List Vdp. Štefana Mordela Vdp. J. Vittekovi: Uvedomujete si, dôstojný pán, do akého zmätku a bolestivého duševného rozpoloženia uvádzate veriacich? Nič Vám nehovorí, že prekračujete dovolené hranice? Naozaj bolo také prísne nariadenia biskupov? Nehovorí sa v tomto nariadení, že ide o „dovolenie“ prijímať na ruku? Dovolenie predsa neznamená nariadenie. Nedokážete to rozlíšiť? Je to skutočne smutné

Drahý pán doktor, milý spolubrat v kňazstve!

Pozorne sledujem Vaše aktivity na TV Lux a tiež aj na webových stránkach. Včera (23.6.) ma veľmi prekvapilo, keď ste vo vysielaní uviedli, že veriaci majú povinnosť prijímať na ruku, lebo je to nariadenie biskupov a neposlušnosť voči biskupom je hriech, preto kňaz môže odmietnuť sv. prijímanie do úst, aby tak neposlušného veriaceho priviedol ku poslušnosti. Naozaj zvláštna logika. Z tohto Vášho postoja je zrejmé, že veriacich donucujete prijímať na ruku a pritom nerešpektujete výhradu vo svedomí, ktorú si veriaci môže uplatniť a preto môžu žiadať sv. prijímanie do úst. Okrem toho výslovne nariaďujete to, čo zrejme protirečí všeobecným predpisom. Vnímam celú túto záležitosť okolo podávania sv. prijímania ako propagandistickú ideológiu, ktorá núti veriacich na Slovensku, aby prijímali na ruku a tak sa prispôsobili ostatným krajinám.

V západných krajinách tento spôsob podávania sv. prijímania bol spočiatku vynútený. (Odporúčam Vám prečítať si knižku od prof. G. Maya, „Mund- oder Handkommunion?“ Mainz 1969) K tomu, aby sa mohlo dávať sv. prijímanie na ruku je potrebné pápežské povolenie, tzv. Indult. V západných krajinách to zaviedli bezprostredne po II. VK a vo východných krajinách, okrem malých výnimiek, začiatkom 90-tych rokov. Pýtajme sa však, kde doviedol tento úzus cirkevné spoločenstvá? K rozkvetu duchovného života? Práve naopak, ukázalo sa, že vo veľkej miere sa stratila voči Najsvätejšej Sviatosti úcta a u ľudu zbožnosť. Následne sa oslabila aj viera. 

Kresťania katolíci začali sa prispôsobovať protestantom a protestanti vplyvom šíriaceho sa liberalizmu sa stali avantgardou v riedení evanjelia a vôbec kresťanskej viery a mravov. Preniká to veľmi hlboko aj do katolíckej cirkvi. Posledné štádium tohto procesu, ako to evidentne možno vnímať v súčasnosti na Západe, je skutočnosť, že sa zatvárajú kostoly a pretvárajú sa na rôzne sekulárne účely a v neposlednej miere sa aj búrajú. Vieme si predstaviť koľko kostolov bolo zbúraných za posledné desaťročia?

Vrátim sa k Vášmu tvrdeniu, že žiadať sv. prijímanie do úst je hriechom, pretože sa tu prejavuje neposlušnosť a preto kňaz môže odmietnuť takémuto veriacemu podať sv. prijímanie. Toto tvrdenie skutočne považujem za nehorázne. Moja vlastná sestra mi povedala; „nikdy som neprijímala na ruku, od malička som prijímala do úst a keď som počula teraz na TV Lux, že keď nechcem prijímať na ruku, že hreším, tak potom naozaj neviem, čo mám robiť. Na ruku prijímať nemôžem a nechcem ani hrešiť.“

Uvedomujete si, dôstojný pán, do akého zmätku a bolestivého duševného rozpoloženia uvádzate veriacich? Nič Vám nehovorí, že prekračujete dovolené hranice? Naozaj bolo také prísne nariadenia biskupov? Nehovorí sa v tomto nariadení, že ide o „dovolenie“ prijímať na ruku? Dovolenie predsa neznamená nariadenie. Nedokážete to rozlíšiť? Je to skutočne smutné. Okrem toho, čo hovoria všeobecné smernice o spôsobe podávania sv. prijímania?

Pápež Ján Pavol II. v dokumente Redemptionis sacramentum v úvodnej časti hovorí, že mu ide v tejto inštrukcii o to, aby sa posilnila väčšia úcta k liturgickým normám o osvojenie si pravidiel, ktoré už boli vyhlásené a ustanovené pričom zostávajú v platnosti. V bode 4 hovorí, že napriek pozitívnej liturgickej reforme po II. VK, sa objavujú negatívne prejavy; doslovne hovorí: „Nemožno mlčať o svojvoľnostiach, aj veľmi vážnych, proti podstate liturgie a sviatostí, ako i proti tradícii a cirkevnej autorite, ktoré v dnešných časoch nezriedka poškodzujú liturgické slávenia v tom či onom cirkevnom prostredí. Na niektorých miestach sa svojvoľnosti v liturgii stali akýmsi zvykom, čo nemožno pripustiť a čomu treba zamedziť.“ Dôkazov o tom, ku akému zneužívaniu dochádzalo pri sláveniu liturgie nájdete na internete veľmi veľa. Spomeniem len napr. tzv. fašiangové omše, alebo beatove omše, alebo keď dievčatá – školáčky z plastových pohárov rozdávali sv. prijímanie, atď, atď.

Ďalej je tu obrovský problém, že v západných krajinách všetci veriaci pristupujú ku sv. prijímaniu, no pritom celé roky nepristúpili ku spovedi. Na prijímanie chodia aj takí, ktorí žijú spolu bez sobáša, alebo žijú v neplatnom manželstve a pod. Ten istý pápež v encyklike Ecclesia de Eucharistia v bode 36 hovorí: „Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.”

Ďalej v bode 52 sa hovorí: „Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých, zvlášť v istých oblastiach, považovať „formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné, a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované a často boli úplne nevyhovujúce.“ Pápež potom uvádza, že cíti zodpovednosť a povinnosť požadovať, aby sa dôsledne zachovávali liturgické predpisy. Tiež pripomína, že liturgia nie je súkromným vlastníctvom celebranta, alebo komunity, preto si nemôžu počínať svojvoľne.

V dokumente Redeptionis sacramentum v bode 8 poukazuje na to, že napriek tomu, že ekumenické iniciatívy sú dôležité, predsa nie je dovolené konať to, čo protirečí disciplíne vyjadrujúcej katolícku vieru. Hovorí, že dar Eucharistie „je priveľký, než aby sa mohli pripustiť nejasnosti a zužovanie jej významu“. V bode 12 potom hovorí, katolícki veriaci majú právo, aby obeta svätej omše bola pre nich slávená integrálnym spôsobom podľa úplného učenia Učiteľského úradu Cirkvi. Napokon katolícke spoločenstvo má právo na také slávenie najsvätejšej Eucharistie, aby sa naozaj javilo ako sviatosť jednoty a aby sa vylúčili všetky chyby a gestá, ktoré by mohli spôsobiť rozdelenie a rozbroje v Cirkvi.

V ďalšom (bod 27) pápež pripomína, že Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. A teda jednotliví biskupi, ani ich konferencie nemajú nijakú moc dovoliť pokusy týkajúce sa liturgických textov a iných záležitostí predpísaných v liturgických knihách. Aby sa takéto pokusy mohli vykonávať v budúcnosti, vyžaduje sa povolenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré sa dáva písomne a o ktoré majú požiadať konferencie biskupov. Také povolenie sa udeľuje len z veľmi vážneho dôvodu. Potom Svätý Otec hovorí o spôsobe podávania Eucharistie.

V bode 90 hovorí jasne a jednoznačne: „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“ Čiže chápeme tento text tak, že sa sv. prijímanie podáva po kľačiačky a keď to biskupi dovolia, môže sa prijímať aj po stojačky, ale žiada sa, aby vtedy veriaci urobil úkon poklony. Vieme, že sa od toho upustilo. Z toho je zrejmé, že prijímanie po stojačky nebolo nariadené, ale povolené, tzn. Že prijímanie po kľačiačky je základná norma a po stojačky je uvoľnenie z tejto normy. Nikde sa však nehovorí, že keď biskupi dovolili prijímanie po stojačky, tým automaticky zakázali prijímanie po kľačiačky. Z ďalšieho textu je to úplne evidentné. Preto keď veriaci prijíma po kľačiačky je to úplne legitímne a kňaz mu v žiadnom prípade nesmie odoprieť Eucharistiu. Aká je však prax? Majte oči otvorené a zbadáte, ako sa mnohí kňazi previňujú voči veriacim, keď im odopierajú sv. prijímanie len preto, že si kľakli, alebo preto, že nevytŕčajú ruku, ale chcú prijať do úst.

Všimnime si však, čo hovorí sv. Ján Pavol II. ďalej; v bode 91 sa uvádza: „Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.

V bode 92 pokračuje: „Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“

Bod 93 dodáva; „Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.“

Myslím si, že tieto pápežské dokumenty hovoria veľmi jasne, ako si treba počínať pri rozdávaní sv. prijímania. Neviem, akého dokumentu ste sa držali Vy pri Vašom tvrdení, ktoré bolo vysielané cez TV Lux veriacim na celé Slovensko.

Je mi ľúto, že Vám musím písať tieto riadky. Keď ste sa vrátili z Ríma a mali ste prednášku o vývoji liturgie po II.VK na TV Lux, Vaše slová ma zaujali. Hovorili ste uvážené a objektívne. Keď Vás potom prerušili v polovici programu, pýtal som sa redakcie TV Lux, prečo sa tak stalo. Z tohto dôvodu preto teraz absolútne nerozumiem Vášmu postoju, že nútite veriacich prijímať na ruku a ešte sa im aj vyhrážate, že keď nebudú prijímať na ruku, tak hrešia. Mohli by ste mi odpovedať na otázku, prečo anjel fatimským deťom nepodal sv. prijímanie na ruku, ale do úst? Prečo sv. Ján Pavol II. počas choroby neprijímal na ruku, ale do úst? Prečo pápež Benedikt XVI. dával počas svojho pontifikátu sv. prijímanie iba do úst a po kľačiačky?

Bude Vaša odpoveď v tom zmysle, že ide o K-virus? Moja odpoveď na to je, že nezvaľujme všetko na K-virus.

Epidemiológ v televíznom vysielaní povedal, že sv. prijímanie do úst nie je rizikovejšie ako na ruku… Nebolo treba ísť touto cestou a inštruovať kňazov, aby boli pozorní a rozvážní pri podávaní sv. prijímania? Kňazi kvôli bezpečnosti si môžu navlhčiť manutergium (ručníček) dezinfekčným roztokom a keby sa dotkol pery, tak si ihneď utrie prsty a pokojne môže pokračovať ďalej? Prečo tá strašidelná dramatizácia, že kňaz síce podal sv. prijímanie do úst, ale potom musel prerušiť sv. prijímanie, aby si dezinfikoval ruky a až tak mohol pokračovať ďalej… Neviem, odkiaľ je táto strašidelná logika, ale budiž. Biskupi dovolili, preto tí, ktorí tak chcú prijímať berú si na vlastnú zodpovednosť prípadné znesvätenie Eucharistie tým, že odrobinky ostanú na dlani a padnú na zem. Ale nútiť veriacich prijímať na ruky a keď to nechcú, tak ich verejne kriminalizovať, to už presahuje všetky hranice. Viem že mnohým, ktorí chceli prijať do úst, to bolo odmietnuté. A to je zrejme všetko v poriadku.

Pýtam sa však, čo by bolo, keby kňaz, ktorý nemá svedomie podávať Eucharistiu na ruku, by odmietol podať tomu, kto vytrčí ruku. Aké tresty by sa mu namerali? Čo by nasledovalo pre takéhoto „neposlušného“ kňaza?

Vnímam, že sme sa dožili veľmi ťažkých časov a to nielen kvôli korona-virusu. Korona-virus umožnil ústupok v eucharistickej úcte. Myslím si však, že to tým neskončí. Prídu celkom iste iné témy, ktoré sa budú vyžadovať pod poslušnosťou. Myslím na západné krajiny, napr. Nemecko, kde sa už biskupi rozhodli ísť vlastnou cestou tzv. synodálnou. Zaznievali výzvy, že cirkev sa musí odhodlať zmeniť svoju paradigmu. Čo všetko sa za týmto slovom skrýva? Môžeme to už tušiť, ale nebudem to v tejto chvíli konkretizovať.

Preto sa v tejto chvíli obraciam na Vás, aby ste svoje postoje prehodnotili a dobre uvážili, čím znova „počastujete“ tých našich jednoduchých veriacich, ktorí patria medzi tých maličkých a chudobných v duchu, ktorí ešte nechápu to, čo chápu „múdri a obozretní“.

Ostávam s pozdravom a úctou
Štefan Mordel

Doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel PhD, farár vo farnosti Klin,
juraj.vittek@gmail.com

Veľadôstojný pán
PhDr. Juraj Vitek, PhD
Farár farnosti Sv. Rodiny
Petržalka

Na vedomie:
ABU Trnava Mons. Ján Orosch, aribiskup
ABU Bratislava Mons. Stanislava Zvolenský, arcibiskup