Necharakterný je ten, kto svoje zásady, i keď má svoj lepší náhľad, mení podľa okolností, spoločnosti, priateľov…
V pamäti mi utkvelo, že som ako chlapec raz prišiel za naším pánom farárom pátrom Benediktom Františkom Wildom (OFM cap) s otázkou, aby mi vysvetlil, prečo niektorí veriaci, alebo aj kňazi pacisti (členovia Pacem in terris) v Katolíckych novinách priam radikálnym spôsobom menia svoje názory, balamutia veriacich. To čo ešte pred nedávnom označovali za biele, dnes nazývajú čiernym a naopak. A vždy si to vedia krásne obhájiť, vyargumentovať, hoci každému človeku so zdravým sedliackym rozumom je jasné, že obhajujú neobhájiteľné.
Vtedy mi tento páter povedal túto vetu: „Zapamätaj si, že prefíkanosť nie je múdrosťou. Títo ľudia sú prefíkaní, ale nie sú múdri. Nemajú charakter“. (Krátky slovník slovenského jazyka: prefíkaný príd. expr. používajúci klamstvo, faloš, lesť, šikovnosť ap., prešibaný, ľstivý).
Podľa knihy Dr. T. Totha Charakterný mladík (vydal SSV v roku 1944), ktorú nám v tom čase tento kňaz odporúčal ako povinné čítanie, sa píše: „Pod charakterom rozumie vytrvalosť vôle človeka v dobrom smere. Charakterným mladíkom je zasa ten, kto má vznešené zásady a z tých nepopustí ani vtedy, keď je táto verná vytrvalosť spojená aj s obetami“.
Kto dnes mládež vychováva k charakteru? Koľko je medzi nami charakterných ľudí? Môže charakterný muž len tak, bez vážnych okolností, či pod tlakom vedeckých poznatkov zmeniť názor, aby začal hlásať úplne pravý opak toho, čo hlásal ešte pred niekoľkými rokmi? Možno v tom prípade ešte hovoriť o charaktere? A čo, ak takéto prefíkané slovné „salto mortale“ na základe dopytu spoločnosti urobí nejaký kňaz, či biskup? Ako napríklad toto: Biskup Marián Chovanec tvrdil v roku 2015: „Prijímanie do úst je starobylá cirkevná prax. Prijímanie do úst lepšie zabraňuje zneužívaniu Eucharistie. Prijímanie do úst môže viesť k väčšej úcte pri prijímaní. Podávanie svätého prijímania na ruku je z jurisdického hľadiska výnimkou“.
A toto na začiatku tohtoročného adventu 2023: „Pravdou je, že v priebehu druhého kresťanského tisícročia sa zaužívalo prijímanie do úst. Avšak návrat k prvej možnosti prijímania nie je nelegitímny.
Stovky miliónov katolíkov prijímajú nášho Pána po celý svoj život len do rúk. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý, či znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti, aj voči týmto našim bratom a sestrám po celom svete v súčasnosti. A povedzme to priamo: môže to byť istý prejav pýchy a nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ľudské ruky nie sú menej hodné Eucharistie, než je ľudský jazyk!“
Dr. T. Tóth pri takejto zmene zásad uvádza:
„Naproti tomu kolísavý, nespoľahlivý, málo charakterný, alebo vo vyššom stupni – necharakterný je ten, kto svoje zásady, i keď má svoj lepší náhľad, mení podľa okolností, spoločnosti, priateľov atď. a hneď sa stáva neverný svojim ideálom, keby pre ne nemusel hocičo znášať.“
Na záver mi dovoľte dve svedectvá veriacich z našich kostolov.
V jednej z týchto diecéz, kde sa nedávno čítali tieto pastierske listy, istý pán farár náhodou vošiel do kostola a z hrôzou zistil, že kostolníčka má otvorený bohostánok. Keď sa jej opýtal, čo to robí, tak mu odpovedala, že počíta hostie!! Nie je to ovocie nedôstojného zaobchádzania so sviatosťou Oltárnou?
Druhé svedectvo je z Oravy. Prednedávnom mi volal jeden pán, že sa išiel hneď po nedeľnej svätej omši opýtať kňaza, prečo ešte stále nie je vo sväteničkách v kostole svätená voda? Nakoľko v sakristii už kňaza nezastihol, tak sa s touto otázkou obrátil na kostolníka. Jeho odpoveď ho priam šokovala. Vraj k čomu by to bolo dobré, aby tam tá svätená voda bola? Ó, tempora, o, mores.
Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska, nedaj zahynúť slovenskému národu!
Anton Čulen