Historik František Vnuk vyvracia dokázateľne falošnú legendu o trýznení a vykorisťovaní nevinných dievčat a žien v magdalénskych práčovniach uverejnenú v denníku SME

Niekoľko pripomienok k problému tzv. „magdalénskych práčovní“
Človek musí obdivovať vynaliezavosť a horlivosť protivníkov Katolíckej cirkvi. Neprestávajú chrliť rozvášnené mediálne útoky a výpady, v ktorých poukazujú na rozličné skutočné a vymyslené chyby a nedokonalosti z minulosti i prítomnosti Cirkvi.
V mene demokracie a pod rúškom humanity, súcitu, pokroku a iných módnych trendov, niekedy priamo, inokedy zahalene kritizujú Cirkev a jej hierarchiu, určujú jej, čoho sa treba zbaviť, čo treba napraviť a ako konať, aby bola prijateľná do spoločenstva súčasného sveta. Ich obľúbenou taktikou je odhaľovanie afér a škandálov. Ešte neskončila jedna kampaň a už sa na obzore vynára ďalšia. Keď nemôžu nič nájsť, vždy si vedia niečo vymyslieť a keď nemôžu vymyslieť nič nového, pohotovo oprašujú a galvanizujú staré zabudnuté aféry.
Názorným príkladom takéhoto obnoveného záujmu o uzatvorený prípad je príspevok Michaely Žurekovej: Magdalénske práčovne boli dejiskom krutosti.

Mníšky v nich týrali mladé dievčatá v denníku SME , uverejnený 21. novembra 2017 a v nasledujúcich dňoch. Príspevok prebrala a uverejnila Tlačová kancelária KBS v svojom Monitoringu médií 27. novembra 2017 pod titulom Miesto, kde mníšky týrali mladé dievčatá.

Lož býva obyčajne krátka a spravidla vystrojená tak, aby pôsobila presvedčivo. A čím je ona ohavnejšia a kratšia, tým dlhšia býva práca na jej vyvrátení. Toto je často dôvodom, prečo mnohé „fake news“ a twitterovské klebety a iné na sociálnych sieťach traktované senzačné novinky ostávajú bez odpovedí. Občas sa však objaví príťažlivo pôsobiaca správa, kde lož je pomiešaná s polopravdou a pravdou v takej nehoráznej podobe, že by bolo hriechom preniesť sa ponad ňu mlčaním. Takou zmiešaninou je aj žurnalistická pseudosága o „magdalénskych práčovniach“, ktorá – okrem iného – je už niekoľko rokov starou „novinkou“.

Denníkom SME inkriminované magdalénske práčovne boli horúcou témou pred 5-10 rokmi. Bola to záležitosť lokálneho významu a pokiaľ sa viem rozpamätať, na Slovensku sa o nej hovorilo málo, ak sa spomínala vôbec.Tieto práčovne boli v svojej podstate charitatívne ústavy pre ženy vo Veľkej Británii. Prvý ústav tohto druhu vznikol v Anglicku v roku 1758 z iniciatívy anglikánskej cirkvi a jeho cieľom bola humanitná a charitatívna pomoc dievkam a ženám, ktorými verejnosť a často ich vlastná rodina opovrhovala a vytláčala na okraj spoločnosti. V roku 1767 britská filantropistka Arabella Kenny (1707–1792) založila prvý takýto útulok v Írsku, ktorý bol známy pod menom Dublin Magdalen Asylumfor Protestant Girls. Ústavy poskytovali prístrešie, zaopatrenie stravou a odevom a náboženskú výchovu ženám, o ktoré sa nikto nestaral. Od dievčat sa však vyžadovala primeraná práca a podriadenie pravidlám disciplíny.

Pretože tieto ústavy prijímali len „protestantské dievčatá“, katolícka hierarchia v Írsku sa rozhodla zriadiť podobné ústavy pre opustené katolícke dievčence a ženy. Ich vedenie dala do rúk rehoľným sestrám (Sistersof Charity, the Sisters of Mercy, Good Shepherd Sisters a the Sisters of Our Lady of Charity). Pretože v Írsku sú katolíci oveľa početnejší a materiálne chudobnejší než protestanti-anglikáni, aj počet ústavov zriadených Katolíckou cirkvou bol podstatne väčší a udržali sa oveľa dlhšie než protestantské “magdalénske práčovne”. Posledná práčovňa bola zatvorená v roku 1996.
V týchto protestantských a katolíckych ústavoch našli útulok biedne a nešťastné dievčatá, dievky a ženy, akých v tom čase bolo veľké množstvo. Život v ústavoch nebol ľahký ani bezstarostný. Podľa dnešnému štandardu bol krutý a neradostný. Bol však neporovnateľne lepší než alternatíva, ktorá ich čakala vonku: hlad, žobranie, prostitúcia, alebo v krajnom prípade krádež, ktorá sa trestala väznením, alebo deportáciou do vzdialených britských kolónií.

Je pozoruhodné, že počas svojej vyše 200-ročnej existencie ústavy neboli vystavené nijakej zmienky hodnej kritike, nikto ich neprirovnával žalárom, ani im nikto nevyčítal zištné alebo nekalé zámery.

Zmena nastala v roku 1997, keď britská televízia Channel 4 odvysielala dokumentárnu reláciu Sex in a Cold Climate, kde vystupovali aj nejaké bývalé chovankyne, ktoré tvrdili, že v týchto ústavov vládol prísny režim, že boli izolované od vonkajšieho sveta a vystavené sexuálnemu, psychologickému a fyzickému týraniu. Pre sekulárne a proticirkevné média to bola vítaná téma celej série jednostranných a protinábožensky vyhrotených článkov, filmov a “dokumentárnych” svedectiev investigatívnej žurnalistiky. V kampani sa svojimi senzačnými a jednostrannými príspevkami smutne preslávila britská štátna televízia BBC.

Atmosféra bola vybičovaná do takej miery, že írska vláda bola v roku 2011 prinútená ustanoviť špeciálnu deväťčlennú komisiu (Inter-Departmental Committee) na čele so senátorom Martinom McAleese-om, aby dôsledne a objektívne vyšetrila obvinenia a zistila, ako to skutočne bolo v rokoch 1922-1996, t.j. počas obdobia, keď za činnosť ústavov bola zodpovedná írska vláda. Teda vyšetrovanie sa netýkalo predchádzajúceho obdobia 1767-1922, kedy podmienky v ústavoch boli oveľa ťažšie, ani ústavov v severnom protestantskom Írsku, kde ústavy vznikli. V období, ktoré Komisia vyšetrovala, prešlo ústavmi 10 012 osôb a ich priemerný pobyt bol sedem mesiacov.

Komisia pracovala 18 mesiacov, vypočúvala vyše 200 svedkov, medzi ktorými bolo 118 chovaniek, ktoré v ústave strávili kus svojej mladosti a niektoré z nich aj roky dospelosti. Vypočúvali aj lekárov, ktorí poskytovali zdravotné služby, inšpektorov, ktorí dozerali, či sa neporušuje zákony práce, ako aj rehoľníčky, ktoré ústavy spravovali, atď.
Dňa 5. februára 2013 komisia predložila výsledky svojho vyšetrovania vo forme obsiahlej a vyčerpávajúcej správy Report of the Inter-Departmental Committee to establish the facts of State involvement with the Magdalen Laundries. Je to objemný zväzok, ktorý má vyše 1000 strán a okrem toho 15 príloh nerovnakej dĺžky a možno si ho pozrieť na internete.

Po uverejnení McAleese-ovej správy aféra okolo práčovní utíchla.

Objektívny súd vyznel totiž v tom zmysle, že ústavy boli také, aká bola doba v ktorej existovali. Podľa dnešných kritérií mali svoje chyby a nedostatky, ale v danom čase a za daných okolností neboli o nič horšie – a vo viacerých ohľadoch oveľa lepšie – než ostatné súčasné inštitúcie podobného typu.
Je síce pravda, že írsky ministerský predseda (“Taoiseach”) Enda Kenny sa za existenciu ústavov ospravedlnil, ale rehoľné spoločenstvá nie. V rozhovore s redaktorom írskej vysielacej stanice RTÉ Radio-1 dve reprezentantky reholí, ktoré spravovali ústavy – so zjavným sklamaním za nevďak, akého sa za svoje služby dočkali – odmietli si kajúcne sypať na hlavu popol. Celý ten ruch a rozhorčenie okolo “magdalénskych práčovní”, označili za “jednostrannú proti-katolícku kampaň”. S nepochopením sa pýtali: “Ospravedlniť sa – a za čo? Ospravedlňovať sa za to, že sme poskytovali služby? Bezplatne sme pracovali a slúžili nášmu štátu a spoločnosti.” Sťažovali sa, že “všetka hanba toho obdobia sa teraz hádže na rehoľné spoločenstvá… hriechy spoločnosti sa kladú na naše plecia.”

Správa senátora Martina McAleese-a usvedčila kritikov a samozvaných sudcov pomerov v magdalénskych práčovniach z jednostrannosti, zaujatosti a v niektorých prípadoch (ako bol, napríklad medzinárodne ocenený film Petra Mullana, Magdalene Sisters) z nevraživosti.

Ale len málo z nich našlo v sebe dosť statočnosti a slušnosti, aby sa za svoje prečiny kajali.
A tak po afére, ktorá viac než päť rokov zapĺňala stránky novín a televízne obrazovky, a narobila toľko škody Cirkvi a veriacemu ľudu, nasledovalo rozpačité mlčanie. Za posledné 3-4 roky sa už o nej nepíše, škandalózne filmy a televízne dokumentárne relácie o nej nemajú reprízu. Zdalo by sa, že nepríjemná vec splnila svoj účel a odplávala do mora zabudnutia.
Ale na Slovensku je to inak. Komusi na tom veľmi záležalo, aby sa so „škandálom okolo magdalénskych práčovní” oboznámila aj slovenská čitateľská obec. Len tak si možno vysvetliť, že sa v našej „mienkotvornej“ tlači ako fénix z popola objavuje zdiskreditovaná verzia práčovní a predkladá sa slovenskej pospolitosti ako príklad novo-objavného, senzačného a poučného čítania o nešvároch v Katolíckej cirkvi.

Autorka príspevku Michaela (Mia) Žureková s pátosom poukazuje, že “Magdalénske práčovne boli dejiskom krutosti… Miesto, kde mníšky týrali mladé dievčatá… ´Padlé ženy´ si v nich mali odpracovať svoje hriechy. Desiatky rokov trpeli neprávom.“

Autorka nás ďalej informuje, že “Magdalénske práčovne fungovali v Írsku od 18. storočia až do roku 1996 a prešlo nimi približne 30-tisíc žien a dievčat. Meno získali po Márii Magdaléne, prostitútke, ktorá sa podľa biblického príbehu pod vplyvom viery obrátila a zmenila svoje správanie. Aj práčovne mali byť pôvodne inštitúciou pre „padlé ženy“, ktoré do nich mali vstupovať dobrovoľne. V skutočnosti sa však zmenili na cirkvou a verejnosťou ticho tolerované väzenia. Dôvody, prečo do nich ženy posielali, sa vždy našli. Väčšinou išlo o matky s nemanželskými deťmi, znásilnené dievčatá označené ako nečisté či mentálne zaostalé pacientky. Umiestnenie do jednej z práčovní zaručilo aj obvinenie dievčiny z „promiskuitného“ správania. Stačilo, že bola príliš pekná, alebo sa na mužov usmievala viac, než by sa patrilo. Hoci väčšina nespáchala nijaký zločin, urobili z nich novodobé otrokyne…“

V svojom príspevku sa Michaela Žureková odvoláva sa na svedectvo troch bývalých chovankýň, a na základe ich výpovedí tvrdí, že práčovne “ boli plné psychického, fyzického aj sexuálneho týrania, krutého zaobchádzania a izolácie žien od vonkajšieho sveta. Každý deň ťažko pracovali a nedostávali žiadnu plácu. (Chovankyňa) Mary Norrisová v jednom z rozhovorov opísala, ako pekným dievčatám ostrihali vlasy a ďalšie museli podstúpiť lekárske prehliadky, či sú ešte stále panny… . Mnohé magdalénske práčovne zarábali veľké peniaze, pretože poskytovali služby za výhodné ceny. Keďže ženám neplatili, boli lacnejšie, a teda oveľa populárnejšie ako komerčné práčovne…”

 

Príspevok Michaely Žurekovej sa opiera o výpovede 2-3 nespokojných chovankýň.
Správa senátora McAlleese-a sa zakladá na vypočúvaní 118 chovankýň. Žurekovej práca je povrchný a odkopírovaný “investigatívny žurnalizmus” tak charakteristický pre BBC (čo bol hlavný zdroj jej informácii), zatiaľ čo McAleese-ova správa spĺňa tie najnáročnejšie kritéria objektívneho vedeckého bádania. Za týchto okolností nikto nebude pochybovať, ktorý z týchto dvoch prameňov je čistejší a hodnovernejší. A teda, kde sa autori Žureková a McAleese v údajoch alebo názoroch nezhodujú, nie je vôbec problémom rozhodnúť, kde je pravda.

1. M. Žureková tvrdí, že práčovne “ boli plné psychického, fyzického aj sexuálneho týrania, krutého zaobchádzania a izolácie žien od vonkajšieho sveta…“

McAlleese-ova správa prináša svedectvá desiatok chovankýň, kde sa jednoznačne odmieta akékoľvek trýznenie. Napríklad: “Mňa tam nikdy nebili a nikdy som nevidela, že by boli niekoho bili“. Iná chovankyňa: „Zhrozila som sa, keď som čítala v novinách, že nás tam rehoľníčky bili, že nám ostrihali vlasy. Kým som tam bola nijaká mníška sa ma ani len nedotkla a nevidela, že by čo len prst položili na niektorú z nás“.
Kapitolu o “psychickom a fyzickom týraní” Komisia sumarizuje vetou: “Prevažná väčšina žien, ktoré pred našou Komisiou vyrozprávali svoje zážitky v práčovniach, nám povedali, že nezažili, ani neboli svedkami, že by v Magdalénskych práčovniach bol niekto vystavený fyzickému týraniu.” (A large majority of the women who shared their stories with the Committee said that they had neither experienced nor seen other girls or women suffer physical abuse in the Magdalene Laundries)

Ohľadom sexuálneho obťažovania Komisia sa stretla len s jedným prípadom, kde chovankyňu “obťažovala” jedna z tzv. auxiliaries. Tieto auxiliaries (pomocníčky) boli bývalé chovankyne, ktoré sa rozhodli ostať v práčovniach natrvalo, lebo tam mali aspoň ubytovanie, stravu a zaopatrenie na staré dni, ktoré by vonku neboli našli. Ľudovo ich volali “magdalénky”, ony však neboli rehoľníčky, ale laické osoby.

Správa pokračuje: “Nijaká ďalšia žena nespomenula, že by počas jej pobytu v Magdalénskych práčovniach bola sexuálne obťažovaná. Avšak pozoruhodný počet žien povedal našej Komisii, že boli vystavené sexuálnemu zneužívaniu v rodinnom prostredí, alebo v iných ústavoch predtým alebo potom, čo pobudli v Magdalénskych práčovniach.”

2. M. Žureková napísala: “…pekným dievčatám ostrihali vlasy a ďalšie museli podstúpiť lekárske prehliadky, či sú ešte stále panny…”
Správa McAleeswe-ovej komisie zistila: „Ani jedna zo žien sa neponosovala pred Komisiou, že by jej boli ostrihali vlasy. Stalo sa tak iba v jednom výnimočnom prípade, kde chovankyni ostrihali vlasy, pretože bola zavšivavená.” (None of the women told the Committee that their heads had been shaven, with one exception. The exception occurred where one woman had her head shaved because she had lice.)
Komisia vypočúvala niekoľko lekárov, ktorí konali v ústavoch zdravotnícky dozor a mali na starosti zdravotný stav žien a dievčat v ústave. Ani v jednom prípade sa nespomínajú panenstvo overujúce lekárske prehliadky.

3. M. Žureková predstavuje práčovne ako kapitalistické podniky, ktoré vykorisťovali úbohý ženský proletariát: „Mnohé magdalénske práčovne zarábali veľké peniaze, pretože poskytovali služby za výhodné ceny. Keďže ženám neplatili, boli lacnejšie, a teda oveľa populárnejšie ako komerčné práčovne.“
Čo zistila Komisia, ktorá mala k dispozícii a podrobne preskúmala všetky finančné dokumenty, záznamy a účty? V správe sa hovorí: “Práčovne nevykazovali zisky a len zriedkakedy neskončili so stratami. Rozhodne to neboli komerčné vysokoziskové podniky a neboli by mohli finančne prežiť, keby nebolo dostávali finančnú výpomoc z iných zdrojov – dary, prostriedky odkázané v testamente a finančná podpora od štátu. ( would have found it difficult to survive financially without other sources of income—donations, bequests and financial support from the State).”

4. M. Žureková nazýva práčovne “Cirkvou a verejnosťou ticho tolerované väzenia… Hoci väčšina nespáchala nijaký zločin, urobili z nich novodobé otrokyne…“

McAleese-ova komisia došla k celkom inému záveru. Po dlhom a odbornom skúmaní zisťujú, že “napriek tomu, čo sa nich povedalo a popísalo, práčovne neboli jarmom uloženým na tieto ženy; práčovne boli realistickou odpoveďou na vtedajšie rastúce sociálne problémy: (Contrary to what has been reported, the laundries were not imposed on these women: the ywere a realistic response to a growing social problem). Na inom mieste sa píše: “Vačšina žien (vyše 66 percent), ktoré vstupovali do týchto ústavov, vstupovali dobrovoľne… Pre väčšinu z nich to bola vec vlastnej voľby. A keď sa rozhodli vstúpiť od nich a nie od mníšok záviselo aj to, či tam chcú zostať. Neboli nútené tam zostať.”
V podobnom zmysle sa vyznieva aj stanovisko americkej organizácie Catholic League, z júla 2013: „V práčovniach nebol nikto uväznený, nikto nebol prinútený ostať tam proti svojej vôli. Nie je pravda, že pobyt v práčovniach sa rovnal odsúdeniu k otrockej práci.”

A napokon sú tu svedectvá lekárov, ktorí konali v práčovniach zdravotnú službu.
Boli to napospol vzdelaní, rozhľadení a skúsení ľudia, ktorí intímne poznali skutočný stav vtedajšieho spoločenského prostredia a ktorým nechýbal postreh objaviť ani odvaha kriticky poukázať na nedostatky. Ich súdy a komentáre sú však výrazne pozitívne.

Tak napríklad Dr. Michael Coughlan svedčil pred Komisiou: “Pôvodne som očakával, že (v práčovniach) nájdem nešťastnú a ukrivdenú skupinu s vážnymi zdravotnými a psychologickými problémami, vyžadujúcimi špeciálne zákroky. A preto som bol prekvapený, keď som sa tam stretol so skupinou žien, ktoré vyzerali celkom šťastné a spokojné s prostredím, v ktorom sa nachádzali. Ich symptómy a problémy boli tie isté, s akými som sa stretával v širšej občianskej lekárskej praxi… Celkovo môžem označiť moje lekárske pôsobenie (v práčovniach) za šťastlivú a užitočnú skúsenosť. Chovankyne boli príjemnou a šťastlivou skupinou žien (a delightful and happy groupofladies), každá z nich mala svoju vlastnú výraznú osobnosť a pôsobili dojmom, že medzi nimi a rehoľnými sestrami existujú priateľské vzťahy. Rovnako som mal dojem, že rehoľníčky prejavovali úprimnú starostlivosť voči chovankyniam. Nikde som sa nestretol s úkazmi, ktoré by nasvedčovali, že by tomu tak nebolo.

Iný lekár, Dr. Malachy Coleman, vypovedal: „Vždy som mal pocit, že chovankyne dostávali dobrú stravu a náležitú starostlivosť… Nestretol som sa s nijakým traumatickým prípadom, či už z minulosti, predtým než som nastúpil do služieb (v práčovniach), alebo počas môjho tamojšieho pôsobenia. Moje všeobecné dojmy o pomeroch v domove sestier Dobrého pastiera môžem v krátkosti zhrnúť tak, že to bol ústav, ktorý spravovali starostlivé sestry (aninstituterun by caringnuns) a mnohé chovankyne pod ich starostlivosťou, by sa istotne neboli mohli lepšie o seba postarať.

A do tretice je tu svedectvo, ktoré vydal Dr. Donal Kelly: „Mnohé z týchto žien a dievčat boli opustené rodičmi, alebo boli sirotami. Ich vzdelanie väčšinou bolo veľmi úbohé a niektoré z nich boli mentálne postihnuté. Keby im neboli poskytli útulok tieto rehoľné sestry z Kongregácie Sisters of Charity, ja ozaj neviem, kto by sa ich bol ujal… Nikdy a nikde som nenašiel evidentný prípad fyzického alebo mentálneho týrania (any evidenc eof physical or mental abuse).

Na tom našom Slovensku akoby nepoznali evanjeliovú výstrahu, že je nerozumné látať staré nohavice novými záplatami („Nemo autem immittit commisuram panni rudis in testimentum vetus“ – Mt 9,14). Tam dokonca plátajú staré šatstvo starými záplatami a pri tom sa tvária, že robia rozumnú, pokrokovú a užitočnú žurnalistickú prácu. Človek by si myslel, že aj žurnalistika má isté morálne pravidlá, ktoré nedovoľujú ubližovať, úmyselne zašpiniť dobrú povesť jednotlivca alebo spoločnosti. Zdá sa však, že Katolícku cirkev je jedinou inštitúciou na Slovensku, ktorú možno v médiách beztrestne urážať a hanobiť, voči ktorej je každá zbraň dobrá, každý úder dovolený. Dokonca aj dokázateľne falošná legenda o trýznení a vykorisťovaní nevinných dievčat a žien v magdalénskych práčovniach.

František Vnuk (30. nov. 2017)

 

Magdalénske práčovne boli dejiskom krutosti. Mníšky v nich týrali mladé dievčatá „Padlé ženy“ si v nich mali odpracovať svoje hriechy. Desiatky rokov trpeli neprávom.

MICHAELA ŽUREKOVÁ: Marina Gamboldová je dnes 80-ročná sympatická dáma. Pri spomienke na svoju mladosť sa však jej prívetivá tvár s hlbokým pohľadom za okuliarmi zachmúri a občas neudrží slzy. Stačí jediná myšlienka. Namiesto radostného detstva si zažila samotu ako sirota, namiesto uvoľneného dospievania peklo. Jej smolou bolo to, že nemala kam ísť a že sa spoľahla na náruč cirkvi. Marinu ako šestnásťročnú odviedol kňaz do jednej z neslávne známych magdalénskych práčovní.

„Len čo som vyšla po schodoch, prišla ku mne mníška a povedala mi, že mám zabudnúť na moje staré meno. Odteraz sa volám Fidelma,“ opisovala pred pár rokmi pre BBC. Patrila k niekoľkým preživším, ktoré poskytli svoje svedectvá o jednej z najkrutejších súčastí írskej histórie.

Nečisté padlé ženy

„V práčovni som pracovala od rána do večera. Hladovala som, pretože na raňajky nám dávali iba chlieb a nejaké omrvinky. Jedného dňa som rozbila pohár a mníška mi povedala, že ma naučí opatrnosti. Okolo krku mi obmotala hrubú reťaz, ktorú som musela nosiť tri dni a tri noci a každé ráno som musela jesť zo zeme,“ spomínala Marina na hrôzy, ktoré prežila.

Raz ju mníška dokonca v zime s ďalšími dvomi dievčatami vymkla na balkóne, kde skoro zomrela od podchladenia. V zariadení strávila tri roky. Následne odišla z krajiny a ani dnes nedokáže odpustiť a už vôbec nie zabudnúť. Nie je jediná. Magdalénske práčovne fungovali v Írsku od 18. storočia až do roku 1996 a prešlo nimi približne 30-tisíc žien a dievčat. Svoje meno získali po Márii Magdaléne, o ktorej sa hovorí ako o prostitútke, ktorá sa pod vplyvom viery obrátila a zmenila svoje správanie. Aj práčovne mali byť pôvodne inštitúciou pre „padlé ženy“, ktoré do nich mali vstupovať dobrovoľne.

V skutočnosti sa však zmenili na cirkvou a verejnosťou ticho tolerované väzenia. Dôvody, prečo do nich ženy posielali, sa vždy našli. Väčšinou išlo o matky s nemanželskými deťmi, znásilnené dievčatá označené ako nečisté či mentálne zaostalé pacientky. Umiestnenie do jednej z práčovní však pokojne zaručilo aj obvinenie dievčiny z „promiskuitného“ správania. Stačilo, že bola príliš pekná alebo sa na mužov usmievala viac, než by sa patrilo.

V skutočnosti však väčšina nespáchala žiaden zločin a aj tak z nich urobili novodobé otrokyne.

Keď ženy prehovorili

Bol to škandál. Možno by sa o rokoch krutého zaobchádzania v magdalénskych práčovniach svet nedozvedel, nebyť predaja časti pozemkov jedného z dublinských kláštorov v roku 1993.

https://zena.sme.sk/c/20700125/magdalenske-pracovne-boli-dejiskom-krutosti-mnisky-v-nich-tyrali-mlade-dievcata.html#ixzz4zEpL9CD9