Kedže Libérius stále vzdoroval, odolávajúc úplatkom a hrozbám, násilím ho priviedli do Milána a potom, keď neustúpil ani tu, poslali ho do vyhnanstva v Beroa v Trákii. Tu, ako plynuli mesiace a miestny biskup naňho vyvíjal tlak, mravne upadol a v bolestnom kontraste s jeho predchádzajúcim rezolútnym postojom zmieril sa s Athanáziovou exkomunikáciou, prijal dvojznačné Prvé krédo zo Sirmie (ktoré obchádzalo nicejské „jednej podstaty s Otcom“) a zavrhnutiahodne sa podriadil cisárovi.
Sv. Liberius (17. máj 352 – 24. sep. 366)
Pôvodom Riman, zvolený v čase, keď bola na východe na vzostupe proariánska frakcia a Konštancius II. (337-61), teraz jediný cisár, podnikal kroky, aby si podrobil západný episkopát a spojil východ v uvalení kliatby na Athanázia z Alexandrie (+373), ešte stále symbolu nicejskej ortodoxie. Východní biskupi len nedávno napísali Júliovi I. a naliehavo ho žiadali, aby nanovo preskúmal Athanáziov prípad, ktorého zosadenie koncilom v Tyre (335) západ tvrdohlavo odmietal prijať, no nový pápež, hoci bol umiernený, no nemal silu charakteru svojho predchodcu, odmietol ich obvinenia a poslal poslov ku Konštanciovi, v tom čase sídliacemu v Arles, so žiadosťou, aby zvolal koncil do Akvileji, ktorý by vyriešil sporné otázky medzi východom a západom.
Cisár ovplyvnený svojimi teologickými poradcami, proariánskymi biskupmi Urzaciom a Valensom, však namiesto toho ihneď zvolal synodu do Arles, ktorá nechávajúc bokom teologické otázky, znovu potvrdila odsúdenie Athanázia. Pod tlakom súhlasili dokonca aj pápežovi legáti.
Libérius, zúfalý nad ich slabosťou, sa dožadoval nového všeobecného koncilu, pričom zdôrazňoval, že ide hlavne o nicejskú vieru, nielen o Athanáziovo postavenie. Keď sa koncil v októbri 355 zišiel v Miláne, nedošlo k nijakým sporom o nicejské krédo, cisár opäť použil tyranskú taktiku, aby dosiahol Athanáziovo odsúdenie od všetkých delegátov, okrem troch presvedčených zástancov nicejskej viery, ktorých okamžite poslal do vyhnanstva.
Kedže Libérius stále vzdoroval, odolávajúc úplatkom a hrozbám, násilím ho priviedli do Milána a potom, keď neustúpil ani tu, poslali ho do vyhnanstva v Beroa v Trákii. Tu, ako plynuli mesiace a miestny biskup naňho vyvíjal tlak, mravne upadol a v bolestnom kontraste s jeho predchádzajúcim rezolútnym postojom zmieril sa s Athanáziovou exkomunikáciou, prijal dvojznačné Prvé krédo zo Sirmie (ktoré obchádzalo nicejské „jednej podstaty s Otcom“) a zavrhnutiahodne sa podriadil cisárovi.
Jeho kapitulácia sa dojemne odráža v štyroch listoch, ktoré napísal z vyhnanstva na jar 357 arianistickým biskupom a ktoré prezrádzajú, že bol pripravený zaplatiť takmer akúkoľvek cenu, aby sa mohol vrátiť domov. Nakoniec, keď ho priviedli v r. 358 so Simie (Mitrovica v Juhoslávii), bol ochotný podpísať formulu, ktorá odmietala nicejské „jednej podstaty s Otcom“ a vyhlasovala Syna za podobného Otcovi.
Cisár, presvedčený, že verejný poriadok v Ríme môže obnoviť iba pápežov návrat, dovolil, aby sa teraz vrátil. Za jeho neprítomnosti bol zvolený za biskupa jeho arciadiakon Felix, no ukázalo sa, že je mimoriadne neobľúbený. Rímska cirkev vedela, že Libérius sa môže vrátiť s podmienkou, že bude vládnuť s Felixom spoločne. Obyvateľstvo, ktoré odmietalo návrh spoločného episkopátu výkrikmi „jeden Boh, jeden Kristus, jeden pápež“, ho privítalo s nadšením. Felix sa musel stiahnuť, no zdá sa, že obaja biskupi našli modus vivendi, keď sa veľká väčšina duchovenstva a laikov pripojila k Libériovi.
Napriek jeho osobnému triumfu v Ríme, v cirkvi bol celkom kompromitovaný. Po niekoľkých rokoch vláda nad západom prešla fakticky do iných rúk. Možno práve preto, ale aj preto, že v Ríme boli dvaja biskupi, Libérius nebol pozvaný, ani neposlal delegátov na synodu v Rimini (359), na ktorej západní biskupi museli nakoniec prijať arianistické krédo.
Po smrti Konštancia (3. nov. 361) mohol znovu prevziať rolu bojovníka za nicejskú ortodoxiu. Najprv vydal dekrét, ktorým zrušil arianistické rozhodnutia v Rimini. Potom, v roku 362, stotožniac sa so zmierlivými krokmi, ktoré sa podnikli predtým toho istého roku na synode v Alexandrii, nariadil biskupom Itálie, aby nadviazali styky s tými, čo sa kompromitovali v Rimini, za podmienky, že sú stúpencami nicejskej viery. Nakoniec v roku 366, keď východní biskupi hľadali podporu na západe, pripustil ich do obce veriacich pod prísnou podmienkou, že príjmu nicejské krédo.
Tak na konci vlády Libérius čiastočne odčinil svoju dočasnú kapituláciu a prispel k spojeniu východu a západu. Avšak násilné nepokoje, ktoré vypukli v Ríme po jeho smrti, naznačujú, že bol slabý pápež, ktorému sa nepodarilo udržať súdržnosť rímskej veriacej obce. Postavil veľkú Liberiánsku baziliku na Eskviline, ktorá sa v 5. storočí premenila na baziliku Santa Maria Maggiore.
Reč o panenskosti, ktorú údajne predniesol pri zahaľovaní Marcelíny, sestry sv. Ambróza, je veľkým dielom sv. Ambróza. Almanach známy ako Chronograf z roku 354, ktorý obsahuje zoznamy cisárov, konzulov, pápežov, mučeníkov atď., pochádza z obdobia jeho vlády. Podľa Martyrológie sv. Hieronyma z 5. storočoa sa slávi 23. sept., no jeho meno sa v neskorších kalendároch neobjavuje. Už nepriateľsky ladená legenda zo 6. stor. ho pokladá za zradcu viery a prenasledovateľa veriacich.
Taký je skreslený obraz Libéria, ako sa javí v LP (Liber Pontificalis ed. L. Duchesne, Paris, 1886-92).
Zdroj: Pápeži dvoch tisícročí, J.N.D. Kelly, ROAL Bratislava 1994
J.N.D. Kelly (vlastným menom John Norman Davidson Kelly, 1909 – 1997) bol významný britský teológ, cirkevný historik a akademik, ktorý pôsobil ako rektor kolegiu St Edmund Hall na Oxfordskej univerzite
Pripravil: Anton Čulen
Podporiť tvorbu webu AZN môžete aj vy zaslaním ľubovoľnej čiastky s označením DAR na číslo účtu: IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056