K historickému, kultúrnemu, náboženskému, menej politickému obrazu Európy, patrí jej rozčlenenie na západnú, strednú a východnú Európu.
Možno súhlasiť s filozofom a historikom R. Preisnerom, že dráma strednej Európy je v tom, že v mene nej samej, alebo celej Európy sa dôležité udalosti, ktoré sa jej týkali riešili ponad hlavy národov strednej Európy. Možno pripomenúť Mníchovskú zradu, alebo Jaltskú konferenciu, kedy národy strednej Európy sa dostali do sféry vplyvu komunizmu, bez toho, aby toto oni samé chceli.
Represie z tohto obdobia sú známe. Preto so znepokojením pozorujeme tendencie spojiť programy niektorých politických reprezentácii s obmedzením slobody pri ich hodnotení. Aj na Slovensku. Zavádzaním cenzúry. Na západe má toto už podobu konfliktov a stresov pre kresťanov. Upiera sa im možnosť zaujať stanovisko k tomu čo odporuje kresťanstvu. Vnútorní život kresťana sa nesmie prejaviť vonkajšími znakmi. Napríklad zákazom krížov. Diskutovalo sa o zákaze Vianoc a podobne. Je to porušenie slobody prejavu a plurality.
Súčasne sa ponad hlavy občanov, nenápadne, bez spoločenskej diskusie, podsúva ako jedine platný spôsob vysvetľovania človeka filozofia ateistického štrukturalizmu Léviho Straussa. Možno hovoriť o útlaku systémom. Táto teória zamieňa subjekt vo vývine a vývoji spoločnosti. Nie je to už osoba a osobnosť človeka, ako kritérium vývoja, ale sociálna štruktúra. Nádej je v mutácii týchto štruktúr. Popiera sa kresťanská nádej. Popiera sa duša človeka. Štrukturalizmus, ako svetonázor sa presadzuje po čiastočkách, nebadane. Napríklad záver o tom, že muž a žena nie sú iba dve identity, ale že tých pohlavných identít je mnoho.
Sú to závery o rodine, ktorú netvorí muž a žena, manžel, manželka. Sú tu legislatívne opatrenie, že dieťa možno v niektorých západných krajinách odňať rodičom, pretože nespĺňajú štrukturalizmom nanútenú optiku. V intenciách teórie im vybrať iných rodičov. Dôsledkom štrukturalizmu je aj záver, na ktorý poukazuje R. De Mattei v knihe „Diktatúra relativizmu“, kedy sa niektoré deviácie prezentujú ako norma. Aj keby taký niekto chcel pomoc, liečenie, nemôže dostať. Bránia tomuto legislatívne nory, ktoré toto zakazujú.
Tento trend sa spája už s niektorými „progresivistickými“ politickými reprezentáciami a tak sa dostávame do situácie, ktorú si pamätáme z čias marxizmu. Politické reprezentácie nebolo možno voľbami vymeniť za iné politické reprezentácie. S inou orientáciou ako marxistickou. História sa opakuje. Budú sa môcť voliť iba tie politické reprezentácie, ktoré majú odmietajúci, spochybňujúci postoj ku kresťanstvu? Tie s kladným postojom budú zlým zákonom onálepkované ako fašistické a podobne?
Dôsledky tohto stavu
Dôsledkom je neutešené postavenia kresťanov na Západe, napríklad francúzskej cirkvi, na čo poukazuje francúzsky historik A. Besancon v knihe „Sloboda a pravda“. Z chýb francúzskej cirkvi možno veľa zovšeobecniť. Aj na Slovensku sa toto už prejavuje. A. Besancon sa k cirkvi vyjadruje v zmysle jej „personálu“. Píše, francúzska cirkev nebola schopná sa presne zorientovať, keď sa v dvadsiatom storočí vydala cestami, ktoré nikam neviedli. Namiesto intervencie, môžeme povedať, si povedala vývoj to vyrieši. Nevyriešil. Nie je to aj u nás tak? Píše, že to bolo preto lebo nedokázala uviesť do súladu očakávania a realitu. Že nevidela jasne priateľov, že neurobila prezieravú voľbu medzi priateľom a nepriateľom. Neanalyzovala situáciu ako bolo nevyhnutne. Že si nevšimla toho čo sa reálne odohrávalo.
Píše, že touto svojou trvalou intelektuálnou nedostatočnosťou, cirkev odradzovala tých ktorí boli jej prirodzenými spojencami a naopak povzbudzovala tých, ktorí ju nenávideli. Uvádza, že francúzski biskupi, neboli voči kresťanstvu nepriateľským hnutiam dosť skeptický, ale sa obrnili tézami : “otvorenosť voči druhým“, „rešpekt k druhým“, „nepotlačiteľnou vôľou k dialógu“, rozdiely zastierali bezhraničnou toleranciou. Nevzali na vedomie, že sa v krajine usadzuje nové náboženstvo a to militantným spôsobom.
Podobne ako sa na Slovensku usadzuje kresťanstvo potláčajúci liberalizmus. Takto nezámerne podporovali „revolučné“ hnutia a strany, ktoré už dávno, ako píše A. Besancon, pochopili, že nenávidenú spoločnosť možno lepšie zničiť imigráciou ako “sociálnymi“ otázkami a následne revolúciami.
Je Konferencia biskupov Slovenska „defensor civitatis?
Preto taký tlak aj na Slovensko aby sa otvorilo masám imigrantov. Pripomína, že cirkev bola už v dobe barbarov poctená titulom „defensor civitatis“, pretože chcela ochraňovať ľud. Je KBS Slovenska „defensor civitatis? Aj dnes je situácia podobná-. Ale cirkev sa tejto úlohy môže minúť nedostatkom realizmu.
A. Besancon uvádza, že afektivita, všetko chápajúca, tolerujúca nie je argumentom. Že na argumenty treba poznávanie. Pretože demokracia neurobila ľudí nutne šťastnejšími a múdrejšími. Uvádza, tri línie jednania ktoré sú potrené. Prvá najťažšia je vidieť situáciu takou ako naozaj je. Musí sa prekonať strach z „negatívnych novôt“ a prekonať myšlienkovú lenivosť.
Druhou cestou je vysvetľovať katolíkom rozdiely s ktorými sa v životnej praxi stretávajú a ktoré ich neraz negatívne postihujú. Netváriť sa, že ich niet. Katolíci preto opúšťajú cirkev. Konkrétne na francúzske pomery rozdiely medzi katolicizmom a islamom. Pretože obyvatelia predmestí väčších francúzskych miest, ako veriaci majú zlé skúsenosti a riešenia budú hľadať mimo cirkev ak ich negatívne skúsenosti sa budú cirkvou prehliadať. A. Besancon pripomína, že kresťanský Boh je chápaný ako otec, tento pojem sa v článku viery u moslimov vypúšťa.
Podstatné je aj to v čo sa verí. Ako sú videné osoby Ježiša Krista, Panny Márie. V kresťanstve Ježiš Kristus nie je iba historická idea, ale živý medzi nami. Treťou líniou je vzdelávanie kresťanov, aby sami vedeli obhajovať svoju vieru, kresťanstvo. Na Slovensku kresťanské časopisy mali v minulosti šéfredaktorov laikov. V redakčných radách boli aj laici. V súčasnosti sú to väčšinou iba kňazi. A kňaz je sociálne napadnuteľný a preto opatrný. Potom sa nereaguje na kritické problémy. Prítomnosť laikov by toto mohla vyvážiť.
Laici môžu mať iné problémy. Záujem laikov o kresťanské časopisy je spojený s tým či tam nájdu vlastnú problematiku. Ak nenájdu časopis nekúpia.
Katolícke noviny mali v roku 1991 šéfredaktora laika. Bol ním J. Závarský. Nevyhýbali sa vysvetľovať rozdiely ktoré trápili ľudí, zaujať stanovisko k novotám, vyjadrovať obhajobu kresťanstva voči neprajným silám. Napríklad v čísle zo 6.X. 1991 uverejnili text Mons. R. Baláža o „Náboženskej situácii na Slovensku“. Také pojednanie by sa veľmi zišlo aj v súčasnosti. Najmä po sčítaní obyvateľstva. Ale chýba. Prečo? Mons. R. Baláž konštatuje, že politická zmena sama neprinesie aj zmenu duchovnú. Iba vonkajšia sloboda, bez seriózneho vnútorného základu plodí iba chaos. Konštatuje, že musíme radikálne interiorizovať svoju náboženskú identitu, nespoliehať na strácajúcu sa oporu tradičného kresťanského prostredia. Každý kresťan si bude musieť osobne a nanovo vybojovať svoju osobnú kresťanskú existenciu, uprostred ľahostajnej a utilitárnej zameranej masy.
V jednom košickom kostole, krátko pred koncom sv. omše potichu, aby nerušila, odišla jedna veriaca. Kňaz prerušil obrad a povedal, odišla skôr, omša jej neplatí. A pokračoval v obrade. Alebo starší dospelí, unavení nedvihol dosť vysoko ruku pre eucharistiu. Kňaz ju vložil naspäť do kalicha, schytil mu ruku a prudko ju dvihol, takto má byť. Nie som presvedčený, že prijímanie do rúk je správne. Kňaz nie je bača a veriaci valach. Mal by byť „pastier“- duchovný pastier. Alebo ináč, je rozdiel medzi duchovným otcom a duchovným otčimom. Mons. R. Baláž píše, že Boh sa postará prostredníctvom súčasného pluralitného súčasného sveta, aby sme sa dostali k skutočne evanjeliovej originalite.
Treba tu s odstupom troch desaťročí povedať, že sú tu politické reprezentácie, ktoré opätovne chcú legislatívne mocenský nanútiť svoje programy nepriateľské kresťanstvu, tak že rušia pluralitu. Zavádzajú cenzúru. Zase nebadane. Na Západe taká situácia v mnohých krajinách už je. Mons. R. Baláž pripomína, že kresťan stojí zoči voči novej mentalite, ktorú charakterizuje povedomie, že sekularizovaný a zateizovaný svet je prirodzenou etapou vývoja ľudstva a že to tak musí byť. Píše, že možnosť inkarnácie evanjelia do súčasného sveta sa popiera, čo vedie ľudí k náboženskému indiferentizmu. Treba sa modliť za KBS, aby sa stala “defensor civitatis“. Nie každá povaha je na také poslanie vhodná.
Súčasný stav
Národy východnej a strednej Európy, ktoré zdieľali spoločný osud, ako traumu v dôsledku najvulgárnejších podôb komunizmu, majú právo vyjadriť sa k politickej reprezentácii, ktorej moc chce byť nanovo spojená s protikresťanským postojmi. Občania majú mať právo preskúmať, aký je súlad medzi tým čo chcú oni, ako občania, ako ľud potrebujú a čo robia politické reprezentácie. Tieto často neodolajú pokušeniu zrelativizovať hodnoty a vymeniť ich za nejakú veľkú moc. Ktorá sa neskôr ukáže ako protikresťanská. V demokracii by ľud mal mať možnosť byť nezávislý na svojich politických reprezentáciách. A je prirodzené, že takú nezávislosť ľudia chcú, aby mali možnosť hodnotiť. Nechcú cenzúru.
Oprávnené očakávanie občanov od reprezentácii kultúry, kresťanstva, vedy a politiky. K pravdivému poznaniu zložitých situácii by mali prispieť hlavne reprezentácie kultúry, kresťanstva, vedy tým, že budú angažované osudmi ľudí. Takéto osobnosti ako uvádza Dostojevskij v úvahe z roku 1898: „Čo bude s Ruskom o sto rokov“, prichádzajú skôr ku dvom závažným otázkam pre riešenie spletitých spoločenských, sociálnych, politických, či historických problémov ako verejnosť. Prvá otázka je konštatujúca:“ áno, takže tak to je?“ Je to otázka náhľadu do zložitých javov. Druhá otázka nemenej dôležitá znie: “ a čo teraz, ako ďalej“? Týka sa to aj vojny na Ukrajine.
Zla politika potláča takéto otázky. Nahrádza ich propagandou. Potláča iné reprezentácie mimo samej seba. Nepodporuje kultúru, podrýva kresťanstvo ideami, ktoré sú mu cudzie, využíva vedu a jej poznatky iba na ovládanie iných. Politika sa potom prezentuje iba ako vonkajšia sila. Pôsobí nie rozvíjajúco, ale represívne. Do vedenia sa dostávajú politici veľkej sebe lásky a malej lásky k blížnemu. Prichádza mi na myseľ otázka ktorú položil sv. Tomáš Aquinský: Môže mať hriešnik v obľube samého seba? Odpovedá: ak sa starosta obce má rád iba preto, že je starosta, tak to je nepravdivá obľuba seba, pretože je založená iba na vonkajškovom človeku.
Pravdivý kladný vzťah k sebe je iba cez rozvoj vnútorného človeka. Môžeme povedať, že dezintegrovaný, etický problematický človek, nevie rozpoznávať trvalé pravdy. Je egocentrický a žije iba úžitkovými pravdami. Odmieta bádavý rozum určený k poznávaniu trvalých právd, toho čo je absolútne platné. Už od dávna prototypom takého politika je Pontský Pilát s otázkou a čo je pravda? A to je o zlej politike. Inšpirovaný sv. Tomášom môžeme povedať: Zlá politika rozpaľuje k nesprávnej láske a núti k bázni k cudzím bohom, nesprávne zameranej pokore. Preto je potrebné skúmať aká je vôľa Božia vo vzťahu k nám Slovákom. To je osudovo dôležitá otázka.
Morálne a morálnosť a sociálne tlaky verejnej mienky
Verejnosť už v tradícii antickej obce mala zdieľať štruktúru duševného života človeka jeho osobnosti. Toto súvisí s morálkou a morálnosťou. V súčasnej psychológii morálnosti a mravnosti toto rozlíšil prof. J. Grác v publikácii: „Psychológia mravnosti“. V očakávaní verejnosti je spravidla to čo ona považuje za morálne. Ak sa človek správa vonkajškovo podľa toho očakávania verejnosti, je považovaný za morálneho, dôležité je správanie ktoré je vidieť. Vnútorné prežívanie nie je vidieť. Morálnosť to je prežívanie, vnútorne založený postoj, hodnotenie a správanie, ktoré sa rozhoduje pre niečo čo je dobre na báze svedomia, nezávisle na tom či je alebo nie je videné verejnosťou, teda z vonku, vysvetľuje J. Grác. Napríklad človek môže u seba inhibovať niečo nesprávne aj keď to nikto nevidí. Pre súlad so svojim svedomím. Dôležitou súčasťou morálnosti je inhibícia negatívnych pohnútok. U každého človeka sa môžu objaviť. To je známe oddávna v dekalógu. Predponou ne- neurobíš, neoklameš, neukradneš, nebudeš zbožšťovať niečo čo nie je božské, nebudeš krivo svedčiť a podobe.
Francúzky filozof histórie P. Manent v knihe „A Word beyond Politics?“ píše, že vedecké má tendenciu zjednocovať a vytvárať rovnosť názorov medzi ľuďmi, ktorých zjednocovanie býva neraz také, že sa stráca mravná stránka. Akýsi tlak v zmysle, že veda tak hovorí. P. Manent konštatuje, že je tu napätie medzi paradigmami vedy o človeku a tým ako je človek konštituovaný. Mravný rozmer je súčasťou konštitúcie človeka. Pripomína, že v minulosti zjednocovala morálna rovnosť. Rovnosť podmienok, nie je ešte morálna rovnosť. V liberálnej spoločnosti sa málo hovorí o tom akými prostriedkami sa dosiahne cieľ. Neraz v zmysle tvrdenia: cieľ svätí prostriedky. Obete sú potom legitímne, straty sa považujú za nevyhnutné, zisky za dobre za akúkoľvek cenu. Aj za cenu vojen. Vojen o prírodné zdroje. Skryté neraz za fasádu médiami spracovanej verejnej mienky. Neraz s argumentáciou, veda tak tvrdí.
Opustila sa morálna rovnosť založená na súlade morálky a morálnosti. J. Grác píše, že medzi žiadúcnosťou nejakého správania, vyvolaného verejnou mienkou a hodnotami mravnosti nie je rovnocenný vzťah. Platí, že hoci každé mravné správanie je žiadúce, nie každé žiadúce správanie je mravné. Je tu zápas o verejnú mienku. Ak sa niekto správa podľa toho čo sa verejnou mienkou považuje za morálne je morálny, neznamená to, že automatický je aj vždy mravný. Preto rozdiel medzi morálnosťou a morálkou. Vo všeobecnosti platí, že verejná mienka môže vytvárať tlak k istému správaniu, ktoré sa v spoločnosti považuje za morálne, ale ako uvádza J. Grác, iba na úrovni prejaveného správania. Aj na základe nátlaku sociálne skupiny.
Všeobecne možno povedať, že násilným spôsobom nikoho nemožno urobiť mravným. V represívnych podmienkach, ako pociťujeme v súčasnosti aj na Slovensku, ľudia sa môžu formálne poddať, ale vnútorne si ponechávajú svoje hodnotenie. Prípadne na neho rezignujú. Ľudia sú vnútorne rozpoltený. Spoločnosť preto upadá. Alebo odmietajú. Problém nastáva ak politické reprezentácie chcú brániť snahe občanov o nezávislosť na politických reprezentáciách. Organizovaním mediálnych tlakov. Poškodzovať legitímne potreby občanov. Projektovaním nejakého škandálu, drámy, alebo zákazmi prístupu k informáciám, či obmedzovaniu v kultúre. Zastrašovaním ľudí.
Politická vyspelosť je o tom ako občania trvajú na svojom práve byť nezávislý na politickej reprezentácii. Mali by to ukázať vo voľbách. Podobne referendách, ktoré by sa mali rešpektovať. Nie preto, aby ľudia všetko negovali, ale preto aby boli slobodní pri posudzovaní politických reprezentácii. K tomu je potrebné aby stále viacej ľudí prišlo ku konštatovaniu: „takže tak je to“ a položilo si otázku:“ako ďalej“. Aby sa tohto procesu zúčastnili nie len politické reprezentácie, ale aj reprezentácie kultúry, kresťanstva, vedy, všetci ľudia dobrej vôle. A toto na Slovensku chýba.
Stanislav Hvozdík