Nadčasová odpoveď kardinála J. CH. Korca na blasfémiu M. Havrana šíriacu sa médiami

List otca biskupa J. Ch. Korca československej televízii k relácii „Kríž v osídlach moci“

Bratislavská televízia vysielala od 6. do 13. marca 1989 päťdielny seriál „Kríž v osídlach moci“ zakončený 14. marca besedou „O klerikalizme a klerofašizme na Slovensku“.

Seriál bol odvysielaný k 50. Výročiu vyhlásenia Slovenského štátu, a to podľa slov účastníkov besedy, hlavne pre mladú generáciu, aby bola informovaná o udalostiach spred pol storočia, ktorých účinky sa dnes vraj prejavujú medzi veriacimi a v Církvi na Slovensku v tzv. laickom apoštoláte a v nelegálních cirkevných štruktúrach. V záhlaví seriálu boli uvedené mená O. Dányi, J. Čelko, V. Hudečková, O. Vyhlídal, V. Nedbal a další.

Seriál „Kríž v osídlach moci“ už svojím názvom naznačoval, o čo v ňom ide – nie o osoby politikov, ani o dejiny jednej politickej strany, lež o katolícku Cirkev, o biskupov, kňazov a veriacich na Slovensku, ba o celú Cirkev na čele s pápežom. Obsah zodpovedal zámeru – postaviť všetko, do takého svetla, aby výsledkom bolo zosmiešnenie, irónia, a sarkazmus.

A tak v „seriáli„ ktorý bol kolážou fotografií vytrhnutých úsekov starých filmov, časopisov a novín sprevádzaných politickým jednostranným a útočným komentárom čítaným často divadelne patetickým tónom bolo takmer všetko, čo vyjadruje katolícku Cirkev – pápeži Pius XI. a XII., encykliky, biskupi Jantausch, Kmeťko, Vojtaššák, Nécsey, Škrábik i Lazík, slovenské kostoly, zvonka i s interiérmi, púte, prvé prijímania a omše, všetko vždy s patričným, politickým zosmiešňujúcim komentárom.

Obrazy zo Slovenska sa striedali so zábermi Hitlera od r. 1930 ba i prv, popredkávané masovými hrobmi, strieľaním, ľudskými kosťami, koníkmi s oráčom obďaleč poľného kríža až po výsmech spovede, opětovné strielanie ľudí zakončené teatrálnym a rúhavým „ajhľa baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta“. Sedemnásťročná středoškolačka na to všetko povedala: „Satanské verše na slovenský spôsob“. A študent ktorý stál pri nej, pripojil: „Keby bolo na Slovensku sto moslimov, autori seriálu by sa museli možno do smrti skrývať po horách“.

Naozaj Slovensko a katolicizmus vôbec bol podľa seriálu žriedlom vrtkého zla a len zla. Ani v štáte, ani v Církvi nebolo níč ľudské, všetky zhromaždenia od birmovky cez exercicie až po stretnutia biskupov v Prahe stáli v službách buržoázie alebo priamo Hitlera. Podľa seriálu to platilo o prvej ČSR, potom zvlášť o Slovensku. Chvíľami vznikal dojem, že keď slovenskí chlapci zazvonili na zvonici, Japonci sa ihned vrhli na Mandžusko. A keď A. Hlinka prehovoril v Prahe v parlamente, Musolini okamžite zaútočil na Hábeš.

Na zostavení seriálu „Kríž v osídlach moci“ sa nezúčastnil nijaký slovenský historik.

Hoci išlo o vyslovene historickú tému, zostavili ho pracovníci Ústavu vedeckého ateizmu SAV. 15. marca 1989 vyšiel i v Pravde článek od pracovníka Ústavu historických vied o „Tragických dôsledkoch mníchovského diktátu“ tiež k 50. výročiu vzniku Slovenského štátu. Tento článok bol však písaný bez vášne, triezvo, a nepomerne vecnejšie i zodpovednejšie.

V časopise Ogoňok v čísle 50. z decembra 1988 kritizoval spisovateľ a redaktor A. Nežnyj v rozhovore s K. M. Charčevom, predsedom Úradu pre veci církevné pri rade Ministrov ZSSR bezduchý spôsob, akým sa roku 1933 písalo o náboženstve a Církvi. V knihe „Pod maskou náboženstva“ stálo, že všetci metropoliti, biskupi, kňazi, mnísi, církevní starší…,, podvádzajú veriacich a vykonávajú svoje fašistické kúsky“.

K.M. Charčev v tomto rozhovore povedal: „Takmer 70 rokov sa každým rokom opakovalo ako nejaké zaklínadlo, že Cirkev je nositeľkou ideologie nepriateľskej našej společnosti, v kňazoch je nutné vidieť cudzí element a vo veriacich ľudí,tretieho rádu,… Vo vedomí väčšiny straníckych a štátnych pracovníkov bol … vytvorený… nezmenitelný stereotyp“.
Do tretice- v tom istom čísle Ogoňka redaktor a spisovateľ A. Nežnyj ostro pranieruje novšiu historickú protináboženskú knihu, ktorej autor sa „nehanbí od základu oklieštiť fakty tak, aby sa dali vhodne umiestniť do jeho schémy“.

Posledné slová sú priam uliate na bratislavský seriál „Kríž v osídlach moci“. Sú to povytrhované obrázy, citáty, zábery filmov, zlepené podľa vytýčeného cieľa bez ohľadu na skutečné historické okolnosti, bez zvažovania historických podmienok a možností, akoby odborníci na dialektiku boli úplne zabudli na jednotu a boj protikladov, na to, že jednotlivá osobnosť v dejinách nie je všemocná, že v Európe sa od roku 1938 utvorili otrasné pomery činnosťou Hitlera, pred ktorým boli bezradné i veľmoci, zabudli, čím je uprostred kolosov malý národ a štát a že politika je umenie možného. Autori obstrahovali od konkrétnych ľudských možností vo veľmi mnohých, priam katastrofálnych situáciach, sledovali neohrozene svoj vlastný cieľ po naskrz priamej linke „klerikalizmu a klerofašizmu“, sledovali svoj cieľ neúprosne a nemilosrdne, aj keď tento klerikalizmus im samým, ich otcom a trom miliónom Slovákov zabezpečil cez najstrašnejšiu vojnu dejín na šesť rokov relativný pokoj a prácu a mnohým zachránil i životy.

Televízny seriál z marca 1989 je dalším mýtom, ktorý sa na Slovensku zrodil z domácích hláv, zaujatosti a fanatizmu. Nie je jediný. Súčasný spisovateľ a historik nedávno v rozhovore pre časopis povedal: „Mám 50 rokov a za ten čas som napríklad o Štefánikovi … počúval prinajmenšom na pätoro spôsobov a každý bol falošný a nehistorický. Našej historiografii sa dá skutočne všeličo vyčítať… Zriekla sa živých ľudí a nahradila ich schémami a zovšeobecneniami. Je hrôza čítať o červených nitiach vývoja ako sa vinú dejinami“ (Literárny týždenník 10/88). Našťastie seriál „Kríž v osídlach moci“ nerobili kvalifikovaní odborníci- historici. Ale schémy a červené nite vývoja akoby už prešli do krvi mnohých slovenských vzdelancov.

Máloktorý národ si dnes tak vie mrzačiť a hanobiť svoje dejiny a tak ubíjať v nových generáciach národné sebavedomie, ako to vieme robiť my na Slovensku.

Priemerný inteligent nie je schopný vyjadriť sa pokojne a s hrdosťou o sv. Cyrilovi a Metodovi, o vzdelancoch prvého rádu, ktorí stáli na samom začiatku naších národných dejín, jazyka a kultúry. Nevie byť hrdý na to, že zo všetkých miest ich pôsobenia na Veľkej Morave sa najbezpečnejšie spomínajú v starých prameňoch naša Nitra, Devín, Zobor. Nevie byť hrdý na Trnavskú univerzitu, ktorá nás 150 rokov otvárala svetu.

Priemerný Slovák za Uhorska začal hovoriť po maďarsky a za prvej republiky poprel v sebe Slováka a hlásal jednotný národ. Zabudol na Bernoláka, Hollého i Štúra a hanbí sa priznat k Moyzesovi a Štefánikovi. A zabudol, že tým najviac škodí nielen národu, ale i republike. Dne sa jeho druhovia vysmievajú tým, ktorí – i keď s mnohými ľudskými chybami a slabosťami – za Uhorska i za prvej ČSR kriesili národ k životu, bránili jeho práva a slobody, reč a samobytnosť, či to už bol Škultéty, Hlinka, Rázus alebo iní.

Tak nám z naších dejín zostáva len veľmi málo z toho, čím by sme nadchli mladé generácie k slovenskej národnej hrdosti. Potom aj naše miesto v republike je pre mnohých bez chuti a bez hrdosti a my sme bez chuti pre republiku.

Slovenské dejiny sa nedajú chápať bez kresťanstva ani bez katolíckej Církvi.

Ak to nemôžeme obísť, najbežnejšie je, že to očierňujeme. Všetko kresťanské a najmä katolícke je nám podozrivé, na smiech a pre iróniu. Keď to predsa chceme spomenúť po dobrom, obzeráme sa okolo seba akoby sme kradli.
Televízny seriál „Kríž v osídlach moci“ vo výsmechu naších dejín dosiahol jeden z vrcholov. Neuspokojil sa s kritikov jednotlivých politikov, či politických strán- zosmiešnil náboženstvo, kresťanské obrazy , symboly, tajomstvá a Cirkev, a to počnúc od omší, prvého prijímania, cez veriacich pútnikov, kňazov, biskupov až po pápežov.

Pred rokom nás bratislavská televízia v relácii „Na aktruálnu tému“ presviedčala, že veriaci majú u nás naskrz tie sté práva jako neveriaci. Po seriáli „Kríž v osídlach moci“ sa veriaci pýtali: „Kde by sme mohli odpovedať na 6-dielny obsiáhly seriál výsmechu z Církvi na Slovensku a vo svete?“ – Nikde. Niet nijakej možnosti verejne odpovedať na verejné urážky – ani v tlači, ani v rozhlase ani v televízii.

Ak som sa rozhodol napísať Vám tento list, urobil som to veľmi nerád. Ide o historické udalosti, ktoré ktosi stále politizuje, hoci sú už polstoročia za nami. Ale urobil som to z povinnosti svedomia, lebo ide o veriacich, o viac než polovicu národa na Slovensku a o značnú časť veriacich obyvateľov v Čechách a na Morave, ktorým sa tiež hodne ušlo. A ide aj o nekatolíkov a neveriacich, ktorí z kresťanského či ľudského hľadiska mohli byť sotva nadšení udúšajúcimi blasfémiami seriálu a jeho rozkladného pôsobenia v národe, štáte a vo svete.

Keď som sa už rozhodol napísať, ľutujem len to, že nie som slovenským historikom, spisovateľom, alebo básnikom, ktorého slovo by v tejto celonárodnej veci tak zavážilo, že by prebudilo svedomie slovenského človeka, aby hľadal cesty dorozumenia a jednoty vo veciach pre národ a štát podstatných, aby prijímal rozmanitosti vo veciach ostatných, aby hľadal cesty spolupráce v úcte k vlastným dejinám, v úcte k odlišným presvedčeniam a v úcte k národnej a štátnej budúcnosti.

Toto všetko televízny seriál „Kríž v osídlach moci“ nielen nesledoval, lež priam poprel prácou bez citu. Ukázalo sa to pri spracovaní vrtkých tém – prvej ČSR, autonomie, v otázke Slovenského štátu a nakonec v pripojenej besede autorov. Seriál takmer do vrtkého zla zapájal pápežov, biskupov, kňazov, celú Cirkev s jej encyklikami, kostolmi, omšami, procesijami, krížmi.

Zaujalo ma predovšetkým jedno hľadisko: Udalosti spred 50 rokov neboli ani zďaleka také jednoduché ako si ich simplikovali autori seriálu. Boli omnoho zložitejšie. Na túto zložitosť situácie a udalostí chcem poukázať. Ide o udalosti, ktoré už patria dejinám. Práve ako historické ich krátko spomeniem. Nie hodnotením, lež dokumentami doby. Rozvinúť podrobné kritické hodnotenie, vecne a objektivne, sa tiež očakáva. Máme nádej, že historici túto úlohu bez predpojatosti uskutočnia.

Časopis Výber (13/89) začal písomnú verziu textu seriálu takto: „Znejú volebné tóny. Vynára sa klenba velkolepého chrámu, ktorý napĺňa vznešené ,Te Deum,. Mihajú sa čižmy. Čierne uniformy. Do obrazu hovorí komentátor: „Pochodovali… Pochodovali k 6. októbru 1938, k 14. marcu 1936(?), aby sa spolupodielali na rozbití Československej republiky. V tomto seriáli pôjdeme po stopách faktov. Pochodovali k deportáciam, k vypaľovaniu partizánskych obcí, osád a samôt v zime 1944/45… Potláčali základné ľudské práva… Katolícka akcia Piusa XI. prišla ľudákom vhod. Z volieb vyšli v r. 1925 posilnení, zdvojnásobili počet poslancov v parlamente… Vzdali sa opozície a vstúpili do vlády pánskej koalície…“

Už text týchto pár viet je zmätený. Cieľom ľudákov bolo rozbiť republiku. Ale vstúpili do vlády. Boli proti republike, ale dosiahli to, „čo si kedysi želal Hlinka… byť štátotvornou stranou“, ako znie v článku jeho citát. Aby sa to znehodnotilo, napíše sa a povie sa, že vstúpili do „pánskej koalície“. Boli proti ľudu, ale ľud ich vo voľbách posilnil.

Časť 1.
Pripravil A. Čulen (J. CH. Korec: Kríž vo svetle pravdy 1989)

 

Havran: Katolícky kňaz Tiso bol vrah malých detí, židovská menšina bola deportovaná slovenskými katolíkmi, vaši starí rodičia ich zlikvidovali!

Zora Jaurová a Mátyás Prikler sa pýtali na vzťahy medzi väčšinou a židovskou menšinou. Tento projekt bol realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, na čele ktorého stojí Lucia Žitňanská.

V dokumente vystúpil redaktor televízie JOJ Daniel Levický Archleb a Michal Havran, ktorý vo vzťahu k židovskej menšine povedal: Židovská menšina na Slovensku v skutočnosti neexistuje, sú tu len torzá aj ľudské aj architektonické aj kultúrne. Je to preto, lebo katolícky kňaz Jozef Tiso, sa stal vrahom malých detí. Treba to stále pripomínať pre tých čo tomu úplne dostatočne nerozumejú, že Jozef Tiso nebol kňazom, ale bol človekom, ktorý posielal malé deti do koncentračných táborov.

Ak nám dnes na Slovensku niečo chýba, tak je to celá židovská menšina, ktorá bola slovenskými katolíkmi aj evanjelikmi deportovaná do koncentračných táborov. To že dnes opravujeme synagógy tak to neznamená, že sa židovská menšina vracia, pretože židovská menšina sa na Slovensko nevracia a nemá sa odkiaľ vrátiť, lebo z táborov sa nedalo vrátiť. Ak budete nabudúce chcieť niekoho nenávidieť, tak židov môžete úplne vynechať z hry, pretože vaši starí rodičia ich už zlikvidovali. Jednou z autoriek projektu na ktorý prispelo Ministerstvo spravodlivosti je Zora Jaurova, ktorá je dcérou bývalého predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša.

Pôsobila ako riaditeľka národnej kancelárie európskeho grantového programu Kultúra. V roku 2008 sa stala umeleckou riaditeľkou projektu Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, z ktorého bola pre nespokojnosť Košičanov odvolaná. Jedným z kultúrnych podujatí ktoré v Košiciach organizovala malo byť aj vystúpenie českej skupiny s názvom Piča z hoven. V januári 2017 odstúpila z redakčnej rady Denníka N, a stala sa novou podpredsedníčkou strany Progresívne Slovensko.

Na dokumente ďalej spolupracovali: koncept: Zora Jaurová a Mátyás Prikler, réžia: Mátyás Prikler, kamera: Tomáš Stanek ASK, strih: Peter Morávek, hudba: Gabriel Buchu Németh, zvuk: Michal Horváth, grafika: Šimon Matrka, produkcia: Martina Agricolová

https://www.hlavnespravy.sk/havran-katolicky-knaz-tiso-bol-vrah-malych-deti-zidovska-mensina-bola-deportovana-slovenskymi-katolikmi-vasi-stari-rodicia-ich-zlikvidovali/1302550