„Prečo sa Cirkev nechce modernizovať?“ Kristus Pán je Bohom. Učenie Katolíckej Cirkvi zahrňuje v sebe slová samotného Boha a tie sa meniť nemôžu.

Aj z úst dobrých katolíkov dnes často počujeme slová: „Prečo je naša Cirkev tak prísna vo svojich zásadách?

Prečo sa nemodernizuje? Prečo nepopustí aspoň len v niektorých veciach? Prečo aspoň len niekedy neprižmúri oči?“
Takto hovoria mnohí katolíci, ale najčastejšie takto hovoria naši neprajníci.

Myslím, že sa nemusím o tejto veci rozširovať. Niekoľko mojich slov ti postačí na jej objasnenie.

Prečo sa vraj Cirkev nechce modernizovať?!
Ale veď ona sa modernizuje vo všetkom, v čom sa len môže modernizovať. Len trocha pouvažuj! Cirkev dnes prostredníctvom rádia, televízie, internetu hlása Božie slovo.


Cirkev dnes mikrofónmi a zosilňovačmi zosilňuje v kostoloch hlas svojich kazateľov a prenáša ich aj obrazom.
Cirkev dnes používa svetelných obrazov a filmu.
Cirkev dnes používa v pastorácii bicykle, motocykle ale aj autá.
Cirkev buduje moderné tlačiarne a zakupuje rotačky.
Cirkev loďami a lietadlami posiela do sveta svojich misionárov.
Cirkev vo veľkom používa telefóny, internet, rádia, televízne stanice, počítače a iné prostriedky hromadnej mediálnej komunikácie.
Cirkev buduje priestranné pastoračné centrá a kultúrne zariadenia.
Jedným slovom, Cirkev do svojich služieb dnes zapája všetko, čo moderná doba prináša dobrého, praktického a užitočného. Nie je teda pravdou, že sa Cirkev nechce modernizovať. Ona sa modernizuje, v čom sa len modernizovať môže. Ale sú isté veci, v ktorých sa Cirkev modernizovať nemôže, ak sa nechce vzdialiť od učenia nášho Pána Ježiša Krista. Takouto vecou je napríklad učenie Katolíckej Cirkvi. Z tohto učenia Cirkev poľavovať nemôže.

Čo je učenie Katolíckej Cirkvi?
Kristus Pán je Bohom. Z toho vyplýva, že učenie Katolíckej Cirkvi zahrňuje v sebe slová samotného Boha a tie sa meniť nemôžu. Učenie Katolíckej Cirkvi je vlastne učením Ježiša Krista, to sú slová Kristove.
Len si pomysli, aký veľký je rozdiel slovami Boha a slovami ľudskými!
Človek je slabý, krehký tvor. Nemôže sa vyhnúť chybám, nedostatkom a omylom. Preto je aj jeho slovo len slabé a chvíľkové. Sotva bolo vyslovené, už aj zaniká. Vzduch odnáša jeho zvuk a ono mizne a stráca sa skôr, ako stopa, ktorú zanecháva za sebou loď, plaviaca sa po mori. Aj keď sa v dejinách našli mužovia, ktorých slová hýbali svetom, ale to trvalo len krátky čas.
Dnes už ich slová a a náuky stratili svoju platnosť a význam. Pominuli sa. Len si pomysli, aké všelijaké náuky, teórie a hypotézy vládli svetom. Učenci sa napríklad nazdávali, že sa okolo zeme krútia všetky hviezdy na nebeskej oblohe. A dnes? Vysmievajú sa tomuto názoru. Zbožňovatelia pokroku si mysleli, že technický rozvoj pripraví na zemi raj a uľahčí ľudstvu život.

A zatiaľ? Miesto toho zľahčovania života vo svete techniky prebiehajú závody v zbrojení. Voľakedy sa učenci vysmievali alchymistom, ktorí učili o možnosti prevodu jedného prvku na druhý. V roku 1751 sa učenci smiali správe o padaní meteoritov a teraz sa smejú tomu, kto sa padanie meteoritov opováži popierať. A tak by sa dalo argumentovať ďalej. Staré náuky, teórie a hypotézy sa pominuli a boli nahradené novými. Nuž darmo, aj slová najväčších učencov sú len slovami ľudskými a tie sú vystavené omylom. Môžu byť teda opravované a pozmeňované.

Učenie Cirkvi je však učením Boha. To sú slová Ježiša Krista a tie sa meniť nemôžu. Tie musia stáť pevne ako skala uprostred rozbúreného mora. Tie musia pretrvať naveky, ba aj zem a hviezdy na nebeskej oblohe. Tie ako maják musia svietiť ľudstvu na mori života a stále mu musia ukazovať správnu cestu do nebeskej vlasti. Krásne to vyjadril zosnulý nórsky básnik Björnson slovami: „Slová básnikov podobajú sa peniazom razeným z rýdzeho kovu. Sú cenné, ale sa chytro ošúchajú a peniaze strácajú svoju cenu. Slovo Pána je ako diamant. Nikdy sa neošúcha a jeho syn je práve taký dnes ako na poslednom súde. Učenie Cirkvi je učením Kristovým, učením pravdy a pravda je nepominuteľná a večná.

Správne teda hovorí náš slovenský básnik A. Sládkovič:
More vyschne, hory spadnú,
časnosť strhne hviezd oblohu,
ohne slnca tiež vyhasnú:
ale pravda bude v Bohu!

Obraz ľudský zmažú časy,
tôňa tela v hrob sa zloží:
ale pravda večnej krásy
zveční v sebe obraz Boží!

Život a smrť v jedno splynú,
svet z ničoho v nič sa stratí:
cnosti ducha čo vyvinú,
to sa k Bohu svojmu vráti!

Priestor a čas sa rozpadne,
svety svoju koľaj stratia:
ale pravda svetmi vládne,
pravdu veky nepodvrátia!

„Pravdu veky nepodvrátia!“ Učenie Cirkvi je učením pravdy a pravdu veky nepodvrátia. Krásne to povedal Pán Ježiš, keď vyhlásil: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová nepominú“. A ešte krajšie to vyjadril slovami: Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“.

Tieto slová sú príčinou prísnosti našej Cirkvi. Pre tieto slová Kristove Cirkev nemôže upustiť zo svojich náboženských zásad ani vtedy, keby pre túto svoju prísnosť stratila celé národy a štáty.

Len si spomeň, čo všetko pretrpela Cirkev pre svoje učenie v minulosti.
Kde sa len uchytila, v každej zemi, v každom veku povstali ľudia, ktorí chceli meniť jej učenie. Cirkev však stála na svojom. Často útočili na ňu mocní tohto sveta, ale Cirkev neustúpila, ona ustúpiť nemohla. Anglický kráľ Henrich VIII. Napríklad žiadal od nej ústupok v manželskej otázke, aby sa mohol druhý, tretí, štvrtý, ba aj piaty raz oženiť. Dal Cirkvi ultimát: „Lebo pozmeníš svoje učenie, alebo odpadnem aj s celým národom anglickým“. A Cirkev?! Radšej stratila anglický národ, ale Kristovo učenie nezmenila. A takých udalostí máme v cirkevných dejinách veľmi veľa. Krásne o tom hovorí slávny kazateľ Lacordaire (1).
…Jedno storočie po druhom prišlo k bránam pápežského paláca Vatikánu a búchalo do nich: zakaždým vyšla von náuka Katolíckej Cirkvi a zostarnutej podobe nejakého starca (pápeža) a spýtala sa:
-Čo odo mňa chcete?
-Zmenu.
-Ja sa nemením.
-Ale veď sa už vo svete všetko zmenilo: zmenilo sa hvezdárstvo, zmenila sa chémia, zmenila sa filozofia, cisárstva sa zmenili na republiky. Prečo sa nechceš zmeniť aj ty?
-Pretože som vyšla od Boha a Boh sa nemení.
-Vedz však, že my sme pánmi, máme milióny ozbrojených ľudí, vytasíme meč: meč, ktorý rúca tróny, bude vedieť zraziť hlavu jedného starca (pápeža) a roztrhnúť tú jednu knihu (Písmo sväté).
-Urobte to, krv je balzamom, od ktorého som zakaždým omladla!
-Teba urobíme inakšie, dáme ti polovicu svojho kráľovstva alebo cisárskeho purpuru: ustúp, povoľ nám v niečom!
–Nechaj si svoj purpur, kráľ, zajtra ťa v ňom pochovajú a my nad tebou zaspievame Alleluja a De profundia, ktoré sa nikdy nemení…

Áno, Cirkev sa nemení. Najlepším toho dôkazom sú všetky tie uplynulé storočia a protináboženské boje.
Náuka Cirkvi sa nemení ani dnes. Ľudia aj dnes prichádzajú k Cirkvi s požiadavkou, aby sa modernizovala. A ona?! Kladie im pred oči svoje Verím v Boha a Desatoro. Keby sa vzbúri proti nej celý svet, ona zo svojich zásad nepopustí, ona nepozná kompromisy. Trpí, mlčí, trúchli, modlí sa, ale zo svojho učenia nepoľaví. Kristus Pán jej kedysi zveril svoje učenie a ona ho chráni a bráni a neustúpi od neho ani dnes , keď sa už okolo nej všetko zmenilo. Vo svojom učení sa Cirkev nemodernizuje, lebo jej učenie je vždycky moderné a časové.

Andrej Klíman
Pripravil A. Čulen