PREČO PRIJÍMAME DO ÚST. Stanovisko biskupov Slovenska z roku 2016:
Potom prijme ablúciu, t. j. víno a vodu, ktoré mu miništrant nalial do kalicha na opláchnutie kalicha i prstov. Toto oplachovanie a čistenie kalicha vínom a vodou sa deje z úcty k presvätej krvi Kristovej, z ktorej nesmie zostať ani najmenšia kvapka. Kristus je prítomný i v najmenšej čiastočke svätej hostie i v najmenšej kvapke svätej krvi. I tej najmenšej čiastočke patrí všetka česť a poklona a bolo by zneuctením Najsvätejšieho, keby sa z nepozornosti i najmenšia, sotva viditeľná čiastočka svätej hostie alebo svätej krvi stratila. Preto kňaz musí od pozdvihovania stále držať palec a ukazovák spolu a vždy keď sa dotýkali svätej hostie, musí si ich stierať nad kalichom, aby sa nestratila ani odrobinka.
Spôsob prijatia svätej hostie – do úst
Iba miestna konferencia biskupov, s potvrdením Svätej stolice, môže dovoliť, aby sa svätá hostia podávala na ruku. Konferencia biskupov Slovenska je stále za to, aby sa na Slovensku podávalo sväté prijímanie do úst.
Odôvodnenie:
– Prijímanie do úst je starobylá cirkevná prax.
– Prijímanie do úst lepšie zabraňuje zneužívaniu Eucharistie.
– Prijímanie do úst môže viesť k väčšej úcte pri prijímaní.
90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. „Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“
– Podávanie svätého prijímania na ruku je z jurisdického hľadiska výnimkou (indult) z univerzálneho poriadku, ktorú Svätá stolica povolila iba tým biskupským konferenciám, ktoré o to požiadali.
Spôsob prijatia svätej hostie – stojac i kľačiac
Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému to podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda, nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky (inštrukcia Sviatosť vykúpenia z r. 2004, č. 91-92).
Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.
Biskupský úrad Banská Bystrica, dňa 19.9.2016
Mons. Marián Chovanec, biskup
Zdroj: http://bbdieceza.sk/wp-content/uploads/2017/05/3.-Eucharistia-ako-pokrm.pdf
https://tridentskaomsa.weebly.com/sv-prijiacutemanie.html
Obeta svätej omše
Nasleduje bezprostredná príprava ku svätému prijímaniu, ktorá pozostáva z dvoch modlitieb. V prvej modlitbe kňaz Ježiša Krista prosí, aby ho skrze sväté prijímanie od všetkých hriechov a ich následkov vyslobodiť a v láske a milosti svojej zachovať ráčil.
V druhej modlitbe prosí, aby učiniť ráčil, aby sväté prijímanie mu neslúžilo k záhube, ale ku spáse duše i tela. Prvá prípravná modlitba znie: „Pane, Ježišu Kriste, Synu Boha živého, ktorý si z vôle Otca, prispením Ducha Svätého, svetu skrze Svoju smrť dal život, vysloboď ma skrze toto najsvätejšie telo Tvoje a predrahú krv Tvoju od všetkých mojich neprávosti a od všetkého zlého a učiň, aby som sa prikázaní Tvojich vždy pridŕžal a nedovoľ, aby som od Teba kedy odlúčený bol, ktorý s týmže Bohom Otcom i s Duchom Svätým žiješ a kraľuješ, Boh na veky vekov. Amen.“
„Pane Ježišu Kriste, Synu Boha živého.“ Aké je to úprimné zvolanie vo viere, plné pokory a vrúcnej lásky! Aký hlboký výlev úžasu a obdivu nad vznešenosťou Kristovej osoby a nad veľkoleposťou okamžiku! Peter pred Pánom slávnostne vyznal vieru slovami: „Ty si Kristus, Syn Boha živého!“ Hoci videl len jeho človečenstvo, vyznal aj jeho božstvo, a preto ho Pán blahoslavil, jeho vieru pochválil i odmenil. Na oltári je Kristovo božstvo i človečenstvo pred očami smrteľníkov zahalené, a predsa kňaz obe vyznáva pevnou a neohrozenou vierou v okamžiku, keď sa pripravuje prijať sviatostného Bohočloveka Ježiša Krista. (Gihr.) „Ktorý si z vôle Otca, prispením Ducha Svätého, svetu skrze Svoju smrť dal život.“
Istotne sa to stalo „Z vôle Otca“. Otcova vôľa bola Synovi svätou. Otcova vôľa ustanovila čas, miesto i okolnosti jeho príchodu. Otcova vôľa spravovala všetky kroky jeho života a priviedla ho na Kalváriu. Otcova vôľa ho zoslala na oltár, zahaleného do hustého závoja spôsobov. Či aj my konáme a trpíme vždy z vôle Boha Otca alebo sa snažíme tejto jeho vôli vyhnúť?
Ó, keby sme mali vždy myseľ tak pokornú, poddanú a povoľnú, že by sa vždy dalo o nás povedať: „Z vôle Otca!“ „Prispením Ducha Svätého.“ Vôľu Otca i Syna riadi Duch Svätý, Duch lásky. On prispieva, pomáha všade, oživuje, požehnáva a posväcuje všetko. Láska Ducha Svätého je plameňom, ktorý rozpaľuje obetu na oltári a má stráviť i našu zápalnú obetu.
Ó, neodopierajme Duchu Svätému našu obetu! „Ktorý si svetu skrze Svoju smrť dal život.“ Svet utápajúci sa v hriechoch bol pre Boha mŕtvym. Kristus skrze svoju smrť vyvolal svet z hrobu. Celé ľudské pokolenie pozdvihol so sebou k novému životu. Najsvätejšia Sviatosť je neoddeliteľná od smrti Pánovej.
Svätá hostia je ovocím jeho smrti! Nebyť jeho smrti, nikdy by sme ho nemali! Jeho smrť je však jeho láska. A keď sa chystáme lámať chlieb života, či by sme mohli zabudnúť na jeho smrť z lásky? Veď je to za nás na smrť vydané telo a krv Vykupiteľa, ktoré požívame ako pokrm, aby sme vždy viac odumierali svetu a dospeli k životu blahoslavenému. Preto nás apoštol napomína: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.“228 Láskavého Spasiteľa to stálo mnoho, kým nám pripravil sladké hody svojej lásky, ku ktorým my teraz tak často pristupujeme. Jeho lásku, s ktorou išiel na smrť, musíme mať vždy pred očami a nesmieme na ňu nikdy zabudnúť.
„Vysloboď ma skrze toto najsvätejšie telo Tvoje a predrahú krv Tvoju od všetkých mojich neprávosti a od všetkého zlého.“ Čím viac k nemu vystierame svoje ruky a pozdvihujeme svoje srdce, tým hlbšie sa musí svet i hriech za nami prepadať. A keďže sme ešte tak hriešni a nosíme v sebe toľko zárodkov zla a znepokojuje nás toľko náruživostí a hrozí nám toľko nebezpečenstiev, preto túžime po vyslobodení z našej biedy pochádzajúcej z hriechu, vzdycháme ku Spasiteľovi a pokorujeme sa pred ním, ktorý chce vojsť do našich sŕdc. Pohľad na náš minulý život nás napĺňa hlbokým zahanbením a hovorí nám, že nie sme hodní takej veľkej milosti. Bolesť, láska a ľútosť ešte raz túžia po lepšej budúcnosti. A v čom spočíva? Vo vernom plnení Kristovho zákona. „Učiň, aby som sa prikázaní Tvojich vždy pridŕžal.“ Kto chce prijať telo i krv Ježiša Krista, ten sa musí rozísť s hriechom.
Skúmanie a očisťovanie máme za sebou. Teraz môžeme hovoriť len o budúcnosti, o vernosti v jeho službe a vytrvalosti v dobrom až do konca.229
„A nedovoľ, aby som od Teba kedy odlúčený bol!“ Aká preveľmi dojímavá je táto prosba v okamžiku, keď duša chce čo najúprimnejšie sláviť svoje zasnúbenie so svojím božským ženíchom! Čo ti môže dať svet bez Ježiša? Byť bez Ježiša je horké peklo, byť s Ježišom je sladký raj. (Nasledovanie Krista.)
V žiadnom prípade sa nemôžeme bez Ježiša zaobísť, potrebujeme ho pri každom kroku, v každom okamihu nášho života. A múdrosť i radosť života je, vždy cítiť, že Ježiša tak veľmi potrebujeme. V tom pocite úplnej závislosti na Ježišovi je akási slasť. Žiadna strata sa nedá porovnať so stratou Ježiša, žiadna bolesť s tou bolesťou, že sme (228 1. Kor 11, 26.) skrze hriech od Ježiša odlúčení. Od tohto nešťastia nás chráni hodné sväté prijímanie. Z oltára čerpáme takú silu, že pokorne ale zároveň i víťazne voláme s apoštolom: „Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie a úzkosť, či hlad, či nahota, či nebezpečenstvo, či protivenstvo, či meč? V tom vo všetkom víťazíme skrze Krista, ktorý nás miluje“ (Rim. 8, 35. 37.)230
Druhá prípravná modlitba ku svätému prijímaniu znie: „Prijatie tela Tvojho, Pane Ježišu Kriste, ktoré ja nehodný požívať sa osmeľujem, nech mi neslúži k súdu a zatrateniu, ale nech mi prospeje podľa dobroty Tvojej k ochrane duše i tela a k dosiahnutiu uzdravenia, ktorý žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom, v jednote Ducha Svätého, Boh, po všetky veky vekov. Amen.“
Aká krásna je táto modlitba! Ešte jeden raz dušu prenikne myšlienka, či sme hodní a či nie sme v stave smrteľného hriechu. Pred nehodným svätým prijímaním sa duša strasie. Ono by bolo najväčším nevďakom. Vtedy, keď nám ide Spasiteľ dokázať svoju najväčšiu lásku, máme ho potupiť nevýslovnou drzosťou? Lesk svojej slávy skrýva pod rúškom spôsobov, aby sme sa nenaľakali.
A práve vtedy by mal hriešnik spáchať prehrozný zločin voči láskavému a pokornému Kristovi? A k tomuto ošklivému činu by sa mal človek odhodlať, keď Kristus za neho zomrel, vo svätom krste ho skrze svojho Ducha Svätého posvätil a tak mnohými vzácnymi milosťami na ceste života obohatil? V tomto okamihu má Spasiteľ na dôkaz svojej lásky nasadenú korunu slávu, no človek ju stŕha a znovu kričí: „Ukrižuj ho!“ To je vďaka za jeho lásku! Po tomto bezbožnom čine prichádza už tu na zemi trestajúca ruka Božej spravodlivosti, ako to Pavol dokázal na Korinťanoch. Ale v každom prípade, ak nenastane dovtedy obrátenie, dostihne ho súd bez milosrdenstva a zatratenie vo večných mukách.
Po pohliadnutí na nehodné prijímanie s kliatbou nasleduje pohliadnutie na hodné prijímanie s požehnaním pre čas a večnosť. Láska ukazuje kňazovi dobrého pastiera, ktorý vedie svoje ovečky na dobrú pašu, milosrdného samaritána, ktorý leje olej a víno do rán, pomocníka v núdzi, ktorý podáva ruku slabému a zdvíha ho.
Kňaz sa obracia na milosrdného Spasiteľa slovami: „Prijatie tvojho Tela, Pane Ježišu Kriste, ktoré ja nehodný odvažujem sa požívať, nech mi neslúži na súdenie a zatratenie, ale pre tvoju dobrotivosť nech mi osoží na ochranu duše a tela a na získanie uzdravenia.“231
Kňaz sa po tejto modlitbe, chtiac už prijať svätú obetu, pokloní Spasiteľovi, berie do ruky svätú hostiu a hovorí: „Chlieb nebeský vezmem a meno Pána vzývať budem.“ Ale v tom okamžiku mu príde na pamäť jeho nehodnosť. Preto sa pokoruje pred Ježišom ako ten stotník v Kafarnaume a hlboko sklonený sa trikrát bije do pŕs, za každým hovoriac: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a bude uzdravená duša moja!“
Teraz nasleduje sväté prijímanie. Kňaz položí dve časti rozlomenej svätej hostie jednu na druhú, aby ju mohol prijať, prežehná sa svätou hostiou na označenie toho, že je to na kríži obetované telo Pána, ktoré chce požiť a hovorí: „Telo Pána nášho, Ježiša Krista, zachovaj dušu moju pre život večný. Amen.“
Aká krátkosť a vznešenosť, aké bohatstvo a aká hĺbka myšlienok je v liturgii! Hľa, niekoľko slov, ktorými sa udeľuje anjelsky chlieb, v sebe obsahuje jadro celej náuky viery o svätom prijímaní! Čo je sväté prijímanie, čo spôsobuje a čo má spôsobovať, to všetko je obsiahnuté v tých málo slovách. Obsah, účinok a cieľ veľkého tajomstva v nich spočíva ako jadro v tesnej škrupine.
1. Obsah. ,,Čo prijímame vo svätom prijímaní? Telo Pána nášho Ježiša Krista! Ale telo nie je odlúčené od duše, oddelené od božstva. Boh večný, ktorý sa stal človekom v čase, ktorý kraľuje na nebesiach a zase príde súdiť živých i mŕtvych, ktorý sa skrýva pod spôsobom chleba, ktorého vidíme vo viere a ktorému sa klaniame, ktorého v láske pozdravujeme a skutočne prijímame i požívame, ó, to je ten prevysoký, prebohatý, prešťastný obsah, pre ktorý bezprestania voláme: Chválená a velebená buď Najsvätejšia Sviatosť oltárna, teraz i na veky!
2. Účinok. „Telo Pána nášho Ježiša Krista zachovaj dušu moju!“ Sväté prijímanie zachováva dušu, zachováva život milosti v duši. Život milosti zahynie skrze smrteľný hriech, oslabuje sa skrze všedný hriech, ktorý umenšuje plameň svätej lásky. Práve opak toho sa stáva vo svätom prijímaní. Ono nás očisťuje od všedných hriechov a zachraňuje nás od smrteľných hriechov.232 Sväté prijímanie zachraňuje od hriechu, lebo udúša oheň trojnásobnej zlej žiadosti a vdychuje nám čisté myšlienky a nebeské žiadosti, pretože nás čo najužšie spája s telom a krvou Ježiša Krista, ktorý je studnicou všetkej svätosti.
3. Cieľ. „Telo Pána nášho Ježiša Krista zachovaj dušu moju pre život večný!“ Áno, dosiahnuť večne blahoslavený život v kráľovstve milosti je posledným cieľom sv. prijímania. Spojenie s Bohom sa začína na zemi a dokonáva sa v nebi. Hodné sv. prijímanie je zálohou nebeskej slávy, zárukou večného života. „Kto je z tohto chleba, bude žiť naveky.“233
Kňaz úctivo prijíma svätú hostiu a zostáva chvíľku v tichom rozjímaní klaňajúc sa Ježišovi Kristovi, ktorý vošiel do jeho srdca, ďakujúc mu, obetujúc sa mu a prosiac ho o milosť pre seba a pre iných. Potom odkrýva kalich, padá na koleno, klaňajúc sa svätej krvi a hovorí slová žalmu: „Čím sa odplatím Pánovi za všetko, čo mi preukázal? Kalich spásy vezmem a meno Pánovo vzývať budem.
Chválu vzdávajúc, vzývať budem Pána a od nepriateľov svojich spasený budem.“
Keď sa takto modlí, zbiera odrobinky svätej hostie, ktoré sa snáď nachádzajú na korporáli, dáva ich do kalicha a prežehnajúc sa kalichom hovorí: „Krv Pána nášho Ježiša Krista zachovaj dušu moju pre život večný. Amen.“ Potom úctivo a opatrne pije svätú krv, tú predrahú krv, ktorá kedysi prúdila v smrteľných údoch Spasiteľových a oživovala ich. Božskú krv, ktorá v jeho prehorkom umučení a smrti z doráňaného a roztrhaného tela a z jeho prebodnutého srdca tiekla na zem, tú poklony hodnú krv, ktorá tam hore na nebi a tu dolu v Bohostánku vrie v božskom srdci Ježišovom, tú nekonečne drahú krv, ktorá ako cena nášho vykúpenia vo večne čerstvom prameni obety steká sedmorakým potokom svätých sviatostí na zem a obnovuje jej tvár.
Kňaz dáva nalievať trochu vína do kalicha a modlí sa: „Čo sme ústami požívali, čistou mysľou pojmime a z časného daru staň sa nám liekom večným.“ Keď vypil víno, naliate do kalicha, položí na kalich prsty, ktoré sa dotýkali svätej hostie, dá si na ne naliať víno a vodu, aby spláchol odrobinky zo svätej hostie, ktoré snáď zostali na jeho prstoch, poutiera si prsty purifikatoriom a modlí sa: „Telo Tvoje, Pane, ktoré som prijal a krv Tvoju, ktorú som pil, nech zotrvá vo mne a dopraj, (233 Ján 6, 52.) aby poškvrna neprávosti nezostala na mne, ktorého čisté a sväté sviatosti občerstvili. Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.“
Potom prijme ablúciu, t. j. víno a vodu, ktoré mu miništrant nalial do kalicha na opláchnutie kalicha i prstov. Toto oplachovanie a čistenie kalicha vínom a vodou sa deje z úcty k presvätej krvi Kristovej, z ktorej nesmie zostať ani najmenšia kvapka. Kristus je prítomný i v najmenšej čiastočke svätej hostie i v najmenšej kvapke svätej krvi. I tej najmenšej čiastočke patrí všetka česť a poklona a bolo by zneuctením Najsvätejšieho, keby sa z nepozornosti i najmenšia, sotva viditeľná čiastočka svätej hostie alebo svätej krvi stratila. Preto kňaz musí od pozdvihovania stále držať palec a ukazovák spolu a vždy keď sa dotýkali svätej hostie, musí si ich stierať nad kalichom, aby sa nestratila ani odrobinka.
P. Heinrich Müller S. V. D., Obeta svätej omše, čiže prameň všetkých milostí SSV Trnava 1906
229 P. Karol Platzweg, S. J. Betrachtungen über die hl. Messe, str. 458 a 459.
230 P. Dr Ben. Sauter, 0. S. B. Das hl. Messse opfer. Str. 321.
231 P. Karol Platzweg, S. 1. Betrachtungen über die hl. Messe. Str. 451, 452.
232 Trid. S. 13. 2. hl.
Mnohí z vás ste si určite všimli, že prístup na web AZN bol pre našich čitateľov už niekoľko dní označovaný za „nezabezpečený“. Vzhľadom na bezpečnosť a zachovanie obsahu sme boli nútení presunúť stránku na iný server. Veríme, že to, čo doteraz fungovalo bez problémov, bude fungovať bez problémov aj po realizácii migrácie stránky AZN. Za pochopenie ďakujeme. Nezabúdajte preto prosím na modlitby, ale aj na podporu webu AZN zaslaním ľubovoľnej čiastky s označením DAR na číslo účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056