Historik F. Vnuk: Lament nad úpadkom kedysi kresťanského Západu

V poslednom marcovom týždni kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti, v spolupráci s francúzskym novinárom Nicolasom Diatom, vydal svoju tretiu knihu rozhovorov, Le soir approche et déjà le jour baisse (Zvečerieva sa a deň sa už schýlil; Fayard, Paris 2019, 448 strán).
V knihe kardinál podáva autentickú diagnózu súčasnej neutešenej situácii v Cirkvi. Dramaticky sa vyjadruje hlavne o súčasnej kríze Cirkvi na Západe, poukazuje na jej korene a hľadá východisko z nej. Jeho názory a kritické pripomienky sa nestretávajú so všeobecným súhlasom, ale nikto mu nemôže uprieť úprimnú snahu pomôcť Cirkvi v jej ťažkom položení. Dnes už nikto nepochybuje, že Cirkev prekonáva svoju najvážnejšiu krízu od čias reformácie.

Napriek všetkých vážnym symptómom, kardinál aj uprostred duchovného a morálneho úpadku vidí záblesk nádeje. Hovorí: „Nestrácať nádej, mať pevnú vieru! Viera je ako oheň, ktorý musí horieť, aby sa rozplameňoval a aby šíril okolo seba svetlo a teplo. Buďte strážcami toho ohňa! Nech vás zohrieva v tejto zime Západu! „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8,31).

V nešťastí, v pohromách, neistotách a v temnotách sveta nachádzame „svetlo, ktoré svieti v tmách“ (Ján 1,5). Je ním Ten, ktorý povedal osebe: „Ja som Cesta Pravda a Život (Ján 14,6).
Kardinál sa rozhovoril o svojej knihe v interview, ktoré poskytlo francúzskemu redaktorovi katolíckeho týždenníka La Nef (Christophe Geffroy). Anglický preklad rozhovoru priniesol britský týždenník The Catholic Herald. V rozhovore redaktor Ch. Geffroy predložil kardinálovi deväť otázok a na každú z nich dostal obsiahlu a vyčerpávajúcu odpoveď.
Slová kardinála Saraha si zaslúžia pozornosť aj slovenského čitateľa, a preto sa mu tu ponúka úryvok z tohto pozoruhodného rozhovoru (odpovede na otázky č. 5, 7 a 8):

5. Christophe Geffroy: Vo Vašej knihe sa obšírne venujete kríze kňazstva a kňazského celibátu. V čom vidíte prvotnú príčinu zneužívania mladistvých kňazmi a aká je vaša mienka o stretnutí predsedov biskupských komisií, ktorá sa nedávno konala v Ríme? 

Kardinál Robert Sarah: Myslím si, že kríza kňazstva je jedným z hlavných činiteľov v dnešnej kríze Cirkvi. Pozbavili sme kňazov ich kňazskej identity. Presvedčili sme ich, že prvou požiadavkou kňazstva je efektívna administrácia, úradovanie. Základom kňazskej identity je však pokračovanie Kristovej prítomnosti medzi nami. Kňaz má byť hodnotený nie podľa toho, čo robí a ako to robí, ale podľa toho čím je: ipse Christus, sám Kristus. Výskyt početných prípadov sexuálneho zneužívania mladistvých odhalilo nám bolestnú duchovnú krízu, obrovskú, hlbokú a tragickú priepasť vytvorenú medzi kňazom a Kristom. 

Pravda, k tomuto odcudzeniu kňazstva svojmu povolaniu prispeli aj sociálne zmeny. Spoločenská kríza šesťdesiatych rokov a sexualizácia spoločnosti mali svoj odraz aj v živote Cirkvi. V našej analýze musíme však mať odvahu ísť ďalej a poukázať, že kríza má predovšetkým duchovné korene. Kňaz, ktorý sa prestane modliť, alebo vysluhuje sviatostí – najmä Eucharistiu – ako divadlo, bez vnútorného precítenia, kňaz ktorý len zriedkavo chodí na spoveď a ktorý nežije aj navonok ako Kristus, sa sám odpojí od prameňov svojej kňazskej bytosti. Výsledkom je odumieranie a smrť. Venoval som túto knihu kňazom celého sveta, pretože viem, že prechádzajú ťažkou skúškou a trpia. Mnohí z nich sa cítia opustení.

Ale aj my ako biskupi, máme veľký podiel zodpovednosti na súčasnej kríze kňazstva. Správali sme sa voči nim ako skutoční otcovia? Vypočuli sme ich ponosy, mali sme pre nich porozumenie, ukázali cestu? Boli sme pre nich nasledovania hodným príkladom? Až príliš často diecézy sa premieňajú na administratívne orgány. Zvolávajú sa nepotrebné stretnutia. V skutočnosti biskup by mal byť vzorom pre kňaza. Bohužiaľ, my biskupi sme často ďaleko od toho, aby sme slúžili ako príklad. Koľko času venujeme modlitbe v tichosti, alebo účasti na speve liturgie hodín v našich katedrálach? Obávam sa, že aj my sa príliš často rozplývame v druhoradých, svetských povinnostiach.

Zdôrazňujem, že miesto kňaza je na kríži. Keď kňaz slúži svätú omšu, stojí pri prameni svojho celého života, pri kríži. Celibát mu poskytuje konkrétny prostriedok, ktorý umožňuje prežívať toto tajomstvo kríža v našom kňazskom živote. Celibát kríž vpísaný na naše telo, poznačuje naše konanie. A práve pre túto príčinu je pre moderný svet neznesiteľný. Celibát je pohoršením pre moderného človeka, pretože kríž vždy bol a je pre pohanský svet pohoršením.

V tejto mojej knihe by som chcel povzbudiť všetkých kňazov. Chcel by som im povedať: milujte svoje kňazstvo! Buďte hrdí na to, že ste ukrižovaní s Kristom! Takto by som chcel vyjadriť svoju precítenú láskavosť ku kňazom celého sveta ako ich otec a brat. Viem a viete aj vy, že kňazi, biskupi a kardináli bez mravnej pevnosti nijako nezatienia svetlé svedectvo, ktoré denne vydáva vyše 400-tisícový zástup skromných a statočných kňazov po celom svete; kňazov, ktorí deň čo deň radostne a vo svätosti slúžia Kristovi.

7. Christophe Geffroy: Jednu kapitolu knihy ste venovali “kríze v Cirkvi”. Kde by ste presne položili začiatok tejto krízy a v čom ona spočíva? A tiež: aký vzťah jestvuje medzi “krízou viery” a “krízou morálnej teológie”? Predchádza jedna druhú?

Kardinál Robert Sarah: Dnešná kríza Cirkvi je predovšetkým krízou viery. Niektorí ľudia chcú, aby Cirkev bola ľudská a horizontálna spoločnosť, chcú aby konala a hovorila rečou súčasných médií. Chcú ju urobiť populárnou. Naliehajú, aby nekázala o Bohu, ale aby telom i dušou upriamila svoju pozornosť na sociálne problémy: migráciu, ekológiu, dialóg, zrážku kultúr, boj proti chudobe, boj za spravodlivosť a pokoj. Bezo sporu toto sú veľmi vážne a životne dôležité problémy, pred ktorými Cirkev nesmie zatvárať oči. Ale o takú Cirkev by nikto nemal veľký záujem. O Cirkev je záujem len preto, že umožňuje ľuďom prístup a zblíženie sa s Ježišom.

Cirkev je ustanovená preto, aby nám odovzdávala zjavenú Božiu pravdu. Keď sa Cirkev stáva príliš zaneprázdnenou ľudskými záujmami a nadobúda ľudskú štruktúru, buduje prekážky Božiemu svetlu, aby žiarilo a prenikalo cez ňu. Nesmieme prepadnúť pokušeniu a namýšľať si, že naše idey a myšlienky zachránia Cirkev.

Som toho názoru, že stojíme na kritickom rozmedzí v dejinách Cirkvi. Cirkev potrebuje hlbokú a radikálnu reformu a tá sa musí začať reformou života jej kňazstva. Kňazi musia byť preniknutí neskrotiteľnou túžbou po svätosti, po dokonalosti a po vernosti učeniu Toho, ktorý si ich vyvolil a poslal ako robotníkov do svojej vinice. Ich celá bytosť a všetky ich aktivity musia byť postavené do služieb svätosti. Cirkev je svätá. Iba naše hriechy a svetské záujmy sú prekážkou, aby jej svätosť prenikala a vyžarovala na nás.

Je načase, aby sme odložili všetky svetské bremená a dovolili Cirkvi, aby zažiarila a ukázala sa takou, ako ju chce mať jej Zakladateľ, Boh. Niektorí ľudia tvrdia, že dejiny Cirkvi sú poznačené štrukturálnymi reformami. Ja som však presvedčený, že to boli osoby svätého života, ktoré zmenili históriu Cirkvi. Štrukturálne zmeny prišli až potom a neurobili nič iného, iba zaistili, čo svätci zmenili.

Potrebujeme svätcov, ktorí majú odvahu vidieť veci očami viery, ktorí majú odvahu byť osvietení Božím svetlom. Kríza morálnej teológie je dôsledkom dobrovoľnej slepoty. Odmietame pozerať sa na život a svet okolo nás cez svetlo viery.

V závere mojej knihy, hovorím o jede, ktorý otravuje všetkých a všetko: virulentný ateizmus. Preniká všade, ešte aj do cirkevných porád a diskusií. Jeho nebezpečenstvo je v tom, že dovoľujeme radikálne pohanskému a svetskému zmýšľaniu koexistovať bok po boku s vierou a že celkom spokojne prijímame túto neprirodzenú kohabitáciu! Toto iba ukazuje, aká plytká, rozriedená a nedôsledná je naša viera. A teda prvá reforma, ktorú potrebujeme je reforma sŕdc. Nesmieme robiť nijaké ústupky lžiam! Viera je náš poklad, ktorý musíme brániť a naša sila, ktorá nám umožňuje túto obranu.

8. Christophe Geffroy: Druhá a tretia časť Vašej knihy hovorí o kríze v západnej spoločnosti. Je to veľmi obsiahly predmet a Vy poukazujete na jeho mnohé dôležité stránky – od rozšírenia “kultúry smrti” až k problémom konzumerizmu, ktorý súvisí so svetovým liberalizmom a také témy ako je otázka identity, islamizmu atď. Ktorý z týchto problémov pokladáte za najdôležitejší a čo je hlavnou príčinou morálneho úpadku Západu.

Kardinál Robert Sarah: V prvom rade chcel by som vysvetliť, prečo ja, syn Afriky, som si dovolil osloviť Západ. Cirkev je strážkyňou civilizácie. Som presvedčený o tom, že západná civilizácia v súčasnosti prechádza veľkou smrtonosnou krízou, ktorá dosiahla svoj vrchol v deštruktívnej seba-nenávisti. Ako v poslednom štádiu úpadku Rímskej ríše, tak aj dnes na Západe tzv. elity sa zaujímajú len o to ako vylepšiť pôžitkárstvo svojho každodenného života, zatiaľ čo pospolitý ľud anastetizujú ešte vulgárnejšími formami zábav.

Ako biskup, pokladám za svoju stavovskú povinnosť varovať Západ. Barbari nie sú pred bránami, ale už vo vnútri Mesta! Barbarmi tu označujem všetkých tých, čo nenávidia ľudskú náturu, všetkých, čo šliapu na veci, ktoré pokladáme za sväté, všetkých, čo znehodnocujú cenu ľudského života, všetkých čo rebelujú proti Bohu, Stvoriteľovi človeka a prírody.

Západ sa nechal zaslepiť vedou, technológiou a smädom po bohatstve. Lákadlo bohatstva, ktorým liberalizmus nainfikoval ľudské srdcia, otupilo mysle ľudí. V tom istom čase tichá tragédia aborcií a eutanázie pokračuje, pornografia a gender ideológia korumpuje a ničí deti a dorastajúcu mládež. A my sme si už akosi privykli na tento barbarizmus. Natoľko, že nás už vôbec neprekvapuje, neznepokojuje.

Chce sa mi kričať a volať na poplach. Sú to výkriky nielen výstrahy, ale aj lásky. Volám zo srdca, ktoré je plné synovskej vďačnosti misionárom zo Západu, ktorí zomreli v mojej africkej vlasti a ktorí mi priniesli drahocenný dar viery v Ježiša Krista. Chcem ich nasledovať ako svojich vodcov a zveľaďovať ich dedičstvo.

Ako by som pri tom mohol neupozorniť na hrozbu, ktorú predstavuje islamizmus? Moslimovia opovrhujú ateistickým Západom. Nachádzajú viac uspokojenia v islamizme, ktorý zavrhuje konzumnú spoločnosť, než v konzumerizme, ktorý im Západ predkladá ako náboženstvo. Bude Západ v stave predstaviť im kresťanskú vieru v jej čistej podobe? To by vyžadovalo návrat ku kresťanským koreňom, k svojej kresťanskej identite.

Krajinám Tretieho sveta bohatý Západ, ovládaný komerčným liberalizmom, predstavuje raj na zemi. Toto je pohnútkou masovej migrácie, ktorá má také tragické následky pre budúci vývoj národov. Západ, ktorý sa odcudzuje svojej viere, svojej histórii, zrieka svojich koreňov a svojej identity je predurčený na opovrhnutie, smrť a zánik.

Je to šeredný obraz, ale nie bez nádeje. Chcel by som poukázať, že napriek spustošeniu, pôda je pripravená pre obnovu. Vidím rodiny, kláštory a farnosti, ktoré svietia ako oázy v púšti. A verím, že z týchto oáz viery, liturgie, krásy a ticha vyjde duchovné obrodenie Západu.

František Vnuk (14. apríla 2019)