Zákon o zániku ČSFR
Dňa 25. 11. 1992 o 13. 21 hodine bol prijatý Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky Federálnym zhromaždením ČSFR. Prijatie tohto zákona otvorilo priamu cestu k vzniku druhej Slovenskej republiky. Bol to zrejme najdôležitejší zákon, aký pražský parlament prijal počas zhruba 70 rokov existencie československej štátnosti. Bol som priamym účastníkom tohto dejinného aktu ako poslanec Federálneho zhromaždenia, snemovne národov, zvolený za SNS.
To, že poslanci Federálneho zhromaždenia dokázali prijať takýto výnimočný zákon, ktorému ťažko hľadať paralelu v histórii európskeho parlamentarizmu, je dôkazom vysokej politickej, kultúrnej a intelektuálnej úrovne vtedajších federálnych poslancov. Dovolím si zdôrazniť, že sme prijali Zákon o zániku ČSFR, nie zákon o rozdelení ČSFR. Všetci tí, ktorí hovoria, že federácia sa rozdelila, účelovo klamú, federácia zanikla. Prijatie tohto zákona bolo logickým vyústením procesu zániku ČSFR a otvorenia cesty k vzniku dvoch nástupníckych štátov: Slovenskej republiky a Českej republiky.
Zánik ČSFR bol nevyhnutný. Bol dôsledkom politického vývoja po novembri 1989 z vnútropolitického aj medzinárodného hľadiska. Medzinárodnopolitický dôvod: Vývoj v Európe po páde železnej opony jednoznačne ukázal, že viacnárodné štáty nie sú v európskom priestore životaschopné. Rozpadla sa Juhoslávia, rozpadol sa ZSSR, rozpad ČSFR bol integrálnou súčasťou týchto národno-emancipačných procesov. Za taký možno pokladať aj zjednotenie Nemecka, keď jeden národ, rozdelený do dvoch štátov, sa znovu zjednotil, aj toto bolo víťazstvo národného princípu.
Príhovor vdp. Jána Košiara na deň Ústavy SR 1. septembra 2026 počas zhromaždenia pred NR SR
V Európe je ešte viacnárodné Belgicko, ktoré je špecifický prípad. Už by bolo dávno zaniklo, keby nebolo sídlom EÚ a NATO. Viacnárodné Španielsko a Veľká Británia stále balansujú na hrane rozpadu. Preto zánik ČSFR so vznikom dvoch nástupníckych štátov bez vojenského konfliktu, bez pohraničných sporov s presne definovanými hranicami, predstavoval stabilizačný prvok pre politický vývoj v strednej Európe.
Vnútropolitické hľadisko: História ukázala, že ČSR, potom ČSSR, potom ČSFR bol veľmi nestabilný projekt. Akonáhle sa objavila politická kríza, československá štátnosť sa otriasala v základoch a zanikala: Roky 1938-1939, 1968, 1989. Tri vážne krízy, 2 štátne kolapsy, pričom kríza v r. 1968 zásadne zmenila štát: Vytvorila federáciu s národnými republikami. Nič tak nepotvrdzuje jeho vnútroštátnu nestabilitu ako fakt, že tento štát počas svojej existencie 8x zmenil svoj názov. Štáty pritom svoj názov menia len veľmi zriedkavo a výnimočne, je to veľmi stabilný a charakteristický znak štátu. 28. 10. 1918 vzniklo Česko-Slovensko, tak je zapísané aj v Trianonskej mierovej zmluve. 29. 10. 1920 sa zmenilo na Československo. 6. 10. 1938 sa znovu zmenil na Česko-Slovensko. 14. 3. 1939 vznikla Slovenská republika a 16. 3. 1939 Protektorát Čechy a Morava. 5. 4. 1945 prijatie košického vládneho programu možno pokladať za obnovenie Československa. 11. 7. 1960 sa názov zmenil na Československá socialistická republika. 31. 3. 1990 sa názov zmenil tak, že v Slovensku to bola Česko-Slovenská federatívna republika a v Česku Československá federatívna republika. Od 20. 4. 1990 to bola Česká s Slovenská federatívna republika.
Pre nevyriešenú slovenskú otázku tento štát neustále menil svoj názov. Bol 2x založený a 2x zanikol z toho istého dôvodu: Nebol schopný vyriešiť si svoju národnostnú otázku. Zánik ČSSR sa pomaly, spontánne, ale nezvratne začal bezprostredne od novembrových dní v roku 1989, hoci si to priami aktéri vtedy neuvedomovali. V Prahe po 17. 11. 1989 vzniklo Občianske fórum ako novo sa formujúca politická platforma, ktorá Slovensko doslova ignorovalo, preto v Slovensku vznikla VPN. Tým sa odštartoval politický vývoj, keď začali vznikať slovenské politické strany v Slovensku a české v Česku, ale žiadne celoštátne. Dokonca aj strany, budované na princípe istého nadnárodného univerzalizmu, ako kresťanské, či strana zelených, vznikli separátne v Čechách a v Slovensku.
Po zániku KSČ neexistovala ani jedna politická strana s celoštátnym pôsobením. Zopár pokusov o vytvorenie celoštátnej „federálnej“ strany skončilo beznádejným neúspechom. Takto vznikli dva od seba nezávislé politické systémy, slovenský a český, bez vzájomného prieniku. V demokracii nemôže existovať funkčný štát bez politických strán s celoštátnou pôsobnosťou. Celoštátne pôsobiace politické strany zabezpečujú politickú integritu štátu. Takto vytvorili podmienky pre rozpad štátu aj politické strany a politici, ktorí si to neželali a nemali to vo svojom politickom programe. Propagandistické klišé, že štát rozbili dvaja samoľúbi politici, Mečiar s Klausom, je „kaviarenská“ lož. Funkčný štát nezanikne z kratochvíle dvoch ľudí. Obľúbená floskula „kaviarne“ je floskula „spoločný štát“. Nebol to spoločný štát. Bol to český štát. Keby bol skutočne spoločný, tak by nezanikol. Prečo nikto o Rakúsko-Uhorsku, ZSSR alebo Juhoslávii nehovorí ako o „spoločnom štáte“?
Zmienim sa ešte o niečom, čo nazývam „referendová lož„.
Dodnes celá bratislavská kaviareň, keď hovoria o vzniku SR, usilovne dodajú, že to bolo bez referenda a že sa nikto nespýtal na skutočnú vôľu občanov. Vo FZ po voľbách otázka štátoprávneho usporiadania a referenda sa dostala do rokovacieho programu 9. 9. 1992. Miloš Zeman, vtedy federálny poslanec, rozpravu rýchlo otočil na diskusiu o vypísaní referenda o štátoprávnom usporiadaní ČSFR. Diskusia trvala dlhé hodiny. Skončila absolútnym fiaskom, keď asi po siedmich úmorných hodinách rozpravy nevznikol ani náznak textu referendovej otázky. Návrhov na referendovú otázku bolo niekoľko desiatok, všetky boli jedna po druhej zmietnuté zo stola. Dokonca padol návrh, aby boli rôzne otázky v každej republike, nech Slováci majú svoju a Česi svoju otázku pri zachovaní zmyslu otázky, ani to neprešlo. Podľa mňa toto bol jeden z kľúčových psychologických momentov. Poslanci boli šokovaní, že formulácia referendovej otázky sa stala neprekonateľným problémom. Vtedy si väčšina profederálnych českých poslancov uvedomila, že štát sa nedá udržať ani použitím referendovej barličky a otvorila sa cesta k tvorbe zákona o zániku ČSFR.
Pokladám za potrebné povedať, že referendum nie je štandardný spôsob na založenie štátu. Pýtam sa: Zo 193 štátov OSN koľko vzniklo na základe referenda? Spočítate ich na prstoch jednej ruky. Ani Masaryk nezakladal ČSR referendom o vystúpení z Rakúsko-Uhorska. Referendum nie je právny akt akceptovaný medzinárodným právom. Vidíme koľko účelových postojov bolo spojených s referendami v Španielsku, Veľkej Británii, či na Kryme.
USA napríklad referendum vôbec nemajú vo svojom právnom systéme.
Referendová ekvilibristika v slovenských médiách je hra s falošnými kartami a s nečestným zámerom. Zánik ČSFR s definíciou dvoch nástupníckych štátov bol urobený na parlamentnej pôde Federálnym zhromaždením, inštitúciou plne akceptovanou vnútroštátne aj medzinárodne. Preto nikdy nedošlo k spochybneniu nástupníckych štátov na európskej, či svetovej politickej scéne. Zánik ČSFR bol urobený právne a politicky čisto, elegantne a s noblesou.
Prijatie Ústavného zákona o zániku ČSFR pokladám za historicky najväčší úspech slovenskej politiky na pražskej pôde. Vôbec to nebolo také jednoduché a samozrejmé, ako sa to dnes môže zdať. Dokázali sme presvedčiť českých politikov, že zánik ČSFR je aj v ich záujme. Na 25.11.1992 bola v Prahe zvolaná demonštrácia za zachovanie federácie. Medzi poslancami FZ sme vedeli, kto bude ako hlasovať. Zástancovia federácie, najmä českí, chodili medzi nami a rozprávali, že na Václavskom námestí bude 100-tisícová demonštrácia a tých, ktorí budú hlasovať „za“, dav zlynčuje. Nebola to pre nás ľahká situácia. Keď sme po hlasovaní vyšli von, na Václavskom námestí bol pokoj, žiadny mnohotisícový dav, bolo tam pár desiatok ľudí s transparentmi. Česká verejnosť, včítane Pražanov už o federáciu nestála.
Prečo som hlasoval za prijatie tohto zákona?
Vnímal som to ako povinnosť voči slovenským dejinám a histórii. Cítil som to ako zodpovednosť za generácie, ktoré tu boli pred nami a podobnú príležitosť nemali. Cítil som to ako zodpovednosť voči generácii našich detí a následných generácií. Cítil som to ako zodpovednosť pred svojimi vrstovníkmi a pred sebou samým. Vnímal som to ako neopakovateľný historický okamih, kedy som nemal právo zlyhať.
MUDr. Štefan Paulov.