Oddych v tichu modlitby

Dnešná doba je veľmi uponáhľaná. Každý sa niekde ponáhľa. Všetko rýchlo plynie a vyvíja sa. Všade vládne hluk a človek nemá čas sa utíšiť. Nemá čas nabrať síl. Cez deň sme v jednom kolese: telefón, škola, spoločenské povinnosti, deti, doprava, televízia, správy atď. V čom to je?

Je to vari v strachu zo stretnutia so samým sebou alebo je to naozaj nedostatkom času? V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš pozýva do samoty: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6;31). Ježiš sa uchyľuje do samoty v blízkosti Betsaidy, kde ústi Jordán do Genezaretského jazera. Aj Ježiš myslí na dôležitosť odpočinku a voľného času, kedy človek naberá množstvo síl. Túto potrebu oddychu poznal aj židovský národ, ktorý sa riadil veľmi prísnymi predpismi o sobote. Napríklad mali presne predpísané úkony, ktoré mohli urobiť, aj úkony, ktoré im boli prísne zakázané. V odpočinku je nám príkladom aj Pán Boh, ktorý za šesť dní stvoril svet a na siedmy odpočíval. Človek má napodobňovať Boha, aj keď pracuje, a aj keď odpočíva. Ježiš sa utieka do samoty pred každým dôležitým rozhodnutím. V samote sa pohrúžil do modlitby. Aj v modlitbe sa dá nabrať veľa síl a chuti do práce. Niekedy v nej netreba ani slov. Stačí sa len utíšiť. Boh nás vidí a vie, čo nás trápi. Takýmto druhom modlitby je kontemplácia. Takto sa modlili aj mnohí svätí. Možno ju praktizujete aj vy, hoci o tom neviete. Čo je to vlastne kontemplácia? „Kontemplatívna modlitba nie je nič iné, ako dôverný priateľský vzťah, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ (sv. Terézia z Avily alebo KKC 2709). Alebo ináč: Dlhý láskyplný pohľad na Boha. Boha môžeme stretnúť vo svojom najhlbšom vnútri, ale najskôr sa musíme utíšiť a na chvíľu sa zastaviť.

„Keď majster pozval vysokopostaveného človeka na meditáciu, dostal odpoveď, že je priveľmi zaneprázdnený. Vtedy majster povedal svojim žiakom: „Tento muž mi pripomína drevorubača, ktorý plytval s časom a silami, lebo pracoval s tupou sekerou. Ten muž totiž unavene odpovedal, že nemá čas nabrúsiť si ostrie.“ Na všetko iné si dokážeme nájsť čas, ale na stíšenie, kde môžeme načerpať síl, nie. Zdá sa, akoby sme unikali pred pravdou o sebe, akoby sme sa jej báli. Riešime to prácou. Cez prácu sa snažíme uniknúť pred pravdou o sebe a naplniť vnútornú prázdnotu.

Keďže práca je prvoradá, rodina sa dostáva na bočnú koľaj a deti i žena tým trpia. Všetky naše problémy naberajú na intenzite práve pred spaním. Vtedy je nám veľmi ťažko zaspať. To, pred čím unikáme, sa stále viac a viac ozýva. Síce si telesne oddýchneme, ale duševne nie. Čím naplniť túto prázdnotu? Ako si riešiť svoje otázky o sebe? Pán Ježiš nám na to dáva jednoduchú odpoveď. Utíšiť sa, na chvíľu sa zastaviť a kontemplovať. „Človek potrebuje kúsok púšte, aby našiel sám seba,“ hovorí známy psychológ Frankl. Veď keď ideme v rýchliku, nestačíme vnímať veci, okolo ktorých sme práve prešli. Aj naše vnútro si žiada chvíľku ticha a ísť na hlbinu. Spracovať to, čo sa práve udialo a využiť to na svoje dobro.

To sa nám nikdy nepodarí, ak sa nezastavíme. Život nie je vždy rýchlik, v ktorom len tak prefrčíme. Stretávame sa v ňom s mnohými ľuďmi a nadväzujeme s nimi vzťahy. Tieto vzťahy sú neraz veľmi komplikované a vyžadujú si od nás veľa energie. Treba sa zastaviť. Čím to bude pravidelnejšie, tým lepšie. Tu by sme sa mohli opýtať, ako to treba robiť? Jednoducho, utíšením sa a stretnutím s Bohom. Viem, že je to veľmi ťažké, ale je to veľmi dôležité pre náš vnútorný život, pretože len tam nájdeme silu ísť vpred. Naše vnútro si môžeme zapratať všeličím, ale aj tak nebudeme šťastní. Šťastní dokážeme byť len vtedy, keď milujeme. Láska dáva našej práci novú dimenziu. Dáva jej zmysel, lebo práca je tu nielen pre moje dobro, ale aj pre dobro blížneho. Len keď milujem, môžem rozdávať. Na to, aby som mohol rozdávať, musím od niekoho túto lásku čerpať. Lásku môžem čerpať len z lásky k Bohu, s ktorým sa môžem stretnúť v modlitbe alebo v kontemplácii. I modlitba je určitý druh relaxu, kde môžeme načerpať silu pracovať pre druhých. Človek je tvor, ktorý je odkázaný na druhých ľudí. Vytvára si skupiny priateľov, ktorí majú rovnaké názory a rovnaké zmýšľanie. Hľadá si takých, ktorým môže veriť a zdôveriť sa im. Takýmto priateľom môže byť v našom živote aj Boh.

On sa nám tíško prihovára cez naše svedomie a čaká na nás, kedy si na neho spomenieme. Môže k nám hovoriť aj cez našich blížnych. Chce nám pomôcť a nechce, aby sme sa zbytočne trápili. On nás miluje. Na to, aby sme si vyriešili naše problémy, musíme sa stíšiť, a nie unikať do hluku. Pred problémami nikdy neutečieme. Oni sa vždy vrátia. Najlepšie je ich riešiť a nájsť si na ne čas, utíšiť sa a prísť na to, kde je problém. Prekonaním problému sa stávame silnejšími a o niečo skúsenejšími. Záleží len na nás, čo si vyberieme. Bude to rezignácia alebo riešenie? Nájdime odvahu ich riešiť! V dnešnej dobe je veľa ľudí, ktorí majú takéto problémy a snažia sa ich riešiť. Mnohí mladí majú problémy sami so sebou. Čím to je? Je to tým, že si nenájdu kúsok voľného času na seba alebo sa nedokážu utíšiť a oddýchnuť si. Vyzerá to, akoby schválne vyhľadávali hluk. Mladí sú vo veku, v ktorom si musia zodpovedať otázky o svojom budúcom smerovaní, nájsť si svoje miesto v živote. Je to čas rozhodovania a hľadania ideálov. Tí, ktorí sa k tomu stavajú zodpovedne, neboja sa utíšiť a nájsť odpoveď na mnohé svoje otázky. Toto stíšenie neplatí len pre mladých. Aj my sa mnohokrát nachádzame v situáciách, kedy sa musíme zodpovedne rozhodnúť. Vtedy je dobré rozhodovať sa v modlitbe na kolenách.

Človek nemôže byť stále vystavený hluku a stresu. Jednoducho nie je na to stavaný. Cez stres prichádza k mnohým psychickým chorobám. Sme zodpovední aj za svoje zdravie a to nielen fyzické, ale i duševné. U ľudí, ktorí sa snažia žiť duchovne, vidíme akýsi pokoj a duševnú rovnováhu. Títo ľudia objavili svoj hlavný zmysel života. Nie je to sláva, kariéra, osobná prestíž alebo peniaze, ale je to Láska. Svoj zmysel nachádzajú v Bohu, s ktorým sa dokážu stretnúť v kontemplácii. Kontemplácia je stav, v ktorom slová nie sú potrebné. Za všetko hovorí láska, ktorá práve v tej chvíli zaplavuje srdce pokojom a nevysloviteľným šťastím, ktoré sa nedá z ničím porovnať. Svätí cez kontempláciu vyznávajú Bohu svoju vieru a lásku. Naučme sa aj my čerpať silu cez modlitbu. Skúsme si na ňu nájsť stabilný čas. Ak si niekto myslí, že to nejde, mýli sa. Ten, kto naozaj chce, nájde si čas. Keď miluješ nejaké dievča, vždy si ho dokážeš nájsť. Prečo si ho nenájsť pre Boha, ktorý nás tiež miluje? Mohli by ste ešte namietať, že on si na vás nenájde čas. Ani to nie je oprávnené tvrdenie.

Skúsme dostať prácu do harmónie s odpočinkom a modlitbou. Vtedy to bude správne. Neunikajme sami pred sebou ako jeden dedinský farár v nasledujúcom príbehu. Dedinského farára dona Camilla povýšili a pracoval vo Vatikáne. Raz musel vybaviť dôležitú vec vo svoje starej farnosti. Najprv šiel do starého kostola, kde sa mu odrazu prihovoril Ježiš. Don Camillo sa ho opýtal, prečo sa mu za tri roky v Ríme nikdy neprihovoril. Ježiš mu odpovedal: „Vždy som bol k tebe rovnako blízko, ale ty si ma v Ríme nemohol počuť, lebo si bol ďaleko od seba. Tu ma počuješ, lebo si sám sebe blízko.“ Tak je to aj s nami. Boh je vždy blízko pri nás, len my sme ďaleko od seba. Vložme naše problémy do Božích rúk a zverme mu ich. Naučme sa dôverovať Bohu a nájsť si preň čas, utíšiť sa a načerpať síl, naplniť naše vnútro a nájsť pravý zmysel nášho života.

Pane, daj nám síl stretnúť sa so samým sebou. Pomôž nám nájsť si čas pre seba a teba. Pomôž nám, aby sme ti dokázali dôverovať a vložiť naše problémy do tvojich rúk. Ty si láska a chceš nám pomôcť. Prosím ťa, obmäkči nám srdcia, aby sme boli ochotní sa s tebou stretnúť v kontemplácii a dokázali vdychovať tvoju lásku. Daj nám síl, aby sme sa dokázali v tebe pozrieť do svojej tváre, prijať sa takí, akí sme a otvoriť sa ti. Amen.

http://www.evanjelizacia.eu/?page=19&meditacia=2018-02-03