Kniha A. Čulena + RECENZIE

Začíname, nekončíme…

Limitované stiahnutie zadarmo na konci recenzie …

PREDHOVOR:

Spomínam si na chvíľu, keď sme na Deň ľudských práv 10. decembra 2006 spolu s Tónom Čulenom priniesli do Národnej rady Slovenskej republiky vyše 100 000 podpisov petície občanov Slovenskej republiky, aby parlament riešil ratifikáciu Zmluvy o výhrade svedomia medzi Slovenskou republikou a Vatikánom.

kniha_culenKeď som prečítal rukopis jeho knihy Kde iní končia, my začíname, vidím, že hárky boli správne v jeho rukách, lebo on najlepšie a na vlastnej koži skusoval, čo znamená bojovať za výhradu vo svedomí. On sa za to svoje svedomie postavil priamo v „jame levovej“ – uprostred tzv. socializmu, a to vo veľmi tvrdých podmienkach. Môžem to len potvrdiť, lebo aj ja sa pamätám na rozkaz majora „dajte si ten krížik z krku dolu“, i na to, čo po neuposlúchnutí nasledovalo.

Dnes, vyše dvadsať päť rokov po „nežnej revolúcii“ vidíme, že boj o výhradu vo svedomí sa ani zďaleka neskončil, ba stal sa ešte úpornejším. Priatelia, toto žiaľ Bohu, nie je len minulosť… Pri súčasnom vývoji tzv. „politickej korektnosti“ nadobúdam presvedčenie, že kniha Antona Čulena by sa skôr mala nazvať Spomienky na budúcnosť.

Anton Čulen vo svojej knihe podáva strhujúci a detailný opis sveta totality, v ktorom sa jednotlivec odhodlá brániť sa. Jeho spomienky neúprosne ako skalpel obnažujú prostredie tzv. „vojenskej základnej služby“ za socializmu, počas ktorej boli mladí muži podrobení fyzickému a najmä ideologickému drilu, ktorý z nich mal vymazať akúkoľvek pripomienku a myšlienku na Boha.

Kniha Antona Čulena však dokazuje aj to, že Boh nenechá svojho verného napospas nepriateľom, a túto svoju skúsenosť dokumentuje až neuveriteľnými udalosťami.

Kniha Kde iní končia, my začíname – podľa súčasného stavu spoločnosti a najmä prognóz do najbližšej budúcnosti – sa javí byť manuálom, ako postupovať, keď ako veriaci kresťania budeme opäť podrobení nepriateľskému tlaku. Z tohto hľadiska je jej súčasne vydanie takmer neoceniteľné. Lebo naša petícia o výhrade svedomia síce o štyri dni, 14. decembra 2006, bola predsedom NR SR Pavlom Paškom prijatá, ale úspešná nebola. Aj to svedčí o tom, že ešte len musíme začať.

Ďakujem Tonovi Čulenovi za cennú námahu a za napísanie tejto knihy, tohto jeho svedectva, ktoré poukazuje na to najcennejšie, čo si máme udržať a brániť. Svoju vieru, Božie záujmy a Sedembolestnú Pannu Máriu, Patrónku slovenského národa – tieto základné atribúty našej existencie.

Pretože sme to dlžní všetci – ako Bohu, tak svojmu svedomiu, tak našim deťom a všetkým ľuďom dobrej vôle.

Anton Selecký, Bratislava, 26. novembra 2015

 

Ďaľšie recenzie ku knihe: 


Z 24.8.2018

Neskutočne pútavé čítanie Briskná, čítavá, zo života. Miestami do smiechu, inde dojíma. Spôsob rozprávania odkrýva autorov intelekt a jednoduchosť podania príbehu len umocňuje jeho prirodzenosť.

REAGOVAŤ

https://www.martinus.sk/?uItem=226147

 

Ladislav 28. 1. 2019

Spomienka na „Zlaté časy“! Sám som ešte v skorších rokoch ako vojak Čulen vojenčil. Na vojenčine okrem iného bolo jedným z hlavných cieľov československých komunistov využiť tento čas na ideologické „spracovanie“ mladých od rodín odlúčených chlapcov. Medzi to „ideologické spracovanie“ bolo aj šikanovanie tých chlapcov, ktorí sa kresťansky aj navonok prejavovali a že takí čo sa tak prejavili mali o vojenskú „kariéru“ postarané, to hádam nie je potrebné ani pripomínať! No skrátka „zlaté časy“ a ja len dodám ako pre koho!!!

https://www.martinus.sk/?uItem=226147

 

Ján Košiar 20.1.2016

Kde iní končia…

Príbeh vojaka Antona Čulena v Česko-Slovenskej ľudovej armáde sa číta lepšie ako Haškov Švejk. Totiž jeho zážitky z vojny sú podstatnou časťou tejto publikácie. Zásadný rozdiel je však v tom, že zatiaľ čo Švejk je románová postava, Čulenove zážitky z vojenčiny sú autentické. V knihe však ide o čosi viac: vydať svedectvo o viere v Ježiša Krista v zložitých podmienkach komunistického ateistického školstva i pracovného prostredia. A Tono obstál. Anton Čulen (nar. 1965 v Skalici) po základnej škole absolvoval v rodisku aj Stredné odborné učilište strojárske, kde počas tretieho ročníka z dôvodu zosmiešnenia ateistických prednášateľov a odmietnutia odstránenia kresťanského krížika z odevu bol podmienečne vylúčený zo štúdia. V roku 1983 sa zamestnal v Nafte Gbely a ako jediný pracovník tohto veľkého podniku odmietol podpísať dokument odsudzujúci Vyhlásenie Několik vět proti Charte 77. V auguste 1989 sa pokúsil emigrovať na Západ a cez Maďarsko prejsť do Rakúska, no bol zadržaný príslušníkmi maďarskej pohraničnej stráže a uväznený v Šoproni.

V rokoch 1991 – 2008 pracoval v Slovenskom plynárenskom priemysle (SPP) v Bratislave, no od roku 2004 bol opäť perzekvovaný, zastrašovaný a vyšetrovaný. Ako predseda základnej organizácie Nezávislých kresťanských odborov Slovenska v SPP sa dostal do sporu s vedením firmy a následne bol prepustený zo zamestnania. Bol z toho súd, ktorý A. Čulen vyhral a rozsudok potvrdil, že vedenie SPP konalo v rozpore so zákonom. V rokoch 1997 – 2002 diaľkovo študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a stal sa učiteľom náboženskej výchovy na základných a stredných školách v Bratislave. V roku 2000 zorganizoval petíciu za zrovnoprávnenie cirkevných škôl so štátnymi školami, ktorú podpísalo viac ako 220 000 občanov Slovenskej republiky. V roku 2006 s Antonom Seleckým predložil do parlamentu petíciu o výhrade svedomia, ktorú podpísalo viac ako 120 000 ľudí.. V roku 2009 založil občianske združenie Aliancia za nedeľu, ktoré v roku 2013 zorganizovalo petíciu za prijatie zákona na ochranu nedele v NRSR. Zákon však zatiaľ Národná rada neprijala. Odporúčam prečítať. https://www.martinus.sk/?uItem=226147

 

Eva ZELENAYOVÁ 18.1.2016

Názor čitateľa Číta sa lepšie ako Švejk

Anton Čulen: Kde iní končia, my začíname, Post Scriptum, s.r.o., Bratislava, 2015

Čulenova knižka má čo povedať každému, kto život prežíva plnohodnotne. Je tiež svedectvom doby a režimu, ktorý autoritatívne vnucoval svoju ideológiu všetkým občanom. Nie každý sa podriadil, nie každý dokázal verejne svoj názor prezentovať či brániť. Čulenov príbeh vojaka v Československej ľudovej armáde sa podľa recenzenta knižky Jána Košiara číta lepšie ako Haškov Švejk. A naozaj, prvý či druhý deň v kasární, keď nastúpil na výkon základnej vojenskej služby sa odohrával dosť netradične. Nechali ho v civile čakať a nikto mu nepovedal, čo s ním bude. V rote mazákov, v ktorej sa ocitol, reagovali: \“Moju situáciu považovali za neštandardnú a dokonca sa ma pýtali, či nie som syn nejakého vysokopostaveného komunistického funkcionára,\“ s istou dávkou irónie konštatuje v knižke. Napokon sa u veliteľa útvaru dozvedel, že na základe informácií zo základnej školy a MNV v Brodskom zistili, že je nedôveryhodnou osobou a poslali ho domov. Podľa neho asi bol jediným vojakom Varšavskej zmluvy, ktorého bezdôvodne poslali z vojenčiny domov.

Autor zostavil knižku zo svojich spomienok na tie okamihy života, ktoré sa mu najviac vryli do pamäti. Už ako žiak základnej školy pociťoval nátlak na svoje náboženské presvedčenie za ponižujúce. Mnohým čitateľom sa azda vybavia podobné spomienky, keď nemohli verejne nosiť žiadne kresťanské symboly. Čulena dokonca kvôli krížiku na svetri vyhodili zo školy. Pritom historky, ktoré sa k takýmto udalostiam viažu, sú skôr úsmevne podané. Pri čítaní knižky nemožno neobdivovať mladého človeka, ktorý dokázal argumentačne zlomiť aj najtvrdších normalizátorov. Autor sa dotýka obdobia pred aj po roku 1989. Úprimnosť jeho výpovedí a priam duševný striptíz pred čitateľom ponúka vnímať obraz kresťana celkom intímne. Na prelome augusta a septembra 1989 sa autor pokúsil emigrovať do Talianska. Pravda, neúspešne.

Ale aj táto skúsenosť je obohatením čitateľa o možno dávno zabudnuté úvahy. Čulen sa dodnes venuje aktivitám smerujúcim k slobode svedomia. A čo je na ňom najvzácnejšie, vlastným príkladom.

Eva ZELENAYOVÁ

https://www.martinus.sk/?uItem=226147

Stiahnite si knihu vo formáte PDF zadarmo. Ponuka platí dva týždne:

KDE INÍ KONČIA, MY ZAČÍNAME