Nad hrobom drahého priateľa (Anton Semeš, 30.1.1930 – 20.1.2020). Tajne absolvoval teologické štúdium a v roku 1978 ho biskup tajnej cirkvi, bazilián Nikodém Mikuláš Krett OSBM, vysvätil za kňaza Katolíckej cirkvi byzantského rítu

Tento príhovor mal pôvodne odznieť ako zdravica k deväťdesiatke drahého priateľa Antona Semeša. Ale Bohu sa zaľúbilo inak a povolal ho k sebe desať dní pred jeho 90. narodeninami.

A tak namiesto “živio!” a “mnogaja ljeta” pripadá nám zvolať “Večnaja pamjať!” a prosiť všemohúceho a milosrdného Boha, aby udelil večné odpočinutie a prijal do raja svojho verného služobníka Antona.

V nebohom Tónkovi odchádza do večnosti osoba mimoriadnych kvalít: kňaz, trpiteľ za vieru, politický väzeň č. A-05658, historik, dissident, vydavateľ a rozširovateľ samizdatovej a režimom zakázanej náboženskej literatúry, verný priateľ a obetavý pracovníka na Božej roli i na roli národa dedičnej a dobrý človek.

Jeho životné osudy boli výrazne poznačené krutou dobou, v ktorej nám bolo prisúdené žiť. Bolo to obdobie, keď každý z nás bol vystavený náročným zaťažkávajúcim skúškam, kde sa tvrdo preverovala sila charakterov. Je len málo jednotlivcov, ktorí zložili maturitu s takými skvelými výsledkami ako dnes už nebohý Tónko Semeš.

Jeho osobnosť a charakter sa formovali v tichom prostredí zemplínskej obce Ložín, neďaleko Michaloviec, kde sa narodil 30. januára 1930. Vyrastal v kruhu kresťanskej a – ako on hovorí –“železničiarskej” rodiny. V Ložíne prežíval svoje detské roky, tam navštevoval základnú školu a z piateho ročníka, ako 11-ročný prechádza na stredoškolské štúdium do Michaloviec. Tu sa začína prejavovať jeho túžba po kňazskom, alebo trošku presnejšie: po rehoľnom povolaní. Upútal ho duchovno-pastoračný štýl saleziánskej rehole. Saleziáni mali v Michalovciach faru, oratórium a mládežnícke stredisko. V tom čase to bola relatívne mladá rehoľa (založil ju sv. Ján Bosco v Taliansku v roku 1874 a rehoľa začala svoju činnosť na Slovensku v roku 1924), ktorá sa zameriavala – a zameriava sa doteraz – na “celistvú výchovu mladého človeka”.

Z piatej triedy gymnázia odchádza v roku 1946 do Trnavy, kde popri štúdiu sa začína aj jeho prípravná formácia na rehoľné povolanie. Saleziánsky noviciát absolvoval vo Sv. Beňadiku nad Hromom (dnes: Hronský Beňadik). Túto nádejnú cestu ku kňazskému povolaniu násilne prerušila tzv. barbarská noc v apríli 1950, keď komunistický režim násilne zlikvidoval mužské rehole v Česko-Slovensku. Rehoľníci boli deportovaní do tzv. koncentračných kláštorov a študenti do prevýchovných pracovných táborov. Tónko ako študent (dva mesiace pred maturitou!) bol medzi tými, ktorých spočiatku internovali s dospelými rehoľníkmi, ale v zápätí oddelili od ich mentorov a odviekli do západnej časti štátu na “prevýchovu”. Bol nasadený najprv pri Libave na Morave, neskoršie v Plzni, kde pracoval na stavbe kasární pre tankistov.

Drastický zákrok proti reholiam mu znemožnil pokračovať v príprave na kňazstvo, ale nijako neoslabil jeho túžbu po kňazskom povolaní. A keď sa to nedalo v domácom prostredí rozhodol sa realizovať svoj cieľ v cudzine. To však znamenalo nebezpečné a riskantné ilegálne prekročenie hraníc. Takéto odhodlanie sdielali aj viacerí jeho saleziánski spolužiaci a novici. Rehoľní predstavení podporovali ich snahu. Spoločným úsilím sa podarilo zorganizovať skupinové úteky do Rakúska pod vedením takých odvážnych jednotlivcov ako bol napríklad o.Titus Zeman a o. František Reves.

Plánovaný odchod skupiny, v ktorej sa nachádzal aj náš nebohý priateľ, sa mal konať v apríli 1951 pri Levároch pod vedením dnes už blahoslaveného Titusa Zemana. Historička Anna Magdolenová takto opisuje túto nebezpečnú akciu: “V noci zo 7. na 8. apríla 1951 sa sústredila v Šaštíne u cestára Augustína Hercoga skupina asi 20 kňazov a bohoslovcov, aby sa odtiaľ vydali na cestu smerom k štátnym hraniciam a pokúsili sa o ich ilegálny prechod cez rieku Moravu pod vedením saleziána dp. Titusa Zemana a prevádzača Ferdinanda Totka. Keď však rozvodnená rieka Morava ich útek do Rakúska 8. apríla znemožnila a museli sa vrátiť, zadržali ich pohraničné bezpečnostné orgány”.

Túto informáciu treba doplniť o ďalšie detaily. Jeden z účastníkov tohto neúspešného pokusu o útek, o. Viliam Mitošinka v svojej knihe Pamäti kňaza : 1948- 1966 (Bratislava , Lúč 1992) podrobnejšie zaznamenal priebeh udalostí. Dramaticky opisuje okolnosti, za akých boli zmarené ich očakávania a nádeje. Spomína, že niekoľkým jednotlivcom (Anton Botek, Anton Hlinka, Klement Poláček) sa síce podarilo prebrodiť cez rozvodnenú Moravu a po mnohých útrapách nájsť bezpečné miesto pôsobenia v slobodnom svete, ale pre ostatných členov skupiny zmarený pokus o útek znamenal súdny proces a mnohoročný žalár, prípadne krušný život v jáchymovských uránových baniach.

Z prenasledovaných sa stali obžalovaní. Po 12-mesačnom pobyte vo vyšetrovacej väzbe v apríli 1952 sa v Justičnom paláci v Bratislave konal proces s 20 členmi tzv. Zemanovej skupiny. Šiesti z nich boli rehoľní kňazi-saleziáni (Titus Zeman, Andrej Dermek, Leonard Tikl, Štefan Sandtner, Jozef Paulík, Pavol Pobiecký), šiesti saleziánski bohoslovci, (Anton Semeš, Ján Brichta, Jozef Bazala, Anton Kyselý, Anton Srholec, František Buzek), piati diecézni kňazi, (Justín Beňuška, Dr. Viliam Mitošínka, Dr. Emil Šafár, František Minarovych, Ladislav Burian), dvaja sprievodcovia, robotníci (Ferdinand Totka, Anton Hercog ). Pred súdom stála aj jedna staršia žena (domovníčka Margita Luptáková), ktorá “ohrozila bezpečnosť štátu” tým, že nechala vo svojom byte v Bratislave prenocovať dvoch kňazov, ktorí mali zámer ilegálne odísť do zahraničia.

V rozhovore s redaktorkou časopisu Extra plus, Lenkou Eremiášovou, deväťdesiatnik Anton Semeš takto spomína na túto tragicko-komickú epizódku socialistickej justície: “Bol som označený ako vatikánsky či americký agent. V mojich spisoch stálo: Menovaný po Vianociach ušiel z dovolenky k Američanom, vyškolil sa za agenta a ovešaný samopalmi, guľometmi a granátmi vrátil sa s cieľom rozbíjania republiky. Viete si predstaviť ťažšiu obžalobu? … Povedal som: „Vážený súd, keby som sa v budúcnosti ocitol v rovnakých podmienkach, inak by som nekonal, ako som konal.“ Prerušili ma ostro: „Sadnite si!“… Dostal som výstražný trest 14 rokov… Potom ma odviezli do novej väznice do Ilavy, kde rozdeľovali väzňov podľa zdravotného stavu. Fyzicky zdatnejší išli do Jáchymova, slabší sa dostali do uhoľných baní a poloinvalidi a invalidi mali v Leopoldove lepiť papierové vrecúška a navliekať na nite jabloneckú bižutériu.”

Anton Semeš polovičku svojho trestu odslúžil v uránových baniach v Jáchymove. Pracoval pod zemou v šachte, kde zvážal uránovu rudu. Vrodený optimizmus a hlboká viera mu umožnili prežiť aj túto životnú kalváriu. Väzenie ho telesne oslabilo, ale nijako nepodlomilo jeho pevnú vôľu a jeho vieru ešte viac posilnilo.

Po prepustení z väzby pracoval ako drevorubač na lesnej správe v Liberci. Odtiaľ sa mu podarilo dostať do závodu Matador v Bratislave. Tam dokončil aj svoje prerušené stredoškolské štúdium a urobil si maturitné skúšky.

Hoci bratislavské prostredie bolo príjemnejšie a bližšie ako rúbanie dreva v českom pohraničí, v určitom zmysle bolo pre neho síce nové, ale ešte vždy “terra incognita”. Trvalo určitý čas, kým sa zorientoval, prispôsobil novému veľkomestskému životnému štýlu a našiel nových priateľov. Postupne sa zapojil do aktivít prenasledovanej katakombálnej cirkvi, nadviazal styky s bývalými salezianskymi spoločníkmi a osobami rovnakého osudu i rovnakého zmýšľania. Jednou z týchto spriaznených duší bola aj sestra jeho kamaráta, historika Janka M. Dubovského (1933-2005), v tom čase študentka fyzikálnej chémie na bratislavskej univerzite. Známosť prerástla vo vzájomnú lásku a skončila manželstvom.

V šesťdesiatych rokoch každodenný život mladej rodiny v rušnom veľkomeste nebol bezstarostnou idylou, najmä keď rodinný strom sa rozrástol o ďalšie ratolesti a do rodiny postupne pribudli štyria synovia.

Z podvedomia Antona Semeša, aj potom, keď už bol ženatý a otec rodiny, nikdy neodchádzala myšlienka slúžiť Kristovi ako kňaz, prostredník medzi Bohom a ľuďmi a vysluhovateľ sviatostí. Táto myšlienka nadobudla konkrétnu formu okolo roku 1970 v stretnutiach a rozhovoroch s priateľom a vyštudovaným teológom (ale ešte nie vysväteným kňazom) Jánom Krajňákom, s ktorým v mnohom ohľade mal podobný životný príbeh. Skutočnosť že Gréckokatolícka cirkev udeľuje kňazské vysviacky aj ženatým mužom, priam ponúkala návod na riešenie. S podporou a povzbudzovaním Jána Krajňáka Anton Semeš zmenil rítus, tajne absolvoval teologické štúdium a v roku 1978 ho biskup tajnej cirkvi, bazilián Nikodém Mikuláš Krett OSBM, vysvätil za kňaza Katolíckej cirkvi byzantského rítu. Aj keď v očiach hierarchie Katolíckej cirkvi sú voči týmto sväteniam určité výhrady, faktom je, že tu išlo o kroky a zákroky vyvolané starostlivosťou o potreby prenasledovanej Cirkvi a diktované nutnosťou doby.

Anton Semeš bral svoje poslanie veľmi vážne. Venoval sa predovšetkým tajnej pastorácii v Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá v rokoch 1950 bola násilne včlenená do Pravoslávnej cirkvi a v tomto stave poddanstva zotrvávala až do roku 1968. Ale aj potom, po roku 1968, keď jej činnosť bola úradne povolená, musela prekonávať mnohé ťažkosti, najmä pokiaľ išlo o kňazský dorast. Tu Anton Semeš úzko spolupracoval s biskupom Hirkom a s tajnou teologickou školou, na ktorej prednášali také známe osobnosti ako bol redemptorista, Boží služobník Ján Mastyliak, CSsR.

Ďalším poľom jeho pôsobenia bolo vydávanie tzv. samizdatovej literatúry, t.j. tlačenie a šírenie náboženských textov. Smäd po tomto druhu literatúry bol veľký, pretože komunistický režim kontroloval vydavateľskú činnosť a aj to, čo bolo povolené, ako napríklad týždenník Katolícke noviny, bolo podriadené prísnej ideologickej cenzúre. V tomto ohľade bol Anton Semeš nielen odvážny ale aj neobyčajne vynaliezavý podnikateľ a jeho zásluhou sa do rúk čitateľov dostávali informácie o živote post-koncilovej Cirkvi a moderná náboženská literatúra každého druhu.

A nemožno obísť jeho trvalý záujem o históriu. Tu sa vlastným úsilím vypracoval na vynikajúceho odborníka v oblasti najstarších dejín kresťanstva na Slovensku, pred-cyrilometodského obdobia. Na stránkach nášho dvojtýždenníka Kultúra sme mali možnosť čítať úryvky z jeho obsiahlej práce na túto tému, Nie sme tu odvčera (Post Scriptum, Bratislava 2017). Okrem toho je autorom publikácie Populárne dejiny Zemplínskej župy a desiatok kratších historických a populárno-historických článkov a štúdií.

Po páde komunizmu sa s plnou energiou venoval budovaniu Gréckokatolíckej cirkvi teraz už v podmienkach slobodnej činnosti a rozvoja. Má nedoceniteľný podiel na vybudovaní bohatej knižnice (vyše 13.000 zväzkov) pri Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, kde ako knihovník strávil 13 rokov. Bol ochotným poradcom a pomocníkom mladým bohoslovcom. Atď.

Tento nekrológ by som chcel zakončiť krátkou osobnou spomienkou. V roku 1990 som sa po 43-ročnom odlúčení mohol znovu vrátiť na rodné Slovensko. Spolu s prof. Milankom Ďuricom sme na požiadanie Matice slovenskej mali cyklus prednášok o histórii Slovenska, najmä pokiaľ išlo o politicko-spoločenský život v rokoch 1938-1945. Po jednej takej prednáške a následnej diskusii v aule vtedajšej Vysokej školy technickej nás obkolesili posluchači, ktorí chceli viacej vedieť, než sa dalo povedať v krátkom čase, položiť otázky súkromného charakteru, alebo len pozdraviť. Jedným z nich bol usmiaty chlapík, asi môjho veku, ktorý ma privítal na Slovensku, pochválil môj prejav a dal mi do ruky malý balík. A prv než som sa mu mohol poďakovať a opýtať sa na jeho meno, sa vzdialil, lebo vraj ešte veľa ľudí chce so mnou hovoriť. Keď som potom otvoril balík, nebola v ňom kniha, ako som predpokladal, ale krásna ikona “napísaná” v byzantskom štýle. Na opačnej strane bolo krátke venovanie s podpisom darcu: Anton Semeš. Ikona dodnes krášli stenu môjho bytu…

Taký bol začiatok jedného pekného priateľstva. Keď som potom začal prednášať cirkevné dejiny na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, jeho návštevy boli čoraz častejšie. Viedli sme dlhé rozhovory, v ktorých som sa mnoho neznámeho dozvedel a mnoho nového naučil, najmä o tých detailoch tajnej cirkvi, o ktorých sa dnes už ani šeptom nehovorí. Nemohol som neobdivovať jeho znalosti pred-cyrilometodského obdobia. Požiadal som ho, aby sa s týmito málo známymi historickými vedomosťami podelil aj s našimi študentmi-bohoslovcami na seminároch, čo on ochotne urobil.

Nezabudnuteľné ostávajú nielen naše osobné stretnutia v dvojici, ale aj stretnutia v malých krúžkoch či už v pohostinnom byte Anice Braxatorovej, kde bol častým hosťom biskup Dominik Hrušovský, alebo stretávania Vospolnosti u prof. Ďuricu. Z týchto stretnutí sa človek vždy vracal obohatený o nové skúsenosti, osviežený na mysli a posilnený v presvedčení, že na Slovensku máme ešte stále veľa úprimných, obetavých a dobromyseľných ľudí. To sú hrejivé pocity, ktoré ešte aj dnes zohrievajú moje staré srdce a za ktoré som Tonkovi Semešovi neskonale vďačný.

Predišiel nás do večnosti obdivuhodný človek. Mnoho jeho blízkych príbuzných, priateľov a obdivovateľov žialia nad jeho odchodom, lebo s ním pochovávame aj čosi z nás. Ale kresťanská viera, že smrťou sa život neodníma, iba mení a že milosrdný Boh štedro odmeňuje každý skutok vykonaný z lásky a k väčšej Božej sláve, nech je útechou nám všetkým, ktorí si budeme musieť zvykať na jeho neprítomnosť medzi živými.

Requiem aeternam dona ei, Domine, et lux perpetua luceat ei! Reqiescat in pace!

František Vnuk (24. jan. 2020)