V týchto dňoch si pripomíname 150. výročie narodenia (1864 – 1938) jedného z najdôležitejších a najúspešnejších verejných činiteľov obnovy slovenskej štátnosti v 20. storočí Mons. Andreja Hlinku.
Pôsobil ako kňaz, ružomberský farár, predseda Slovenskej ľudovej strany, poslanec a infulovaný pápežský protonotár. Bol vedúcou osobnosťou slovenského boja za uznanie osobitosti Slovákov ako plnoprávneho národa, aj keď sa bohužiaľ splnenia tohto svojho vytúženého cieľa už nedožil.
Andreja Hlinku si ctil a miloval slovenský národ nielen doma, ale aj vo svete. Veľká časť Slovákov, najmä v Amerike, ho považuje za otca národa. „ Mňa nepremeníte! Mňa nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovákom budem! Aj keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!“
Tieto slová vyslovil Andrej Hlinka na svojej obhajobe v roku 1907,v roku keď sa udiala černovská tragédia. V Černovej uhorskí žandári strieľali do neozbrojeného davu slovenského ľudu. Na mieste bolo usmrtených deväť ľudí, päť podľahlo zraneniam neskôr a 90 ľudí bolo ľahko zranených.
Orol zo žakovskej fary sa pod vlajkou Krista Kráľa Slovenska modlí sv. ruženec na pochode Bratislava za život 23. 9. 2023
Po streľbe žandári zavreli do väzenia štyridsať ľudí, vrátane Hlinkovej sestry Anny. Tragédia v Černovej otvorila oči svetu aj svetovej verejnosti. Začalo byť zrejmé, že v Uhorsku je vážny národnostný problém.
Mediálnym obhajcom nielen Andreja Hlinku, ale aj slovenského národa v Uhorsku , sa stal nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny Bjørnstjerne Bjørnson (1832-1910). Ostro kritizoval udalosti z Černovej, ale aj Apponyiho školský zákon, ktorý bol takým tvrdým zásahom do materčiny, ako nikdy predtým . Veď zbaviť deti materského jazyka, je to isté, ako odtrhnúť hladné dieťa od materských pŕs. A práve toto určoval v školskom zákone gróf Apponyi. Bjørnsonove vystúpenia mali veľký domáci i medzinárodný ohlas a pomohli prelomiť Slovensku bariéru medzinárodnej izolácie.
Dlhý by bol výpočet aktivít a činov Andreja Hlinku pre slovenské národné obrodenie. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine (30.októbra 1918), ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Jeho autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31.mája 1918. Po oživotvorení Matice slovenskej v roku 1919, sa stal členom jej výboru aj predsedom Spolku svätého Vojtecha.
Na základe týchto, ale aj mnohých ďalších skutočností, si ho slovenský snem po dosiahnutí štátnej suverenity v roku 1939 uctil schválením zákona: „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ“. Tento zákon vytesaný do mramorovej tabule, zdobil zasadaciu sieň Slovenského snemu do roku 1945, kedy obnovenú štátnosť v rokoch 1944-45 zmietla vojnová metelica. Bombardovaním bolo zničené aj Hlinkovo mauzóleum v Ružomberku. Mesto Ružomberok si však uvedomilo potrebu odčinenia tohto barbarstva a hneď po znovuzískaní slobody v roku 1990 dalo mauzóleum rekonštruovať. Tak si uctili svojho najvýznamnejšieho občana a jedinečného slovenského bojovníka za Boha, za národ a štát. V roku 2003 sa do Hlinkovho mauzólea vrátila aj prestrelená truhla, ktorá sa našla v krypte Katedrály sv. Martina v Bratislave. Jeho telesné pozostatky sa však doposiaľ nenašli.
Andreja Hlinku si po rokoch opäť uctieva väčšina obyvateľov Slovenskej republiky. Viaceré mestá a obce pomenovali po ňom svoje najvýznamnejšie námestia a ulice, ba stavajú mu na verejných priestranstvách pomníky, busty a pamätné tabule. V roku 2014 aj Matica slovenská odhalila v „Parku sv. Cyrila a Metoda“ v Martine bustu Andreja Hlinku.
Andreja Hlinku majú v úcte aj Slováci žijúci v zahraničí. Jeho pestrý a rušný život asi najpodrobnejšie zachytil jeho žiak a spolupracovník Karol Sidor (1901-1953), ktorý žil vo Vatikáne ako exulant, v roku 1948 sa spolupodieľal na založení Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol jej predsedom až do svojej smrti. Po smrti Karola Sidora sa príprave životopisu Andreja Hlinku venovali Dr. Jozef Pavčo a Mons. František Fuga, predseda Zahraničnej Matice slovenskej a vzácny rodoľub v Kanade. Práve jemu sa v roku 1968 podarilo zo Slovenska získať cenné fotografie Andreja Hlinku.
Redakčnej príprave knihy o Andrejovi Hlinkovi sa venoval aj Dr. Jozef M. Kirschbaum, ale aj mnohé ďalšie vedúce osobnosti verejného života doma i v zahraničí. Zbierali sa materiály, informácie i osobné spomienky od celého radu ľudí, ktorí Hlinku poznali osobne, ale žili v emigrácii.
Keď sa zdalo, že Sidorov životopis Andreja Hlinku ostane nedokončený, vynorila sa nová príležitosť. Prof. Milan Ďurica predložil mestu Ružomberok myšlienku, vydať pri príležitosti 70. výročia smrti Andreja Hlinku jeho životopis.
Ich zásluhou sa do rúk slovenského čitateľa dostalo dielo zobrazujúce životnú púť človeka, ktorý patrí k najvýznamnejším slovenským postavám 20. storočia, ktorý v zmysle výroku: „ Za Boha a národ “, bezvýhradne dal svoj život do služieb cirkvi a svojho ľudu.
Za toto všetko, aj za knihu „Andrej Hlinka 1864-1938“, vydanú v roku 2008 vďačíme nielen Karolovi Sidorovi, mestu Ružomberok a celému radu ďalších osobností doma i v zahraničí, ale hlavne vynikajúcemu Slovenskému historikovi Doc. Ing. Františkovi Vnukovi.
Úctu Andrejovi Hlinkovi prejavila v roku 2007, po sto rokoch černovskej tragédie, aj Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona a umiestením busty a pamätnej tabule Andreja Hlinku v budove Národnej rady Slovenskej republiky s textom „ Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku“.
Mgr. Daniel Zemančík (článok z roku 2015)
http://amitié-franco-slovaque.eu/images/stories/ArchivSpravodaj/spravodaj%2076.pdf