Ako robil Pius XII. spojku medzi hlavnými odporcami Hitlera a Západom

Cirkev špiónov je prelomová kniha, ktorá by mala preformulovať populárne chápanie úlohy Pia XII. v 2. svetovej vojne.

Slovenské vydavateľstvo Don Bosco uplynulý mesiac vydalo knihu Cirkev špiónov od amerického autora Marka Rieblinga.
Pri jej čítaní treba mať na pamäti, že jej témou nie je príbeh celého protinacistického odboja v Nemecku, zameriava sa len na jeho katolícku časť. Celý odboj tvorili viaceré skupiny, ktoré medzi sebou nie vždy kooperovali. Jeho centrá boli jednak v nemeckej armáde okolo dôstojníkov ako generáli Ludwick Beck, Franz Halder, generálmajor Henning von Tresckow, admirál Wilhelm Canaris či plukovník Claus Schenk von Stauffenberg, taktiež medzi politickými prúdmi ľavicových aj konzervatívnych zameraní a aj v cirkvi – protestantskej aj katolíckej.

Úloha katolíckeho odboja sa vo verejnosti často zvykne spochybňovať na základe tvrdení, že Vatikán počas 2. svetovej vojny voči nacistickému Nemecku oficiálne výrazne nevystupoval. Kniha Johna Cornwella Hitlerov pápež z roku 1999, ktorá Pia XII. vykresľuje ako slabého pápeža v područí nacistov, je populárna po celom svete aj napriek tomu, že si od serióznych historikov vyslúžila odsúdenie.

Rieblingova kniha takéto tvrdenia obracia naruby.

Josef Müller – kontaktná osoba medzi Canarisom a Piom XII.

Vysokú úroveň knihy sľubovalo meno autora. Mark Riebling je americký bezpečnostný analytik a odborník na tajné služby. V rokoch 2002 – 2006 pôsobil ako riaditeľ výskumu v Centre na boj proti terorizmu so sídlom v New Yorku, tu spoluvytváral Národnú protiteroristickú akadémiu.

Cirkev špiónov sa číta čiastočne ako triler. Je písaná skôr rozprávačským než vedeckým štýlom, no je veľmi faktografická. Šírka jej zdrojov berie dych.
Zdieľať

Vo svojej predošlej knihe z roku 2002 Wedge: From Pearl Harbor to 9/11 analyzoval činnosť amerických tajných služieb z posledných desaťročí a okrem iného v nej tvrdil, že rivalita medzi FBI a CIA sa podieľala na tom, že bezpečnostné služby USA nedokázali odvrátiť útok z 11. septembra 2001. O knihe sa široko diskutovalo a Rieblingovi vybudovala v bezpečnostnej oblasti vysokú reputáciu.

Cirkev špiónov sa číta čiastočne ako triler. Je písaná skôr rozprávačským než vedeckým štýlom, zameriava sa aj na vykresľovanie charakterov postáv a ich motivácií, no je veľmi faktografická. Obsahuje 50 strán takmer 900-bodového poznámkového aparátu, pričom väčšina poznámok je zložená z mnohých ďalších a odkazujú na zdroje takmer každého tvrdenia v knižnom texte.

Šírka zdrojov je naozaj dych berúca – od doteraz vydaných historických prác cez archívne dokumenty mnohých inštitúcií naprieč západným svetom (diplomatické úrady, tajné služby) po osobné svedectvá a pamäti aktérov.

Hlavnou postavou Cirkvi špiónov je Josef Müller, veterán z 1. svetovej vojny a bavorský právnik. Po skončení 2. svetovej vojny bol spoluzakladateľom politickej strany CSU.

Rieblingova kniha sa na neho zameriava preto, lebo jeho právnická kancelária jednak už v 30. rokoch pre Vatikán rozsiahlo dokumentovala porušovanie práv katolíkov v nacistickom Nemecku. A v septembri 1939 si Müllera vyhliadol admirál Wilhelm Canaris, veliteľ Abwehru (nemeckej vojenskej tajnej služby), aby mu robil tajného agenta a kontaktnú osobu na pápeža Pia XII., cez ktorého potom Canaris nadviazal diplomatické spojenie so západnými mocnosťami.

Josefa Müllera si vyhliadol admirál Wilhelm Canaris, veliteľ Abwehru (nemeckej vojenskej tajnej služby), aby mu robil kontaktnú osobu na pápeža Pia XII., cez ktorého potom Canaris nadviazal spojenie so západnými mocnosťami.

Tento príbeh bol časti vedeckej obce čiastočne známy, ale Riebling ho cez rozsiahly výskum rozpracoval do knihy pokrývajúcej celých šesť rokov druhej svetovej vojny. V knihe odkrýva, ako boli nacistickí špióni infiltrovaní do vatikánskeho aparátu, že spomedzi reholí v Nemecku boli najodbojnejší jezuiti, akými utajenými spôsobmi sa Müllerovi a jeho sieti podarilo pravidelne zásobovať pápeža najnovšími informáciami z nemeckého odboja (do Talianska cestoval cez 2. svetovú vojnu viac ako 150-krát).

Tiež ako, naopak, cez neho pápež komunikoval s podzemnou nemeckou cirkvou, ako ju posmeľoval k odvážnym krokom, ako britská vláda cez pápeža komunikovala s vrcholovými členmi odboja, nakoniec aj ako ich Müller – cez pápeža (!) – informoval o plánoch na Hitlerov atentát či ako sa pápež tesne vyhol tomu, aby ho zajala nacistická armáda.

Atentát na Hitlera

Vykonanie atentátu bolo dôležitým bodom, pretože (prirodzene skeptická) britská vláda (a neskôr aj ďalšie západné mocnosti) odmietali s nemeckým odbojom spolupracovať, dokiaľ nepreukáže skutočnú vôľu zmeniť pomery v krajine.

Kniha pomerne obsiahlo dokumentuje prípravu niekoľkých pokusov o atentát na Hitlera zo strany nemeckej armády vrátane toho najznámejšieho, ktorý v roku 1944 vypracoval plukovník Claus Schenk von Stauffenberg. Pápež bol o týchto útokoch vopred viac-menej informovaný, podobne ako aj západné mocnosti. Ani jeden atentát sa, žiaľ, neskončil úspešne, často dielom náhody. Riebling plasticky opisuje aj následnú odvetu orgánov SS voči sprisahancom vrátane masového zatýkania, mučenia a popráv (kapitola s príznačným názvom Peklo).

Riebling si na viacerých miestach v knihe všíma zaujímavý moment týkajúci sa toho, že uskutočnenie atentátu na Hitlera bolo priechodné viac v katolíckom než protestantskom prostredí – vďaka učeniu pochádzajúcemu od sv. Tomáša Akvinského o tom, že za istých podmienok je zabitie tyrana oprávnené. Učenie Martina Luthera, naopak, viac zaväzovalo k vernosti voči štátnej autorite, čo potom aj zväzovalo ruky protestanskej časti odboja. Na konkrétnych príkladoch Riebling ukazuje, ako to vplývalo na plánovanie atentátov a nakoniec aj ten, ktorý bol k úspechu najbližšie, bol dielom katolíckeho plukovníka von Stauffenberga.

Riebling si na viacerých miestach všíma zaujímavý moment týkajúci sa toho, že uskutočnenie atentátu na Hitlera bolo priechodné viac v katolíckom než protestantskom prostredí.
Zdieľať

Ako píše Riebling, pápež bol diplomat, ale súčasne aj realista. Vedel, že vo vojenskom režime nacistického Nemecka nebolo možné odstrániť Hitlera inak ako násilím. Svojimi kanálmi viackrát posmeľoval nemecký odboj ku skutkom. V podstate sa dá povedať, že Pius na atentátoch na Hitlera nepriamo spolupracoval. Čo, samozrejme, bolo kráčaním po veľmi tenkej hranici toho, čo ešte mohol ako pápež urobiť.

Riebling sa na viacerých miestach pozastavuje nad sporom o to, či Pius XII. mal počas 2. svetovej vojny vystupovať voči Nemecku s otvorenejšou kritikou. Jednak uvádza príklady, že samotný pápež si robil takéto výčitky, no takisto spomína viaceré svedectvá predstaviteľov nemeckého katolíckeho odboja, v ktorých ho žiadali, aby otvorené vyhlásenia nerobil, pretože nacistický režim by v odvete okamžite vykonal drastické zásahy, ktoré by ich postihli.

Pápež si bol takisto vedomý, že by otvorená kritika ohrozila (prípadne znemožnila) prácu jeho agentov v zákulisí. Súčasne pápeža od otvorenej obhajoby židov pred nacistami občas odhovárali aj spojenci, pretože by musel vystúpiť aj voči Sovietom, ktorí však boli spojencami Západu.

Pápež o všetkých komplotoch vedel

Jeden z momentov v knihe najlepšie vystihujúcich vatikánsku drámu 2. svetovej vojny je časť, kde dôstojník americkej kontrarozviedky Raymond G. Rocca v roku 1944 navštívi Rím, aby na príkaz nadriadených zistil úprimnosť úmyslov nemeckých odbojárov a ich pozadie. Od zástupcu nemeckého vyslanca pri Svätej stolici Albrechta von Kessela sa dozvie, že „celé veľvyslanectvo bolo zapojené do komplotu proti Hitlerovi“ a ak by ich deportovali do Nemecka, boli by „prakticky mŕtvi vo chvíli, keď vstúpia na územie Ríše“.

Rocca sa dozvie o svedectve nemeckého protestanta Willyho Brandta (neskoršieho kancelára západného Nemecka), že „katolícka cirkev je najrozšírenejšou a najlepšie organizovanou nemeckou opozičnou silou“. Stretáva sa s viacerými osobnosťami, ktoré ho opatrne dovedú nakoniec až k jezuitovi, otcovi Robertovi Leiberovi, blízkemu spolupracovníkovi Pia XII. Rocca sa od neho s prekvapením dozvie, že Rím aktívne udržiaval kontakt s veliteľmi nemeckého odboja a Leiber mu poskytol aj podrobné informácie o dovtedajších sprisahaniach proti Hitlerovi.

Šokovaný Rocca sa čuduje, „prečo sprisahanci vynakladali takú šialenú snahu neprestajne poskytovať pápežovmu najbližšiemu spolupracovníkovi tie najčerstvejšie informácie“. Čitateľ knihy už vie, že priamo pápež bol o všetkom informovaný ako hlava agentúrnej siete a že bol kľúčovým ohnivkom v tajnom diplomatickom spojení nemeckého odboja so Západom.

Jeden z recenzentov knihy Mark Edward Ruff, profesor histórie na St. Louis University, uvádza, že negatívom knihy môžu byť časti postavené na osobných spomienkach účastníkov. Tie po rokoch nemusia byť dobre zaznamenané, prípadne si ich mohli aktéri prikrášliť. Aj podľa neho však Riebling vykonal obdivuhodné dielo a jeho kniha je najlepšou historickou prácou mapujúcou zapojenie pápeža do protinacistického odboja.

Jeho výskum pritom stále nie je postavený na dokumentoch Svätej stolice z tohto obdobia, pretože tie vo svojej komplexnosti budú – po skompletizovaní archívnických prác celého obdobia Pia XII. v úrade pápeža – sprístupnené až na budúci rok. Rieblingov obraz určite v mnohých veciach doplnia.

https://vybrali.sme.sk/c/Ako-robil-Pius-XII-spojku-medzi-hlavnymi-odporcami-Hitlera-Zapadom/