Strieborné jubileum, vsdp. Jaroslava Kliča
Drahý oltárny spolubrat, jubilant, kňaz Jaroslav, ostatní bratia v kňazskej službe, drahí bratia a sestry!
Zišli sme sa osláviť Ježiša Krista, Najvyššieho a večného kňaza, na ktorého kňazstve, nielen jubilant, ale my všetci, tu prítomní i všetci katolícki kňazi na celom svete, máme nezaslúženú účasť, nezaslúžený podiel. Nevieme, prečo si nás Pán vyvolil, a naša zásluha je azda iba v tom, že sme mali tú odvahu povedať, tu som Pane. Tu som a chcem plniť tvoju vôľu.
Pri oslave Ježiša Krista, Najvyššieho a večného kňaza, a uvedomenia si nášho novozákonného kňazstva, je v dnešnej dobe v 21. storočí v súčasnosti u nás, na Slovensku, je namieste otázka: Je ešte potrebný katolícky kňaz v dnešnej dobe?
Keď ste priaznivo naklonení Pánu Ježišovi e jeho Cirkvi, jeho Katolíckej cirkvi, tak samozrejme spontánne poviete, áno. Ale prečo?
Najprv to ilustrujem dvoma príkladmi, skúsenosťami mojich oltárnych bratov. Ešte za socializmu jeden náš spolubrat prechádzal v Košiciach z farského úradu do Dómu svätej Alžbety a okolo tam išiel vtedy jeden podgurážený dôstojník Československej ľudovej armády a pýta sa ho: Pán farár, budem mať šťastie, alebo nešťastie? Kňaz sa zastavil a hovorí: Pane, kňaz neprináša šťastie, alebo nešťastie, ale kňaz vám hovorí, že Boh jestvuje. Že existuje nebo i peklo, že je Boží súd, že náš život má zmysel jedine v Bohu. Ten dôstojník s dlhým nosom, tackajúc sa, pokračoval v ceste.
Iný prípad, spred asi desiatich rokov. Vo východoslovenskom mestečku kňaz prechádza cez prechod pre chodcov v reverende, lebo išiel na vyučovanie náboženstva, vodič mu dal samozrejme prednosť ale z chodníka za ním sa ozvalo: Zraz ho darmožráča! Kňaz, keď to počul, sa vrátil za týmto pánom a hovorí: Pane, ja Vás neurážam a prečo Vy urážate mňa? Samozrejme žiadna odpoveď… A kňaz mu povedal: Viete čo? Prajem Vám, aby keď budete potrebovať už plienky, aby prišiel taký katolícky kňaz ako ja a Vás vyspovedal, odpustil Vám hriechy a pripravil Vás na smrť, na stretnutie s Bohom. Znova žiadna odpoveď, ale tento pán išiel ďalej aspoň trochu zahanbene.
Takže drahí bratia a sestry, je potrebný kňaz. Kardinál Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery povedal, že svet bez Boha je odsúdený na skazu. Svet bez Boha je odsúdený na skazu.
Ale vráťme sa, čo hovorí o kňazstve patrón nás všetkých kňazov sv. Ján Mária Vianey. Myslím, že do roku 2008 bol patrónov iba farárov, ale potom vtedajší Svätý Otec ustanovil za patrónov všetkých kňazov. To znamená aj kaplánov, aj dôchodcov, za patrónov všetkých kňazov. sv. Ján Mária Vianey zomrel v roku 1859, rok po zjaveniach Panny Márie v Lurdoch. A on hovorí o kňazstve nielen nám kňazom, ale všetkým katolíkom, ba dokonca všetkým ľuďom, že Kristus kňazovi odovzdal všetku moc. Všetku moc, ktorú má on, Kristus.
A pokračuje tak krásne: Kto premení pri svätej omši chlieb na opravdivé Kristovo telo a víno na opravdivú Kristovu krv? Jedine katolícky kňaz! Kto vloží Ježiša Krista do bohostánku, na najčestnejšie miesto v katolíckom kostole, aby sme sa mu klaňali v Eucharistii, v bohostánku a aby sme ho navštevovali? Kňaz! Kto nás prijal do spoločenstva Kristovej cirkvi, sviatosťou krstu? Kňaz! Kto nám odpustí hriechy? Kňaz, Boh skrze kňaza! Kto nás sprevádza a živí nás Božím slovom a Kristovým telom a krvou a posilňuje sviatosťami? Jedine kňaz!
Bez kňaza, drahí bratia a sestry, by sme nemohli existovať ako ľudia, stvorení na Boží obraz. Kto nás vytrhne z bahna ťažkého, smrteľného hriechu? Jedine kňaz! Katolícky kňaz. Ani Panna Mária nás nemôže vyspovedať, ani anjeli nás nemôžu vyspovedať a počas svojho kňazského účinkovania som počul takých pyšných, nafúkaných: Ja sa idem do prírody, ja sa vyspovedám Bohu, a žiadnemu kňazovi. Prosím ťa, ty môžeš ísť do prírody a tam vykričať svoje hriechy Bohu do neba tak, že zachrípneš, prídeš o hlas, ale žiadny hriech nemáš odpustený. Ale ak prídeš ku staručkému kňazovi, ktorý už ledva vládze dvihnúť ruku nad teba, aby ti povedal: A ja ťa rozhrešujem v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A keď si úprimne svoje hriechy vyznal, a keď si mal úprimnú ľútosť, a v každej ľútosti nad hriechmi musí byť už zakotvené aj túžba zmeniť sa! Zásadne zmeniť svoj život! Po tomto kňazskom rozhrešení máš odpustené hriechy.
Drahí bratia a sestry, kňaz je kňazom len pre druhých, nie pre seba. Pre seba iba natoľko je kňazom každý z nás, že budeme oveľa zodpovednejší za svoj pozemský život a prísnejšie budeme súdení podľa zásady: Kto viac dostal, od toho sa bude viac požadovať. Takže kňaz je tu kňazom len pre iných. Tak, ako Kristus tu bol len pre iných, nie pre seba. A pozrite, čo urobil pre nás, pre mňa i pre teba? Nielen iba pre nás ako pre masu, alebo pre dav, lebo v dave v mase sa dá ľahko schovať. Ale keď si uvedomíš, že to namiesto, kvôli mne on visel tri hodiny v mori múk a bolestí za moje vykúpenie, za moju spásu, za moje dosiahnutie neba. Tak si uvedom, že naozaj vôbec nemyslel na seba, ale len na nás. A tak kňaz je tu pre iných. Len vám môžeme poslúžiť! Sebe nie! Ja potrebujem iného kňaza, aby mi Boh odpustil hriechy vo sviatosti pokánia. Dokonca aj ja potrebujem iného kňaza, aj keď už nemôžem slúžiť svätú omšu, aby mi on podal Pána Ježiša! Tak isto všetky sviatosti, potrebujem, aby mi vyslúžil iný kňaz. Takže kňaz nie je kňazom pre seba, ale pre tých druhých.
Tu si treba uvedomiť, drahí bratia a sestry, aj to, čo hovorí znova náš vzor, náš nebeský patrón sv. Ján Mária Vianey. Keď kňaz vidí, že Boh je urážaní, a že ľudia sa hrnú do zatratenia, žijú bez Boha, a on mlčí, beda mu. Ak nechce byť zatratený, povedané jednoducho, že nechce prísť do pekla, tak nesmie dbať na ľudské ohľady. Nesmie dbať na to, že si ľudí znepriatelí, že budú ním pohŕdať, alebo dokonca ho až nenávidieť, ale musí pozdvihnúť svoj hlas!
Už sv. apoštol Pavol napísal v Druhom liste nielen Timotejovi, svojmu duchovnému synovi, ale aj každému jednému z nás: Zaprisahám ťa na živého Boha, Ježiša Krista, káž Božie slovo vhod, či nevhod, karhaj a napomínaj zo všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď ľudia neznesú zdravé učenie, ale budú si vyhľadávať takých ohlasovateľov, učiteľov, aby im šteklili uši. Aby hovorili to, čo sa ľuďom páči, čo chcú ľudia počuť. Príde čas, keď neznesú toto zdravé učenie a uchýlia sa ku kadejakým bájkam, teda rozprávkam, z miesta ohlasovania Božieho slova. Ale ty káž, vhod, či nevhod, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. (Druhý list sv. apoštola Pavla Timotejovi 4, 2- 5)
Áno, drahí bratia a sestry, toto je veľmi potrebné a veľmi osožné. Pre nás kňazov, ale aj pre vás, ktorí patríte do Kristovej cirkvi a chcete dosiahnuť do najvyššie dobro, ktoré dnes je, a vždy aj bolo, spása duší. Salus animarum suprema lex, spása duší je najvyšší zákon.
A dnes, ako ľudia vlastne prijímajú učenie Ježiša Krista? Vypudili sme úplne Boha so svojho života. Odsunuli sme ho na vedľajšiu koľaj.
Dokonca v nových kostoloch ešte aj bohostánok sme schovali kdesi do kúta, alebo úplne na miesto, kde je ho ťažké nájsť.
Z dnešným jubilantom a ešte s jedným kňazom sme raz boli myslím v Turíne, a my traja katolícki kňazi, nám to trvalo niekoľko minút, kým sme našli bohostánok v kostole. Bohostánok musí byť v chráme, orientovali sme sa podľa večného svetla. A vtedy jeden z nás pripomenul slová pápeža Pia XII. ktorý ešte ako kardinál Eugenio Paceli povedal, že: „Príde čas“, akoby prorocky v Duchu Svätom, „príde čas, keď budú platiť o našom vzťahu k bohostánku slová žien zo záhrady Božieho hrobu, odniesli nám Pána a nevieme, kde ho položili“.
Vďaka Bohu, tu v tomto našom kostole je Pán Ježiš na tom mieste, ktoré mu patrí. Nepatrí človeku, ani kňazovi, ani biskupovi, to najčestnejšie miesto, ale patrí živému Ježišovi Kristovi, ktorý je tu. Spomínaný sv. Ján Vianey často v kázni ukazoval na bohostánok so slovami: On je tu! On je tu!
V dnešnej dobe ľudia naozaj potrebujú počuť zdravé učenie a zdravú náuku, ak chceme dosiahnuť spásu, lebo ako povedal spomínaný kardinál Müller, svet bez Boha je odkázaný na skazu, na záhubu.
A dnes naozaj ľudia žijú, ako keby Boha nebolo. Ľudia, a modlime sa za týchto ľudí, aby sme medzi takých nepatrili. Ale nepatríme, naozaj v žiadnych postojoch medzi nich? Pozrite sa, dnes napríklad sa už nehovorí o manželovi, o manželke, ale o partnerovi, o partnerke. To znamená, že ľudia žijú, aj katolíci bez sviatostného sobáša spolu a nekatolíci, tiež bez civilného sobáša, rovnako žijú spolu. A hovorí sa dokonca, zo Svätého písma z úst Pána Ježiša boli prevzaté nádherné slová: Priateľ. Vy ste moji priatelia, povedal Pán Ježiš svojim najbližším. A dnes priateľa, priateľom, priateľkou nazývame, poviem to tak natvrdo, pravdivo, spolusmilníka, alebo spolusmilnicu. A keď jeden z nich žil už v nejakom zväzku, tak je to spolucudzoložník a ona je spolucudzoložnica. A toto nazývame takým krásnym Ježišovým slovom, priateľ. To nie sú priatelia, to sú úhlavní nepriatelia, ktorí ťa ťahajú do hlbín pekla, do zatratenia. Ježiš Kristus je náš priateľ a my katolícki kňazi sme vaši priatelia, lebo vám chceme to najvyššie dobro. Spásu vašej duše. Spásu vašej duše.
Ďalej je tu pohoršenie, keď politicky a spoločensky známi ľudia a žijú v cudzoložných vzťahoch. A vy niektorí poviete, keď niekto má neviem koľko detí: Ale sa stará! Aké primitívne! Cieľ posväcuje prostriedky? To, že smilní, že cudzoloží, to nie je nič? Ale sa stará? O, tempora, o mores! Aké to móresy, aké to časy! A vyhovárajú sa, mnohí sa vyhovárate, aj vy, že teraz je taká doba. Už za Augustína, pred viac, ako tisícšesťsto rokmi sa ľudia tiež sv. Augustínovi biskupovi sťažovali: Teraz sú také časy. A múdry svätec, čo povedal? Platí to aj dnes.
Ale časy, to sme my! Doba, to sme my, ja, ty, každý, kto toto počuje. My tvoríme tieto časy! A my sme ich vytvorili, či spotvorili na takéto zvrátenosti!
A ešte jedna vec mi leží na srdci. Do Katolíckych novín dajú na dve stránky rozhovor s nejakým mediálne známym človekom a sa ho opýtajú aj na vieru a temer všetci, čo som čítal, tak unisono povedia: Som veriaci, ale nie taký, že by som každú nedeľu chodil do kostola. Tak potom si aký veriaci? A čo my, ktorí chodíme každú nedeľu a v prikázaný sviatok aspoň na svätú omšu? Čo sme nejakí chybní? Aký je on veriaci? Nikdy by som neuverejnil takýto článok, rozhovor s takýmto človekom do médií. Lebo plytký, povrchne zmýšľajúci katolík si povie, tak keď on v Katolíckych novinách bol a toto povedal, tak ani ja nemusím každú nedeľu. A vy viete lepšie ako my kňazi, že koľkí otupeli vo vzťahu k Bohu po tých nešťastných rokoch, ktoré boli teraz v týchto časoch. Koľkí otupeli, koľkí stratili vzťah k Bohu? Vôbec mali k Bohu vzťah? A preto, vhod i nevhod karhaj, napomínaj, ale samozrejme aj modli sa.
A tu chcem spomenúť na záver druhého svätca, sv. Jána Eudesa. On žil, zomrel v roku 1680 a mu veľmi záležalo na výchove kňazov. Lebo videl, že kňazi vo vtedajšej dobe neboli súci a často neboli dobrými pastiermi Božieho ľudu. Najprv založil jeden seminár, na výchovu kňazov a potom v priebehu pár rokov ďalších šesť seminárov založil tento svätý Ján Eudes, tiež Francúz. Dokonca aj sv. Ján Mária Vianey je ovocím práve týchto seminárov a tejto výchovy, ktorú on zaviedol. A on hovorí o potrebe kňazského požehnania.
Ešte sa vrátim na chvíľu k tomu, že aby sme si toto uvedomili, drahí bratia a sestry, Ježiš Kristus dal kňazstvo do sŕdc nie dokonalých ľudí, ak to poviem moderne, nie do sŕdc supermanov, ale do našich hriešnych, slabých a krehkých sŕdc, ako do krehkých nádob, ako spomína sv. apoštol Pavol v jednom zo svojich listov.
Takže my sme krehkí, slabí ľudia, my sa tiež spovedáme, častejšie ako vy. Každé dva týždne aspoň, keď potrebuje kňaz, ešte aj častejšie. Takže za kňazov sa je potrebné modliť. Lebo ja som hovorieval počas celej mojej doby ohlasovania Božieho slova, keď vás treba zviesť na hriech, príde jeden zlý duch, a vás zvedie, alebo sa pokúša vás zviesť na hriech, a keď kňaza treba zviesť na hriech, tak celé peklo má pohotovosť. A viete prečo? Lebo diabol vie, že s kňazom, dvaja-traja z farnosti stúpajú k výšinám svätosti, ale celé davy a celé zástupy by išli s kňazom do pekla, keď on bude žiť pohoršlivo, lebo si povedia: Keď on môže, tak my nie? Tak my nemôžeme, keď on môže, my nemôžeme?
A preto drahí bratia a sestry je potrebné sa za nás modliť. Svätý Otec František pred časom povedal také pekné jednoduché prirovnanie, vtipné, že: „S kňazmi je to ako z lietadlami, až vtedy sa o ne začnú média zaujímať, keď padnú.“ Keď lietadlo padne, ale aj kňaz keď padne do hriechu, vtedy to rozmažú všetky média. Poviem vám ešte jednu múdru pravdu, nie moju, ale Jánovu, sv. Jána Vianeya: Z pádu kňaza, z hriešnosti kňaza sa teší len diabol, a tí, ktorí mu patria. Jedna skúsenosť sv. Jána Vianeya, keď prišiel človek za ním do Arsu, vyzerajúci navonok inteligentne a elegantne a povedal mu: „Pán farár, mám veľké výhrady voči viere.! A svätec, ktorý mal tú milosť, že poznal duchovný i osobný život tohto pána, mu hovorí: „Dobre Pane, ale najprv sa vyspovedajte.“ Počkajte, to došlo k omylu, ja som sa neprišiel vyspovedať. Ja mám výhrady voči viere a tieto vám chcem povedať.
Ale na veľké prehováranie pripustil a vyspovedal sa. Sv. Ján Vianey, opakujem, mal milosť poznať hriechy, tak mu pomohol k veľmi dobrej a zodpovednej spovedi. Keď sa vyspovedal a po rozhrešení, keď sa poďakoval za sviatosť pokánia, tak svätec hovorí: „No nech sa páči, poďte, sadnite si, a povedzte, čo máte proti viere? Čo máte proti kňazom?“ A ten muž zostal ticho. Hovorí mu: „No tak povedzte, máte výhrady, čo máte?“ A on rozmýšľa a hovorí: „Nič nemám proti viere. Nič.“
Aj vy máte mnohé proti viere a proti kňazom ešte viac. Je to preto, že máme niečo na rováši. Nejaký hriech, nejakú hriešnu závislosť a preto poďme proti viere brojiť. Poďme proti kňazom, poďme proti ním, aby sme ich potupili. Drahí bratia a sestry, naozaj je veľmi dôležité a potrebné, aby sme si toto uvedomili.
No a vráťme sa k sv. Jánovi Eudes na záver. On hovorí: Keby kňazi vedeli, koľko milostí sprostredkujú každým požehnaním, tak by žehnali od rána do večera. Ďalej hovorí: Keby kňazi žehnali každé mesto, každú dedinu, každý štát, tak by diabol zmizol. Lebo každým požehnaním zaháňame diabla do priepasti pekla, zatratenia. A sv. Ján tiež vo svojom životopise hovorí, že keď prišiel diabol a ja som sa iba prežehnal, hneď zmizol. Robíme to? Prežehnáme sa? Nie ako poveru, ale ako priznanie sa k Pánu Ježišovi. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Tak krásne a s vierou. Diabol zmizne, naozaj žehnajme, ja žehnám a už dávno, pár rokov dozadu, dokonca aj cez telefón. A ľudia sú veľmi vďační. Spomínam si, keď mi zavolali napríklad súrodenci niektorého kňaza, a som im ponúkol: „Môžem vám dať požehnanie?“ „Veľmi radi!“ Boli dojatí a povedali mi: „Náš brat to nerobí.“ „Tak oslovte ho“, povedal som im. Aj vy, drahí moji, keď sa stretnete s kňazom, nepustite ho, kým vás nepožehná. Nepustite ho, kým vás nepožehná, lebo to je dôležité a veľmi potrebné.
A tak ďakujeme Bohu za dar kňazstva, nielen vášho duchovného otca, ale aj za dar kňazstva všetkých kňazov. Ja som o dvadsať rokov ako kňaz starší a pred dvoma týždňami som tiež mal výročie, tak prosím modlite sa za nás kňazov. Pomáhajte nám, aby sme my mohli potom slúžiť vám a byť tu len a len pre vás.
Keď budeme ďalej pokračovať v modlitbách tejto najkrajšej modlitby Katolíckej cirkvi, ktorou je svätá omša, tak modlime sa za kňazov, za všetkých, za tých, ktorí nás pokrstili, ktorí nám odpúšťajú hriechy, ktorí nám ohlasujú Božie slovo, slúžia nám sväté omše, modlime sa za týchto kňazov, ale aj za seba samých, aby sme prijímali to, čo nám hovoria.
A už len posledná myšlienka: „Vy ste veľmi múdri ľudia a vy by ste veľmi rýchlo zistili, kedy kňaz hovorí svoje myšlienky a kedy Božie slovo. A toto bolo Božie slovo. Nech padne do úrodnej pôdy, môjho, i vášho srdca.“
Bartošovce (Košická arcidiecéza) 25. júna 2022
Homília v čase: 1:07:16 až do 1:31: 37 hod.
Pripravil: Anton Čulen
