Historik F. Vnuk: Sto rokov od smrti kňaza Františka Majocha

Dňa 9. augusta bolo tomu sto rokov, čo v malej východoslovenskej obci Bertotovce (asi 10 km južne od Sabinova) bol zákerne zavraždený František Majoch, prvá slovenská kňazská obeť boľševickej zloby a nenávisti.

František Majoch bol jedným z hŕstky katolíckych kňazov na východnom Slovensku, ktorý harmonicky spájal lásku k Bohu a Cirkvi s láskou k národu. Ako horlivý a obetavý pastier, mal na zreteli nielen duchovné, ale aj sociálne a národné potreby zvereného stáda. S bolesťou sledoval nielen vtedajšiu sociálnu biedu, ale aj krutú odnárodnovaciu politiku uhorskej vlády, ktorá používala všetky možné prostriedky, aby z mnohonárodného Uhorska vytvorila jednorečový a tak aj jednonárodný maďarský štát. Povzbudzoval svojich farníkov, aby vstupovali do Spolku kresťanskej striezlivosti, aby sa pridržiavali reči svojich rodičov a predkov, aby čítali slovenské knihy a časopisy. Jeho priateľ, neskorší košický biskup Jozef Čársky vydal o ňom krásne svedectvo: „Musel zomrieť strašnou smrťou len preto, že miloval svoj chudobný, ubiedený slovenský ľud…“

František Majoch sa narodil 8. februára 1890 – ako druhý z ôsmich súrodencov – v Bardejove, kde jeho otec bol správcom mestského mlyna. Jeho predkovia sa prisťahovali na Slovensko z Poľska (Nowy Szacz). V Bardejove navštevoval základnú školu. V štúdiách pokračoval na strednej škole v Prešove a Kežmarku.

Z piateho ročníka kežmarského gymnázia odišiel do biskupského seminára v Košiciach, kde študoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal z rúk vtedajšieho košického biskupa Augustína Fischer-Colbrieho v 1914 a svoju primičnú sv. omšu celebroval v rodnom Bardejove 29. júna 1914.

Jeho prvou kaplánkou boli Ňaršany (dnes Ražňany) pri Sabinove, kde jeho principálom bol Štefan Onderčo, priateľ a neskoršie verný spolupracovník Andreja Hlinku. Hoci jeho pobyt v Ražňanoch bol iba krátky, spoločnosť a vplyv kňaza Onderču natrvalo prehĺbili a posilnili Majochovo národné sebavedomie. Štefan Onderčo sa mu stal vzorom a nasledovania hodným príkladom pastorácie na slovenskom vidieku.

Po 11 mesiacoch kaplánovania v Ražňanoch bol preložený do Sniny, kde však pôsobil iba niekoľko týždňov v lete 1915. Medzitým sa totiž naskytla príležitosť obsadiť uprázdnenú farnosť Hermanovce, do ktorej – na radu a príhovor Štefana Onderču – v septembri 1915 biskup Fischer-Colbrie vymenoval Majocha za správcu. A tak v tomto kúte Šariša, od adventného obdobia 1915, boli tri susedné farnosti obsadené tromi slovensky cítiacimi kňazmi: Štefan Onderčo v Ražňanoch, Jozef Čársky v Širokom a František Majoch v Hermanovciach.

Hneď po svojom príchode František Majoch rozvinul v Hermanovciach popri pastorácii aj veľmi živú kultúrnu činnosť, do ktorej zapojil najmä mládež. Založil spevokol a divadelný krúžok, usporiadal osvetové prednášky, atď. Jeho pričinením sa na Vianoce 1916 v Hermanovciach hralo slovenské divadelné predstavenie, prvé svojho druhu na území Košickej diecézy. To je len jedna ukážka jeho mnohostrannej aktivity.

Na tomto mieste sa žiada spomenúť, že košický biskup Augustín Fischer-Colbrie – na rozdiel od vtedajšieho spišského, alebo nitrianskeho biskupa – sa nenechal prepožičať na nástroj maďarizácie a s porozumením hľadel aj na takú činnosť svojich kňazov, za akú v iných “hornouhorských” diecézach biskupi slovenských kňazov trestali. Ba dá sa povedať, že Fischer-Colbrie bol sympaticky naklonený voči Slovákom. Je o ňom známe, že keď bohoslovec ostrihomskej arcidiecézy Jozef Čársky (rodák z Gbelov) bol v roku 1906 svojím arcibiskupom vyhostený z viedenského Pazmanea, pretože neobozretne prejavil svoje slovenské cítenie, biskup Fischer-Colbrie sa ho ujal, umožnil mu doštudovať a po skončení štúdií ho prijal do pastorácie v svojej Košickej diecéze.

Koniec vojny v roku 1918 znamenal aj koniec mnohonárodného Uhorska. Utláčané národnosti – Slováci, Rusíni, Rumuni, Srbi – sa odpútavali od krajiny, ktorá sa voči ním za posledné polstoročie správala tak macošsky. Slovenskí vodcovia v Amerike i pod Tatrami proklamovali odlúčenie od Budapešti a pritúlenie sa k Prahe v spoločnom štáte Slovákov a Čechov.

Aby sa toto rozhodnutie mohlo realizovať, bolo treba odstrániť všetky rekvizity tisícročného spolužitia a vytvoriť predpoklady nového života v novom štáte. Nešlo to ľahko, pretože pospolitý ľud nijaký spoločensko-politický prevrat neočakával a nebol na nečakaný spád udalostí pripravený. Ale ani maďarské vládne kruhy neboli pripravené na takú revolučnú zmenu, akú im priniesol koniec vojny. Odmietali zmieriť sa s porážkou a prijať podmienky, ktoré im diktovali víťazné mocnosti. Hľadali prostriedky, ako zvrátiť rozpad Uhorska a udržať pokope, čo sa nenávratne rozkladalo.

Na východnom Slovensku sa nástrojom politických zásahov a intríg budapeštianskej vlády sa stal Viktor Dvorčák. Bol to pomaďarčený Slovák a bohužiaľ, aj tu platilo, že „Poturčenec-janičiar je horší od Turka“. Svoj talent, energiu a intelektuálny potenciál dal do služieb proti-slovenskej maďarskej politiky. V Prešove založil Východoslovenskú národnú radu, sebavedome rokoval s budapeštianskou vládou a pokúšal sa rokovať aj so Slovenskou národnou radou v Turčianskom Sv. Martine ako “rovný s rovnými.” V polovici decembra 1918 vyhlásil v Košiciach Východoslovenskú republiku. Jej prezidentom mal byť Milan Hodža, alebo Martin Dula, ministrom zahraničia František Jehlička, atď. Samozrejme všetci traja menovaní na jeho ponuku vôbec nereagovali. To však Dvorčáka nijako nezastavilo.

Na prelome rokov 1918-1919 boli na východnom Slovensku ozaj veľmi chaotické pomery. Kým v Liptove, v Turci a na západnom Slovensku sa krajina postupne zbavovala maďarského panstva, na území Šarišskej a Zemplínskej stolice ešte stále zotrvávali posádky maďarského vojska, v úradoch naďalej sedeli maďarskí úradníci, “poriadok udržiavali” maďarskí žandári a tzv. občianske gardy. Kritickú situáciu podrobne opisuje tajomník Slovenskej národnej rady Karol A. Medvecký v IV. zväzku svojho veľdiela Slovenský prevrat.

V tomto prostredí za veľkého osobného rizika niekoľkí nadšenci sa usilovali organizovať ľudové zhromaždenia. Bolo však len veľmi málo odhodlaných rečníkov, ktorí by vyšli na tribúnu, vysvetľovali skutočnú situáciu, presviedčali pospolitý ľud. Koncom novembra 1918, na žiadosť Štefana Onderču, Andrej Hlinka vyslal dve delegácie na východné Slovensko. Prvé ľudové zhromaždenie za Česko-Slovenskú republiku sa konalo v Solivare pri Prešove 13. decembra 1918. Maďarskí žandári hneď zadržali troch delegátov a odvliekli ich do Košíc. Zatknutiu unikli iba traja mladí študenti (jedným z nch bol Karol Sidor), ktorí odvážne pokračovali v agitácii ďalej, rečnili, rozdávali letáky s Proklamáciou slovenského národa. Dňa 17. decembra sa konalo ďalšie veľké ľudové zhromaždenie v Ražňanoch. Zhromaždených oslovili predovšetkým traja už spomínaní kňazi Jozef Čársky, František Majoch a Štefan Onderčo, ako aj miestny gazda Juraj Sopko a ružomberský študent Karol Sidor.

Oddiely česko-slovenského vojska začali prichádzať na východné Slovensko až v posledných dňoch decembra 1918 (do Košíc vstúpili 29. dec. 1918) a len za nimi mohlo prísť úradníctvo a administratívny aparát potrebný na obnovenie poriadku a pokojného priebehu verejného života. Išlo to veľmi ťažko. Kronikár mesta Košíc zaznamenal: “Slovenské obyvateľstvo Košíc, vo svojej mentalite úplne zmaďarizované, sa chovalo voči historickým udalostiam apaticky a – nemajúc národného povedomia – vôbec nechápalo ich významu.” A teda, práve v tomto čase prechodu bolo treba naliať ľuďom odvahu a upokojiť ich, aby bez obáv vstupovali do novej a sľubnej budúcnosti. František Majoch bol jedným z mála osobností, ktoré túto zodpovednú a nebezpečnú prácu konali.

Koncom januára 1919 okresný úrad v Sabinove požiadal Františka Majocha, aby pomáhal ako úradník na notárskom úrade v Bertotovciach, kde predtým ako pomocný notár úradoval istý Gejza Reich-Radványi. Majoch žiadosti vyhovel a toto sa mu neskôr stalo osudným.

Konsolidáciu pomerov na celom Slovensku, ale na východe zvlášť, neočakávane prerušil vpád maďarských boľševikov v posledných dňoch mája 1919. Slabé česko-slovenské vojsko (pod francúzskym a talianskym velením) pred nimi “takticky” ustupovalo. Takmer bez boja vtiahli boľševici do Košíc 6. júna a do Prešova 8. júna 1919. Dňa 16. júna 1919 vyhlásili v Prešove Slovensku sovietsku republiku na čele s prezidentom Antonínom Janoušekom.

Táto nečakaná štedrá pozornosť voči Slovákom zo strany maďarského komunistu Bélu Kuna bola však iba primitívnou politickou kamuflážou, nebezpečným danajským darom. V skutočnosti boľševický vpád bol posledným zúfalým pokusom maďarskej vlády pod rúškom medzinárodného komunizmu natrvalo držať Slovensko (v ich terminológii: Felsӧ Magyarország – Horné Uhorsko) v područí Budapešti. Ich velitelia otvorene hovorili: “Mi elsӧsorban Magyarok vagyunk – aztán komunisták” (My sme v prvom rade Maďari a len potom komunisti).

V tomto postoji ich upevňovala aj smutná skutočnosť, keď Maďari a pomaďarčené obyvateľstvo nadšene vítalo Kúnove boľševické oddiely. Ľahkým „víťazstvom“ opojení votrelci vylievali svoju zlosť na tých slovenských vlastencoch, ktorí sa aktívne zapojili do budovania nového spoločného súžitia s Čechmi. Košický župan Pavol Fábry a dočasná krajská správa utiekli pred boľševikmi na západné Slovensko, miestni aktivisti sa skrývali, ako kto vedel. Aj František Majoch sa skrýval. Jeho síce nenašli, ale za to sa vypomstili na jeho hermanovskej fare, ktorú vyrabovali a spustošili. Na tomto deštruktívnom akte, spolu s maďarskými boľševickými vojakmi, mal priamu a vedúcu účasť pomocný notár Gejza Reich-Radványi.

Boľševické panstvo na východnom Slovensku netrvalo dlho. Asi po troch týždňoch okupácie maďarské boľševické vojsko muselo územie Česko-Slovenskej republiky opustiť. A teraz nasledovalo zúčtovanie s tými prehorlivými spojencami boľševikov, ktorí sa pod ich ochranou dopúšťali rozličných trestných činov proti slovenským vlastencom a slovenskému obyvateľstvu vôbec.

Zaistený bol aj bertotovský pomocný notár Gejza Reich-Radványi. Zo zaisťovacej väzby v Levoči sa mu však podarilo uniknúť. Zamýšľal utiecť do Maďarska, ale pred svojím odchodom sa chcel vypomstiť Majochovi, ktorého pokladal za pôvodcu svojho uväznenia. V skutočnosti to vôbec tak nebolo. Majoch nebol pomstivý človek a pokiaľ išlo o Reicha-Radványiho, on toho človeka ani nepoznal. Reich-Radványi bol však úplne zaslepený nenávisťou a nič ho nevedelo odkloniť od vražedného zámeru.

V podvečer, dňa 9. augusta 1919, Gejza Reich-Radványi, preoblečený do uniformy česko-slovenského dôstojníka, prišiel na kočiari pred hermanovskú faru. Františka Majocha na fare nenašiel, ale rozhodol sa na neho počkať. Keď sa Majoch vrátil – okolo 8. hod. večer – predstavil sa mu ako vojenský sudca, ktorý vyšetruje prípad „uväzneného Gejzu Radványiho“. Vyzval Majocha, aby šiel s ním do susednej obce Bertotovce, kde sa celá záležitosť prešetrí a spíše sa zápisnica. Nič netušiaci Majoch si prisadol k svojmu budúcemu vrahovi a spolu sa odviezli do Bertotoviec. Zastavili sa pred budovou miestnej školy, kde sa malo “prešetrenie” konať. Keď vstúpili do miestnosti, farár Majoch spozoroval, že tam nikoho niet. Kým sa stačil opýtať, kde sú svedkovia, Reich-Radványi zamkol dvere a z bezprostrednej blízkosti dvomi výstrelmi Majocha usmrtil. Jeho na zemi ležiace telo potom ešte dopichal bodákom. Mŕtvolu zabalil do plášťa a odvliekol do žumpy školského záchoda, kde ju na druhý deň v ranných hodinách našli občania Bertotoviec. Tí hneď zavolali žandárov a spoločne hľadali vraha.

Nemuseli ho hľadať dlho. Stretli sa s ním na ceste z Hermanoviec do Prešova. Viezol sa na koči aj so sestrou zavraždeného Majocha, Antóniou. Nevedno, aké mal s ňou úmysly; pravdepodobne ju chcel tiež zavraždiť na nejakom odľahlom mieste. Na otázku kam ide, odpovedal, že do Prešova. Vraj “českí žandári” omylom zaistili Majocha, a uväznili ho v Prešove. On ako “sudca” sprevádza Majochovu sestru Antóniu a spoločne idú ratovať jej brata. Ale ľudia, ktorí sprevádzali česko-slovenských žandárov, upozornili ich, že “sudca” v uniforme česko-slovenského dôstojníka je preoblečený bývalý pomocný notár Gejza Reich-Radványi. Žandárom sa veľmi rýchlo podarilo prehliadnuť lživé odpovede vraha, usvedčiť ho zo zákernej vraždy a odovzdať vojenskému súdu.

Brutálna vražda obľúbeného kňaza Františka Majocha vyvolala na celom slovenskom Východe vlnu hlbokého smútku a rozhorčenia. Jeho pohreb sa konal 14. augusta 1919 za účasti veľkého zástupu smútiacich z celého okolia…

Kňaz František Majoch je dnes takmer zabudnutou postavou. Ako som počul, pamätná tabuľa na hermanovskej fare, ktorá pripomínala jeho krátke ale veľmi plodné pôsobenie v obci, bola odstránená, aby jej text nedráždil vládny systém rokov 1948-1989. A len málo ľudí vie, že pamätníkom tragickej smrti tohto obetavého kňaza je kaplnka Sedembolestnej Panny Márie v Bertotovciach, ktorú v roku 1929 – pri príležitosti desiateho výročia Majochovej smrti – vysvätil košický biskup Jozef Čársky.

Nuž, nech aspoň táto krátka spomienka storočnice mučeníckej smrti kňaza Františka Majocha pripomína dnešnej i budúcim slovenským generáciám akou hrozbou pre vieru a národ bol komunizmus. Lebo František Majoch nebol jedinou ani poslednou obeťou boľševickej nenávisti Cirkvi a jej kňazov. Prv než sa rok 2019 skončí, uplynie 75 rokov od mučeníckej smrti ďalších štyroch katolíckych kňazov (a troch s kňazským povolaním spojených osôb) a pochybujem, či si v našich médiách niekto na nich vôbec spomenie, alebo či ostanú zabudnutí, ako sa na nich zabudlo pri 50., 60. a 70. výročí, v rokoch 1994, 2004 a 2014. Nemám v úmysle podrobnejšie vykresliť okolnosti ich tragického konca, a preto iba odcitujem slová Viktora Trstenského, ktorý v biografii biskupa Vojtaššáka zaznamenáva:

„Už v prvom týždni povstania na území spišského biskupstva v Liptovskom Sv. Jáne, medzi 6. a 7. septembrom 1944 vyvliekli katolíckeho farára Rudolfa Schedu do Svätojánskej doliny a tam tohto 46-ročného kňaza hrozne umučili. Zaživa mu sťahovali kožu z tela, údy mu dokaličili a trápili ho do tých čias, kým v strašných bolestiach neskonal. V Liptovskom Sv. Michale 56-ročného farára Martina Martinku výstrelmi z automatov priamo prepílili. V banskobystrickej diecéze kňaza, spisovateľa, profesora Antona Šaláta, farára v Hájnikoch, vytiahli z postele a v nočnej bielizni ho zastrelili a vsotili do Hrona. V nitrianskom biskupstve v obci pod Rokošom vyviedli robotníka, ktorý mal syna v reholi, na vrch Zápač nad obcou Omastinou a tam si musel vykopať hrob a zastrelili ho výstrelom z automatu do tyla. V obci Kšinnej zastrelili mladého stolára, ktorý mal brata kňaza. I kňaza Jána Nemca, farára v Lieskovci pri Humennom, uviazali za konským poťahom a umučili. Imricha Teplana, bohoslovca 5. ročníka, zabili cez prázdniny. Inej viny títo mučeníci nemali okrem jedinej, že boli dobrí katolíci.“ (Viktor Trstenský: Sila viery, sila pravdy, Bratislava 1990, s. 210).

Večná im pamäť v národe!

František Vnuk