Archiv AZN: 24.4.2017, Anton Čulen, 14. marec 2017 bol a 18. apríl istotne bude príležitosťou pre všetkých kritikov a nežičlivcov slovenskej samostatnosti prevetrať svoje staré predsudky a oprášiť svoje, neustálym opakovaním ošúchané, výčitky na adresu tých, čo slovenskú samostatnosť vyhlásili a štát šesť rokov riadili.
Ich lamentácie sa pri tom nezaobídu bez poukazu na tragický osud židov a na ich utrpenie, ktoré rozhorčene pripisujú hlavne prezidentovi Tisovi. Čitateľ a poslucháč týchto elégií má nadobudnúť dojem, že okrem deportácií židov sa v rokoch 1939-1945 na Slovensku nič iného nedialo!
Deportácie – vyvážanie ľudí z ich sídlisk, alebo z ich vlasti – sú krivdou, ktorá sa podľa Deklarácie Spojených národov pokladá za hrubé porušovanie základných ľudských práv. Bohužiaľ sú permanentnou časťou ľudskej histórie a niet záruky, že vymiznú z prítomnosti a z budúcnosti. Najmä vojnové a bezprostredne povojnové obdobia sú bohaté na tieto zločiny proti ľudskosti. A nevyskytujú sa ony len v diktatúrach a totalitných režimoch ako bol Sovietsky zväz, kde došlo ku krutým a násilným deportáciám Volžských Nemcov, Krymských Tatarov, Čečencov, pri čom prišla o život – podľa realistických odhadov – až jedna tretina deportovaných obetí. Aj demokratické krajiny, ako Spojené štáty a Veľká Británia siahli k takýmto opatreniam.
Koncentračné tábory pre Japoncov v USA (aj s 1/16 japonskej krvi)
Krátko po tom, čo Spojené štáty americké japonským útokom na Pearl Harbour „boli vstúpené“ do vojny (v decembri 1941) prezident Franklin D. Roosevelt podpísal (vo februári 1942) smutno-známy Executive Order No. 9066, na základe ktorého bolo zaistených a uväznených vyše 127.000 občanov japonského pôvodu.
V mnohých prípadoch išlo o druhú alebo tretiu generáciu prisťahovalcov, teda solídnych amerických občanov. Dokonca boli zaistení aj ľudia, ktorí v prvej svetovej vojne bojovali v americkej armáde. Každý Japonec a občan japonského pôvodu sa odrazu považoval za „highsecurity risk“. V táboroch živorili v neľudských podmienkach ešte aj po skončení vojny. Udalosti sú opísané v diele Thomasa Connella ,America’ s Japanese Hostages: The US Plan For A Japanese Free Hemisphere (Japonskí rukojemníci Ameriky; americký plán o západnú pologuľu bez Japoncov, New York 2002).
Jedným z hlavných organizátorov tohto zákroku bol gen. John L. De Witt, ktorý svoje poslanie odôvodnil: „Ja ich tu nechcem. Osoby japonského pôvodu predstavujú nebezpečný element. Nemáme nijaký spôsob na overenie ich lojality… Aj keď je niekto z nich americkým občanom, ešte vždy je Japoncom. Americké občianstvo neznamená automatickú lojalitu… Japonec bude trvalým problémom stále, až kým nebude vymazaný z mapy.” Iný aktivista, plk. Bendetsen je známy výrokom: „Som rozhodnutý, že ak je v niekom čo len kvapka japonskej krvi, musí ísť do zaisťovacieho tábora.“Z tohto by vyplývalo, že opatrenia boli motivované viac rasistickými než bezpečnostnými dôvodmi. Pri tom za Japonca sa pokladala každá osoba, v ktorej bola aspoň jedna šestnástina japonskej krvi.
Spomínaný Executive Order 9066 autorizoval vojenské veliteľstvo vyhlásiť určité územné oblasti za “vojenské zóny”, z ktorých možno vysťahovať niektorých, alebo aj všetkých obyvateľov. Takéto zóny boli vyhlásené pozdĺž Atlantického a Pacifického pobrežia USA, z ktorých potom deportovali do zaisťovacích táborov vo vnútrozemí asi 11. 500 amerických rodín nemeckého pôvodu a asi 3.000 amerických rodín talianskeho pôvodu.
Súdne tribnuály pre cudzincov vo Veľkej Británii
Podobne bolo tomu aj vo Veľkej Británii, kde hneď po vypuknutí vojny, v septembri 1939 britská vláda zaviedla mimoriadne opatrenia voči cudzincom a domácim sympatizantom s nepriateľom. Britské bezpečnostné zložky (Scotland Yard, MI 5, ministerstvo vnútra) hneď urobili “preventívne opatrenia”. Asi 80.000 osôb cudzej príslušnosti (vrátane židovských utečencov z Rakúska, Nemecka a Protektorátu Čechy a Morava) alebo podozrivých z nepriateľského pomeru k štátu, bolo predvolaných alebo predvedených pred osobitné zriadené súdne tribunály, ktoré ich rozklasifikovali do troch skupín: Skupina A (highsecurity risk), ktorí boli hneď zaistení, Skupina B (doubtfulcases), ktorí boli postavení pod dozor a ich činnosť a pohyby boli obmedzené, Skupina C (no security risk), ktorí boli ponechaní na slobode.
Na jar 1940, keď sa situácia na frontoch zhoršila, Francúzsko kapitulovalo, padla vláda Nevilla Chamberlaina a nastúpila vojnová koalícia Winstona Churchilla. Súčasne sa zmenil aj britský vládny postoj k podozrivým osobám. Na jednom z prvých zasadaní sa nová vláda opäť zaoberala otázkou podozrivých a potenciálne nebezpečných osôb a tu W. Churchill vydal povestný pokyn: Collarthelot! (Zaistiť všetkých!). A tak do žalárov a zaisťovacích stredísk putovalo vyše 60. 000 politicky „nespoľahlivých“ osôb, vinní spolu s nevinnými. Boli to väčšinou židovskí utečenci, ktorí hľadali vo Veľkej Británii azyl. Keďže pre toľký počet zaistencov nebolo v Anglicku dosť miesta, deportovali ich do Kanady, Austrálie, Južnej Afriky a inde.
S týmto pohonom na vnútorného nepriateľa súvisí aj strašná tragédii, ku ktorej došlo, keď loď Arandora Star, ktorá odvážala zaistencov do Kanady, bola potopená nemeckou ponorkou a zahynulo pri tom vyše tisíc nešťastníkov (Tragédia je opísaná v knihe P. a L. Gillmana, Collarthe Lot! How Britain Interned and Expelledits Wartime Refugees, London 1980). Stojí za zmienku, že v tomto čase sa do britských internačných táborov dostali aj viacerí slovenskí a českí politickí utečenci, ktorí po porážke Francúzska hľadali útočisko v Anglicku, ako napríklad Peter Prídavok a Vladimír Clementis.
Deportácie zo Slovenska
Na pozadie týchto skutočností treba premietnuť aj deportácie, ktoré sa odohrali na Slovensku. V prvom rade, neboli ony slovenským výmyslom, ani nevznikli zo slovenskej iniciatívy. Boli tragédiou, ktorej neunikla nijaká krajina pod nemeckou kontrolou.
Ako je známe, deportácie židovských občanov zo Slovenska do Poľska sa začali v marci 1942.Tento čin nemožno nijako ospravedlňovať, ani zľahčovať, ale na druhej strane je žiaduce, aby sa udalosti videli a posudzovali v ich historickom kontexte a v spoločensko-politických súradniciach vtedajších pomerov. Je isté, že keby slovenskí vedúci politici boli vtedy vedeli, čo vieme my dnes, k deportáciám by nikdy nebolo došlo.
Celý problém vysťahovania sa vtedy chápal ako presunutie pracovných síl, čím by sa čiastočne bola splnila aj nemecká požiadavka o zvýšenie počtu slovenských robotníkov v Nemecku. Slovenskej vláde možno zazlievať iba to, že ľahkoverne uverila Nemcom, ktorí ju uisťovali, že celá akcia predstavuje sústredenie židov do priestoru okolo Lublina, kde budú žiť vo vlastnej samosprávnej oblasti, kde sa budú živiť prácou svojich rúk a nebudú bohatnúť na úkor kresťanského ľudu.
500 ríšskych mariek za osobu nebol predaj ale zaopatrovacie trovy
V zmluve o presídlení sa slovenská stránka zaviazala zaplatiť Nemcom ako osídlovací poplatok 500 ríšskych mariek za každú presídlenú osobu, “aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov.” Aj okolo tohto poplatku panuje veľa nesprávnych uzáverov a interpretácií, medzi ktorými nechýba ani tvrdenie, že Slováci predávali židov Nemcom po 500 RM za osobu. V skutočnosti táto suma bola určená ako „zaopatrovacie trovy“, kým sa presídlenci nevyučia novým remeslám a povolaniam. V lete 1942 Slováci poukázali Nemcom prvú splátku vo výške sto miliónov slovenských korún, t.j. 8 547 000 RM (čo by malo pokryť „zaopatrovacie trovy“ pre 17 094 presídlených osôb).
Hodno odcitovať, čo sa v tejto záležitosti hovorí v obžalobnom spise Dr. V. Tuku, kde stojí: „V dohode o vyvážaní židov, uzavretej v r. 1942, sa predvídalo, že zo slovenských clearingových pohľadávok sa poukáže za každého vyvezeného žida 500 RM. Účelom tejto platby malo byť, aby sa židia v Poľsku necítili bez finančných prostriedkov, v skutočnosti však išlo o úhradu pre Nemcov. V roku 1942 bolo pod týmto titulom zálohovo poukázané 100 miliónov korún. Neskôr však bol titul tejto platby zo strany slovenskej napadnutý a zálohovo vyplatený obnos bol žiadaný späť, ale k jeho náhrade nedošlo.“ (SNA, Úrad predsedu SNR, L-20, kart. 51).
A tu treba opäť zdôrazniť, že Slováci skutočne nevedeli, aký krutý osud čaká presídlených židov. Do júna 1942 vláda, ľud na Slovensku ba i sami židia sa nazdávali, že presídlencov v Poľsku čaká pracovné umiestnenie. Možno to bude ťažšia práca a tvrdšie podmienky, než na aké boli zvyknutí na Slovensku, ale nikto nepredpokladal, že by išlo o fyzickú likvidáciu. A keď tvrdím, že nikto, to znamená, že ani prezident Tiso, ani predseda vlády Tuka, ani minister vnútra Mach, ba ani nemecký vyslanec v Bratislave H. E. Ludin nevedeli, že židov v nemeckých koncentračných táboroch systematicky vraždia. Prichádzali síce správy od vojakov a dôstojníkov bojujúcich na Ukrajine o krutom zaobchádzaní so židmi, ale tieto brutality sa pokladali za sprievodné javy, aké sa vyskytujú pri prechode frontu a nie za systematické vyvražďovanie.
Kým Spojenci nepodnikli za 18 mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie
Ilegálna tlač, ktorá o slovenskej vláde písala vždy to najhoršie a vyčítala jej nielen skutočné ale aj vymyslené chyby a nedokonalosti, v svojich publikáciách a letákoch ju nikde neobviňuje z vyvážania židov na istú smrť. Ani zahraničné vysielanie londýnskeho a moskovského rozhlasu neupozorňuje svojich slovenských poslucháčov na tábory smrti v Poľsku. Nepísalo a nevysielalo sa o tom, pretože sa o tom nevedelo. Také ohavnosti boli vtedajšiemu svetu neuveriteľné. Ako píše historik holokaustu Walter Lacqueur, „prvé správy, že Hitler skutočne nariadil vyhubenie európskeho židovstva v plynových komorách, dostal Dr. Riegner, reprezentant Svetového židovského kongresu vo Švajčiarsku od istého nemeckého priemyselníka v júli 1942.“ (LACQUEUR, W., The Terrible Secret, London 1980, s. 77).
Ale ešte aj vtedy sa správa zdala byť neuveriteľnou. Predstavitelia západného židovstva si ju chceli overiť a medzi inými sa obrátili aj na Dr. E. Beneša, ktorý mal povesť najlepšie informovaného exilného štátnika. Dr. Beneš, ktorý sa chválil, že má podrobné správy o všetkom, čo sa na území bývalej Č-SR deje, informoval vedenie Svetového židovského kongresu v septembri 1942. Písal, že si správu o údajnom vyvražďovaní židov overil z viacerých nezávislých prameňov a môže autoritatívne informovať, že správa „je nielen falošná, ale pravdepodobne tu ide iba o nemeckú provokáciu.“ (Tamže).
Prvým autentickým svedectvom o táboroch smrti bola správa mladého slovenského žida Dionýza Lenárta, ktorému sa koncom júna 1942 podarilo ujsť z koncentračného tábora Majdánek. (ROTHKIRCHEN, L., The Destruction of the Slovak Jewry; A Documentary History, Jerusalem 1961, s. 166-204). Je pozoruhodné, že práve v tomto čase nastáva u nás prerušenie v deportáciách. Nemecký vyslanec H. E. Ludin hlásil do Berlína 26. júna 1942, že „akcia evakuácie židov zo Slovenska uviazla na mŕtvom bode.“ Inými slovami: deportácie boli zastavené.
V tejto súvislosti je hodno zaznamenať správu, ktorú v auguste 2009 priniesla katolícka tlačová agentúra Catholic News Service. Agentúra cituje príspevok v L’ Osservatore Romano, v ktorom sa uvádza, že americká a britská vláda v auguste 1942 už „vedeli, že nacisti plánujú vykynožiť všetkých židov v Európe (knew that the Nazis were planning to exterminate all the Jews of Europe).“ L’ Osservatore Romano reprodukuje relevantný dokument a uvádza úryvky z denníkov Henryho Morgenthau Jr., ktorý bol počas vojny americkým ministrom financií. Morgenthau zaznamenáva, že americké vládne kruhy celých 18 mesiacov túto informáciu tajili, „sa vyhýbali svojej tvrdej zodpovednosti, odďaľovali veci, keď sa im predložili konkrétne návrhy na záchranu židov a dokonca zakazovali uverejniť informácie o týchto ukrutnostiach (dodged the irgrim responsibility, procrastinated when concreterescue schemes were placed before them, and even suppressed information about atrocities).“
Teda, kým Spojenci nepodnikli za 18 mesiacov nič, hoci o ukrutnostiach vedeli, Slováci zastavili deportácie, keď mali dôvod veriť, že sa so židmi zaobchádza neľudsky. Alexander Mach vo svojich spomienkach sa k tejto veci vyjadruje v tom zmysle, že vyslancovi Ludinovi povedal: „Ak by to bola pravda, (že sú odsunutí židia v táboroch usmrcovaní) viac ani reči nemôže byť o pokračovaní, viac nebude ani jeden Žid vyvezený“ (MACH, A., Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 198-201). Mimochodom, Machovi túto zásluhu uznal aj Národný súd, ako to možno nájsť v rozsudku, kde sa hovorí, že obžalovaný Mach „zastavil deportáciu Židov do Poľska, akonáhle nadobudol pevného presvedčenia, že sú tam usmrcovaní.“ (Rozsudok Národného súdu, Tn ľud 6/46, str. 142.).
Na Slovensku našli židia bezpečný úkryt pred nacistami
Kým z iných oblastí okupovanej Európy prichádzali do koncentračných táborov ďalší ubožiaci, slovenská vláda vytvorila u nás relatívne bezpečné podmienky natoľko, že na Slovensko prichádzali a tu záchranu hľadali aj židia zo susedných oblastí, hlavne z Maďarska. Nemecký vyslanec Ludin v jednej svojej správe z augusta 1944 priamo sa dožaduje zásahu proti židom, ktorí utiekli z Maďarska a skrývajú sa na Slovensku. Ich počet sa odhadoval na “niekoľko tisíc”. Vyslanec Ludin poukazuje, že “len v zriedkavých prípadoch sa stalo, že by polícia bola týchto utečencov pochytala a odovzdala do pracovného tábora. Väčšina z nich našla úkryt a prístrešie u svojich príbuzných na Slovensku. Wisliceny (nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky – FV) tvrdí, že ide o tisíce utečencov; jeho údaje sú však v rozpore s oficiálnym hlásením slovenského ministra vnútra, ktorý nám hovorí, že z Maďarska prišlo na Slovensko ilegálne iba málo židov, pretože on nariadil prísny pohraničný dozor. Nazdávam sa však – píše vyslanec Ludin – že tento rozporný názor (na počet utečencov z Maďarska – FV) má svoj pôvod v povrchnom alebo nepresnom informovaní ministra vnútra jeho podriadenými orgánmi. A práve tento prípad naliehavo ukazuje, ako je potrebný priebežný odborný dozor.” (Aktenzurdeutschenauswärtigen Politik 1918-1945, Serie E, Band VIII (1. Mai 1944 bis 8. Mai 1945), Gӧttingen 1979, S. 315-318).
O tomto zhovievavom postoji slovenskej vlády k židovským utečencom z Maďarska, vtedajší minister vnútra A. Mach napísal: “Náš vyslanec v Budapešti Spišiak mal príkaz, vydaný v máji 1944, aby umožňoval židom cestu na Slovensko, kde boli chránení. O tom sú dokumenty. Napríklad maďarská vláda až v Berlíne protestovala, že slovenská vláda robí prekážky vláde maďarskej v jej protižidovských opatreniach, konkrétne aj vydávaním pasov židom utekajúcim z Maďarska na Slovensko. Tieto protesty a naša odpoveď na ne, boli pri mojom súde čítané.” (MACH, A., Z ďalekých ciest, Martin 2009, s. 310).
V lete 1997 bol vyslanec Ján Spišiak poctený titulom „Spravodlivý medzi národmi“. Pri tejto príležitosti sa v slovenských oznamovacích médiách uvádzalo, že vyslanec Spišiak vydal prenasledovaným židom 8 000 slovenských pasov, aby mohli odísť (vo väčšine prípadov vrátiť sa) na Slovensko, kde boli v tom čase oveľa bezpečnejší než v Maďarsku. On sám prevážal mnohých židov v aute s diplomatickým označením.
Pracovné tábory na Slovensku nemožno porovnávať s koncentračnými tábormi v Poľsku a Nemecku
Koncom roka 1942 žilo na Slovensku 21 519 židov. Z nich asi 16.000 bolo chránených prezidentskou alebo rezortnou výnimkou, alebo boli prekrstení, alebo žili v zmiešanom manželstve. Títo nepodliehali predpisom židovského kódexu. Ostatní židia boli postupne deportovaní do pracovných táborov, ktoré boli pre nich zriadené v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.
A tu opäť treba zdôrazniť, že slovenské pracovné tábory pre židov nemožno nijako porovnávať s nacistickými koncentrákmi, sovietskymi gulagmi, alebo so zbernými a pracovnými tábormi v ľudovodemokratickom Česko-Slovensku po skončení vojny v r. 1945. Tieto tábory si vo veľkej miere spravovali židia sami. Rodiny boli udržované pohromade. Pracovná povinnosť sa netýkala mládež do 14 rokov a osôb nad 60 rokov, matiek s malými deťmi a jednotlivcov uznaných za chorých. Pracovalo sa väčšinou v táborových dielňach a len v niektorých prípadoch na pracoviskách mimo táborov (napr. pri hydrocentrále v Ilave, alebo pri stavbe športového štadiónu v Žiline). V dielňach sa produkovali textilné, čalunícke, chemické výrobky, konali zámočnícke, stolárske a iné ručné práce. (SNA Fond S, S-32-6). Pracovníci boli za svoju prácu platení, sobota popoludní a nedeľa boli dňami odpočinku. V týchto táboroch nikto nezomrel od vysilenia, od hladu alebo zlého zaobchádzania. Deportované osoby mohli opustiť tábor na priepustku.
Historik Ivan Kamenec takto vykreslil tamojšie pomery: “V židovskom pracovnom tábore v Novákoch mali poľnohospodársku výrobu na 15 hektároch pôdy. Slúžila na zásobovanie zeleninou a živočíšnymi produktmi. Postupná konsolidácia a upevňovanie hospodárskeho postavenia tábora dovoľovali vybudovať v ňom niektoré sociálne zariadenia, ktoré by sme asi ťažko našli v podobných židovských inštitúciách na európskom území kontrolovanom fašistickým Nemeckom. V roku 1944 boli v nováckom pracovnom tábore už vaňové kúpele, plavecký bazén a športové ihrisko. Veľkou zvláštnosťou židovských pracovných táborov bolo to, že sa v nich zriadili detské jasle, opatrovne a obecné školy. Táborovú školu prebralo do svojej kompetencie ministerstvo školstva a národnej osvety, čo dalo škole podklad k legálnej platnosti. Okrem toho sa v nováckom tábore pre 14 až 16 ročných zaradencov usporiadali odborové kurzy v rozličných remeselníckych odboroch a dospelí príslušníci navštevovali pravidelné kurzy slovenského jazyka. Pre prestarlých príslušníkov tábora sa zriadil v Novom Meste nad Váhom starobinec. Nespornou zvláštnosťou tábora v Novákoch bolo aj to, že sa tu usporadúvali bohoslužobné obrady židovské i kresťanské” (Horná Nitra; Vlastivedný zborník, č. 3/1966, s. 51-68).
Tábory boli vysoko aktívne podniky, pracovná morálka bola veľmi dobrá a o nejakých sabotážnych akciách nebolo ani chýru. Osadenci iste neboli so svojím postavením spokojní, ale zároveň vedeli, že každá iná alternatíva by bola neporovnateľne horšia, a preto sa primerane správali. O ich postoji k životu v táboroch svedčí aj príhoda, ktorá sa odohrala koncom augusta 1944, keď vypuklo povstanie a tábor vo Vyhniach sa nachádzal na povstaleckom území. Povstalecké vedenie tábor rozpustilo. V úradnom hlásení sa takto opisuje výsledok tohto zákroku: „Tábor vo Vyhniach bol 29. augusta rozpustený. Po rozpustení ostalo v ňom asi 150 židov, ktorí nemali kde ísť, a preto dobrovoľne prehlásili, že budú v tábore ďalej pracovať a dávajú sa k dispozícii SNR v Banskej Bystrici… Dňa 8. septembra prišiel do Vyhieň Vojtech Felcán, učiteľ z Novej Bane poverený SNR v Banskej Bystrici spravovať tábor.“ (SNA PV-PT V/4, kart. 9).
V rozsudkoch Národného súdu možno nájsť desiatky obžalovaných poslancov, ministrov, vysokých štátnych úradníkov a ľudí na zodpovedných miestach, ktorým aj ten krutý a pomstivý ľudovodemokratický Národný súd musel priznať ako poľahčujúcu okolnosť, že zachránili, skrývali, alebo úspešne intervenovali za rasovo prenasledovaných.
Tak, napríklad v procese Národného súdu proti ministrom slovenskej vlády (hlavné pojednávanie konané v trestnej veci proti Jozefovi Sivákovi a spol.) dňa 30. okt. 1946 obžalobca Dr. J. Šujan vyzval, aby „obžalovaní vyčíslili koľko občanov židovského pôvodu zachránili.“
V úradnej zápisnici je zaznačené:
„Obžalovaný Sivák udáva: Celkove asi 2. 820 židov na základe mojich intervencií a zákrokov bolo zachránených.
Obžalovaný Stano udáva: Na Ministerstve dopravy som mal asi 60 alebo 70 pragmatikálnych úradníkov a asi 300 osôb bolo zmluvných zamestnancov. Spolu s rodinnými príslušníkmi som zachránil asi 1.000 duší.
Obžalovaný Dr. Pružinský udáva: Spolu s rodinnými príslušníkmi som zachránil 600 duší.
Obžalovaný Dr. Medrický udáva: V našom rezorte bolo asi 3.000 výnimiek udelených celkove, teda som zachránil asi 12.000 duší. Prezidentských výnimiek bolo asi 15.000.
Obžalovaný Dr. Kočiš udáva: I s rodinnými príslušníkmi na základe mojich intervencií bolo zachránených asi 800 duší.
Obžalovaný Ing. Lednár udáva: Ja som sám intervenoval a zakročoval som vo veci židov, ba niektorých i z transportov som zachránil, číselne ale neviem udať, koľko ich bolo.
Obžalovaný Dr. Štefan Tiso udáva: Celkove asi v 200 prípadoch som zachránil príslušníkov židovského náboženstva.“ (SNA, Fond: Národný súd, kart. 38, Tn ľud 72/45).
Podobne zo súdnych spisov vyplýva, že poslanec František Bošňák zachránil asi 2.000 židov, Karol Klinovský 600 židov, Karol Mederly “niekoľko stovák židov”. Rovnako, i keď v menšom alebo neudanom počte, zachraňovali židov aj poslanci Eugen Filkorn, Ján Hollý, Karol Korper, Belo Kováč, Ján Postényi, Andrej Tomko, Jozef Vaňo, Vojtech Tvrdý, Pavol Čarnogurský, Ján Mora, Rudolf Čavojský a ďalší. Toto všetko je dokumentárne zaznamenané v archívnych fondoch (SNA, Obžalobné spisy a rozsudky Národného súdu, kart. 432-442). I keď vo viacerých prípadoch môže ísť o zveličený počet zachránených, skutočnosť, že aktívnym prispením slovenských vládnych činiteľov tisíce židovských občanov uniklo deportáciám a prežilo vojnu, je nepopierateľná.
V tejto súvislosti si možno klásť otázku: „Je vôbec možné, že by prezident Tiso nebol vedel, že jeho ministri, poslanci, verejní činitelia chránia a skrývajú židovských spoluobčanov?“ Ako opakovane hovorieval prezidentov osobný tajomník Dr. Karol Murín, toto sa dialo s jeho tichým neverejným súhlasom a sám Dr. Tiso poskytoval tzv. prezidentské výnimky. Len jeho zotrvávaniu v prezidentskom úrade môžu naši židovskí spoluobčania ďakovať, že to na Slovensku nebolo horšie. Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko vo svojej svedeckej výpovedi pred Národným súdom (6. januára 1947) svedčil: „Židia aj mne povedali, že je to potrebné, aby Tiso ostal naďalej prezidentom, lebo že ak on tam nebude, všetci židia zahynú do posledného.“ (Katolícke noviny, č. 8/1947).
Deportácie aj so súhlasom spojencov
Po vojne víťazné mocnosti a ich spojenci deportácie síce odsudzovali, ale smutnou pravdou je, že deportácie nezakázali a keď ich nepraktizovali oni, dovolili svojim spojencom, aby v nich pokračovali. Názorným príkladom je obnovené Česko-Slovensko, kde (s odvolaním na Postupimskú dohodu z r. 1945) od januára do októbra 1946 sa konali násilné deportácie nemeckého obyvateľstva. Približne 1,900.000 ich bolo “odsunuté” do americkej okupačnej zóny Nemecka a asi 1,000.000 do sovietskej. Deportácie sa konali s typickou boľševickou krutosťou a v ich priebehu zahynulo 220.000 až 270.000 ľudí, väčšinou nevinných civilistov. (Po páde komunistického režimu Spoločná česko-nemecká komisia historikov prehodnotila toto vysoké číslo roku a znížila odhad na 15.000 až 30.000, hoci pripúšťa, že nie všetky straty životov bol dokumentárne zachytené. Pozri: Soudobé dějiny, č. 4/1996, s. 600-603).
V rámci uvedených historických súradníc treba vidieť a posudzovať aj poľutovaniahodné deportácie židovských spoluobčanov do Poľska v roku 1942.
A je tu ešte aj ďalšia skutočnosť, nad ktorou by sa bolo treba zamyslieť: prečo si neberieme príklad z iných národov? Prečo Japonci bez oddychu nepripomínajú Američanom, ani Nemci Čechom krutosti, ktoré sa spáchali na ich národných príslušníkoch cez vojnu a po nej? Prečo – na rozdiel od Slovákov – si Američania, ani Česi nesypú na hlavy popol kajúcnosti a nerozjatrujú rany, ktoré čas zahojil a ktoré sa rituálnym seba-obviňovaním, opakovaným pri každej vhodnej a nevhodnej príležitosti, iba obnovujú? Čo chceme tým dokázať, čo docieliť? Minulosť sa odčiniť nedá a to, čo sa stalo a nakoľko to bola naša vina, sme už dávno oľutovali a niekoľkokrát sme sa za to ospravedlnili. Dokedy budeme musieť čakať na rozhrešenie?
Počas procesu s prezidentom Tisom Zbor biskupov Slovenska sa dňa 8. januára 1947 obrátil listom na Slovenskú národnú radu, vtedajšiu nositeľku zvrchovanej moci. V liste prosil vrcholných predstaviteľov politickej moci na Slovensku, aby sa prípad Dr. Jozefa Tisu riešil “šetrným spôsobom a nie bezohľadnou tvrdosťou.”
Biskupi píšu: “Pobáda nás k tomuto kroku aj tá všeobecná známosť a každým objektívnym pozorovateľom pripúšťaná skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života. Vo svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval… Pri posudzovaní činnosti najmä politického činiteľa, majú byť smerodajné i jeho úmysly. Väčšina slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie… Máme tiež vedomosť o tom, že po vynesení protižidovských nariadení Dr. Jozef Tiso bol ochotný zriecť sa prezidentstva. Ak tak neurobil, stalo sa preto, že sa snažil jednak zabrániť väčšiemu zlu. Hodno uvážiť, že čo nevedel prekaziť vo väčšom a nezávislejšom Maďarsku ríšsky správca Horthy, to nebol v stave prekaziť ani Dr. Jozef Tiso.”
List podpísali: arcibiskup Dr. Karol Kmeťko, biskup nitriansky, Jozef Čársky, biskup košický, Dr. Andrej Škrábik, biskup bansko-bystrický, Dr. Jozef Tomanóczy, generálny vikár spišský (pretože spišský biskup Ján Vojtaššák sa nachádzal v zaistení), Dr. Pavol Jantausch, apoštolský administrátor trnavský, Dr. Eduard Nécsey, svätiaci biskup nitriansky. Títo vedúci predstavení Katolíckej cirkvi na Slovensku poznali prezidenta Tisu osobne, sledovali jeho politickú činnosť bezprostredne a posudzovali ju vo svetle tradičnej demokratickej justície kultúrnej Európy.
Kto je v tejto kauze hodnovernejší svedok: katolícki biskupi, alebo mainstreamové média?
Pýtam sa všetkých Slovákov dobrej vôle a ľudského svedomia: “Kto je v tejto kauze hodnovernejší svedok: katolícki biskupi, alebo mainstreamové média? Či výpoveď ľudí, ktorí zasvätili svoj život službe Bohu a blížnemu má menšiu váhu, ako vajatanie redaktorov a publicistov v cudzích službách? Kto je lepšie informovaný o udalostiach; ľudia, čo ich ako očití svedkovia priamo sledovali, alebo marxizmom odkojení a v triednej nenávisti vyškolení jednotlivci, ktorí o nich iba počuli, ale nedali si námahy, aby si ich overili – ktorým je pohodlnejšie opakovať cudzie názory, než si vytvoriť vlastné.
V evanjeliu sv. Jána sa nachádza príhoda známa pod menom Pericopedea dultera. (Jn 8, 2-11). V nej Ján opisuje farizejov, ktorí priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Podľa Mojžišovho zákona mala byť potrestaná ukameňovaním a farizeji pokúšali Ježiša, aby odobril ich úmysel. Ježiš im povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
A tieto slová sa v plnom rozsahu vzťahujú aj na všetkých tých rozhnevaných protagonistov demokracie, čo hádžu a budú hádzať kamene na Jozefa Tisu a štát, ktorému bol prezidentom. Ktorí nevidia brvno vo vlastnom oku, ani špinu vo vlastných radoch, ale o to zápalnejšie vyhlasujú Dr. Tisu za vojnového zločinca a obviňujú ho z činov, prečinov a zločinov, aké sa môžu zrodiť len v neinformovanej a ideologickými predsudkami pomútenej hlave.
František Vnuk (18. marca 2017)
Hovorca KBS potvrdil pravosť dokumentu v ktorom stála rada KBS uviedla že „nezabúda na J. Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa a vynikajúcim štátnikom“
Nitriansky biskup organizuje seminár o Tisovi, prednášať bude aj kotlebovec
„Renomovaných historikov“, ktorí o Tisovi publikovali štúdie, na seminár nepozvali.
BRATISLAVA. Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín Rímskokatolickej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave organizuje pri príležitosti 70. výročia popravy Jozefa Tisa seminár o osobnosti tohto kňaza a prezidenta.
Prednášať na ňom bude nitriansky biskup Viliam Judák, aj historik Martin Lacko, ktorého vlani prepustili z Ústavu pamäti národa.
Biskupský úrad sa k semináru nevyjadruje, vo svojom vyhlásení skonštatoval len toľko, že bolo ich povinnosťou venovať sa osobnosti Jozefa Tisa, lebo ten bol 37 rokov kňazom Nitrianskej diecézy.
Chcú tým vraj prispieť k vedeckej diskusii o jeho osobnosti a sústrediť sa najmä na kňazskú dimenziu jeho života.
Telesné pozostatky Jozefa Tisa sú od roku 2008 uložené v kanonickej hrobke nitrianskeho hradu, kde sídli aj biskupský úrad. O znovupochovanie sa zaslúžil najmä vtedajší riaditeľ biskupského úradu, Štefan Valo ktorý je Tisovým synovcom a organizoval aj púte do bavorského Altöttingu, kde sa po vojne Tiso skrýval.
Vyberaní hostia, alebo ako boľševikov uráža, že ich nepozvali
K vedeckej diskusii prispeje Martin Lacko prednáškou s názvom Jozef Tiso v pamäti národa. Lacko je v súčasnosti asistentom poslankyne Kotlebovej ĽS NS, Natálie Grausovej, podľa ktorej Tiso zachránil minimálne tridsaťtisíc Židov a tí mu z vďaky ”postavili” v Izraeli strom.
Pravidelne reční na spomienkových akciách na počesť Tisa, naposledy sa na pozvanie Slovenského Hnutia Obrody zúčastnil na „celonárodnej oslave slovenskej štátnosti“ v Čakajovciach.
Nitriansky biskup Viliam Judák bude na seminári prednášať o vzťahu Jozefa Tisa a biskupa Karola Kmeťka. Tiso istý čas pracoval ako sekretár Kmeťka, ten bol ako svedok po vojne vypočutý aj v procese proti nemu.
Vedúca Katedry cirkevných dejín Rímskokatolickej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, Emília Hrabovec bude na seminári rozoberať vzťah Tisa a Svätej stolice. Rektor kňazského seminára v Nitre, Pavol Zahatlan bude prednášať na tému Tisova náuka o národe a štáte.
„Odborníkov“ vynechali
Organizátori pozvali aj vojenského historika Gabriela Brendzu a kňaza – historika z Banskobystrickej diecézy, nikoho však z Ústavu pamäti národa.
Pozvanie nedostali ani významní slovenskí historici, ktorí o Tisovi publikovali množstvo vedeckých štúdií a článkov, Ivan Kamenec a Dušan Kováč.
„V hromadnej elektronickej pošte som dostal pozvánku, že sa môžem na seminári zúčastniť, ako poslucháč. Nepôjdem tam, lebo mi to nemá čo dať. Téma je v poriadku, treba sa jej venovať, lenže vedecky a nie z postu obhajcov. Zoznam účastníkov mi napovedá, že pôjde skôr o to druhé,“ povedal Kováč.
Konferencia biskupov mlčí
Predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku sa už roky vyhýbajú jednoznačným vyjadreniam na tému Tisovho pôsobenia v politike. Jediný kto verejne vyhlásil, že si Tisa váži, lebo za neho bol na Slovensku blahobyt a slúžil za neho aj zádušnú omšu, je bývalý trnavský arcibiskup, Ján Sokol.
Ostatní mlčia vrátane KBS, ktorá sa ani teraz nechcela vyjadriť, aké je jej stanovisko v súvislosti s Tisovým pôsobením počas slovenského štátu. V roku 1996 ešte bola stála rada KBS priamočiarejšia, zaujala stanovisko, že „nezabúda na Jozefa Tisa, ktorý bol verným synom nášho národa, vynikajúcim štátnikom a bol ochotný za svoje ideály položiť aj život.”
Biskupi preto vyzvali všetky farské úrady, aby „na 50. výročie hanebnej popravy prezidenta Jozefa Tisa vyzváňali vo všetkých kostoloch”.
Pravosť dokumentu, ktorý má SME v redakcii a ktorý podpísal vtedajší generálny sekretár KBS, Peter Dubovský, potvrdil hovorca KBS, Martin Kramara. Konferencia biskupov toto vyhlásenie nikdy nevyhlásila za neplatné.
