J. Čarnogurský: SNP „boľševický puč“ na ktorý nie je dôvod byť hrdý. + Jozef A. Mikuš: Augustové povstanie roku 1944. + Svedectvo katolíckeho kňaza o masakri občanov slovenského štátu

Tak sa slovenské povstanie stalo významným politickým víťazstvom Moskvy

Táto skupina (SNR a Golian) si uvedomovala, že predčasné partizánske akcie zvyšujú riziko obsadenia Slovenska nemeckou armádou. Z tohto dôvodu vydala zákaz akýchkoľvek partizánskych akcií.

Zákaz partizánskych akcií SNR nedokázala presadi proti sovietskym vojensko-partizánskym skupinám operujúcim na území Slovenska. Dňa 28. augusta 1944 slovenská vojenská jednotka na čele s Cyrilom Kuchtom postrieľala nemeckú vojenskú misiu v Martine, a tým dala Nemcom dôvod na obsadenie Slovenska.

V každom normálnom štáte by Cyrila Kuchtu postavili pred vojenský súd.

Na Slovensku, presnejšie, v Československu, dostával medaily takmer pri každom výročí Povstania. Vojenská porážka Povstania mala svoje dôsledky aj v novej Československej republike. Keby sa Povstanie bolo udržalo hoci aj len na obmedzenom území Slovenska, Slovensko by vstupovalo do novej republiky ako víťazný štátny celok a nemuselo by prijímať podmienky určené z Prahy.

Hlavným aktérom povstania bol Šaňo Mach, ktorý mal veľmi detailné informácie o plánoch „odbojárov“, no neurobil absolútne nič preto, aby tomuto zbytočnému krviprelievaniu zabránil, hoci tak urobiť mohol a mal, stačilo poslať zopár zodpovedných do basy. Povstanie hlavne nebolo vôbec potrebné, pretože na Slovensku sa žilo dovtedy relatívne bezpečne a hoci bol Slovenský štát totalitný, nebol v ňom vykonaný ani jeden trest smrti.

Dokumentárny film Stv Povstanie zahadne zmizol z You tube. Tak Vám ponúkame ďaľší film z archívu Stv GARDA a odporáčame vám si ho stiahnuť do svojho počítača skôr ako bude „odstránený.“
https://gloria.tv/video/6Sqbkj6NrVDNEbxUU6VwsBphB

 

Čo sa však už nedá povedať o režime ktorý prišiel následne. SNP boli iniciované sovietskymi výsadkármi zhadzovanými nad našim územím, ktorí sfanatizovali miestne obyvateľstvo a to potom začalo vraždiť nemcov aj s rodinami, a takto začalo SNP ktoré má celkom oprávnene nálepku „boľševický puč“, na ktorý nie je dôvod byť hrdý.

SNP bolo povstanie proti štátu ktorý dokázal Slovákom zaistiť v čase druhej svetovej vojny bezpečnosť, hoci sa celá európa kúpala v krvi.

Výročie povstania – blog Ján Čarnogurský

http://carnogursky.blog.sme.sk/c/336636/Vyrocie-Povstania.html

Tam okolo Strečna, cesta nebezpečná alebo ako Piotr Veličko povstanie odpálil

JuDr. Jozef A.Mikuš – človek s pohnutým životným príbehom, popredný diplomat prvej Slovenskej republiky, po vojne viac ráz perzekvovaný za svoje protikomunistické postoje, od dramatického úteku v marci 1948 exulant, od roku 1957 americký štátny občan, profesor európskych dejín a medzinárodného práva na viacerých univerzitách – ostal vnútorne zrastený s rodným Slovenskom a činorodou organizačnou i publikačnou aktivitiou sa neustále vracal domov. Monografia Slovensko v dráme Európy (Matica Slovenská, 2002) je akousi syntézou Mikušovho politologicko-historického bádania. Prvý raz vyšla vo francúzštine (Paríž 1955), druhý raz v angličtine (Milwaukee, Wisconsin 1963). Teraz, po vyše polstoročí od prvého vydania, vychádza v slovenskom preklade ako jedinečný dokument rozporuplných dejinných peripetií Slovákov v 20.storočí. Roku 1944 mu španielska vláda za diplomaciu udelila Rád Izabely Katolíckej o hodnosti Gardarmerie a 3. januára 2002 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie, Pribinov kríž 1.triedy za celoživotné dielo v oblasti boja Slovákov za štátnu samostatnosť.

Vo svojej knihe Jozef A. Mikuš opisuje augustové udalosti roku 1944 takto:

Plán Slovenskej vlády na prechod ku spojencom ušetriac krajinu akéhokoľvek boja alebo ničenia

S ruským postupom do Poľska boli dni Slovenskej republiky zrátané. Obyvateľstvo, z ktorého 90 % bolo prívržencami nezávislej Slovenskej republiky, sa veľmi znepokojovalo kvôli budúcnosti. Veľmoci zabudli na existenciu práva národov na sebaurčenie aj na princípy Atlantickej charty. Benešovi prisľúbili plnú moc na Slovensku (čím sa rád a často chválil v londýnskom rádiu) bez toho, aby sa starali, čo si o tomto človeku myslí slovenský národ.

Slovenskí komunisti (Husák a Šmidke), riadení ruskými parašutistamí, ako prví zorganizovali za frontom systém odporu voči „reakcionárskej“ vláde Mons. Tisa. S ruskou pomocou hodlali zaviesť komunistický režim a spraviť zo Slovenska sovietsku republiku.

Evanjelici, ktorí si spomínali na časy, ked’ ich vodcovia (Hodža, Dérer, Slávik, Ivanka, Markovič, Bella a iní) mohli ovládať Slovensko, opierajúc sa nie o väčšinu národa podľa demokratického princípu, ale o českú väčšinu v pražskom parlamente, sa vyhlásili za priaznivcov starého režimu. Z toho prostredia vyšli Lettrich, Ursíny, Josko, Tvarožek a Styk. V osobe plukovnika slovenskej armády Goliana našli technického a vojenského spolupracovníka.

Komunisti a evanjelici sa stretli už za existencie slovenského štátu. Na Vianoce 1943 sa tieto dve skupiny tajne dohodli, že sa postavia na politický odpor proti „Nemcom a Tisovmu režimu“. Dva týždne po uzavretí Zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi Stalinom a Benešom, 12. decembra 1943, spomínaná skupina vyhlásila, že jé pripravená spolupracovať so ZSSR. „Želáme si úzku spoluprácu,“ vyhlásilí v tajnom dokumente, „so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so ZSSR, v ktorom vidíme záštitu slobodného žívota a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovanských zvlášť.“

Väčšina obyvateľstva bola značne zmätená. Slováci, ktorí urputne vzdorovalí nemeckej nadvláde, boli v rovnakej opozícii aj voči komunizmu a Benešovi, ktorý sa od toho času stal len obyčajným splnomocnencom Moskvy. Táto nepopierateľná väčšina čakala na chvíľu, ked’ vojenské velenie, vd’aka stálemu ústupu Nemcov, bude môcť dať k díspozícii Spojencom dve slovenské divízie, ktoré strážíli karpatské priesmyky v najvýchodnejšej časti Slovenska. Mons. Tiso vedel, že generál Malár, ktorý im velil, je už v kontakte s Červenou armádou a dostal ruské záruky, že sa nebudú snažiť predčasne vniknúť na Slovensko.“ (127 ČULEN, Konštantín. Po Svatoplukovi druhá naša hlava, s. 344.)

Nepredvídaná udalosť mala Slovensku privodiť veľmi zhubné následky … pasca so zničeným tunelom a prezlečenými partizánmi navždy zmenila osud Slovenska

Slovenské vojenské velenie usúdilo, že príhodny čas na prechod ku Spojencom nastane vo chvíli, ked’ Rusi dosiahnu Krakov v Poľsku a Miškovec v Mad’arsku. V tej chvíli by prešli slovenské oddiely do útoku a umožnili by ruskej armáde bez ťažkostí vstúpiť na Slovensko. Tento plán umožňoval Rusom rýchle obsadenie Slovenska prázdneho políčka na vojenskej šachovnici ušetriac tak krajinu akéhokoľvek boja alebo ničenia. Generál Čatloš, minister obrany, poslal k Rusom v polovici augusta 1944 dvoch emisárov. Ich úlohou bolo dohodnúť detaily tohto plánu. Pre túto operáciu navrhol Rusom dátum 15. september 1944. No nepredvídaná udalosť mala Slovensku privodiť veľmi zhubné následky.

Už nejaký čas sa vtedy v lesoch stredného Slovenska, v regióne Turiec, formovala partizánska brigáda: Boli v nej Rusi, Slováci a dve francúzske skupiny vojnových zajatcov, ktorým bolo umožnené ostať na Slovensku, a to i napriek nemeckým protestom. Ich organizátorom bol Léon Chollet, profesor francúzštiny na bratislavskej univerzite; kapitán de Lanurien bol ich vodcom. V ruskej skupine partizánov boli väčšinou parašutisti z ukrajinského partizánskeho štábu v Kyjeve na Ukrajine. Za vodcu mali poručíka Popova, ktorého neskôr vystriedal plukovnik Asmolov. Slovákom velil kapitán Pagáč. Partizánske skupiny, heterogénne v zložení i v politických cieľoch, boli pripravené začať akciu a čakali už len na pokyn. Vojaci slovenskej armády, ubytovaní v oblastných kasárňach, tiež horeli nedočkavost’ou.

Ruski partizáni uľahčili slovenskému odboju prvý kontakt so ZSSR. 4. augusta 1944 prepravilo sovietske Iietadlo Šmidkeho a Ferjenčika, ktorí boli už vtedy zapojení v odboji, do Ruska. Kapitán Veličko, šéf informačných služieb ruskej partizánskej sekcie, požadoval od plukovníka Goliana, veliteľa v Banskej Bystrici, zbrane. „Golian vyzbrojil Velička za podmienky, že bez súhlasu voj. vedenia nepodnikne nijakú akciu. (…) Onedlho po vyzbrojení však nám oznamuje Veličko, že sa cíti sľubom viazaný len do 20. augusta 1944, pričom spojka (plukovník Jozef Marko) tvrdí, že to má byt’ rozkaz z Kyjeva.“ (128 PERKO, Emil, Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In Vojenské akcie v národnom povstaní. Ed. Rudo Brtáň. Turčiansky Sv. Martin: Neografia, 1946, s. 34.)

Dňa 24. augusta sa kapitán Veličko dozvedel, že z Budapešti ide špeciálny nemecký vojenský vlak do Turčianskeho Sv. Martina, kde mal zastaviť. Ihned’ vyslal tridsiatich mužov oblečených do slovenských vojenských uniforiem, aby vyhodili do povetria strečniansky tunel na trase vlaku. Okolo ôsmej večer, ked’ eskortovaný vlak dorazil do Turčianskeho Sv. Martina, oznámil prednosta stanice vlakvedúcemu, že partizáni zničili tunel. Nemecký generál Otto (*Išlo o podplukovnika – Oberstleutnanta Waltera Otta (pozn. editora)) teda nariadil, aby sa vlak vrátil do Budapešti. Prednosta stanice, dohodnutý s ruskými partizánmi, tejto požiadavke oponoval. Generál teda žiadal, aby ho spojil s veliteľom posádky. Priviedli ho k veliacemu dôstojníkovi, ktorý bol spolčený s partizánmi a ktorý mu poradil, aby prenocovali v kasárňach „pod slovenskou vojenskou ochranou“ a vrátili sa do Budapešti až na druhý deň. Generál súhlasil s týmto plánom, a tak partizáni prezlečení do slovenských uniforiem jeho i jeho mužov odviedli do kasární. Pascu, do ktorej padol, vôbec nečakal.

Podplukovnik Perko, veliteľ posádky v Turčianskom Sv. Martine, sa v obave z nemeckej odvety snažil zabrániť akémukoľvek násiliu voči generálovi Ottovi a jeho mužom. Dva roky po incidente vysvetlil svoje vtedajšie vážne obavy: „Každá svojvoľná lokálna protinemecká akcia zo strany vojska mohla ohroziť zdar celého povstania predčasným provokovaním násilného obsadenia Slovenska a zaskočením našich divízií na východnom Slovensku. Činy partizánske ako-tak mohla totiž Bratislava ospravedlniť a vyhovoriť, ale vojenské akcie nie. Tieto fakty viedli ma na to, že som sa snažil vojsko z tejto akcie vytiahnuť. Nepodarilo sa to…“ (129 PERKO, Emil. Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In Vojenské akcie…, s. 9-10.)

Ďaľší z predstaviteľov slovenskej armády a účastník povstania poručík Kuchta objasňuje, ako ruskí partizáni zatiahli slovenskú armádu do povstania v protiklade k pripravenému.plánu: „… vojenské veliteľstvo podzemného hnutia chcelo však ešte pre d’aľšie prípravy získať aspoň niekoľko dní. Veličko však za nijakú cenu nechcel ustúpiť a kategoricky žiadal bud’to odzbrojených Nemcov doviesť na partizánsky štáb do Sklabine, alebo Nemcov v kasárňach zlikvidovať.“ (130 KUCHTA, Cyril. Z vojenského povstania v Turci. Iné Vojenské s. 54.)

Dňa. 25. augusta na svitaní, ked’ sa generál Otto a jeho vojaci pripravovali na svoj návrat do Budapešti, ich veliaci dôstojník požiadal, aby zložili zbrane. Ked’ Nemci odmietli, prepukla paľba, v ktorej boli dvadsiati ôsmi z nich, vrátane samotného Otta a jednej ženy, zastrelení. “ (131 Samozrejme, plukovník Rašla, verejný žalobca v procese Mons. Tisa pred Národným súdom v Bratislave, si dával dobrý pozor, aby o týchto popravách ani nemukol vo svojej obžalobe, ani v knihe nazvanej Tiso a povstanie. V skutočnosti práve tieto popravy prenášajú zodpovednost’ za predčasné vypuknutie povstania, za ktoré zaplatilo životmi niekoľko desiatok tisícov Slovákov a Židov, na jeho organizátorov, nie na Mons. Tisa. ) Po tomto masakri zobralo šesťsto slovenských vojakov tri tanky a tri nákladné autá naložené muníciou, opustili kasárne a pridali sa k partizánom. Ráno 26. augusta obsadili aj Nemecké Pravno a Prievidzu.

V ten istý deň sa politickí a vojenskí vodcovia komunistov (Šmidke, Lietavec, Rob) a protestantov (Lettrich, Ursíny, Golian) stretlí v Žarnovickej doline na spoločnú poradu. Rozhodli sa, že na druhý deň začnú povstanie. V noci 28. augusta partizáni obsadili vysielač banskobystrickej rozhlasovej stanice, z ktorého 29. augusta o 13.15 hod. vyhlásili povstanie. Tak sa Banská Bystrica zapisala do histórie ako centrum odboja. Povstalci potom vyhlásili „komunistickú“ republiku v Turčianskom Sv. Martine, „sovietsko-slovenskú“ republiku v Nemeckom Pravne a Česko-Slovenskú republiku v Banskej Bystrici. (132 Podl’a sprävy slovenského ministerstva zahraničnych vecí, ktorá bola poslaná Karolovi Sidorovi do Ríma a ktorú neskôr pnblikoval vo svojej knihe šesť rokov pri Vatikáne, s. 237.)

V Bratislave vzbudili tieto unáhlené udalosti všeobecné ohromenie a každý očakával búrlivú reakciu Berfina; pretože od marca 1944, ako priznal H. Ludin pred Národným súdom v Tisovom procese roku 1947, isté ríšske kruhy „flirtovali s myšlienkou obsadiť Slovensko“. (133 RAŠLA, Anton. Tiso a povstanie, s. 39.) Len dva dni predtým totiž zaujali nemecké jednotky postavenia a začali hliadkovať na moravsko-slovenskej hranici. (134 RAŠLA, cit. 133, s. 38.) V tom čase tiež Nemci zúrivo zaútočili na Mons. Tisa ohľadne ministra Čatloša, „osoby, ktorej už nemôžu dôverovať, ktorý im sľúbil všetko, čo od neho chceli: vedľajšie prápory, výzbroj, atd’. ale nikdy im nič z toho nedodal“. Požadovali jeho okamžité prepustenie. 25. augusta bol Mons. Tiso nútený sľúbit’ generálovi Hubitzkemu, veliteľovi nemeckej vojenskej misie, že zverí velenie armády generálovi Turancovi, zatiaľ čo Čatloš zostane ministrom obrany.

Večer 26. augusta predniesol minister vnútra Mach v bratislavskom rádiu prejav, v ktorom jasne varoval partizánov, že ich činnosť určite povedie k zásahu nemeckej armády. (135 RAŠLA, cit. 133, s. 39.) Skutočne, ked’ generál Hubitzky videl, že jednotky na strednom Slovensku prešli do odboja, povedal Mons. Tisovi, že situácia na Slovensku si vyžaduje prítomnosť wehrmachtu. Tiso sa nemohol priečiť tejto myšlienke. Mohol jedine ustúpiť, čo podľa Ludina urobil „po ťažkom vnútornom boji“. (136 RAŠLA, cit. 133, s. 43.)

V odstavci 2 protokolu stretnutia bratislavskej vlády z 28. augusta sa nachádza nasledujúce rozhodnutie: „Vláda zistila, že je bezpodmienečne treba sprísnit’ opatrenia proti partizánom a použiť všetky dané prostriedky v záujme bezpečnosti životov, štátneho majetku a v najvlastnejšom záujme štátnej existencie. Potrebné opatrenia budú vykonávať bezpečnostné orgány a slovenské branné sily v spolupráci s nemeckými jednotkami podľa osobitnej medzištátnej slovensko-nemeckej zmluvy. (137 Táto dohoda sa ešte len mala uzavrieť.) Nemecké jednotky, ktoré podľa tejto zmluvy prídu na Slovensko, budú podriadené pod velenie hlavného veliteľa slovenskej armády a zdržia sa na Slovensku dovtedy, kým to uzná za vhodné hlavný veliteľ slovenskej armády. (138 Citované podľa: Slovenské národné povstanie Dokumenty. Ed. Vilém Prečan. Bratislava Vydavateľstvo polítickej literatúry, 1965, s. 346. Ked’ A. Rašla vo svojej knihe Tiso a povstanie, s. 41, tvrdí, že toto hnutie vzniklo po príchode Nemcov na Slovensko, prekrúca sled udalostí, pretože Nemci prišli práve z toho dôvodu, aby potlačili povstanie, Podplukovník Emil Perko vraví pravdu, ked’ píše: „Aj keď som tajne mobilizoval jednotky už od 27. augusta, videl som, že nič (sic!) nemôže zabrániť Nemcom vtrhnúť na Slovensko.“ Pozri Vojenské akcie v národnom povstanť, s. 11.)

Na druhý deň oznámíl Čatloš v rádiu takto prijaté rozhodnutie. Potom, na príkaz Nemcov, ktorí ho chceli uväzniť, musel ostat’ v Prezidentskom paláci ako väzeň na čestné slovo. V ten istý deň, 29. augusta ráno, odletel generál Turanec, práve menovaný za vrchného veliteľa slovenskej armády, do Banskej Bystrice preskúmať tamojšiu situáciu. Po pristátí na letisku Tri duby ho partizáni zajali.

Generál Malár, veliaci dvom divíziám na východnom fronte, medzičasom priletel do Bratislavy a v rozhlasovej výzve prosil slovenské jednotky v tyle, aby sa nenechali zatiahnuť do „predčasných“ akcii. Toto slovo sa mu malo stať osudným. Nemci, na vrchole rozhorčenia, sa rozhodli odzbrojiť slovenskú armádu. Prezident Tiso dostal 30. augusta príkaz oznámíť túto smutnú správu obyvateľstvu a rezignoval, pretože vedel, že akýkoľvek odpor by viedol k okamžitému vyhladeniu slovenských jednotiek. Generála Malára po jeho návrate z Bratislavy na druhý deň Nemci zatkli a poslali do koncentračného tábora v Nemecku, kde mal byť čoskoro popravený. 31. augusta boli jeho dve divízie obkľúčené a vojaci, ktorým sa nepodarilo utiecť, boli poslaní do Nemecka aj so svojimi dôstojníkmí. V Bratislave a v d’alšich mestách na západnom Slovensku zabrali tanky wehrmachtu v noci ,1. septembra kasárne. Generál Berger, veliteľ nemeckých vojsk, požadoval ozajstné uväznenie Čatloša, ktorému sa však 3. septembra podarilo ujsť a pridat’ sa k povstalcom. Jeho statočnosť však bola zle odmenená. Ked’ sa ho demokrati snažili postaviť do čela povstania namiesto nepopulárneho plukovníka Goliana, slovenskí komunisti pod Lietavcom, nahuckaní ruskými partizánmi pod velením Čemogorova, ho uväznili. Slovenská armáda sa ho pokúšala oslobodiť, no márne, a Čatloš bol prevezený lietadlom do Moskvy.

Po odzbrojení bratislavskej posádky sa v Banskej Bystrici rozšírila zvesť o tom, že členov vlády i prezidenta Tisa Nemci popravili. Mnohí z tých, ktorí predtým váhali, sa teraz pridali k povstalcom. No prezident v rádiu dementoval zvesť o svojej smrti a odsúdil povstanie; nato vojaci verní myšlienke slovenského štátu opustili povstalecké jednotky a vrátili sa domov. Demokrati boli veľmi sklamaní z Rusov kvôli únosu Čatloša. Napokon si svoj entuziazmus zachovali len komunisti.

Povstalci v Banskej Bystrici medzičasom zostavili Slovenskú národnú radu, tvorenú tridsiatimi členmi, z ktorých bola polovica komunistov a polovica demokratov. Len dvaja z nich boli katolíci. Na strane komunistov boli hlavnými osobnosťami Šmidke (bývalý stolár), Husák (riaaditeľ dopravnej spoločnosti), Daxner (sudca), Takáč a Lietavec (úradníci). Z demokratov to boli Lettrich (právnik), Ursíny (bývalý poslanec agrámej strany), Šrobár (bývalý minister), Paulíny (riaditeľ Tatra banky v Banskej Bystrici), Josko (riaditeľ ružomberských papierní), Štefánik (sudca), Štefunko (sochár), Viest (sekčný šéf ministerstva verejných prác) a Kvetko (veterinár).

Hlavným cieľom povstalcov bola likvidácia ich politických odporcov. Z toho dôvodu zavraždili veľký počet ľudí, medzi ktorými boli: dvaja poslanci parlamentu – Slameň a Šalát, riaditeľ Národného obilného úradu Klinovský, dvaja katolicki kňazi – Šeda a Nemec. Štyridsať osôb odviedli do Liptovského Mikuláša; d’alšich dvesto poslali do Ružomberka, kde boli uväznení na zámku.

Treba si všimnúť, do akej miery sa títo ľudia, zjednotení v proruskom cítení, rozchádzali v konečných cieľoch. Tých niekoľko katolíkov, čo sa podieľalo na povstaní, si prialo vyhnat’ Nemcov, ale zachovať slovenský štát; protestanti si priali znovuzaloženie Česko-Slovenska, Komunisti, zatiaľ čo sa tvárili, že sú privržencami česko-slovenského štátu, si želali vytvorenie Slovensko-sovietskej socialistickej republiky v rámci ZSSR.

Udalosti na Slovensku vnukli Benešovi d’alší argument na podporu jeho politiky pred západným svetom. A skutočne, v londýnskom rádiu vyhlásil, že samí Slováci pozdvihli zbrane proti Slovenskej republike, pretože si želajú znovuzaloženie Česko-Slovenska. Skutočnosť však bola úpine iná: aj ked’ bola prevažná väčšina Slovákov silne protinacistická, len nepatrná menšina sa stavala k slovenskému štátu nepriateľsky, pretože by bola zbavená svojich niekdajších privilégií. No tento rozdiel úplne unikol západným národom a povstanie predstavené týmto spôsobom mohlo len posilniť Benešovu pozíciu v očiach Spojencov.

S cieľom byť v kontakte s povstalcami, poslal Beneš do Banskej Bystrice Nemca. Tento politický splnomocnenec mal za úlohu prinútiť Slovenskú národnú radu, aby sa úplne podrobila autorite česko-slovenskej vlády v Londýne. Ďalej bol na Slovensko poslaný Viest ako veliteľ vojnových operácii. Angličania a Američania vyslali za seba pozorovateľov.

Dňa 29. septembra Slovenská národná rada v Banskej Bystrici, napriek odporu Benešovho splnomocnenca, odhlasovala rezolúciu, ktorou upresnila svoje stanoviská ku postaveniu Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte. Žiadala založenie dualistickej federácie, v ktorej by Slováci a Česi mali rovnaké práva. Vodcovia povstania, vedomí si toho, ako od založenia Slovenského štátu zosilnelo národné cítenie Slovákov, pochopili, že je absolútne nevyhnutné, aby Slovensko malo svoj vlastný zákonodamý a výkonný orgán. Tak vlastne prijali autonomístický program bývalej Slovenskej ľudovej strany, proti ktorej protestanti brojili celých dvadsať rokov trvania prvej Česko-slovenskej republiky. O čosi neskôr bola do Londýna vyslaná delegácia, ktorú tvorili Ursíny, Novomeský a plukovnik Vesel, aby oznámila tieto rozhodnutía Benešovi. Ten, ked’že sa nechcel nijako zaväzovať, im povedal, že „otázka polítickej štruktúry bude vyriešená až v samotnej krajine oprávnenými a kompetentnými osobami, ktoré budú určené na tento účel. (139 BENEŠ, Edvard. Oú vont les Slaves?, s. 283.) Predsa im však navrhol provizómu politickú štruktúru:

a) Existenciu troch základných centrálnych inštitúcií: ústredné zhromaždenie, prezident republiky a vláda republiky, ktorých právomoci budú určené.

b) Republiku by tvorili štyri oblasti alebo krajiny: Čechy, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus, pričom by každá z nich mala vlastný oblastný snem a výkonnú moc.

c) V novej organizácii štátu by bolo podstatné prikročiť k decentralizácii ústredného parlamentu; zákonodarná moc by bola decentralizovaná smerom ku krajinským snemom a odtiaľ k okresným a miestnym zhromaždeniam.

d) Štát by nebol usporiadaný ako „dualistický“ alebo „federalistický,“ ale ako unitámy.“ (140 BENEŠ, cit. 140, s. 284.)

Takže Beneš, verný svojej dvadsaťročnej politike, nad’alej ignoroval slovenský národný problém, zredukujúc ho len na otázku regionalizmu, podobnú moravskej. Slovenských delegátov tento postoj sklamal. Museli sa vrátiť na Slovensko s prázdnymi rukami, presvedčení, že sa Beneš nič nenaučil.

Po tomto neplodnom stretnutí poslal Beneš „príkaz svojim priateľom v Čechách a na Morave, aby neriskovali žíadny prejav solidarity so slovenským povstaním, pričom tento rozkaz bol obdivuhodne uposlúchnutý. (141 DVORSKÝ, M. Le drame de ľinsurrection slovaque en 1944. In La Nation Slovaque (Paris), 15. február 1949.)

Z vojenského i politického hľadiska chýbala povstaniu súdržnosť. Velenie bolo rozštiepené medzi rôznymi tendencíami: ruskou (Veličko, Asmolov), slovenskou (Golian) a česko-slovenskou (Viest). Tieto rozdiely slúžili k podrývaniu účinnosti jednotiek, ktoré aj tak neboli príliš početné. Povstanie disponovalo silou zodpovedajúcou štyrom regimentom plus niekoľko špeciálnych jednotiek, zhruba dvadsiatimi obmenými vozmi a tuctom lietadiel. Malo pod dohľadom tri letiská, z ktorých dve slúžili hlavne na udržiavanie kontaktu s hlavným štábom ruských partizánov v Kyjeve. Na druhej strane, geografia krajiny značne uľahčovala povstalecké akcie. Stredné Slovensko je skutočne považované za oblasť prvoradého strategického významu. Okrem frontu, situovaného v hornatom kraji Nemcom dovtedy neznámom, predstavovala táto časť Slovenska skutočnú točňu, ked’že mala prístup na mad’arskú nížinu, do Viedne i do priemyselných oblastí Sliezska.

Aby Nemci potlačili povstanie, vyslali na Slovensko už v noci 30. augusta 1944 značné množstvo oddielov. Od prichodu generála Höffleho, Bergerovho nástupcu, boli touto úlohou poverené nasledujúce jednotky:

a) policajné jednotky: 5 policajných kománd tvorených jednou rotou a 24 patrolami;

b) jednotky SS: 14. divízia z Haliče, 18. Horst Wessel, brigáda Dirlewanger, bojová skupina Schill (veľkosťou zodpovedajúca brigáde) a moslimský regiment Vlasovovej armády;

c) armáda: 178. divízia Tatra a 208. a 209. divízia Volksgrenadiers.

Oproti tejto drvivej prevahe vojska a materiálu bolo povstanie odsúdené na prehru. Nemci verili, že dokážu zvládnuť toto povstanie v priebehu niekoľkých dní, ale obzvlášť zložitý horský terén Slovenska zhatil ich plány. Rozčúlený Hímmler prišiel 12. septembra osobne do Bratislavy, aby tu dohliadal na nemecké operácie a žiadal pomoc od reorganizovanej slovenskej vlády. Svoje požiadavky formuloval kategorickým tónom, ktorý vzbudil v novom predsedovi vlády Štefanovi Tisovi rozhorčenie.

Nemci, odhodlaní vyhrať za každú cenu, rázne útočili na centrá odboja a krajina bola čoskoro posiata masovými hrobmi. Za dva mesiace doslovne rozdrvili banskobystrické jednotky. Politici a vojsko sa museli stiahnuť do hôr. Keď sklamaní vojaci videli, že boli vtiahnutí do nekonečnej katastrofy, začali obviňovať svojich veliteľov. Keď chceli generáli Viest a Golian opustiť vojsko a odletieť do Londýna, vojaci im podpálili lietadlo. Prinútení utiecť, schovali sa do sena v stodole, kde ich čoskoro objavili Nemci a zajali ich. Odviedli ich do Bratislavy, kde boli bez prestania vypočúvaní. Potom ich poslali do Nemecka, odkiaľ sa nikdy nevrátili.

Zo slovenského hľadiska bolo povstanie strašnou vojenskou tragédiou. (142 Tak to priznal generál Vesel, jeden z jeho organizátorov (ktorý ušiel z Česko-Slovenska v auguste 1948), vo vyhlásení po svojom príchode do Frankfurtu. Pozri „Le IVC“ anniversaire du soulevement slovaque. In Le Monde (Paris), 1948.) Kým počas celej vojny padlo na východnom fronte 2 500 Slovákov, počas povstania ich padlo 25 000, nerátajúc materiálne škody odhadované na 144 461 miliónov korún. (143 Význam tejto sumy si možno uvedomiť, ak ju porovnáme s nemeckým dlhom pochádzajúeim zo slovenských obchodných dodávok – sumou, ktorá na konci vojny dosiahla 6 miliárd korún.)

Dňa 28. októbra, na štátny sviatok Česko-slovenskej republiky, zorganizoval generál Höffle na banskobystrickom námestí vojenskú prehliadku na oslavu „víťazstva“. Je skutočne škoda, že Mons. Tiso neveril, že by sa mal radšej zdržať účasti na tejto príšemej manifestácii, ktorá, ako vyhlásil generál, znamenala opätovne nastolenie autority bratislavskej vlády v tomto rebelantskom meste.

(*pozn. svedectvo Jozefa Vrbu: Prezident Dr. Tiso, veľmi dojatý, s vážnosťou mi povedal: „Ďakujem Pánu Bohu, lebo mi tými plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili celé generácie a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie. Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo sa mi podarilo zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Zvolen, Banská Bystrica a Brezno, oslobodiť 300 ľudí od zastrelenia a zabrániť transportu do Nemecka 15 000 povstalcov. Kto vie, čo by tam boli s nimi robili, či a koľkí z nich by sa vrátili domov. Tam by im bol visel život na vlásku.“)

Aký je hlbší zmysel povstania z roku 1944? Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme trocha osvetliť rolu ZSSR v tejto) skutočne národnej dráme. Mnohí povstalci boli nepopierateľne Slováci, ale ich vodcovia boli boľševickí agenti. Machiavellistická myšlienka, zrodená v generálnom štábe ruských partizánov v Kyjeve, bola veľmi jednoduchá. Ruskí parašutisti mali zatiahnuť Tisových protivníkov do vzbury, ktorá by Hitlerovi dala príležitosť zasiahnuť a rozdrviť účastníkov, nech sú to už národní komunisti a la Husák, alebo demokrati a la Lettrich. Ked už Nemci potlačia vzburu, Červená armáda zíde z Karpát, aby polapala „fašistov“. Takto by mali komunisti s boľševickými tendenciami voľnú ruku na uchvátenie moci na Slovensku.

Tento plán bol vykonaný, až na pár detailov, s prekvapivou presnosťou. Kedď sa už raz stroj dal do pohybu, vďaka pomoci slepých a dôverčivých „Slovákov“, sovietski agenti zhodení padákmi sa vynasnažili rozložiť partizánske skupiny a sprostiť slovenských komunistických vojakov povinnosti poslúchať ich demokratických vodcov. (144 DVORSKÝ, cit. 141.) Presvedčení o tom, že komunisti, nie príliš početní oproti zvyšku obyvateľstva, by za normálnych podmienok neboli schopní ovládnuť situáciu, dali sa rozsievať neporiadok a sociálne rozkladať krajinu.

Čo sa týka stratégie, možno konštatovať, že Červená armáda sa náhle zastavila na karpatských svahoch; „Žukovova armáda,“ napísal Poliak, ktorý sa zúčastnil v povstaní, „sa zrazu zastavila pred Duklianskym priesmykom a z diaľky pozorovala, ako povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku. V tom istom čase sa z druhého brehu Visly, s rovnakou chladnokrvnosťou, prizerala Rokosovského armáda na zničenie Varšavy. (145 MARYNOWSKI, Zdislav. The Slovak Revolt in 1944. In Orzel Bíaly (London), 1949, s. 43-46.) Povstalci, ponechaní úplne sami na seba, čoraz viac zvieraní Nemcami rýchlo letecky vypravili posla, aby vyprosil pomoc od Rusov. Ruskou odpoveďou bolo jeho uväznenie. (146 DVORSKÝ. cit. 141.) Na Slovensku, ako aj vo Varšave ponechali Rusi povstanie v krvavom kúpeli. Rusko sa tak zasa raz stalo komplicom Nemecka. „Obetovalo neslýchané strategické výhody, keď uprednostnilo dočasné obsadenie krajiny Nemcami pred jeho oslobodením nekomunistami. (147 DVORSKÝ, cit. 141.)

E. Beneš, ktorý vedel, že masaker v Katyni spôsobil v marci 1944 diplomatickú roztržku medzi Poľskom a Ruskom, za žiadnu cenu nechcel, aby slovenské povstanie bolo príčinou nezhôd medzi ním a Moskvou. Zdalo sa mu múdrejšie byť ticho.

Z tohto pohľadu teda osobnosti zatiahnuté do tohto krvavého dobrodružstva účinkovali len ako figúrky, ktoré mali zaslepiť časť slovenského obyvateľstva voči intrigám boľševickej politiky. Boli to, žiaľ, evanjelici, čo sa podľa tajných a alegorických príkazov pastora Šenšela z Liptovského Sv. Mikuláša neváhali zakvačiť na uháňajúceho koňa „apokalyptického jazdca prichádzajúceho z Východu“ . (148 CLEMENTIS, Vladimír. Odkazy z Londýna, s. 488.)

 

 

 

Svedectvo katolíckeho kňaza o masakri občanov slovenského štátu

V roku 1944 bol katolíckym kňazom v obci Sklené v okrese Martin, otec Jozef Pöss.

Tamojšie zmiešané slovensko – nemecké obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a pálením uhlia pre kremnické bane. Spolužitie slovákov a nemcov v obci bolo po celé stáročia bezproblémové, až do septembra 1944. V roku 1944 bol katolíckym kňazom v obci Sklené v okrese Martin, otec Jozef Pöss. Tamojšie zmiešané slovensko – nemecké obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a pálením uhlia pre kremnické bane. Spolužitie slovákov a nemcov v obci bolo po celé stáročia bezproblémové, až do septembra 1944, krátko po začatí povstania, ktoré bolo pre túto obec tragédiou.

Otec Josef Pöss, si na povstanie takto spomína: ,, Už v druhej polovici augusta roku 1944 sa rozchýrilo, že partizáni vpadli do severných častí Slovenska. Aj o vraždách sa hovorilo, ale nedalo sa nič presnejšie dozvedieť, a my sme si to ani nevedeli predstaviť, veď sme ticho a spokojne žili ďaleko od veľkého vojnového lomozu v našej dedinskej uzavretosti. No čoskoro sme sa mali dozvedieť, že chýry boli pravdivé, lebo už v posledných augustových dňoch partizáni obsadili susedné slovenské dediny. 1. septembra 1944 obsadili aj Sklené.

Vrátil som sa práve zo zaopatrovania chorého a chcel som si sadnúť k obedu, keď ma vyľakali výstrely. O niekoľko minút obkľúčili partizáni budovu školy vedľa kostola. Na každom rohu stál guľomet. Hneď nato dali na známosť, že treba odovzdať rádia, fotografické aparáty, a zbrane. I ja som odniesol svoje rádio a fotoaparát na obecný úrad. Neskoro popoludní 20. septembra prišla nová skupina partizánov a tiahla od horného konca k meštianskej škole. Mali ťažké zbrane, a zazrel som i prvú vojačku. Tento nástup nepredpovedal už nič dobré a ustarostení sme si líhali.

Asi o siedmej hodine prišiel ku mne na faru pán Hacaj, jeden z mála Slovákov, a upozornil ma, že partizáni urobia raziu, že on ich bude sprevádzať a aby som schoval, ak mám niečo podozrivé. Celý večer som čakal a keď bolo už neskoro, išiel som si ľahnúť. Spal som napriek všetkému dobre a ráno som vstal v navyknutú hodinu. Keď som naproti fare počul niekoľko výstrelov, kričanie žien a plač detí, veľmi som sa znepokojil, išiel som však, aby som odslúžil ranné bohoslužby. Na ceste do kostola som počul, že už v noci vytiahli chlapov z postelí a odviedli ich.

Keď som sa po skončení omše vracal na faru, dávali bubnovaním na známosť, že sa všetci muži od šestnástich do šesťdesiatich rokov majú hlásiť pred meštianskou školou. Nato som sa išiel hlásiť i ja so svojím otcom a s naším pomocníkom. Medzitým som sa dozvedel, že ma už hľadali počas omše. Na ceste k meštianskej škole som stretol už skupinu mužov, ktorých – ako som sa neskoršie dozvedel- hnali ťažko ozbrojení partizáni na stanicu. Hlásil som sa u starostu, či mám i ja nastúpiť. Po otázke na ruského veliteľa, odpoveď znela, že bezpodmienečne, vraj dlho nezostaneme.

Niektorí chlapi hlásili, že sú chorí, tých prepustili. Ostatní sme museli nastúpiť a viedli nás na stanicu. Tam stál dlhý vlak s nákladnými vozňami, do ktorých nás naložili. Ženy netušili nič dobré a s plačom a zalomenými rukami obstáli staničný priestor, nikto sa však nesmel priblížiť k vozňom. Medzitým sa chýlilo k poludniu a vlak sa pohol smerom na Hornú Štubňu. Boli sme ešte pevne presvedčení, že ideme na nejaké zemné práce a že sa večer vrátime. Vlak zastal pri strážnom domčeku, pri lese, ktorý sa nazýval Ebener Wald, a my sme cez malé okienka nákladného vozňa mohli pozorovať, ako z niektorých vozňov vybrali dvanásť či pätnásť mladých silných chlapov a mládencov. Tých vyzbrojili rýľmi a lopatami a viedli ich na pokraj lesa, kde začali kopať na okraji železničného násypu vedľajšej koľaje.

Nás ostatných odviezol vlak o niekoľko sto metrov ďalej, takže sme nä nich nedovideli. Nálada vo vozni s asi štyridsiatimi piatimi chlapmi bola veľmi stiesnená. Jeden z mužov povedal:, Teraz nás postrieľajú. Ešte dobre, že je farár s nami, môže nás požehnať a potom v Božom mene. Vtom sa otvorili dvere a my sme museli všetci vystúpiť. Otvorili aj druhý vozeň. Zbadal som svojho otca a usiloval som sa dostať k nemu. Museli sme nastúpiť do trojstupov a vrátiť sa k miestu, kde tí prví kopali.

Tu sme zbadali, že náš masový hrob je už pripravený. Chlapi, čo kopali boli v jame, dlhej asi osem metrov, poldruha metra širokej a asi päťdesiat – šesťdesiat centimetrov hlbokej, a my asi deväťdesiati sme museli tiež do nej skočiť. Okolo jamy vo vzdialenosti šesť – osem metrov boli na nás namierené ťažké guľomety. Vedeli sme, že udrela naša posledná hodina. V prvom ľaku sme boli ako omráčení. Chlapi začali prosiť a nariekať, ale nič nepomohlo. Ruský komisár, v koženom obleku, dal rozkaz ku streľbe. Pri prvom výstrele som padol do jamy a čoskoro ma zavalili mŕtvi a zranení. Počul som však všetko, čo sa hovorilo.

Hrôzu týchto okamihov neviem popísať, chýbajú mi slová. Myslím si, že peklo nemôže byť horšie. Keď všetci boli mŕtvi alebo ťažko zranení, guľomety stíchli a tých, čo prejavovali ešte známky života, dobíjali ručnými granátmi alebo dávkami zo samopalov. Mňa zasiahla črepina z ručného granátu a cítil som, ako mi krv tečie po tele. Pri mne musel ešte niekto žiť a hýbať sa, lebo som počul: „Tam sa ešte niekto hýbe!“ Zasa padol výstrel, bol určený asi mne, ale šiel mi tesne pri hlave do ľavého ramena. Ako som už povedal, neviem popísať myšlienky a pocity týchto chvíľ. Ešte som požehnal všetkých, vzbudil som si sám ľútosť a čakal som na smrť.

Nevedel som poriadne ani len Otčenáš odrecitovať. Po strele do môjho ramena nastalo ticho. Teraz išli po cennostiach, po peniazoch a cigaretách. Hľadali predovšetkým mňa, lebo vedeli, že som bol i ja medzi ostatnými. Jeden z nich povedal: „Tento to bude, lebo má lepší kabát.“ A naozaj ma ťahali za okraj kabáta z jamy, a zobrali mi všetko, čo som mal pri sebe, hodinky a peniaze i doklady, tie potom hodili späť do jamy. Keď už nevedeli nič nájsť, kopol ma jeden z ich do ľavého boku a do krížov a kričal: „Ty farárisko, už ani ten švábsky Kristus ti nepomôže“

Potom začali obete zahrabávať. Bol som celkom ticho, a rozmýšľal som, ako by som sa zachránil. V tom som počul ruský rozkaz, ktorému som však nerozumel a zdalo sa, že partizáni odchádzajú. Bál som sa, či nepostavili stráže. Ale stavil som všetko na jednu kartu, bolo mi už všetko jedno, vyhrabal som sa z hliny, aby som utiekol, ale zbadal som za sebou istého slovenského železničiara, ktorý prišiel takisto zbierať cennosti postrieľaných.

Keď sa potom stratil, vstal som a ešte rýchlo som vyhľadal otca. Našiel som ho asi na dva metre od seba s prestrelenou hlavou, nemohol som mu pomôcť. Utekal som krížom cez lúky k potoku, k Turcu, tam som sa skryl na niekoľko minút v kroví, aby som si oddýchol. Ďalej som utekal po potoku, aby som nezanechal po sebe krvavé stopy. Cestou som stretol istú ženu, čo kosila na lúkach otavu, a poprosil som ju, aby utekala na faru, a nahovorila moju matku a sestry na útek, lebo pri masovom hrobe som počul, že „chlapov už máme, teraz sú na rade ženy a deti.“

Začul som streľbu, ktorá skosila druhú stovku chlapov. Utekal som ďalej, stretol som známeho muža, Jozefa Kappla. Odrezal mi rukáv z košele a obviazal mi ranu na ramene. Po určitom čase prišli moji príbuzní na dohovorené miesto a spolu sme sa vydali na cestu krížom cez lesy smerom na západ. Večer, keď sa už stmievalo, narazili sme však na partizánov, ktorí nás zaistili.

Ženy zavreli do horárne a mňa hnali pred sebou so šestnásťročným Ottom Antonim, ktorý býval u mňa. Pochodovali sme celú noc cez Chrenovec, Ráztočno do Kunešova, cez Kozí chrbát do Kremnice, kde nás predviedli pred partizánskeho veliteľa, vyššieho českého dôstojníka. Keď sa ma spýtali, odkiaľ pochádza moje zranenie, odpovedal som, že od partizánov, dostal som poriadnu bitku, až som sa po zemi váľal. Po krátkom vypočúvaní nás naložili do nákladného auta a odviezli do Banskej Bystrice.

Tam nás vláčili z miesta na miesto, až k večeru sme sa dostali na GPU, ktorá už úradovala. Tam začali strašlivé vypočúvania. Vždy boli prítomní štyria muži. Jeden diktoval, druhý písal, jeden, čo stále pritláčal pištoľ na šiju a druhý, čo šermoval s obuškom. Kládli mi za vinu, že som vyzýval na odpor proti nim, že som mal vo veži tajnú vysielačku a že v sakristii farského kostola a pod oltárom našli zbrane.

Na druhý deň, bola to sobota 23. septembra, nás naložili na otvorené nákladné auto a viedli na východ. Vyložili nás v zámku v Slovenskej Ľupči. Tam zriadili partizáni koncentračný tábor, keď chovancov polepšovne ako aj ich vychovávateľov, školských bratov, prepustili. Stretol som sa tam s viacerými známymi zo susedných dedín svojej farnosti. V ten večer prišla ešte skupina asi dvadsiatich chlapov z môjho rodiska, z Handlovej.

Telocvičňa bola ozaj plná. Bolo nás asi stoosemdesiat chlapov, ležali sme na holej zemi. Medzi nami boli aj ťažko chorí. Tri razy sme dostávali denne jesť, riedku osolenú polievku a tenučký krajec chleba, raz denne nás vyháňali na dvor. Každý deň ma o štvrtej hodine odviedli a bili. V tom čase bolo v celom zámku asi päťsto-šesťsto ľudí, medzi nimi aj starí chlapi, ženy, ba i dojčatá. Najhoršie sme znášali neistotu, čo bude ďalej. Kolovali rozličné chýry, no boli málo potešujúce. Koncom októbra bolo badať nepokoj medzi dozorcami, a bolo počuť aj streľbu. Čo bude s nami?

Dna 25. októbra pred večerou naši dozorcovia odišli, a nás nechali zatvorených v zámku. Dvere sme teda vylomili a rozbehli sme sa. Každý sa zachraňoval ako vedel. Utekajúc dole zámockým vrchom, začuli sme guľometnú paľbu, a hľadali sme úkryt. Otto a ja sme sa skryli pri dedinskom dome za kopou hnoja a keď paľba utíchla, usilovali sme sa dostať do niektorého senníka, aby sme sa v ňom skryli. Istá slovenská žena nás však prezradila partizánom a tí nás zajali a postavili na náprotivnej strane k záhradnému múru.

Teraz sa naozaj zdalo, že prišla naša posledná hodina, lebo sme počuli, ihneď odstreliť. No i v tejto najväčšej núdzi prišla nám nečakaná pomoc v osobe slovenského dôstojníka, ktorý nás vyslobodil z rúk partizánov. Na noc nás zavrel do hostinca, a keď zistil, že naše výpovede o situácii na zámku boli pravdivé, nechal nás odísť. Čo teraz ? V Slovenskej Ľupči sa len tak tmolili partizáni a vojaci. Vlakové spojenie na západ bolo prerušené, lebo od Zvolena sa už blížili Nemci.

Našli sme našťastie veľmi dobrú slovenskú rodinu, ktorá nás ešte na dva dni prichýlila, dala sa nám najesť a na cestu nás vystrojila ešte aj čistou bielizňou. V poslednú októbrovú nedeľu – 29. októbra, na sviatok Krista Kráľa – som sa, zlomený na tele a duši, dostal na svoju faru. Bola veľmi poškodená. Zdalo sa mi to ako zázrak, že žijem. Moja farnosť stratila v týchto strašlivých dňoch asi dvesto mužov. Nebolo rodiny, kde by neboli za niekým smútili.“ V tom čase bolo veľa chlapov zo Skleného na sezónnych prácach v Rakúsku, ináč by bol počet obetí oveľa vyšší.

Prvý pamätník obetiam mohli postaviť pri obci až v roku 1994. Obdobné masakre sa udiali aj v ďalších obciach: Veľké Pole, Ružomberok, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Handlová, Nitrianske Pravno atď.

Otec Jozef Pöss sa narodil 19. augusta 1916 v Handlovej. Za katolíckeho kňaza bol vysvätený 18. mája 1940 v Banskej Bystrici biskupom Mariánom Blahom. Pôsobil v Handlovej, vo Veľkom Poli a v Sklenom. Po týchto dramatických vojnových udalostiach, sa mu podarilo dostať do Rakúska a potom do Nemecka, kde od roku 1946 pôsobil ako duchovný pre Karpatských Nemcov. Zomrel v obci Ehningen 21. februára 1973.

1 Poznanie pravdy nás oslobodí a k tomu som chcel prispieť aj týmto blogom. V našom štáte sa vo verejných médiách žial nehovorí celá pravda o minulosti ani o súčasnosti.

Zdroj: Kniha od Petra Sokoloviča: Premiéro mal predsa pravdu 1 Svedectvo kňaza Jozefa Pössa priniesol časopis Kultúra, ktorý ho prebral z nemeckej knihy Adalberta Hudáka a Izidora Lassloba Cesta utrpenia Karpatských Nemcov vrokoch 1944-1946. HUDAK, A. – LASSLOB, L: DerLeidenswegderKarpatendeutschen 1944 -1946. Stuttgart 1983; František Sýkora, Kultúra 14.-15./2001; Pozri tiež:

http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/poss-14.htm; https://de.wikipedia.org/wiki/Massaker_von_Glaserhau

https://blog.postoj.sk/26324/svedectvo-katolickeho-knaza-o-masakri-obcanov-slovenskeho-statu

Tento obsah bol zaradený v Domáce, Slovania, Správy, Zahraničné, Zo života Cirkvi. Zálohujte si trvalý odkaz.