Historik F. Vnuk: Časová výzva. Druhý vatikánsky koncil by sa bol zapísal zlatými písmenami do dejín, keby po stopách Pia XII. bol našiel odvahu a jednoznačne odsúdil komunizmus

Dňa 4. februára 2020 prebiehala v Ríme národno-konzervatívna konferencia pod titulom: Boh, česť, vlasť – Prezident Reagan, pápež Ján Pavol II. a sloboda národov.

Jedným z prednášateľov bol Roberto de Mattei, profesor Súčasných dejín a Dejín kresťanstva na Európskej univerzite v Ríme. Prednášateľ je známy aj na Slovensku, ktoré navštívil dvakrát. V roku 2011 sem prišiel na pozvanie arcibiskupa Zvolenského a vlani nás navštívil na pozvanie Nadácie Slovakia Christiana a Inštitútu sv. Františka Saleského pri príležitosti prezentácie prekladu jeho knihy Druhý vatikánsky koncil – doposiaľ nenapísané dejiny (Il Concilio Vaticano II. Una storia mai scritta).

V svojom prejave, ktorý predniesol v Bratislave a v Trnave 15/16. nov. 2019 povedal aj tieto zaujímavé vety: Druhý vatikánsky Koncil by bol býval vhodným miestom pre verejné odsúdenie komunizmu, podobne ako Norimberský proces, ktorý bol vedený proti nacizmu. Nie procesu trestného, ani procesu ex post víťazov nad porazenými, ako bol Norimberský proces, ale kultúrneho a morálneho procesu, ex ante, obetí proti prenasledovateľom. Takto to začali hneď po páde komunizmu v Európe robiť disidenti. Toto sa však nestalo. Úlohu, ktorú II. Vatikánsky koncil nesplnil, sa pokúsili splniť Alexander Solženicyn a neskôr Vladimir Bukovskij“.

Prof. de Mattei svoj prejav zakončil výrokom kardinála Brandmüllera: „Druhý vatikánsky koncil by sa bol zapísal zlatými písmenami do dejín, keby po stopách Pia XII. bol našiel odvahu a jednoznačne odsúdil komunizmus“.

Túto myšlienku verejného procesu, ktorý by tak odsúdil bludy a zločiny komunizmu ako Norimberský proces odsúdil zločiny nacizmu, presadzuje a rozvíja prof. de Mattei aj vo svojej prednáške na konferencii v Ríme.
Prof. de Mattei poukazuje na smutnú skutočnosť: Hoci Sovietsky zväz sa rozpadol, komunizmus ešte stále žije, komunistická utopia a jej ideológia sa naďalej šíri ako morová nákaza a ako zhubný vírus otravuje západnú kultúru, médiá, politiku a tiež aj Cirkev. Ešte je v živej pamäti, ako vatikánske cirkevné kruhy v novembri 2016 sympaticky a s nezaslúženou úctou komentovali smrť komunistického diktátora Fidela Castra, alebo s akou ľahostajnosťou Sv. Stolica nedávno podpísala zmluvu s čínskou komunistickou vládou. Kardinál Jozef Zen, najvyššia autorita čínskych katolíkov a hlas prenasledovanej Cirkvi v Číne, nedávno poslal list kolégiu kardinálov, prosiac každého z nich, aby odsúdili tento nešťastný dokument.

Vyslovuje nepochopiteľný údiv nad tým, že tridsať rokov po zbúraní Berlínskeho múra, kruhy, ktoré kontrolujú médiá a majú vplyv na politický a verejný život západného sveta, prestávajú vidieť v komunizme morálne zlo a hrozbu spoločnosti. Prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker ostentatívne cestuje 5. mája 2018 do Trieru, aby dňa svojou účasťou na oslavách 200. výročia narodenia K. Marxa dodal váhe a dôležitosti človeka, ktorý sa pokladá za otca komunizmu. Komunizmus sa stáva zabudnutou skutočnosťou a tie štáty, kde ešte drží národy v stave duchovného a fyzického poddanstva – ako je Čína, Vietnam, Kuba, severná Korea – sú dnes v postavení rovnocenných partnerov západných demokracií.

Profesor so sklamaním lamentuje, že nová Európa sa spreneverila odkazu svojich zakladateľov Schumanna, de Gasperiho a Adenauera, odstránila meno Krista a každú zmienku o kresťanstve zo svojej základnej listiny a z úradných dokumentov a s plným nasadením realizuje plán sekularizácie spoločnosti, ako to kedysi presadzoval taliansky ideológ komunizmu Antonio Gramsci.

Niet divu, že britský mysliteľ a bývalý sovietsky disident Vladimir Bukovskij nazval EÚ – Európskou úniou sovietskych republík. V svojej kritike politického vývoja v EÚ Bukovskij napísal: „Nazdávam sa, že v EÚ máme aj nebezpečný intelektuálny GULAG, známy pod menom “politická korektnosť”. Ak sa niekto odváži vysloviť vlastný názor na rasu alebo gender, alebo vidieť tieto veci inak než v zhode so správnymi a schválenými názormi elít, je okamžite napadnutý a ostrakizovaný.“ (Britain on the Brink).

Prof. de Mattei poukazuje na zvláštny paradox: zlovestný Berlínsky múr bol postavený v r. 1961, keď svetovými vedúcimi postavami bol americký prezident John F. Kennedy a pápež Ján XXIII. Obaja mali povesť progresívnych vodcov a dodnes sa tešia úcte a obdivu liberálnych kruhov. Tento múr – krikľavý symbol komunistického útlaku a bezprávia – bol zbúraný v roku 1989 zásluhou dvoch konzervatívnych a liberálmi opovrhovaných osobností: amerického prezidenta Ronalda Reagana a pápeža Jána Pavla II. Pravda je však taká, že v konfrontácii s komunizmom oveľa účinnejšou a úspešnejšou bola stratégia týchto dvoch liberálmi opovrhovaných vodcov, než détente prezidenta R. Nixona a jeho pobočníka, štátneho tajomníka H. Kissingera, alebo vatikánska Ostpolitik Pavla VI. a kardinála Casaroliho.

Tento prípad názorne dosvedčuje, že politika nesmie byť odlúčená od mravných hodnôt, ale musí ich rešpektovať.

Nesmie kompromitovať so zlom, ale ho verejne pranierovať a proti nemu bojovať. Prezident Reagan neodmietal komunizmus iba ako zlý a škodlivý ekonomický systém, ale aj ako morálne zlo. Nebál sa nazvať komunistický štát “ríšou zla” (evil empire) a ohniskom zla v súčasnom svete (the focus of evil in the modern world). Podobne aj pápež Ján Pavol II. v svojej poslednej knihe otvorene odsudzuje “ideológie zla, ktoré sa zakorenili v histórii európskeho myslenia”; také ideologické prúdy ako francúzske osvietenstvo, radikálne ateistický revolučný marxizmus, novopohanský nacizmus, potraty a homosexuálne práva odhlasované Európskym parlamentom (Memory and Identity: Conversations at the Dawn of a Millennium. New York 2005, kap. 2).

V Európskej únii – či sa to už pripustí, alebo nie – komunistická diktatúra proletariátu je nahradzovaná rovnako škodlivou diktatúrou relativizmu.

A preto je imperatívne, aby Európa – a západná kultúra vôbec – radikálne zúčtovala s komunizmom, odhalila a odsúdila jeho bludy a natrvalo ho vyobcovala zo svojho spoločenstva. Prof. de Mattei takto odôvodňuje svoj odmietavý postoj: “Som presvedčený, že v 20. storočí nebolo zločineckého systému, ktorý by sa vyrovnal komunizmu, či už počtom rokov, ktoré trval, geografickým rozsahom územia, ktoré zotročoval a objemom nenávisti, ktorú vedel splodiť. Pre tieto príčiny komunizmus musí byť postavený pred súdny tribunál!”

Zdôrazňuje, že je našou povinnosťou doviesť do úspešného konca, čo už pred 30 rokmi chceli, ale nestačili uskutočniť, dvaja ruskí intelektuáli Alexander Solženicyn a Vladimir Bukovskij.

Vladimir Bukovskij bol sovietsky disident a politický väzeň, ktorý bol v decembri 1976 deportovaný zo Sovietskeho zväzu výmenou za generálneho tajomníka komunistickej strany Čile Luisa Corvalana. Usadil sa v Anglicku a bol neúprosným kritikom komunizmu. V roku 1992 ho prezident Boris Jelcin pozval do Ruska ako odborného svedka pred ruský Ústavný súd, keď Komunistická strana Sovietskeho zväzu žalovala Jelcina, že zakázal komunistickú stranu a nariadil zhabanie jej majetku. Bukovskij dostal neobmedzený prístup k sovietskym archívom a tak nazhromaždil množstvo dôležitého písomného materiálu, ktorý by mohol slúžiť ako podklad k obhajobe prezidenta Jelcina, ale aj ku globálnemu odsúdeniu zločinov komunizmu.

Bohužiaľ, výrok Ústavného súdu nesplnil očakávania. Komunistická strana Sovietskeho bola síce vyhlásená za nekonštitučnú organizáciu, ale bola jej ponechaná možnosť pretvoriť sa na Komunistickú stranu Ruskej federácie a hrať úlohu vedúcej opozičnej strany.

Sklamaný Bukovskij sa vrátil do Anglicka.

Z materiálov, ktoré si priniesol z Ruska napísal obsiahlu prácu Moskovský process (Московский процесс, Paris 1996), kde poskytol možnosť nahliadnuť do zákulisia komunistickej politiky a diplomacie. Jeho odhalenia neboli vždy príjemné západným demokraciám, lebo autor na viacerých miestach poukazuje, že mnohých ohľadoch boli západné mocnosti komplicmi pri realizácii nemravnej sovietskej politiky, a preto neprejavujú dostatočný záujem o verejné odsúdenie komunizmu. Varuje, že to by mohlo mať nepríjemné následky.

Píše: “Tým, že západný svet zanedbal konkluzívne zúčtovať s komunistickým systémom, sa vynára vážne nebezpečenstvo, že pozostatky tejto ohavnosti zamoria každú oblasť nášho sveta.

Nebude síce vystupovať pod vlastným menom ako komunizmus, ale podrží si všetky svoje nebezpečné charakteristiky… Kým nebude komunizmus postavený pred tribunál Norimberského typu a tam odsúdené všetky zločiny, ktoré spáchal, nebude možno hovoriť, že komunizmus je mŕtvy a vojna je skončená.”

V jeseni minulého roka Vladimir Bukovskij a profesor na univerzite v Trieste Renato Cristin so skupinou európskych intelektuálov urobili prvé konkrétne kroky, ktorých cieľom by bolo postavenie komunizmu pred medzinárodný tribunál. Medzitým V. Bukovskij, ktorý bol hnacou silou celého podujatia, zomrel (27. okt. 2019). To však nijako rozbehnutú akciu nespomalilo.

Vstupným činom v tomto smere bola Výzva (Appeal for Nurnberg Trial for Communism), predložená senátu Talianskej republiky dňa 7. nov. 2019 hlavnými predstaviteľmi tohto hnutia: prof. Renato Cristin, prof. Roberto de Mattei, Dr. Dario Fertilio, senátor Adolfo Urso, senátor Lucio Malan a Vito Comencini.

Výzvu podpísalo vyše 200 intelektuálov, politikov a významných osobností verejného života, napr. bývalý rakúsky vice-kancelár Erhard Busek, bývalý ministerský predseda Estonska Mart Laar, bývalý riaditeľ radia Hlas Ameriky (Voice of America) Robert R. Reilly, bývalý predseda a súčasný člen Európskeho parlamentu Antonio Tajani a mnohí ďalší.

Úsilie profesorov Cristina, de Mattei a ich spoločníkov je chvályhodné; Ľudovít Štúr by povedal: slovo na čase. Úspech akcie by bol zadosťučinením obetiam komunizmu v Európe a posilou nešťastníkom v Ázii a v iných oblastiach, ktorí ešte stále trpia pod jeho nadvládou. Želajme si a dúfajme, že sa im podarí prekonať prekážky, ktoré pred nimi stoja.

František Vnuk (18.feb. 2020)
Písané pre časopis Kultúra