V ďalekom Szatmári sa dostal Martin Čulen (nar. 31. mája 1823) do úplne cudzieho prostredia, ktoré mu neumožňovalo bezprostredne sa zúčastňovať na slovenskom národnom hnutí. Nastal pri tom čas, kedy bolo treba posilniť a vzpružiť národné snahy, pretože po Októbrovom diplome sa maďarské vládne kruhy okrem iných protislovenských opatrení, usilovali odstrániť Slovákov z významných miest. To hrozilo aj Martinovi Čulenovi. Od disponibility ho načas zachránil szatmársky biskup. Martin Čulen však ani počas svojho pôsobenia v Szatmári nestratil kontakty so slovenskými národovcami. Pozorne sledoval správy o aktivizácii slovenského národného hnutia, najmä o prípravných poradách na zvolanie martinského zhromaždenia. Sám už dlhší čas pripravoval podklady pre podobnú poradu a preto poslal svoju verziu návrhu Memoranda, ktorý obsahoval 15 bodov.
Najpozoruhodnejšia je tá časť, kde navrhuje a zdôvodňuje pre Slovákov územnú autonómiu. Na martinskom memorandovom zhromaždení sa nemohol Čulen zúčastniť, ale ani v Szatmári už ďalej nechcel zostať. Snažil sa dostať sa na Slovensko, najmä do Banskej Bystrice, aby sa osobne každodenne zúčastňovať na poradách pre rozvoj slovenského národného hnutia. Vhodnejšiu politicko-spoločenskú klímu využil biskup Štefan Moyses, ktorému sa podarilo dosiahnuť u panovníka, že z bystrického gymnázia odišli maďarskí profesori a nahradili ich uvedomelí Slováci. Za riaditeľa vymenoval Martina Čulena, ktorého sa mu podarilo preložiť zo Szatmáru.
Päťročné účinkovanie Martina Čulena v riaditeľskej funkcii bystrického katolíckeho gymnázia v rokoch 1862 – 1867 je jedným z najvýznamnejších období činnosti tohto neúnavného národovca. Pod jeho vedením gymnázium získalo výbornú povesť, dosahovalo vysokú pedagogickú úroveň, profesori a študenti sa aktívne zapájali do verejného života na pôde mesta a okolia, aby pomohli zmierniť letargiu a pasivitu časti obyvateľstva v otázkach slovenského národného života. Popritom Martin Čulen so svojím profesorským zborom podstatne zasiahol aj do rozvoja slovenskej pedagogickej vedy. Pre potreby gymnázií a stredných škôl vydávali slovenské učebnice a publikovali množstvo článkov o slovenskom školstve a pedagogike. Martin Čulen bol v tom čase už dlhšiu dobu sledovaný pre svoju národnobuditeľskú aktivitu. Preto i v období bystrického účinkovania pri tvorbe národnoobranných a politických koncepcií zostával väčšinou v anonymite. V radoch bystrických národovcov bol však jedným z hlavných teoretikov národnej práce. Uvedomoval si, že základnou otázkou šesťdesiatich rokov bola otázka slovenskej národnej koncepcie, založenej na myšlienke národnej svojbytnosti Slovákov. Presadzoval vytvorenie jednotného programu a rozvinutie aj slovenskej národnej ideológie.
Dosiahnuť tieto ciele nebolo ľahké. Realizáciu týchto cieľov odporúčal najmä v rámci matičného hnutia. Bol jedným z popredných zakladateľov a činiteľov Matice slovenskej. Predseda Matice slovenskej Štefan Moyses navrhol Čulena za člena výboru. Ako člen výboru bol mimoriadne aktívny. Jeho premyslené návrhy korešpondovali s najaktuálnejšími potrebami nielen matičného hnutia, ale aj slovenského života vôbec. V tomto období sa zásluhou Štefana Moysesa a Martina Čulena, ako aj ďalších národovcov, postupne stávala Banská Bystrica centrom slovenských snáh a stále trvali pokusy urobiť toto mesto hlavným mestom takzvaného slovenského okolia. Bystrické gymnázium sa dostalo do centra pozornosti celého Slovenska.
Slovenská tlač, osobitne Peštbudinské vedomosti a Radlinského Slovesnosť komentovali úspech školy, dávali jej veľkú budúcnosť a úlohu pri formovaní slovenského národného povedomia, hovorili o tom, že na pôde Banskej Bystrice sa organizujú a zjednocujú sily pre aktivizáciu slovenského národného hnutia. Môžeme preto predpokladať, že v rokoch bystrického riaditeľovania sa Martin Čulen postupne stal jednou z vedúcich osobností slovenského národného hnutia matičných čias. Útoky proti Martinovi zo strany Zvolenskej stolice a združenia maďarskej džentry bystrických Curialistov však dosiahli svoj cieľ. Martina Čulena preložili za riaditeľa levočského gymnázia a banskobystrické gymnázium pomaďarčili. V Levoči pôsobil od marca 1867 do 27. augusta 1868.
Pomery v Levoči ho deprimovali. Nemecký i Maďarský živel ho prijal nepriateľsky a hneď po jeho príchode začali snovať intrigy a plány na jeho odstránenie z Levoče. Niektoré menšie mestá a dediny na Spiši vyvíjali v tomto čase vlastnú národnobuditeľskú iniciatívu a aspoň čiastočne sa snažili participovať na národnom hnutí. Martin Čulen sa oprel práve o túto časť národnouvedomelého obyvateľstva a snažil sa tak zmierňovať tŕnistú cestu v Levoči, ktorou musel prejsť. Zapojil sa do petičného boja, ktorý začal organizovať na základe výzvy Peštbudinských vedomostí. Zo všetkých akcií tohto druhu bola najvýznamnejšia Spišská petícia 21 spišských obcí z roku 1868, ktorú prostredníctvom Adolfa Dobrianskeho poslali uhorskému snemu a 7. februára 1868 publikovali v Peštbudinských vedomostiach.
Petícia v podmienkach nástupu maďarizácie prinášala mnoho progresívneho v záujme národných práv Slovákov. Bola hlboko demokratická a organizačne pripravená na širokej ľudovej báze. . Maďarské kruhy videli v petícii útok proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu a podnikli kroky, aby donútili obce odvolať svoje podpisy spod petície. Autorom petície bol Martin Čulen, ktorý dokázal v spolupráci s ďalšími slovenskými národovcami na Spiši vyvinúť úsilie na širokom teritóriu 21 obcí. Maďarská tlač a maďarské úrady prisúdili autorstvo petície jednoznačne Martinovi Čulenovi. Minister barón Jozef Eötvös sa nedal hneď ovplyvniť návrhom Spišskej župy na odvolanie Martina Čulena z riaditeľskej funkcie. Požiadal spišského župana o ďalšie dôkazy, ktoré župan urýchlene získal. Na ich základe minister oznámil, že 13. augusta t.r. ráčilo jeho najvyššie cisárske a apoštolské kráľovské veličenstvo dovoliť, aby Martin Čulen dol daný dôchodkom 500 zlatých splatných zo študijnej základiny do dočasnej výslužby.
Podľa knihy Kláštor pod Znievom, Dôveryhodné miesto, Ján Felix, Šport PRESS, spol. s.r.o., 1999
Pripravil: Anton Čulen Pokračovanie