Úžasná kázeň kardinála Müllera: Skutočné nebezpečenstvo pre ľudstvo dneška spočíva v skleníkových plynoch hriechu a v globálnom otepľovaní neviery a rozpadu morálky

Rím, (kath.net) 022 885 – Kath.net dokumentuje homíliu býv. prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Gerharda L. Müllera, k vysviacke kňaza Michaela Sulzenbachera SJM v Ríme v Kostole sv. Agnesy v Agone 15. septembra.

Ďakujeme kardinálovi Müllerovi za dovolenie zverejnenia homílie.

Milý spolubrat Michael Sulzenbacher, obdivujem – ľudsky povedané – vašu odvahu a – duchovne povedané – vašu dôveru v Boha. V ťažkých časoch predstupujete pred oltár vysviacky. Vo vašom adsum hovorí ochota celé svoje bytie, celý svoj život priniesť Bohu ako obetu. To je rozhodujúce nasmerovanie vašej pozemskej púte a hodina milosti pre celý Boží ľud.

Cirkev však, ktorá je darovaná Bohom a pozostáva z ľudí, sa nachádza z jej ľudskej stránky – v urbe et orbe – v hlbokej ľuďmi zapríčinenej kríze svojej vierohodnosti. V tejto dramatickej chvíli tušíme možné negatívne následky škandálov a chýb vo vedení a obávame sa ich. Mimovoľne myslíme na rozkol západného kresťanstva v 16. storočí, alebo na sekularizáciu duchovného života následkom osvietenstva a Francúzskej revolúcie.

Nie klerikalizmus – nech už to má byť čokoľvek – ale odvrátenie sa od pravdy a morálna bezuzdnosť sú koreňmi zla. Korupcia náuky zo sebou priťahuje vždy korupciu morálky a prejavuje sa v nej. Ťažké hriechy na svätosti Cirkvi bez hryzenia svedomia – to sú následky relativizovania dogmatického základu Cirkvi. To je skutočný dôvod otrasenia a sklamania miliónov veriacich katolíkov. V analýze príčin odpadov od jednej Kristovej Cirkvi v 16. storočí konštatoval cirkevný historik Hubert Jedin (1900-1980) v „Histórii Tridentského koncilu“: „Slovo reforma zakrýva herézu a vznikajúci rozkol Cirkvi.“ (I, 151).

Vtedy ako aj dnes sa veľa hovorí o reforme.
Čo sa skrýva za blýskavou a médiám lahodiacou propagandistickou formulou „Reforma Kúrie a celej Cirkvi“, ak nie – ako vrúcne dúfam – obnova v pravde zjavenia a nasledovania Krista? Nie zosvetštenie Cirkvi, ale posväcovanie ľudí pre Boha – to je pravá reforma.

Nie je reformou ale mylnou náukou myslieť si, že náuku Cirkvi možno nechať existovať ďalej, ale pre slabého človeka musíme nájsť novú pastoráciu, ktorá umierňuje nároky pravdy Božieho slova a kresťanskej morálky.

Vykúpenie z hriechov sa zakladá na pravde, že Ježiš je Boží Syn. Bez pravdy vtelenia by sa Cirkev scvrkla na agentúru polepšovania sveta so svojím vnútorným svetom. Pre našu túžbu po Bohu a po večnom živote by nemala nijaký význam. Kňaz by bol iba funkcionár sociálno-náboženského hnutia. Cirkev nenadobudne na význame a prijateľnosti, keď bude svetu nosiť vlečku ducha doby, ale iba keď bude pred ním niesť fakľu Kristovej pravdy.

My sa nemáme robiť dôležití sekundárnymi témami a spracovávať agendu iných, ktorí nechcú veriť, že jedine Boh je prapôvodcom všetkého a jediným cieľom ľudí a celého stvorenia.

Skutočné nebezpečenstvo pre ľudstvo dneška spočíva v skleníkových plynoch hriechu a v globálnom otepľovaní neviery a rozpadu morálky, keď už nikto nepozná a neučí rozdiel medzi dobrom a zlom. Najlepší ochranca životného prostredia a priateľ prírody je hlásateľ Evanjelia – toho, že len s Bohom je možné prežitie a síce nielen obmedzene a nakrátko, ale navždy a večne.

V názore, že kresťanská dogma už nie je dôvodom a kritériom morálky a pastorácie, vychádza na svetlo kristologická heréza.

Tá spočíva v tom, že staviame do protikladu Krista, Učiteľa Božej pravdy a Krista Dobrého pastiera. Kristus je však jedna a tá istá osoba. Pred Pilátom nemlčal, ale vydal dobré svedectvo a vystúpil ako svedok pravdy. „Zachovaj prikázanie bez poškvrny a bez úhony až do príchodu nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Tim 6,14). Proti relativizmu Piláta, ktorý stelesňuje cynizmus svetskej moci, stavia Ježiš vykupujúcu moc Božej pravdy: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas ( Jn 18,37).

Jeden a ten istý Kristus hovorí o sebe: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) a on je aj bonus pastor – pastorácia Cirkvi in persona, keď zjavuje tajomstvo svojej osoby a svojho poslania: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,11).

Byť svedkom Kristovej pravdy a služobníkom Dobrého pastiera – to je tajomstvo a pôvod sviatostného kňazstva v Cirkvi Nového zákona.
Jediné veľkňazstvo „veľkého pastiera oviec“ (Hebr 13,20) vylučuje každú inú cestu ako skrze Ježiša Krista, ale zahrňuje sviatostné a cirkevné sprítomnenie raz pre vždy Kristom vydobytého vykúpenia tým, že Kristus sám založil službu a poslanie apoštolov. Vo svätej vysviacke prechádza apoštolská plná moc a poslanie na biskupov a kňazov.

Tak platí pre vás, milý spolubrat, unikať pred nesprávnou náukou a v tejto hodine najmä slovo sv. Pavla svojmu nástupcovi Timotejovi: „Bojuj dobrý boj viery a zmocni sa večného života; veď doň si povolaný a zložil si pred mnohými svedkami dobré vyznanie (1 Tim 6,12).

Títo mnohí svedkovia sú dnes všetci, ktorí sú tu zhromaždení: vaša matka a váš otec, ktorí vám ako prví svedkovia viery sprostredkovali vieru v Krista „Spasiteľa sveta“ (Jn 4,42), so starými rodičmi, súrodencami a všetkými príbuznými a priateľmi vášho spoločenstva s mnohými kňazmi a diakonmi a nakoniec aj so mnou. Ako biskup mám Kristovu plnú moc vkladaním svojich rúk a modlitbou vysviacky dať vám účasť na plnej moci a poslaní Mesiáša. Tak budete môcť v Kristovej osobe, Hlave Cirkvi mocou Ducha Svätého učiť veriacich, viesť ich a posväcovať (PO 2), aby dospeli k poznaniu pravdy milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého.

Ten je pravý duchovný pastier, kto s Božou láskou hľadí na jemu zverených ľudí a riadi sa duchovným pôsobením a spôsobom života Krista Veľkňaza, ktorému slúži. Dobrý pastier sa odlišuje od nádenníka, pretože miluje ľudí Srdcom Ježiša a Márie a pretože svoj život zasadzuje za Pánovo stádo. Apoštol je „spolupracovníkom Boha, služobníkom Krista, správcom a šíriteľom Božích tajomstiev (1 Kor 4,1; 2 Kor 6,1). I jemu ide iba o jedno – v plnej bázni pred Pánom presviedčať ľudí a získavať ich pre Krista (porovn. 2 Kor 5,11). Jemu bola zverená služba zmierenia na hlásanie viery a udeľovanie sviatostí. „Preto sú vysvätení kňazi ako apoštoli Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5,20).

Iste kňaz stojí aj medzi veriacimi a potrebuje na ceste pozemskou púťou – ako my všetci – milosť pre svoje duchovné pôsobenie a Božie odpustenie za jeho hriechy a zlyhania. Pravda viery, ktorú hlása a spása, ktorú vo sviatostiach sprostredkuje, však – Bohu vďaka – nezávisí od hĺbky jeho spirituality, alebo vysokej morálky jeho životného štýlu, ale od objektívneho spásonosného účinku sviatostí. Pretože Kristus si slúži ľuďmi, ale nerobí sa vo svojom spásonosnom konaní od nich závislým. On jediný je „pôvodcom večnej spásy“ (Hebr 5,9). Kristus bol bez hriechu, no všetci veriaci a ich pastieri potrebujú odpustenie.

Vyznanie našich hriechov patrí do spovednice. Ak však vysvätené osoby v cynickom pohŕdaní svojím povolaním vedú dvojitý život, patria tieto skutky pred svetský súd. Zlé činy musia byť súdené svetskou autoritou, páchatelia zla musia byť odsúdení a potrestaní podľa zákonov. Kto považuje cirkevné trestné právo za nezlučiteľné s evanjeliom lásky, ten nekoná z milosrdenstva, ale z pohŕdania ľuďmi, ktorí boli olúpení o svoje práva a o svoju dôstojnosť:

„Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza! (Mt 18,7). To platí zvláštnym spôsobom tým, ktorí boli skrze duchovný úrad postavení za príklad –typoi – veriacim a vo sviatostnej vysviacke sú posilnení Duchom Svätým.

Tak by som chcel vám, ctený spolubrat, a nám všetkým pred prijatím kňazskej vysviacky pripomenúť napomenutie sv. apoštola Petra svojim spolubratom kňazom:

„Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda – forma facti gregis ex animo. Keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy. (1 Pt 5,2-4).
A s opačným smerom pohľadu sa majú všetci veriaci cítiť zodpovední za svojich duchovných pastierov, keď v Liste Hebrejom čítajú:

„Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života a napodobňujte ich vieru. Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo. Modlite sa za nás … (Hebr 13,7.17f).

Milý spolubrat Michael, modlíme sa za milosť, aby ste sa stali dobrým kňazom podľa Ježišovho Srdca a jeho milej Matky Márie. Tak nech sa stane! Amen.

Rím, 15. septembra 2018 -zg-