoročí systematického otravovania duší „jediným vedeckým svetonázorom“ dialektického materializmu s jeho proletárskym internacionalizmom, po ktorom nastúpila žiaľ súčasnosť ešte rafinovanejšieho otravovania myslí konzumistickým materializmom a individualizmom tu a teraz, Carpe diem, užívaj dňa, spájať pojem národa s láskou sa zdá mnohým staromódnym, ba až absurdným. Platí to dnes, žiaľ, nielen o pohrobkoch bývalého ideologického systému, ktorí si vychovali svojich nástupcov, ale neraz aj o tých, ktorí by podľa svojho povolania mali byť učiteľmi ľudu.
Kňaz Jozef Tiso našu dobu priam prorocky predpovedal už v roku 1941: „Z liberalizmu vyšlá degenerovaná demokracia rozpútala v slovenskej mentalite, skoro s anarchiou hraničiacu ľubovôľu každého jednotlivca, lebo sa musela uchádzať o priazeň každého. Keďže spôsob získania si jednotlivcov a tried nemohol byť vzhľadom na rozdiely rozumové a charakterové vždy otvorený a správny, musela sa uchyľovať i k metódam zavádzania. Preto bolo, že politika sa stala panským huncútstvom a pomer ľudu ku vláde i štátu bol pomerom pudového odporu proti krotiteľským pokusom ovládateľa. Štát sa ponímal ako činiteľ, ktorý je tu na to, aby dával výhody a podpory pre tých, ktorým sa práve podarilo dostať do rúk štátnu správu. Preto využiť danú situáciu vo svoj prospech bolo heslom politickej múdrosti tak jednotlivcov, ako i tried.“ 1
Ak nepoznáme svoje dejiny, tak zanedbávame jeden z našich podstatných rozpoznávacích znakov svojej ľudskosti. Kto to vedome robí, pohŕda alebo dokonca falšuje dejiny svojho národa, ten nielenže znevažuje svoj národ, ale prekáža jeho historickému vývinu a ponižuje seba samého vo svojej dôstojnosti ako človeka, ktorý od Boha Stvoriteľa dostal rozum a slobodnú vôľu. Ako to už pri politicky exponovaných osobnostiach býva, aj o živote a diele Dr. Jozefa Tisu bolo vyslovených veľa úplne si protirečiacich úsudkov. To, že výsledok druhej svetovej vojny spôsobil nielen vojenskú porážku Slovenskej republiky, ale aj zánik slovenskej štátnosti, malo nevyhnutne za následok, že víťazi vyliali všetok svoj blen aj na hlavu predstaviteľa tejto štátnosti, prezidenta Slovenskej republiky. Antické vae victis beda porazeným sa u nás naplnilo do všetkých dôsledkov.
Od konca druhej svetovej vojny uplynulo 8. alebo 9. mája 72 rokov, od popravy pána prezidenta Tisu uplynulo už 70. Vystriedali sa dve generácie, ktoré sa usilovali revidovať súdy a výroky víťazstvom zbraní omámených a nenávisťou voči porazeným nepriateľom zaslepených myslí. Samostatný Slovenský štát, vytvorený rozhodnutím zákonodarného Slovenského snemu 14. marca 1939 bol vyvrcholením politického vývoja slovenského národa. Plným uplatnením národnej suverenity slovenský snem sa rozhodol pre také štátne zriadenie, aké v danom historickom momente považoval za optimálne vzhľadom na medzinárodnú situáciu a na ohrozené životné záujmy slovenského národa. Vonkajšie vplyvy podmienili iba časový moment tohto vo svojej 1 Slovák, 1941, č. 237. podstate čisto slovenského historického činu. A bez 14. marca 1939 by nebol ani 1. januára 1993, kedy sme našu štátnosť obnovili a Slovenská republika sa opäť objavila na mape Európy. To mi
povedal aj jeden taliansky poslanec a senátor (Oreste Tofani).
Pamätáme si ešte na slová Jána Pavla II., ktorí nám povedal v Ríme v roku 1996 (9. 11.): „Slovensko má veľkú úlohu pre budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte: Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokoju európskeho kontinentu svojim tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými svedkami svojich nových generácií.“ Pamätáme si tie slová? Vzali sme si ich k srdcu? Alebo Ján Pavol II., ktorý nás za svojho pontifikátu trikrát navštívil, vkladal do nás svoje nádej zbytočne? Ako dnes vôbec čelíme hrozbám, ktoré k nám prichádzajú z medzinárodných fór a vyžadujú aby sme si nechali postupne, krok za krokom nechali odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Ako chceme byť svetlom pre ostatné národy, keď nechceme poznať naše národné dejiny?
Končím preto posledným odkazom pána prezidenta, nech je trvalým mementom pre všetkých nás: „V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: za Boha a za národ, a to vždy a v každom ohľade. Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou.“
Toto je historický odkaz Dr. Jozefa Tisu a jeho mučeníckej smrti.
Foto: Print screen you tube