Mnohí vynikajúci ľudia napísali svoje životné spomienky, aby sprostredkovali nasledujúcim generáciám poučenie.
Podobne si počínal aj slávny francúzsky spisovateľ Chateaubriand. Pripomeniem tú časť, kde píše, s akou úprimnosťou a poníženosťou sa pripravoval, pomerne neskoro, ako 14- ročný na prvé sväté prijímanie.
Rozpráva: „Deň môjho prvého svätého prijímania sa blížil. Moje príkladné chovanie povzbudzovalo priateľov, obete a sebazaprenia trocha znepokojovalo mojich učiteľov.
Spovedníkom mi bol predstavený seminára. Mal asi 50 rokov, vážny a prísny vzhľad. Vždy, keď som šiel k svätej spovedi, kládol mi mnoho otázok. To som nemal rád, hoci som mal byť vlastne povďačný. Nevedel som dať do súladu vyslovené malé chyby s veľkou nespokojnosťou, ktorú vyčítal z mojej tváre. Čím viac sa blížil veľký sviatok, tým viac rástla moja nespokojnosť. „Povedz, si taký nespokojný pre nejaký hriech? Nezamlčuješ niečo?“
Na jeho otázky som odpovedal: „Nie, dôstojný pane.“ Zo spovednice som však odchádzal nespokojnejší, ako keď som do nej vkročil. Pozoroval som, že spovedník je s mojím počínaním nespokojní a že ho trápi pochybnosť. Áno, predpokladal správne. Videl dobre. Z úplne falošnej hanby som zamlčal svoje veľké hriechy. V stredu vo veľkom týždni som mal ísť ku generálnej svätej spovedi, lebo to bol podvečer môjho generálneho svätého prijímania. Večer som sa mnoho modlil a zhodou okolností som čítal články o nedôstojnej svätej spovedi, čo ma naplnilo ozajstným strachom. Boli tri hodiny odpoludnia, keď som sa v sprievode rodičov vybral do seminára.
Keď som vkročil do kostola, kľakol som si pred svätostánok a zahĺbený do rozjímania som sa vrúcne modlil. Keď došiel rad na mňa, vstúpil som do spovednice konečne sa dobre vyspovedať a dosiahnuť rozhrešenie.
Celý som sa roztriasol. Potom so začal: Ja, hriešny človek…. Môj hlas bol nervózny, pretrhávaný, sotva som mohol tento úvod k spovedi dokončiť. Začal som sa spovedať z hriechov, potom sa spovedník láskavo a priateľsky spýtal: ,Povedz, nezabudol si niečo? Nemáš ešte nejaký hriech?, Automaticky mi vyskočilo z úst: ,Nie, dôstojný pane!, Spovedník chvíľu mlčal, zdalo sa mi, akoby sa díval k nebu a prosil Boha o radu a pomoc. Potom povedal: ,Teraz ti dám rozhrešenie!,
Keď som počul tieto slová a videl, ako kňaz dvíha ruku na rozhrešenie, akoby mi blesk srdcom prešiel, dostal som odvahu a takú odhodlanosť, že som jeho slová prerušil slovami: „Dôstojný pane, ešte som všetko nepovedal!“ V tom okamihu som na jeho tvári čítal nevysloviteľnú dobrotu a láskavosť.
„Syn môj, nemaj obavy! Povedz pokojne všetko!“
Všetko som povedal, všetko som priznal s takou odvahou, až som sa sám čudoval, kde sa to u mňa berie.
Ó, aké bremeno mi spadlo zo srdca! Aká radosť ho vystriedala! Uisťujem vás, že v živote som neprežil šťastnejšiu chvíľu ako v týchto okamihoch. Slzy ľútosti a radosť z nebeského šťastia. Odvážim sa povedať, že to bolo prvý raz v mojom živote, keď som sa cítil čestným a úprimným človekom.
Potom zástupca Kristov dvihol ruku a dal mi rozhrešenie. Tentoraz sa mi zdalo, že to nie je ruka karhajúca, ale ruka nebeského Otca, ktorý ma žehná. Prišla mi na um história strateného syna. Ja som bol ten márnotratný syn, ktorý sa s ľútosťou vrátil domov, a spovedník bol môj dobrý odpúšťajúci otec. Videl som, že aj jemu stieklo niekoľko sĺz, podobne, ako otcovi v podobenstve. Zo spovednice som sa vrátil na miesto, kde ma čakali rodičia.
Po tejto úprimnej spovedi som už nebol tým, čím predtým. Moji profesori a spolužiaci sa čudovali, pozorovali na mne niečo neobyčajné. Radosť a spokojnosť vyžarovali z mojej tváre aj z celého chovania.
V porovnaní s ostatnými spolužiakmi som mal na sebe najchudobnejšie šaty, ale ani zďaleka ma to nezarmucovalo. Naopak, bol som rád, že toto verejné poníženie som mohol obetovať Pánu Bohu, ktorý je síce Pánom neba i zeme, a predsa berie na seba jednoduchú podobu chleba a vína.
Kristovu prítomnosť som cítil tak markantne, ako prítomnosť matky po svojom boku. V okamihu, keď som otvoril ústa a prijal sväté prijímanie, som bol ľťastný ako nikdy predtým. Kristus zapálil moje srdce takou mierou, že by som bol najšťastnejší, keby som ako mučeník mohol za neho položiť svoj život a takto ho osláviť.“
(Prameň: „Mémoires – Chateaubriand“)
Mária Haeseleová, Eucharistické zázraky, Genezis 1991
Nestačí tento chlieb len prijať, musíme ho aj zbožňovať. Pred hostiou musíme byť ticho, aby si nás Ty Pane, mohol oboznámiť so svojím tajomstvom. Gertrud Schinle, trapista
Pripravil: A. Čulen