Najsvätejšieho Kristovho Tela sa dotýka len to, čo bolo posvätené. „Z úcty k Sviatosti nemôže prísť s ňou do styku nič, čo nie je posvätné, a preto sa posväcuje nielen korporál, ale aj kalich a ruky kňaza, ktoré sa dotýkajú tejto Sviatosti. Nikomu inému nie je dovolené dotýkať sa jej.“ (sv. Tomáš Akvinský- Summa Theologiae, III, q.82. a. 3)
Výzva veriacich k zastaveniu prenasledovania pri pokľaknutí si pred Eucharistiou
I. Je to znepokojivý a smutný skutok ak niektorý z biskupov sa postaví proti pokľaknutiu si pred Eucharistiou pri jej prijímaní.
Hľadí na to odsúdením aj živý Boh. Nakoľko On je takto priamo dotknutý. Duša veriaceho až následne.
Aktuálne biskup Žilinskej diecézy Mons. Tomáš Galis sa tak prejavil najprv svojim listom, uverejneným cez jeden z podriadených dekanátov. Potom to zopakoval v pastierskom liste k Prvej adventnej nedeli veriacim.
Rovnako presne týmto nedomysleným a zvláštne necitlivým spôsobom sa prejavil biskup Banskobystrickej diecézy Mons. Marián Chovanec. Písal k Prvej adventnej nedeli veriacim svoj list obsahovo takmer totožný.
Poprel všetku svoju úctu pred Eucharistiou spred niekoľko rokov, kde veľmi horlivo bojoval za sväté prijímanie do úst, samozrejme tiež s úctivým pokľaknutím si ako vyjadrenie najvyššej úcty k Bohu, ktorá kanonicky stále je dlhé stáročia Cirkvou zavedená.
Teraz biskupi pôsobiaci predtým spoločne v jednej diecéze, vykonali vzburu tiež vo svojom svedomí, a v liste veriacim označili pokľaknutie si pred Eucharistiou pri prijatí za pýchu.
Nestačilo, že prijatie najsvätejšej Eucharistie pri kľaknutí si pred jej prijatím do duše sa s takouto úctou prijímalo viac ako tisícročie. A inak by to bolo obrovským výkričníkom.
Náhle je to označené za prejav nadradenosti pred inak konajúcimi spoluveriacimi
II.
V liste sa pritom dotkli aj veľmi vážnej polemiky v Cirkvi ohľadne prijímania Eucharistie do rúk. Mnohí veriaci prežívajú bolesť a vnútorný nesúhlas s takou formou prijatia Eucharistie. Vôbec nie sú pyšní, ak vnímajú s prenikavou bolesťou znesvätenie Eucharistie následnou nedostatočnou úctou, aj s rovnakou bolesťou preciťujú padanie častí Eucharistie roztrúsenej po zemi a šliapanie po nej.
Hlbokú bolesť považujú niektorí biskupi za opovážlivé námietky. Ale nie všetci biskupi majú rovnaké svedomie. Sú si vedomí, že ešte prídu pred večný súd Spasiteľa. A nátlak na nich im vo svedomí nepomáha.
III.
Tieto závažné skutočnosti potvrdil nedávno už svätý pápež Pavol VI. Osobitne zdôraznil všetkým veriacim, že prijímanie Eucharistie na ruku prináša so sebou riziko
1. zneuctenia Najsvätejšej Sviatosti
2. straty povinnej hlbokej úcty voči Najsvätejšej Sviatosti
3. falšovanie vierouky ohľadne Eucharistie.
Tieto riziká a nebezpečia nemožno opomenúť – z tohto dôvodu bolo zavedené po mnoho storočí, viac ako tisícročie života Cirkvi, prijatie Sviatostného Spasiteľa výhradne len do úst.
Neposlušnosť v Cirkvi spôsobila, najmä pod tlakom nemeckých biskupov, ktorí už svojvoľne zaviedli aj napriek nesúhlasu svätého pápeža prijímanie do rúk, v duchu jednoty Cirkvi to pápež Pavol VI. síce povolil – ale teraz zostáva na rozhodnutí každého, kto a ako prijme riziká, ktoré sú pre dušu veriaceho veľmi závažné a ktoré teraz svätý pápež Pavol VI. osobitne veriacim zdôrazňuje.
Všetkým nám to kladie na srdce.
A každého tiež Pán Boh posúdi spravodlivo, nie je to maličkosť.
IV.
Na zemi je živý Boh! Prebýva s nami vo svojej nekonečnej svätosti.
To bolo celé tisícročia úplne nepredstaviteľné.
Keď dokonca k nám prichádza do našich duší, s obrovskou láskou, tak je tu snaha prejav pokľaknutia pred Bohom obmedzovať a zdiskvalifikovať.
A to nie to prejav úcty k živému Bohu.
Čo je to za nápad? Ako to vyzerá prakticky? Je tu účelové tvrdenie o pýche veriacich, ktorí si pokľaknú pri prijímaní pred Eucharistiou, čo je životnou, pred Bohom osvedčenou duchovnou praxou Cirkvi. Nie je to ani omyl miestneho biskupa, chce byť len plne súladný s niektorými biskupmi v Nemecku a Taliansku. Veriaci prijímajúci Eucharistiu s pokľaknutím a nemoderne prejavovanou úctou sú nimi zastrašovaní.
Choďte sa postaviť na koniec radu. Aby ste boli všetkým na očiach a všetci vás videli, alebo si to ešte dobre rozmyslite. Aj keď nie je často jasné, kde je koniec radu.. ale to nevadí. Ak sa nectiac aj niekedy predbehnete, tak stretnete sa zakaždým s odporom podávajúceho sväté prijímanie. Budete napomínaní v kostole pred každým inak sa stavajúcim voči Eucharistii, je to rozdelenie v Cirkvi, ale to nevadí. Tvrdenie, že stačí všetkým iba jedno pokľaknutie pred Bohom, je neželaným dôsledkom zastrašovania.
Ale pre veriaceho je to napomínanie za kľaknutie pred Bohom, čo robil celý život. A čo je u neho bytostnou vnútornou potrebou.
V.
Tvrdenie, že stačí jedno pokľaknutie pri príchode nášho Spasiteľa na oltár, vonkoncom neobstojí.
Pretože v histórii Cirkvi ešte nikdy veriaci neboli posudzovaní za kľaknutie si pred Eucharistiou pri svätom prijímaní.
Taký nápad, ktorý je nečakane naplnený necitlivosťou k posvätnej tradícii, nielen voči dušiam veriacim.
Takýto prístup nie je pohnutý láskou k Bohu a precítenou láskou k veriacim. Zaváňa nečakaným formalizmom, aj nepochopením, prečo si ľudská duša chce pred Bohom pokľaknúť pri najposvätnejšej chvíli celého života – pri príchode najsvätejšieho Boha do duše človeka.
Veď doteraz po celé dlhé stáročia kľaknutie pri sv. prijímaní všetci biskupi propagovali a presadzovali.
Veď všetci biskupi s najhlbšou úctou doteraz vo svojom konaní presadzovali pokľaknutie si pri svätom prijímaní pred Eucharistiou. Ani príchod tzv. protipandemických opatrení do Cirkvi nezasiahol do pokľaknutia si pred Bohom pri prijímaní Eucharistie do úst!
Nečakaný a odmietavý prístup k pokľaknutiu si pred Bohom nie je hodný úcty k najsvätejšiemu Bohu pri najposvätnejšej chvíli ľudského života.
VI.
Hlboko zasahuje do individuálneho prezívania prijatia najsvätejšej Eucharistie. Kedy chvejúca sa duša je pred Bohom a potom Spasiteľ s najväčšou slávou do nej prichádza. A v celom milosrdenstve voči často hriešnemu konaniu duše veriaceho voči Bohu.
Je tu len duša a Boh.
Nikto nehľadí na ostatných prijímajúcich, aby hľadal svoje vlastné povýšenie. Iba Boh je pre dušu dôležitý.
Kto by pri svojich častých previneniach voči svätému Bohu, chcel pred Bohom vlastné pyšné povyšovanie sa? Kto by nehľadel celou bytosťou vo vrúcnej láske na Boha samého?
Ale podľa niektorých biskupov kľaknutie pred Eucharistiou znamená nevzdanie úcty voči Bohu! Kam sme to dospeli?
Takéto tvrdenia boli doposiaľ v Cirkvi nepredstaviteľné.
VII.
Vždy sa prejavovala náležitá úcta a skutočný rešpekt k veriacemu, ktorý si pokľaknutím pri svätom prijímaní pred Eucharistiou hlboko ctil svojho Boha. Nie je zrazu dôležitý Boh, ani dôležité srdcia veriacich?
Kam by dospela celá Cirkev, ak by to malo byť nečakanou normou po stáročiach najväčšej úcty k Bohu? Úcty praktizovanej doteraz, úcty spochybňujúcej niektorými biskupmi?
Vari sa má všetko v Cirkvi premeniť? Oprávnene to bolo nazvané tragickým zlomom v Cirkvi aj bývalým
cirkevným sudcom, doc. ThDr. Štefanom Mordelom. (Alebo tu: List Vdp. Štefana Mordela Vdp. J. Vittekovi) Lebo doteraz práve títo biskupi šli príkladom vzácnej eucharistickej lásky voči svojmu Spasiteľovi.
Akútna kríza Cirkvi je krízou Eucharistie.
Obdivuhodný a všeobecne Cirkvou uznávaný pápež Benedikt XVI. nám často venoval výzvu “je tu On, pokľaknime“.
Čo znamená táto kríza pre Slovensko?
Anjeli kľačia pred nesmierne velebným a svätým Bohom pri svätom prijímaní. Len my nemáme tú milosť to vidieť.
Spravodlivý Boh hľadí na každú poklonu pred Jeho svätosťou so záľubou.
A sprevádza našu slobodné konanie k Nemu v hlboko preciťovanej láske svojim požehnaním.
8.decembra 2023, na slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie,
Veriaci z diecéz Slovenska