Peter Grečo: Trojaké pokúšanie Ježiša na púšti a Veľký inkvizítor

V závere thrilleru Diablov advokát z úst diabla, ktorého stvárnil Al Pacino, môžeme počuť konštatovanie: „Mojím najväčším víťazstvom je, že som presvedčil ľudí dvadsiateho storočia o tom, že neexistujem.

Dvadsiate storočie je mojím storočím.“ Teológiu zasiahol mor racionalizmu a pozitivizmu, v dôsledku ktorých sa bežne popiera osobná existencia Zlého ducha. On je len symbolom nevedomých síl v človeku, metaforou vychádzajúcou z kultúrnych reálií a pod.

Generálny predstavený Jezuitského rádu Sosa Abascal diabla chápe ako „symbolickú realitu, nie však osobnú“. Na druhej strane narastá záujem o okultizmus, satanské rituály, ale aj o exorcizmus, ktorý už ani zďaleka nie je len senzáciou pre znudených ľudí, ktorí hľadajú stratenú transcendentnú dimenziu svojho života.

Evanjelizátor a exorcista páter Elias Vella, ktorý neveril kedysi v jestvovanie osobného zla, pripomína svojim poslucháčom dôležitú pravdu kresťanskej viery: „A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky (1 Jn 3, 8).

Legenda o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je vsadená do románu Bratia Karamozovci, ako autonómna vložka, predstavuje jeden z najveľkolepejších výtvorov Fjodora Dostojevského a vôbec ľudského ducha. Nikolaj Losskij konštatuje, že hoci sa napísalo mnoho komentárov, znovu ale budú vznikať stále nové a nové otázky. Téma je tak hlboká, že ani autor ju nedokázal vystihnúť v pojmoch. Semjon Frank poznamenáva, že výklad tohto výtvoru ducha zostane vždy sporný a bude koniec-koncov závisieť na šírke a hĺbke čitateľovej duchovnej skutočnosti.

Obsah Legendy a jej bezprostredný zmysel je známy. V Seville v 16. storočí sa v dobe najhroznejšej španielskej inkvizície, deň po veľkolepej autodafé ticho a nepozorovane objaví Ježiš Kristus. Ľud ho identifikuje, hrnie sa k nemu a on uzdravuje a kriesi z mŕtvych. Tu sa na námestí objaví vyše 90-ročný Veľký inkvizítor, ktorý dá Krista pred zrakmi poslušného davu uväzniť v podzemnom žalári. V noci ho navštívi a prednáša k nemu dlhú reč, ktorá je jeho komentárom k trom pokušeniam, ktorým Kristus na púšti odolal Satanovi. Kardinál sa mu vyhráža upálením, no potom ho prepúšťa s tým, aby sa už nikdy viac nevracal. Kristus nepovie ani slovo a na konci ho pobozká.

V čom tkvie zmysel Legendy? Iba v oprávnenej kritike autoritárstva katolíckej cirkvi, pápežstva a jezuitského rádu?

Frank píše, že bolo by povrchné ostať iba pri tejto kritike. Losskij, ktorý cituje katolíka Romana Guardiniho, píše o zotročení duše, za ktorou sa skrýva ešte niečo hrozivejšieho, a to je démonická vôľa vztiahnuť ruku na samotného Boha. Dokonca aj sám kritický Berďajev neuviazol iba pri téme kritiky zneužívania moci cirkvou, ale skúma problém zmyslu ľudských dejín, problematiku slobody a zotročenie človeka ľudskými autoritami.

Sergej Bulgakov pregnantne vystihol, že Legenda rieši dôsledky ateistického amoralizmu na etické otázky človeka a spoločnosti na konci 19. storočia. Bolo to v čase šírenia Darwinovej povery, Comtovho náboženstva pozitivizmu a hlavne víťazného postupu Marxových poučiek, čo pozorne reflektoval Dostojevskij. Anticipoval v nej aj ohlásenie „smrti Boha“ Fridrichom Nietzschem. Inkvizítor je preto rúhač proti Duchu Svätému a jeho bohoborectvo je skutočnou nenávisťou voči Bohu.

Načrtnem tu aktualizované témy Legendy. Kristus na púšti bol vystavený skúške trojakým spôsobom od Satana. Matúšovo Evanjelium píše o pokúšaní premeny kameňov na chleby, potom, aby sa vrhol dole z chrámu a nakoniec v tom, aby sa poklonil Satanovi, a on mu dá vládu nad svetom. Nikolaj Losskij dáva do pozornosti časť úvodnej reči Inkvizítora, kde hovorí, že „V týchto troch otázkach sú akoby spojené v jeden celok a predpovedané celé ďalšie dejiny ľudstva a sú v nich podané tri obrazy, v ktorých sa sústreďujú nerozriešiteľné historické rozpory ľudskej prirodzenosti.“ Správne preto konštatuje Berďajev: „Veľký inkvizítor nás pokúša trojakým spôsobom. Sú to tie isté pokušenia, ktorými zvádzal diabol Krista na púšti, a ktoré Kristus v mene slobody, Božieho kráľovstva a nebeského chleba odmietol.“

Kto je ten Veľký inkvizítor?

Pri pozornom čítaní Legendy, z dikcie jeho reči smieme súdiť, že je to sám Zlý duch, ktorý komentuje svoje niekdajšie zaznamenané pokúšanie Ježiša. Dostojevskij na neho viackrát používa tento zvrat: „Strašný a múdry duch, duch sebazničenia a nebytia.“ Nielen Berďajev a Losskij implicitne, ale napríklad Konstantin Leontjev alebo Vasilij Rozanov ho explicitne stotožňujú s Diablom: „Nemáme pred sebou Inkvizítora, ale priamo Zlého Ducha s jeho premenlivou a neurčitou podobou.“

Aj medzi riadkami Legendy je zrejmé, že Dostojevskij mal v úmysle stotožniť Diabla s Inkvizítorom: „V tomto klame bude naše utrpenie, pretože budeme musieť klamať“. Ten vyčíta Kristovi: „Si to ty, prišiel si nás rušiť?“ Predsa Nový zákon Diabla nazýva „otcom lži“ (Jn 8, 44), ktorý je v Legende na Krista namrzený, že toto púštne pokušenie ustal a drží dlhú jednostrannú polemiku voči Kristovi! Čo by sa stalo, keby Kristus podľahol? Nastala by deštrukcia Kristovej osoby. Ako sa môže Boh pokloniť diablovi? Ako môže Syn Boží poslúchnuť diabla? Stará teodicea o Božej všemohúcnosti má trhliny… Inkvizítor svoje pokušenie dáva do kontextu veľkonočného tajomstva: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža a uveríme ti, že si to ty!“

Prvé pokušenie: chlebová otázka – démonizmus socializmu a konzumu

Pokušenie premeny kameňov na chleby znamená vymeniť blahobyt, pozemské šťastie za slobodu a svedomie. „V mene pozemského chleba povstane proti Tebe duch zeme, bude s Tebou bojovať a zvíťazí nad Tebou“, tvrdí Inkvizítor. Toto sa stáva svetovým javom s nástupom marxizmu a ideológie socializmu, komunizmu. Už Leontjev v poslednej tretine 19. storočia napísal: „Nástup socializmu, násilný prevrat ako v ekonomickej, tak aj v spôsobe života je dnes prinajmenšom v určitej časti sveta zrejme neodvratný.“

Stúpenci sociálneho náboženstva už povstali a vyhlásili, že Boh neexistuje a ľudstvo sa totiž môže stáť bohom na zemi, rezultuje Berďajev. Socializmu, na rozdiel od liberálneho kapitalizmu, priznáva istú pravdu: zápas za ľudskú dôstojnosť.

Chlebová otázka, ako správne vystihli problém aj francúzski personalisti: Maritain, Mounier, či Lacroix, je rovnako aj problém modernej liberálnej spoločnosti – v podobe konzumného štýlu života. Ten je v buržoáznej epoche nevídaný, pretože zatienil ľudom akékoľvek svetlo hľadania zmyslu. Už umiernený Alexis de Tocqueville, keď pozoroval rodiacu sa liberálnu mentalitu, vyslovil námietku, že úsilie po šťastí nemôže byť najväčšou hodnotou.

Dnes, v čase blahobytu tu máme epidémiu psychóz a neuróz z absencie zmyslu života.

Sebectvo nie je cesta človeka, ktoré zasa plodí individualizmus. Dnes, v čase blahobytu tu máme epidémiu psychóz a neuróz z absencie zmyslu života. Viktor Frankl zdôrazňuje, že šťastie nemôže byť najvyššie hodnota, tou je zmysel. Ukazuje sa, že konštantou liberálneho človeka je Berďajevovo zvolanie: „Váš ideál, je ideál zvierat!“ Slová filozofa o tom, že človek liberálnej éry, hoci bude mať uspokojené materiálne statky, bude sa vždy búriť: voči prázdnote svojho srdca a samote, je potrebné s vážnosťou premyslieť. „Ale tie hlúpe deti nakoniec uvidia, že sú síce buriči, neschopní vo svojej vzbure vytrvať“, ironizuje Inkvizítor.

Nepokoj, okázalá spotreba na dlh a mentálna prázdnota, obchodné reťazce namiesto chrámov, diktát spotreby a prízemná masmediálna „kultúra“: hľa víťazstvo démona nad človekom. „Nebeské vábenie“, ktoré predpovedá Inkvizítor, nemá svoje zhmotnenie vo vábení a symboloch čoraz všemocnejšieho reklamného priemyslu? A denný bezprizorný smiech z komerčných rozhlasových staníc od skorého rána, obludný priemysel lacnej zábavy a šoubiznisu nie je smiechom bezstarostných „šťastných neviniatok“ pod kuratelou „otca lži“?

Nerozmýšľajúci konzument sťaby večné dojča, prototyp „detskej prostomyseľnej blaženosti“, ktorý stojí v zásadnom protiklade k slobode ducha. V tom spočíva podľa Semjona Franka pravý zmysel Legendy. Preto Inkvizítor na konci svojich dní vie, že ľudí treba viesť cestou klamstva a po celej ceste ich klamať, „aby sa tí úbohí slepí aspoň na ceste považovali za šťastných“, píše Dostojevskij. Dodáva, že je to cesta podľa pokynov ducha smrti a skazy.

Druhé pokušenie: človekobožstvo – démonizmus liberalizmu

Toto pokušenie, ktorému človek podľahol, znamená, že sa stal mierou všetkých vecí: počínajúc poznaním, vedou, technikou a končiac etickou oblasťou. Novovek objavil jeho veľkosť a povýšil sa za Boha. Dostojevskij, zrejme inšpirovaný Solovjovom, na tento antropologický obrat k subjektu, prvý používa výraz človekobožstvo a po ňom celá ruská náboženská filozofia. Francúzski personalisti zase hovoria o človekostrednom, resp. ateistickom humanizme, voči ktorému stavajú integrálny humanizmus bohoľudstva.

Dnes platí sekulárna dogma, že všetko, čo môžem, aj chcem, a čo chcem, aj smiem. „Ó, my ich presvedčíme, že iba vtedy budú slobodní, keď sa slobody vzdajú pre nás a podrobia sa nám“, tvrdí Inkvizítor a pokračuje: „Sloboda, slobodný rozum a veda človeka zavedú do takých bludísk a postaví ich tvárou tvár takým divom a nerozlúštiteľným záhadám, že niektorí z nich sa sami zničia, iní sa zničia navzájom…“

Novoveká filozofia, reprezentovaná Descartesom a Kantom, nepochopila, že „skutočné bytie sa nekryje s tým, čo je mysliteľné rozumom“, píše Rozanov. Nekompromisné je obvinenie Berďajeva, že Kant likviduje nielen náuku o bytí, ale aj samé bytie. Racionalizmus novoveku oklamal človeka, že všetko stojí a padá s viditeľným svetom a závisí na jeho vôli. Právom demaskoval Pavel Florenskij, že v tomto smere myslenia sa človek stáva len vecou!

Výsledok? „Dekadencia, v ktorej sa moderný démonizmus odráža najzreteľnejšie, je prejavom hlbokej krízy ľudskej duše. Odpor k Bohu v mene vlastnej absolútnej slobody, kult nadčloveka, pre ktorého sú ostatní ľudia len prostriedkom pre vlastné sebapotvrdenie, odmietanie rozumu v mene subjektívnych nálad, ospevovanie krásy zla“, súdi Berďajev a pokračuje, v tom, že démonizmus dokáže vznešene hovoriť o posvätných veciach, o slobode, o kráse, o láske, čo je len úbohá fraška.

Liberalizmus tak zdegradoval slobodu, pretože jej nedal žiadny predmet, smerovanie, iba negatívny náboj. Frank argumentuje: „Obnažený a obsahu zbavený pojem slobody nutne prechádza v ponímania seba ako nadčloveka.“ Démonizmus liberalizmu sa prejavuje v zdanlivo protichodných podobách: buď zbožšťuje osobnosť a bezmedzne ju potvrdzuje aj voči Bohu, alebo ňou naopak pohŕda a celkom popiera. Na jednej strane tu máme priemyselnú likvidáciu človeka nemeckým nacizmom, na strane druhej súčasné útoky na samotnú podstatu človeka genderizmom, LGBTI ťažením, prameniace zo skazonosného prameňa Frankfurtskej „filozofickej“ tradície.

Hlavná obžaloba liberalizmu je v tom, že vyhlasuje právo na hriech a zvrhlosť ako absolútnu požiadavku!
Súčasťou tohto rozvratu človeka je Maxom Stirnerom a ďalšími ideológmi liberalizmu posväcovaný individualizmus: konania vo svoj prospech, maximalizácia šťastia, prospechu, až po kapitalistickou ekonómiou absolutizovanie súkromného majetku a maximalizáciu zisku. Fikcia peňazí, za ktoré sa údajne dá zabezpečiť všetko, vidiny pokroku vedy a techniky, ktoré vyriešia všetky problémy, hľa ako sa človek nechal zvábiť.

„Démonický individualizmus, to znamená predovšetkým poprieť individualitu tým, že ju sebaobdivne a naduto zveličíme, to je slepá ulička vedúca k odosobneniu bytia, na ktorej nemožno preraziť. Kto si sám seba ctí ako Boha, prestáva sám seba pociťovať ako osobnosť a stráca ideu individuálneho poslania“ (Berďajev). Človek vstupuje do ríše nebytia.

Tretie pokušenie: totalitná svetovláda – satanokracia

Toto pokušenie je najveľkolepejšie, pretože vychádza z prirodzenej ľudskej konštanty, že človek je totiž spoločenský živočích. Rúhačstvo Satana núti Božieho Syna sa mu pokloniť za protihodnotu svetovlády. Inkvizítor hovorí Kristovi: „Prijatím tretej rady Mocného ducha bol by si získal všetko, po čom človek na svete baží: mať koho uctievať, mať komu odovzdávať svoje svedomie a môcť sa združiť so všetkými v nespornom, všeobecnom mravenisku, pretože potreba univerzálneho spoločenstva je tretie a posledné ľudské trápenie.“ Inkvizítor utvrdzuje svojho mlčiaceho náprotivka, že toto ich kráľovstvo bude zriadené.

Z jeho náčrtu ide náboženský des. Noví vladári odpovedia na všetky otázky ľudí. „Budú k nám upínať a v strachu sa k nám tlačiť ako kuriatka ku kvočke. Budú sa bezmocne triasť pred našim hnevom. Áno, budeme od nich žiadať prácu, ale zariadime im život vo voľných chvíľach ako detskú hru s detskými piesňami. Dovolíme im aj hriech, sú slabí a bezmocní, a za to, že im dovolíme hrešiť, budú nás milovať ako deti. Každý ich hriech bude vykúpený, pokiaľ sa ho dopustia s našim povolením.“ Noví vládcovia vedia, že miliónové stádo nezvládne slobodu, úbohí buriči budú na posmech hračkou v ich rukách. Jasne hovorí Kristovi, že už dávno nie sú na jeho strane.

„Prijali sme od Neho (Satana) Rím a cisárov meč a prehlásili sme sa za jediných vládcov, hoci sa nám ani dnes nepodarilo svoje dielo úplne vykonať.“ Tretiemu pokušeniu podľahol katolicizmus svojim cézaropapizmom, pravoslávie svojim cézarizmom, rímsky štát, ktorý zbožštil cisára, a každý štát ktorý sa absolutizuje, teda neuznáva nad sebou nijakú vyššiu moc, čo možno čakať ďalej?

Duch Veľkého inkvizítora na seba zatiaľ nevzal konečnú a medznú podobu. Je potrebné ho odhaľovať pod najrôznejšími maskami, vystríha Berďajev. Posledné ťaženie Zlého ducha pred druhým príchodom Krista bude zrejme prostredníctvom nástupu novej progresívno-liberálnej totality. V nej dochádza k spojeniu zbožstveného individuálneho ľudského živlu a budovaniu univerzálnej ríše s popretím skutočnej slobody. Jeho činovníci a agenti, teda antikristi, použijú všetky „izmy“ vyprodukované humanizmom z kultúrnej a individuálnej roviny do kolektívnej a legislatívnej oblasti tak, že kto sa im postaví na odpor, bude perzekvovaný. Evanjelista píše, že svet je v moci zlého (1Jn 5, 19).

„Našou epochou vanie silne démonické povetrie. Moderný démonizmus je vo svojej podstate veľmi závažný jav, ktorý nezaženieš starými ideami. Vytvorila sa šablóna démonických nálad s naučenými frázami, ktorí opakujú ľudia prázdni a bez tvoriacich schopností.“ Zaiste, navonok sa zachovajú znaky politického pluralizmu, pretože demokracia utvrdí ľudí – voličov v ich fikcii tvorcov politickej moci. S rozpadom, zničením vnútorného života človeka, likvidáciou vertikály paralelne prebieha aj disociácia na rovine horizontálnej, teda medziľudské vzťahy, čo postihne rodiny. „A pretože sa rozmôže neprávosť, na mnohých miestach vychladne láska (Mt 24,12).“ Na konci tejto sebadeštrukcie, ako sa nemýlil Solovjov, bude samovražda.

Súčasťou progresívno-liberálnej totality budú, žiaľ, aj lídri kresťanských náboženstiev, ktorí podľa Dostojevského Inkvizítora opravili učenie Krista tým, že ho založili na zázraku, tajomstve a autorite. Budú v tandeme s mocnými tvorcami nového svetového poriadku. Ten, ako to naznačil samotný autor Legendy, budú realizovať úhlavní nepriatelia cirkvi: slobodomurári. Solovjov vo svojej Legende o Antikristovi, ktorý tiež pokúša Krista trojakým spôsobom, píše, že Antikrist, ktorý príde na dejinnú scénu, bude pacifista, ekumenista a ekologický aktivista. Nedochádza až k doslovnému vyplneniu týchto vízií?

Unifikácia protibožského právneho poriadku medzinárodnými organizáciami, rôzne dohovory v mene rozširovania ľudských práv, ekomonická globalizácia, vytváranie obrazu nepriateľa, sociálne nevoľníctvo občanov za podivnej asistencie svetových náboženských lídrov. Aj tu sa vyplňuje intuícia Berďajeva: „Oficiálni cirkevní hodnostári, moderní zákonníci a farizeji, veľkňazi mníšskych rádov žehnajúci zločincom tohto sveta, keď sa ich dopúšťajú mocní; byrokratickí klerikáli ako Pobedonoscev, všetci tí mali inkvizítori – agenti Veľkého inkvizítora zapreli vo svojom srdci Krista a rúhajú sa proti Duchu.“

Je pápež a jeho establihsment strážcom pokladu viery, alebo skôr pacifista angažujúci sa za organizované prisťahovalectvo; ekumenista, pre ktorého na náboženstve nezáleží, či ekológ brazílskych pralesov?

Veď tajomstvo Veľkého inkvizítora je v tom, ako to postrehol Aljoša Karamazov, že neverí v Boha. Berďajev rezultuje, že celé dejiny kresťanského sveta sú nepretržitým bojom Krista, to je princípu slobody a zmyslu, princípu vyššej ľudskej prirodzenosti a života večného s trojakým pokúšaním diabla. A ešte ani dnes, to nie je dostatočné jasné. Preto Legenda o Veľkom inkvizítorovi ostáva knihou prorockou.“

Nádej nezahanbuje

„Náboženský zmysel ľudských dejín spočíva v prekonaní troch pokušení: nenechať sa zotročiť pozemským chlebom, nezveriť svoje svedomie do rúk žiadnej pozemskej autority („cisára alebo pápeža“), a nenechať sa zjednotiť v rámci celého sveta v absolútnom pozemskom štáte pod ľudskou vládou cisára, nech by sa pod týmto symbolom moci skrývalo čokoľvek“, vyzýva Berďajev.

Sv. Bernard z Clarvaix učí: „V týchto dvoch veciach spočíva podstata celého duchovného života: aby sme sa pri pohľade na seba spasiteľne zhrozili a zarmútili, a pri pohľade na Boha sa upokojili; aby sme v radosti Ducha Svätého mali útechu, v tamtom bázeň a pokoru, z čoho potom získame nádej a lásku.“ Socializmus a liberálno-kapitalistická epocha doslova otočila na ruby túto zásadu. Ateistický humanizmus založený na protestantizme a osvietenstve vyhlásil za najvyššiu sviatosť človeka.

A tak pri pohľade na človeka máme byť údajne naplnení pokojom a nádejou, kým pri pohľade na Boha sa máme zhroziť a zarmútiť. Pretože, ako nám ohlásil duševne nemocný muž Fridrich Nietzsche: Boh je predsa mŕtvy a na jeho miesto nastúpil človek. Už len pri vyslovení slova Osvienčim mali by sme sa zachvieť nad praktickými dôsledkami démonizmu najtemnejšieho storočia.
Posledná tragédia sveta nás zrejme neminie, ale mali by sme jej ísť v ústrety s odvahou, slobodne a dôstojne.

Babylonská veža – väzenie vybudované z novovekých „izmov“ sa rúca. Inkvizítor hovorí o jej znovustavaní, ale nedobudovaní… Žiadne pokušenie zariadiť svet bez neba, bez Boha, bez zmyslu, a proti slobode Krista, ktorou nás vyzýva k večnosti, nemôže zatieniť pravdu Kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Kristus učí, že jeho bremeno je príjemné a jarmo ľahké, tak to znamená, že iba skrze pokánie, a tým je zostúpenie z piedestálu človekobožstva, môžeme cítiť oslobodzujúcu príjemnosť jeho jarma a bremena, píše Vasilij Rozanov. „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne a Baránkovi!“, tak bude znieť víťazný a mohutný spev vyvolených (Zjv 7, 10). Pšeničné zrno musí najprv padnúť do zeme a odumrieť, aby prinieslo úrodu. Iba ten, kto stratí život, tak ho nájde, učí Osloboditeľ.

Neprijali sme predsa ducha otroctva, aby sme sa museli zasa báť tak, ako ľudia v socializme komunistickom a národnom, ani ako nevoľníci v liberálnom kapitalizme, ktorí nevedia, kedy prídu o prácu a sociálne istoty. My sme dostali Ducha adoptívneho synovstva, ktorého láska je rozliata v našich srdciach. Preto platí výrok sv. Serafína Sarovského, že cieľom kresťanského života je úsilie o získanie Svätého Ducha. Sloboda a láska vytryskli do ľudských dejín z tajomstva Ukrižovanej pravdy z drámy Bohočloveka, tie nedáva príroda ani spoločnosť.

Preto sloboda a láska majú svoju materiálnu a nie iba formálnu podstatu, ako sa mylne domnievajú filozofi a myslitelia novoveku. Vernosťou tejto ukrižovanej pravde, s výzbrojou Ducha zápasíme nielen so starým človekom v nás, ale aj aktívne prečkáme koniec dejín. Celkový zmysel človeka, zmysel dejín spočíva práve v tom, že sa slobodne rozhodnú pre Boha.

Veľký inkvizítor, podobne ako Satan na púšti, sa pokúsil ľudí „učiniť šťastnými“ tým, že ich pripravil o slobodu Božích dietok, o povolanie k božskému životu. Iba spoločným bohoľudským úsilím neupadneme do večnej hypnózy Zlého.

Peter Grečo

0
0