Biskup Pavol Hnilica o “špekpátrovi” Werenfriedovi van Straatenovi, O. Praem.

Na portal Postoj sa nedávno objavil pútavý rozhovor so slovenským kňazom Martinom Bartom v nedávno otvorenej kancelárii Pápežskej nadácie Pomoc trpiacej Cirkvi (Aid to Church in Need; Kirche in Not). Spomína sa tam aj biskup Pavol Hnilica a jeho priateľstvo so zakladateľom nadácie pátrom Werenfriedom.

Túto tému hodno doplniť autentickým svedectvom biskupa Hnilicu. Ide tu totiž o žiarivý príklad spolupráce dvoch spriaznených duší, spojených rovnakou láskou k trpiacim a ubiedeným. Ovocím tohto priateľstva bola aj štedrá a veľkorysá pomoc prenasledovanej Cirkvi na Slovensku. Zásluhou biskupa Hnilicu dostávalo sa jej materiálnej a duchovnej podpory nielen počas trvania komunistického útlaku, ale aj po páde totalitárneho režimu, keď bolo treba obnovovať normálny náboženský život na rumovisku. Osobnosť pátra Werenfrieda, ako ju vykreslil biskup Hnilica, sa natrvalo zapísala do sŕdc vďačných Slovákov. Daj, Bože, aby sa táto vďačnosť prejavila aj štedrou podporou jeho diela! 

P.S. Rozhovor, ktorý sa tu reprodukuje, vznikol v lete 1998, ale nestráca na aktualite ani po 20 rokoch

F. VNUK: Katolícka cirkev na Slovensku veľa dlhuje legendárnemu „špekpátrovi“ Werenfriedovi. Podporoval ju, keď bola nútená živoriť v katakombách a poskytol jej výdatnú pomoc aj po r. 1989, keď už mohla vyjsť z katakomb. Vy ste v jednom čase veľmi úzko spolupracovali s pátrom Werenfriedom, a ešte aj dnes s ním udržiavate priateľské styky. Ako a kedy táto spolupráca začala?

BISKUP HNILICA: Pátra Werenfrieda som prvýkrát stretol v Innsbrucku v r. 1952, keď som tam čakal na vycestovanie do Ríma. Ale ešte predtým som o ňom počul z Vatikánskeho rádia. Keď som sa dozvedel, že príde do Innsbrucku kázať, a že u jezuitov na univerzite bude mať prednášku, veľmi som sa potešil. Po prednáške som ho vyhľadal, aby som mu osobne poďakoval za morálnu a materiálnu pomoc, ktorú poskytuje trpiacej Cirkvi a obetiam vojny.

Hneď sa zaujímal, kto som a čo som, a keď som mu vyrozprával svoju históriu, pozorne ma vypočul a prejavil veľký záujem o problematiku katolíckej cirkvi za železnou oponou. Nechcem sa chváliť, ale bol som jeden z prvých, kto ho dôkladnejšie oboznámil s biedou Cirkvi, trpiacej pod tyraniou ateistického komunizmu. Dobre poznal biedu a utrpenie vyhnancov a utečencov, ktorí boli obeťami komunizmu na Západe, ale o položení tých, čo museli žiť pod komunizmom, mal iba nejasné predstavy. Vtedy som mu však nemohol sľúbiť nijakú aktívnu spoluprácu, pretože som očakával, že v krátkom čase odcestujem do Ríma. Rozlúčili sme sa s prísľubom, že v Ríme sa opäť stretneme.

F. VNUK: V čom spočívala charitatívna činnosť pátra Werenfrieda v tomto čase – začiatkom päťdesiatych rokov?

BISKUP HNILICA: Jeho akcia bola v tom čase známa pod menom Ostpriesterhilfe (pomoc kňazom z Východnej Európy). Jej začiatky siahajú do rokov 1945 – 46, teda po skončení II. svetovej vojny, ktorá, ako vieme, skončila porážkou Nemecka. Bohužiaľ, nezvíťazila demokracia, ale uplatňovali sa pohanské princípy kolektívnej viny – Vaevictis čiže Beda premoženým. S tisícami vinných museli trpieť aj milióny nevinných. Najnešťastnejšie obete povojnovej pomstychtivosti boli tzv. Volksdeutsche, t.j. obyvateľstvo nemeckých etnických ostrovov v strednej a juhovýchodnej Európe.

Milióny občanov nemeckej národnosti bolo vyhnaných z Poľska, Východného Pruska, baltických štátov, z Česko-Slovenska, Maďarska, Juhoslávie, Rumunska. Museli opustiť krajiny, v ktorých ich predkovia žili od 12.-13. storočia a mohli si so sebou vziať iba batôžik najnutnejších potrieb, a ešte aj o tie ich často okradli. Tisíce z nich zahynuli počas tohto barbarského „odsunu“ a tí, čo sa konečne dostali do vojnou zničeného Nemecka, nemali kde bývať, ani čo jesť. Bol to skutočne poľutovaniahodný stav, kde každý prejav súcitu sa pokladal skoro za vlastizradu. Víťazné mocnosti označovali všetkých Nemcov za nacistov a fašistov, ktorí si nič lepšieho nezaslúžili. Ani Červený kríž a iné svetské humanitné organizácie nemali dosť odvahy prekonať tento pohansky postoj. Jedine Sv. Stolica a niektoré kresťanské organizácie sa nedali odviesť od plnenia príkazov Milosrdného Samaritána.

F. VNUK: Ako vstupuje do tohto obrazu páter Werenfried?

BISKUP HNILICA: Páter Werenfried bol vtedy mníchom premonštrátskeho kláštora v Tongerlo, vo flámskej oblasti Belgicka. V r. 1945 a 1946 počul niekoľko prednášok a stretol niekoľko očitých svedkov, ktorí mu opísali situáciu medzi vyhnancami a utečencami v susednom Nemecku. Jeho súcitné srdce mu diktovalo, aby niečo urobil na zmiernenie ich utrpenia. S dovolením generálneho predstaveného začal na Vianoce 1946 organizovať pomoc pre 3 000 kňazov a šesť miliónov veriacich, ktorí stratili všetko, a teraz zomierajú ako vykorenení vyhnanci v cudzom nehostinnom svete.

Jeho prejavy na verejných vystúpeniach a jeho články v katolíckych časopisoch sa spočiatku stretli s nepochopením, výbuchmi hnevu a pohoršenia. Istý belgický kňaz, ktorý strávil vojnové roky v nemeckom koncentračnom tábore ho verejne napadol. Bývalí väzni koncentračných táboroch a ľudia, ktorí trpeli pod nemeckou okupáciou ho obviňovali z fašistických sympatií. Ale páter Werenfried sa nedal znechutiť. Vedel, že ho čaká veľa práce, kým prekoná tie nízke nekresťanské pudy, ktoré diabol zasial do ľudských sŕdc. Vo svojich kázňach a prednáškach opakoval: Láska žiada od nás, aby sme videli Krista aj v tých, ktorí – nie vlastným rozhodnutím, ale z povinnosti – nosili uniformu našich nepriateľov a ktorí sú teraz hladní, smädní, nahí, v žalároch. Láska k blížnemu od nás žiada, aby sme im pomáhali, lebo na Poslednom súde budeme sa zodpovedať z toho, aký postoj sme voči ním zaujali.

Páter Werenfried bol obdarený Bohom charizmatickou povahou a vedel kázať tak presvedčivo a úprimne, že vedel obmäkčiť aj tvrdé srdcia. Bol presvedčený, že Ježiš Kristus, v mene ktorého koná túto neľahkú prácu, mu bude na pomoci. Mnohé jeho výsledky možno označiť priam za zázračné. Napríklad aj to, že mnohí bývalí väzni koncentračných táborov, ľudia, ktorí v dôsledku nacistického teroru prišli o rodinných príslušníkov alebo utrpeli iné straty, sa stávali jeho spolupracovníkmi.

Vo svojich kázňach a prejavoch často pripomínal zázrak Božskej lásky, ktorý sa stal v mestečku Vinkt-an-der-Leie. V tejto flámskej obci Nemci v r. 1940 popravili 85 mužov vo veku od 13 do 80 rokov, vrátane ich kňaza. Nebolo rodiny, ktorá by nebola stratila otca, syna, alebo brata. Páter Werenfried išiel medzi nich, odslúžil sväté omše, počas ktorých kázal o Božej láske. Citoval slová sv. Pavla o atribútoch lásky, ktorá vie odpúšťať, ktorá neodpláca zlým za zlé a zlorečením za zlorečenie. Po omši kľačiačky zotrval v modlitbe, aby jeho slová padli na úrodnú pôdu.

Keď povstal, prišla k nemu mladá žena, podala mu tisíc frankov a bez slova odišla. Miestny pán farár mu povedal, že to bola osoba, ktorej v r. 1940 Nemci zastrelili manžela a brata. Ona bola prvá, ale nie jediná. Nasledujúceho dňa páter Werenfried kázal o vyhnancoch a utečencoch, ktorí sú nešťastnými obeťami vojny a vo svojej biede čakajú na skutky milosrdenstva. A potom vyzval zhromaždených k spoločnej modlitbe „za našich trpiacich bratov v Nemecku.“ Ľudia sa modlili so slzami v očiach a po skončení bohoslužby jeden za druhým prichádzali do sakristie, aby nielen duchovne, ale aj materiálne ukázali, ako hlboko boli dotknutí Božou láskou. Páter Werenfried tomu hovoril „zázrak lásky“.

F. VNUK: A odkiaľ pochádza názov „špekpáter“?

BISKUP HNILICA: To mu dala jedna flámska sedliačka v mestečku Tournhout, ktorá ho hľadala v jeho kláštore. Nevedela si spomenúť na jeho rehoľné meno, ktoré je v dnešnom čase dosť zriedkavé a na vrátnici hovorila, že by sa chcela rozprávať „s tým Speckpátrom“. Na vrátnici bolo vtedy niekoľko ľudí. Označenie ich rozosmialo, ale bolo také výstižné, že hneď vedeli o koho ide. Náhodou bol medzi nimi aj jeden novinár, ktorý scénu opísal a tak potom sa tento ľudový – a na vtedajšiu jeho činnosť veľmi priliehavý – názov ujal.

Treba totiž pripomenúť, že páter Werenfried v tom čase (v rokoch 1947- 1950) zistil, že pre belgických sedliakov bude ľahšie, a pre neho praktickejšie, vyberať namiesto peňazí slaninu. Pri jednej príležitosti bol pozvaný za slávnostného rečníka miestnej skupiny katolíckych žien. Keď skončil svoj príhovor a mala nasledovať zbierka, povedal zhromaždeným ženám, aby mu nedávali nijaké peniaze, ale keď prídu domov, nech idú do komory, zvesia kus údenej slaniny a prinesú ju na faru, kam si ju príde o tri dni zobrať. Na jeho veľké prekvapenie, v tejto farnosti sa zozbieralo vyše tisíc kilogramov slaniny.

Toto opakoval aj v ďalších obciach a v krátkom čase bola chladiareň v jeho kláštore slaninou preplnená. Frátri a novici ju potom rozkrájali na menšie kúsky, zabalili a balíky odovzdali organizácii Caritas, ktorá ich potom rozdávala hladujúcim a podvýživou trpiacim vyhnancom v Nemecku. Páter Werenfried s hrdosťou spomína na túto slaninkovú akciu, a tvrdí o nej, že zachránila zdravie a možno i životy tisícom utečencov, najmä malým a dorastajúcim deťom.
Postupom času sa hospodárska situácia v Nemecku zlepšila, ale ľudí odkázaných na sociálnu pomoc bolo na svete stále viac a viac. Tomu sa vlastne netreba ani diviť, pretože – ako upozorňoval Ježiš svojich apoštolov – „chudobných budete mať medzi sebou vždy“.

F. VNUK: A kedy došlo k vašim ďalším stretnutiam?

BISKUP HNILICA: Po mojom príchode do Ríma, v septembri 1952, som bol veľmi zaneprázdnený povinnosťami a rozličnými vedľajšími úlohami, takže k druhému stretnutiu s pátrom Werenfriedom došlo až v zime 1955. Fokolaríni, s ktorými som vtedy veľmi úzko spolupracoval, sa nachádzali vo finančnej tiesni. Pre ich hnutie nebolo vtedy nikde dosť pochopenia. Vedel som však, že u P. Werenfrieda nájdu nielen porozumenie, ale aj podporu. Vybral som sa za ním do Nemecka, spolu s Dr. A. Botekom, ktorý ho tiež dobre poznal ako štedrého podporovateľa slovenských utečencov.

Navštívili sme ho v Gelsenkirchene, kde ležal v nemocnici. Veľa hodín sme presedeli pri jeho nemocničnom lôžku a podrobne sme mu mohli vyrozprávať nielen problémy fokolarínov, ale zároveň sme ho mohli aj dôkladne informovať o všeobecnej situácii katolíckej cirkvi za železnou oponou. Bolo to veľmi užitočné stretnutie. Dá sa povedať, že toto bol začiatok plodnej spolupráce P. Werenfrieda s fokolarínmi, ktorá sa tak dobre osvedčila, že fokolaríni sa stali hybnou silou Werenfriedovho diela Ostpriesterhilfe, neskoršieho Kirche in Not (Cirkev v núdzi).
Od vtedy som bol s pátrom Werenfriedom v častejšom styku, ale k aktívnejšej spolupráci som sa akosi nedostával. Až kým do toho nezasiahla Božia Prozreteľnosť.

F. VNUK: Ako sa to stalo?

BISKUP HNILICA: V septembri 1957 ma predstavení poslali vykonať si tzv. tretiu probáciu v severonemeckom meste Münster. V tomto čase ťažisko činnosti pátra Werenfrieda bolo v Nemecku. Nemecko sa totiž medzitým zotavilo z ťažkých vojnových rán a pracovitosťou svojich občanov obnovilo svoju ekonomiku a postupne sa stávalo jedným z najbohatších európskych štátov. Za týchto zmenených hospodárskych podmienok páter Werenfried mohol žať plody svojej charitatívnej a filantropickej práce. Obracal sa na ľudí, ktorým kedysi on pomáhal.

Na ľudí, ktorí pred 10 – 12 rokmi nemali čo jesť a spávali v betónových protileteckých krytoch bez okien a bez náležitého vetrania. Teraz už mali prácu, postavili si pekné rodinné domčeky a začínali žiť ľudským životom. Boli roztratení po celom západnom Nemecku a väčšina z nich prechovávala v duši hlbokú vďačnosť k svojmu dobrodincovi – špekpátrovi. Bolo treba iba zaklopať na ich srdcia, predstaviť im utrpenie a biedu ich spolubratov za železnou oponou v Európe, za bambusovou oponou v Ázii, Afrike, v Južnej Amerike.

On sám na to nestačil, a preto sa niekedy začiatkom roka 1958 obrátil na predstavenstvo jezuitského rádu, aby mu dali niekoľko kazateľov, ktorí by mu pomáhali v jeho kazateľsko-zberateľskej kampani. S radosťou som sa prihlásil do tejto práce. Počas mojej probácie v Münstri, ale aj potom neskoršie vo Frankfurte, kde som sa na filozoficko-teologickej vysokej škole (Philosophische – Theologische Hochschule St. Georgen) pripravoval na gradus. Môžem povedať, že takmer každý víkend som chodieval s ním kázať po celom Nemecku. Ja som si to považoval za povinnosť voči mojim trpiacim bratom. Vložil som do toho kus svojej duše.

Hovoril som z vlastnej skúsenosti, nemusel som dlho rozmýšľať, čo poviem alebo ako to poviem. Vedel som, že kážem ľuďom, ktorí poznajú hĺbku ľudskej biedy i veľkosť utrpenia, aké vie spôsobiť nenávisť – či už triedna, nacionalistická alebo ideologická. V každej kázni som im však zdôrazňoval, že jediným liekom na túto nemoc nášho veku je láska k Bohu a láska k blížnemu, predovšetkým k domácim našej viery. Poukazoval som hlavne na záväzky, ktoré plynú z toho vzácneho privilégia, že sme údmi mystického tela Kristovho. Sám páter Werenfried hovoril, že po mojich kázňach ľudia boli najštedrejší.
Nepripisujem si to však ako vlastnú zásluhu.

Chcem opakovať, čo som už často povedal, že túto štedrosť vyburcoval v ľuďoch svojím vystúpením páter Werenfried. V živote som stretol mnoho významných ľudí, ale s takou charizmou na kveštovanie ako má on, som sa u nikoho nestretol. Pri zbierkach (do jeho povestného klobúka) ľudia dávali nielen peniaze, ale aj prstene, náramky a iné šperky a cennosti. On sám často spomínal dojemné príklady dobročinnosti, kde ľudia dávali nielen z toho, čo mali navyše, ale sa zriekali vecí, ktoré im boli osobne drahé a znamenali pre nich skutočnú obetu.

F. VNUK: Toto Vaše tvrdenie by som chcel doložiť dvomi konkrétnymi prípadmi, vybranými z autobiografie pátra Werenfrieda Sienennenmich Speckpater (Frankfurt a/M, 1961).
Prvý príklad: „V Koblenci po jednej kázni som našiel medzi milodarmi obálku s kľúčom od auta a s listom, v ktorom mi darca píše: Dôstojný otče, prijmite toto auto, ktoré mi dal otec k narodeninám. Svedomie mi nedovolí, aby som ho ďalej vlastnil. Dajte ho kňazovi za železnou oponou. Auto je zaparkované pred kostolom a jeho registračné číslo je… Všetky dokumenty sú v schránke. Nesnažte sa ma nájsť: ľavá ruka nemusí vedieť, čo robí pravá ruka.“
Druhý príklad: „Vo Švajčiarsku, v kantóne Schwyz som kázal z našej mobilnej kaplnky. Chodili sme z dediny do dediny. Keď sme odchádzali z jednej malej osady, pribehol za mnou mladý človek, dal mi do ruky tučnú obálku a hneď odišiel. Keď som obálku otvoril, bolo v nej vyše 10 000 švajčiarskych frankov a tento list: Toto je moje dedičstvo. Rodičia mi ho dali, lebo o tri mesiace sa budem ženiť. Vedel by som to minúť, ale oveľa viac dobrého sa dá s touto sumou urobiť za železnou oponou. Celú vec som prediskutoval so svojou snúbenicou a ona plne súhlasí…“
A podobných prípadov možno nájsť v jeho autobiografii ešte niekoľko.

BISKUP HNILICA: Áno, páter Werenfried vedel zapôsobiť na ľudí. Raz mi jeden kňaz hovoril: Ako je to možné, že po jeho kázňach ľudia s takou ochotou otvárajú mešce? Ja som mu odpovedal: Pretože páter Werenfried vie, ako im otvoriť srdce.
Na spoluprácu s ním budem vždy s vďačnosťou spomínať. Mnoho som sa od neho naučil. Je človekom zlatého srdca, rád žartuje, ale pri tom je veľmi citlivý, skromný mních a zbožný kňaz. Z tejto spolupráce vyrástlo medzi nami úzke a silné osobné priateľstvo. Mnohé veci sme spolu prediskutovali, zdôveril sa mi s mnohými svojimi problémami a ťažkosťami a viaceré z nich sa mu podarilo prekonať aj s mojou pomocou.

F. VNUK: Ak to nie je príliš osobné, mohli by ste sa o tom vyjadriť trošku obšírnejšie?

BISKUP HNILICA: Môžem. Veď aj to je časť jeho bohatého a pestrého života. Ako to vždy býva, páter Werenfried mal nielen mnoho obdivovateľov, ale aj mnoho protivníkov, kritikov a nežičlivcov. Niektorí zo žiarlivosti alebo iných podobných nízkych dôvodov proti nemu intrigovali. Iní sa zas urazili, že nedostali toľko, koľko žiadali. Kde sa delia peniaze, tam je vždy potenciál pre konflikty. Najvážnejší konflikt nastal s jedným Chorvátom, ktorý bol podpredsedom organizácie „Cirkev v núdzi“.

Nie celkom regulárnym spôsobom – a bez vedomia pátra Werenfrieda – si požičal z pokladnice značnú sumu peňazí, ktoré potom investoval do akéhosi podniku v očakávaní, že sa to čoskoro s veľkým ziskom vráti. Ale podnik skrachoval a investori namiesto veľkej dividendy prišli aj o to, čo do podniku vložili. A potom, keď bolo treba poskytnúť podporu na charitatívne ciele, v pokladnici nebolo dosť peňazí. Páter Werenfried bol zhrozený a svoje rozhorčenie dal najavo. Obvinený Chorvát sa bránil, ale pretože nemal poruke ani morálne, ani právne argumenty, použil nečestné metódy a obžaloval pátra Werenfrieda na kongregácii, kde on bol podtajomníkom (sottosegretario). Tam mal priateľov a známych, ktorí mu uverili a postavili sa zaňho. Výsledok bol, že z Vatikánu poslali apoštolskú vizitáciu vyšetrovať celý prípad. Hrozil prepuknúť verejný škandál.

Páter Werenfried prišiel za mnou. Náhodou aj ja som mal určitých priateľov na kongregácii, ktorým sme celú záležitosť vysvetlili. Ale najviac pomohol priamy zásah Sv. Otca. Takto sa podarilo predísť nepríjemným verejným sporom, ktoré mohli spôsobiť veľkú škodu dobrému menu pátra Werenfrieda a jeho diela.
Podobne ako ja, aj on mal mnoho ťažkostí so Štátnym sekretariátom, keď po smrti Pia XII. Vatikán začal voči socialistickým štátom uplatňovať nový diplomatický prístup, tzv. Ostpolitik. Asi v tomto čase páter Werenfried sa rozhodol zmeniť meno svojej organizácie z „Ostpriesterhilfe“ (Pomoc kňazom z Východu) na „Dieverfolgte Kirche“ (Pomoc prenasledovanej Cirkvi). Štátny sekretariát mu to nedovolil a preto si musel vybrať meno Pomoc Cirkvi v núdzi (Kirche in Not).

Raz sa ma Pavol VI. pýtal: Jestvuje prenasledovaná Cirkev alebo nejestvuje? Odpovedal som mu: Svätý Otče, to je otázka, na ktorú netreba ani odpovedať – samozrejme, že jestvuje. A on mi na to: Prečo teda Mons. Casaroli tvrdí, že prenasledovaná Cirkev nejestvuje a nechce dovoliť, aby páter Werenfried nazval svoju organizáciu pomoc prenasledovanej Cirkvi?

Bohužiaľ, proti vatikánskej byrokracii sa tu nedalo nič urobiť. Štátny sekretariát nechcel, aby sme urazili prenasledovateľov, a tak sme sa museli uspokojiť s názvom Kirche in Not — The Church in Need.
Mal úprimnú radosť, keď sa zverejnila správa o mojom biskupstve. Keď mi gratuloval, bol celý dojatý. Povedal som mu, že si želám iba jedno: aby to nijako nezmenilo náš doterajší osobný pomer. A opakoval som, čo som mu už predtým povedal, že on je síce len jednoduchý mních, ale pre chudobných vykonal viac ako desať biskupov.

F. VNUK: A kedy ste mu to povedali po prvýkrát?

BISKUP HNILICA: Bolo to pri príležitosti jeho päťdesiatky v r. 1963. Oznámili mi, že v Tongerlo sa bude konať taká skromná oslava „okrúhleho výročia“ jeho narodenín, ktoré pripadli na 17. januára. Rozhodol som sa, že pôjdem, i keď v tom čase som mal ozaj mnoho práce a necítil som sa najlepšie. V Ríme sme spolu s pátrom Xavérom Číkom nastúpili do nočného rýchlika 16. januára 1963. Nasledujúce ráno asi o 5. hod., keď sme sa blížili k mestu Liége, prišli na mňa kruté bolesti. Museli sme prerušiť cestu, zísť z vlaku a taxíkom uháňať do najbližšej nemocnice. Tam ma ošetrili, dali mi injekcie, ktoré mi rozšírili cievy a po chvíli som sa cítil lepšie. Pokračovali sme v ceste do Brusela, aby sme večer mohli byť na slávnosti. Bolesti sa však začali vracať. No napriek všetkému som sa zmohol na prejav, ku ktorému mi potom všetci gratulovali, že bol veľmi vydarený. Vyzdvihol som obetavosť a heroizmus tohto moderného apoštola kresťanskej lásky. Spomenul som, že biskupi pri posviacke prisahajú, že budú otcom a bratom každému, kto sa na nich v núdzi obráti. A v dnešnom čase potreba pomáhať našim bratom telesnými skutkami milosrdenstva je väčšia, než kedykoľvek predtým. Na tomto poli tento jubilujúci premonštránsky mních urobil možno viac než desať biskupov.

F. VNUK: Dovolíte, aby som na tomto mieste vaše rozprávanie prerušil krátkou poznámkou o tom, že na sympóziu k 8O. narodeninám pátra Werenfrieda, ktoré sa konalo v októbri 1993 v Ríme, slávnostnú reč (Laudatio) predniesol tiež Slovák, váš duchovný príbuzný, ktorého ste kedysi tajne vysvätili za biskupa, totiž kardinál Ján Ch. Korec. Len toľko. A teraz sa vráťme do Tongerlo a do roku 1963.

BISKUP HNILICA: Ja aj v tomto vidím Božiu Prozreteľnosť a mám radosť, že práve my Slováci sme mu mohli takto verejne vyjadriť naše vrúcne vďaky. On si to vedel oceniť. Súdim to podľa toho, že po prejave prišiel ku mne, objal ma a srdečne mi ďakoval. Ale hneď pri objatí zbadal, že mám vysokú horúčku, a preto ma okamžite zo slávnosti on sám odviezol do nemocnice. Tam mi dali ďalšie injekcie a nejaké pilulky, takže sa mi trošku odľahčilo. Na druhý deň som chcel slúžiť pre sestričky sv. omšu. Hovorili mi, že to je proti príkazu lekára.

Povedal som im, že sa cítim celkom dobre a určite mám dosť síl na jednu sv. omšu. Okrem toho, deň bez sv. omše je pre mňa prázdny a pustý. Súhlasili, odviedli ma do kaplnky, kde som sa obliekol a pristúpil som k oltáru. Počas sv. omše sa však znovu dostavili prudké bolesti, takže po evanjeliu ma museli odniesť od oltára späť na nemocničné lôžko.

Keď ma potom páter Werenfried prišiel navštíviť, povedal som mu: Vidíte, chcel som Vám urobiť radosť a narobil som Vám iba starosti… Len sa usmial a stisol mi ruku.

Potom, keď ako biskup som už mal samostatný byt, pri svojich cestách do Ríma ma chodieval navštíviť. Raz mi povedal: „Pavol, ja som ponavštevoval stovky biskupov po celom svete. Nielen v Európe a Severnej Amerike, ale aj v Ázii, Afrike a Južnej Amerike. Ani jedného som však nenašiel bývať v takom jednoduchom a skromnom príbytku.“ Nuž, ja som si na luxus nikdy nepotrpel. Keď sme prenajali byt na Via Monte Santo (kde bývam dodnes), postele, skrine, stoly a iné zariadenie sme si doniesli z jedného starobinca, kde v tom čase vymieňali nábytok.

F. VNUK: Jeho organizácia nebola však len distribútorom materiálnej pomoci…

BISKUP HNILICA: Rozhodne nie. U neho telesné skutky milosrdenstva vždy boli, a sú neoddeliteľne spojené s duševnými skutkami milosrdenstva. Súčasne so starosťou o telo ešte väčšiu starosť venoval potrebám duše. A tu často stál pred problémami, ktoré boli bez precedensu a musel ich riešiť ako prvolezec. Napríklad problémy pastorácie v povojnovej diaspóre. Ako je známe, väčšina tých 8 – 9 miliónov Nemcov, ktorých vyhnali zo Sudet, Sliezska, Poľska, Baltických štátov a Maďarska boli katolíci. Okupačné úrady ich rozmiestnili po celom Nemecku, a tak sa mnoho z nich dostalo i do takých čisto protestantských oblastí ako napr. Hessensko a Sasko.

Tam nebolo katolíckeho kostola, kaplnky, ba ani kňaza. Po čase nemeckí biskupi pomohli vyhnaným kňazom, aby ich mohli navštevovať. Títo kňazi museli zápasiť so strašnými ťažkosťami a bohoslužby mohli odbavovať iba v súkromných domoch alebo pod holým nebom. A tu páter Werenfried prišiel s nápadom „kostola na kolesách“. S týmto plánom predstúpil pred holandských katolíkov a po mnohých proseniach a prehováraniach ich získal pre túto myšlienku. V lete 1949 holandský kardinál deJong vysvätil prvú mobilnú kaplnku.

Bol to neobyčajne úspešný nápad, za ktorý dostal osobitnú pochvalu z Ríma. V r. 1953 už bolo v službe 136 takýchto kostolov na kolesách, ktoré slúžili ako prenosné kostoly pre 110 000 katolíckych vyhnancov v protestantských krajoch Nemecka. Zásluhou pátra Werenfrieda sa v niektorých protestantských oblastiach Nemecka slúžila katolícka sv. omša (vtedy ešte v tridentskom obrade a v latinskej reči) po prvýkrát od čias reformácie, teda po 400 rokoch! Aj ja som mal česť slúžiť takéto sväté omše pre katolíckych utečencov v čisto protestantskom prostredí.

V r. 1954 Pius XII. v liste nemeckým biskupom osobitne vyzdvihol pátra Werenfrieda ako Božieho služobníka, „ktorý prináša nádej, útechu a pomoc roztrateným ovečkám Kristovho stáda aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta“.

Neskôr sa tieto osvedčené werenfriedovské kostolíky na kolesách používali pre pastoráciu v Južnej Amerike a v zámorských misiách v Ázii a Afrike, kde ich volali „chapeltrucks“. Po r. 1990 ich vidíme pohybovať sa na Ukrajine, v Rusku, na Sibíri, ba aj v Českej republike, kde ich prevádzkujú českí pátri dominikáni.
Ďalším takým nebom inšpirovaným nápadom pátra Werenfrieda boli tzv. Božie pevnosti (Gottesbunker). Chcel by som to ilustrovať na prípade sestier ustavičnej poklony (Eucharistische Schwester). Tento mladý a pomerne málo známy rád založil litoměřický biskup Gross v r. 1937. Bola to kontemplatívna kongregácia, pomerne malá (pretože počas vojny sa nemohla rozšíriť) a lokalizovaná na sudetské územie. V r. 1946 ich Česi brutálne vyhnali.

Kým iné rehole mali svoje materské alebo sesterské domovy na Západe, sestry ustavičnej poklony – medzi ktorými, mimochodom, boli aj viaceré Slovenky – nemali nikoho. Nemohli sa venovať svojmu pôvodnému cieľu, t.j. adoráciám pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou a museli sa živiť prácou svojich rúk: ako pomocnice na farách, učiteľky, ošetrovateľky chorých, a pod. Nemali vlastný kláštor a žili vo veľmi biednych podmienkach na konci jednej úzkej a tmavej uličky v Salzburgu. No napriek týmto ťažkým podmienkam do ich kongregácie sa začali hlásiť ďalšie kandidátky. Keď sa už zdalo, že nebudú môcť prekonať hromadiace sa ťažkosti, Sviatostný Spasiteľ im poslal pomoc v osobe pátra Werenfrieda.

On predložil ich prípad holandským katolíkom a tí odpovedali tak veľkodušne, že im vybudovali krásny kláštor v Herrnau pri Salzburgu, ktorý bol vysvätený v r. 1958. Bolo to také tiché a posvätné miesto, že aj ja som tam občas chodieval duševne i telesne pookriať. Pretože – ako som spomínal – medzi sestričkami boli aj viaceré Slovenky, nachádzal som tam nielen oázu duchovného ticha, ale aj kus slovenského prostredia.

Kláštor sestier ustavičnej poklony bol len jednou z mnohých Božích pevností, ktoré páter Werenfried pomáhal budovať pozdĺž celej železnej opony – od Štetína na Baltickom mori po Triest na Adriatickom mori. Takouto božou pevnosťou bol aj kláštor kapucínov v Berbre, kláštor dominikánov v Brunšviku, kláštor klarisiek v Hanoveri a ďalšie kláštory (Salzgitter, Celle, Hof, Stuttgart, Kiel, etc.). Niektoré z nich boli vybudované od základov, iné na zrúcaninách rozbombardovaných a vojnou zničených kláštorov.

F. VNUK: Takýto ľudomil už dávno mal dostať Nobelovu cenu mieru.

BISKUP HNILICA: Nuž veru, keby nebol katolícky kňaz, iste by ju bol dostal. Počul som, že bol niekoľkokrát navrhnutý, ale pre jeho nekompromisný protikomunistický postoj nórsky parlament, ktorý laureátov vyberá, mal obavy, že takýto prejav uznania by vyprovokoval Sovietsky zväz a ostatné socialistické štáty. Liberáli a ľudia, ktorí „hľadali dorozumenie“ so Sovietskym zväzom, ho nemali radi a prezývali ho „posledným generálom studenej vojny“. On však nekompromisne poukazoval na nezmieriteľnosť ateistického marxizmu s náboženstvom. A v tomto mu história dala za pravdu.
Podľa mňa páter Werenfried patrí popri matke Tereze k najväčším milosrdným Samaritánom 20. storočia. On však za svoju prácu nijakú odmenu nečakal, pretože vie, že ho bohato odmení vo večnosti Ten, ktorého príkazy lásky k Bohu a k blížnemu tu na zemi tak horlivo plnil.

F. VNUK: A ako budeme naňho spomínať my Slováci?

BISKUP HNILICA: S hlbokou vďakou v srdci, lebo dlhujeme mu veľmi veľa. Poskytoval materiálnu pomoc mnohým slovenským misionárom. Mnohé podujatia Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, ako napr. vydávanie slovenských kníh, štúdium chlapcov v malom seminári a pod., by sa neboli mohli uskutočniť v takom rozsahu bez jeho pomoci. Podporoval umlčanú Cirkev v rokoch komunistickej perzekúcie a ešte štedrejšie jej pomáha po r. 1990, aby mohla obnoviť pastoračnú prácu v čo najplnšom rozsahu.

Za jeho výdatnej pomoci bol postavený kňazský seminár v Banskej Bystrici, obnovený seminár v Nitre, na Spiši, v Košiciach. Prispel na stavbu mnohých nových kostolov a na opravu starých. Pomáhal mužským a ženským reholiam obnoviť schátralé kláštory a pretvoriť ich na strediská charitatívnej a duchovnej činnosti. Ak by sa to malo vyjadriť v peniazoch, tak sú to miliónové sumy, ktoré k nám prišli od organizácie, ktorú založil. Aby som bol presnejší, za posledných 5 – 6 rokov to predstavovalo vyše 2 milióny amerických dolárov ročne.

Nakoniec by som chcel dodať, že posledných asi 15 rokov už nie je aktívnym generálnym moderátorom organizácie Cirkev v núdzi, ale duchovne a morálne je aj ďalej jej hybnou silou. Prezidentom organizácie je dnes páter Hans-Peter Röthlin.

Z knihy: P. Hnilica/F. Vnuk, Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote, Bratislava 2001, s. 23-34.
P.S. Páter Werenfried van Straaten zomrel 31.  jan.  2003, dva týždne po svojich 90. narodeninách